ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List 283. Anne Jesenskej (Trenčín, 1. I. 1915) ^[1550]

Anča moja drahá,

Tvoj list z 28. XII. som dnes ráno dostal. Pozdejšie prišla i kartička z 27. XII. s gratuláciou. Zatvorená karta z 20. XII. 914, kde sa ponosuješ, že si chorá a čakáš jeho výsosť, tiež len dnes prišla. Ďakujem Ti srdečne za všetko, za každý riadok osobitne. Prvý deň nového roka sa končí. Je trištvrte na šiestu. Horí mi sviečka a varím si čaj. Mám ťažké srdce a mi je iste ešte smutnejšie ako Tebe. Ty máš svojich domácich, otca, matku, tetku. Veď možno, že Ti celkom nerozumejú, ale Ťa predsa radi majú. A ja tu sám, ako palec. Tí čo by ma trošku radi mali sú ďaleko a menovite Ty, Ty si taká nedostižiteľná, tak ďaleko, ďaleko. Ako by Ťa bol vybozkával za Tvoj posledný drahý list. Ani čoby si mi z duše písala. Ja som sa ešte vše neuspokojil, ani vari sa neuspokojím. Veď od októbra do januára mnoho dní prešlo a nikdy si mi z umu neschádzala. Na čokoľvek som mal myslieť, vždy si mi prebleskla cez myšlienky a vždy mi bolo smutno. Never, Ančiatko moje drahé, nemáš ma Ty radšej ako ja Teba. Čo by dal, keby Ťa mohol pohladkať po lícach, drgnúť sa do Tvojho nosa nosom, objať Ťa a pritisnúť ku sebe. Veru aj mne sa tisnú slzy do očí, nielen Tebe, keď si pomyslím, ako dobre by nám bolo spolu. Vidíš aký som sentimentálny a ešte mi je smutnejšie, keď ma neistota trápi a myslím, že možno, že Ťa viacej neuvidím. Marškompánie^[1551] zasa strašia a zdá sa, že v najbližšom čase pôjde od nás zase jedna. Ak i ja pôjdem, Ti odtelegrafujem, alebo ak bude času aj odpíšem. Neplaš sa preto. Ak by aj šiel, nakúpim karát a budem Ti posielať, keď len bude možno vždy. Ale ja, ja či dostanem od Teba nejakú zvesť. Budú to veru smutné časy, ale ich vydrž. Pán Boh dopustí, ale neopustí. Modli sa k nemu vše, keď Ti bude trápne. Utíšiš sa. A neplač, neplač! Škoda Tvojich veľkých, dôverných a verných očí. Prechovávajme nádej a spoľahnime sa na Boha obidvaja. Možno nám ešte dopraje, že spolu zomrieme a odrazu v objatí, ako sme neraz spomínali.

Ale ja Ti píšem na veselý nový rok takéto smutné veci. Odpusť mi, ale nijako mi nie je do veselosti.

Ináče som cestoval ešte ta dosť dobre, raz v horúcich, raz v chladných vozňoch. Dosiahol som vo Fiľakove rýchlovlak. Bola iba I. a II. trieda. Aby čím skôr prešiel a nemusel čakať do večera, celkom bezočivo som sadol na druhú triedu. Požadovali odo mňa síce 13 korún, ale sme sa pojednali len na malú čiastku z nich. V Martine som vystúpil a našiel obidvoch bratov^[1552] na peróne, vlastne Vlado chcel odcestovať, ale sa so mnou vrátil. Prijali ma veľmi vľúdne a som si myslel, že veru Miline^[1553] ubližuješ a i Ty by si mohla bola kedykoľvek prísť do Martina. Radi Ťa tam majú všetci. Kto by Teba nemal rád, také dobré radostné stvorenie. Menovite mamka^[1554] je oduševnená za Teba. Tá Ťa zbožňuje, ako dobrú, šľachetnú dušu. Nechcem všetky epitetá spomínať, ale i to konštatovala, že ma máš rada. Ako a kedy sa Ti ja za lásku odmením. Ja som im rozprával o Vás a o všeličom inom do večera. Vojna neschádzala z tapetu^[1555] a mapa zo stola. Na druhý deň sme sa fotografovali. Dnes som dostal paklík s fotografiami, cigaretami, cigarami (Vlado sa mi zavďačil viedenskými špecialitami). Už som Ti aj poslal jednu z nich. Zajtra, pozajtra atď ostatné, aby si nás mala a i mňa. Na druhý deň sme s Vladom odcestovali. Tento je ešte vše dengľavý a musí si dať pozor na seba. Má ísť začiatkom januára sa do Prešporka ukázať, či je zdravý. Večer o pol šiestej som prišiel sem (28. XII.) do tohto radostného Trenčína. Marškompánia už bola odišla, tuším 27. XII. Hľadali vraj furt jedného szakaszvezetőva,^[1556] čo im chyboval. Málo vraj chybelo, že mi netelegrafovali. No pováž! Už ma to neminie.

Včera šla tadiaľto Viera^[1557] a vyhľadala ma v kancelárii. Šli sme potom spolu dolu do mojej izby. Rozprávala mi najprv o dvoch, potom o troch, o štyroch a už o piatich kandidátoch. Všetci bohatí s auťákmi, vilami, ale vraj všetci starší vyše 40-roční. Jedného najmladšieho mi nechcela menovať, že má také špatné meno. Potom sme šli na kávu do városi.^[1558] Aj tu našla zo troch známych Kubínčanov. Poslali sme Ti aj kartu s cigánskym obsahom, že spolu trávime Silvestra, že tečie šampanjer a že ho Viera platí. Odišla večer. Ej, keby si Ty bola bývala v Bánovciach, či by sa bol pripojil. Sľúbila mi aj periny a čudovala sa, že som ich ešte nedostal. Vravela, že má Draga dievča^[1559] a malý Miro Bottovie^[1560] mal vysokú horúčku. Bottova^[1561] sa o jeden deň opozdila. Keby bola deň včaššie prišla, bola by sa zišla s mužom,^[1562] ktorý bol v Slanom. Nie je to pech? Zúfala vraj. Draga im po pôrode, ktorý rýchlo šiel, zo tri razy tak omdlela, že sa nazdali, že je už mŕtva.

Prosím Ťa, Anča moja drahá, hneď, ako tento list dostaneš, pošli mi ručníky, nielen preto, že mám zase ohromnú nádchu spojenú s bolením pŕs (tak, ako si to Ty mala), ale aj preto, aby som si mal aj vo vojne s čím si nos utrieť. Nosová šatka je aj vo vojne treba — nie len na nos, ale aj eventuálne na obväzok. Nezabudni a sprav to rýchlo, aby paklík ešte dostal. Marškompania má byť 6. januára maršbereit.^[1563] Kufríky, aby si vedela, v páde, že pôjdem, nechám u kupca Mellfelbera,^[1564] ak mi to dovolí, alebo Ti ich dám poslať. Nebude škodiť ani kus domácej slaniny, ktorá bola minule znamenitá. Škoda, že môj fogoľ^[1565] zjedol z nej veľký kus. Ale neľutujem. I jemu dobre padla.

Viest má ísť na pótsorozás.^[1566] Ak len nie je veľmi chybný a chorý, zaiste ho vezmú niekam za pisára. Gratuloval som mu k novému roku, aby sa mu to neprihodilo. Ale čert nespí. Vojna je vojna. Potrebujú každého človeka. Bŕŕ! len táto zima je pľuhavá. Vietor tak fučí, že chyce, nesie človeka. Ale však mám knievärmeri.^[1567] Včera som si odel aj komisné spodné šaty, len tak hriali, ale bolenie pŕs mi za to neprestalo, ani nádcha. Denne dovážajú nie ani ranených, ale vojakov s pomrznutými údmi. Do jara by bol rád vydržal, aby som nezamrzol niekde v Karpatoch, alebo srbských vrchoch.

Končím, lebo list chcem ešte dnes večer odovzdať a zajtra Ti druhý písať — o nových chýroch tuná.

Vinšoval som Ti už šťastný veselý nový rok a vinšujem Ti ho ešte raz. Nech ma Pán Boh chráni, aby som Ťa ja mal prežiť. To by bol väčší úder, ako vojna. Ja si prajem, aby sme zdraví dožili koniec vojny a žili potom ešte dlho, dlho spolu a spolu zomreli. Ty si dobrá, keď si to Ty budeš žiadať od Pána Boha, nuž Ťa vyslyší.

Bozkávam Ťa mnoho, mnoho razy. Keby mohol nielen duševne, ale skutočne.

Ozaj! Dnes som sa na chvíľu veľmi potešil. Doručené mi boli dve pohľadnice z Martina^[1568] s Tvojím podpisom, Fedorovým, mamkiným, Milininým, Zoriným, Feďovým a druhá od Teba z Martina. Nazdal som sa, že cestuješ ku mne do Trenčína a zastavila si sa v Martine. Tak som sa potešil! Až neskoršie som pozrel dátumy karát. Obidve boli zo 16. okt. 1914. Ešte i toto sklamanie. A text karát ani trošíčku neprezradil, že nejdeš z Revúcej cez Martin, ale z Trenčína. Škoda, škoda. Ako by sme sa jeden druhému potešili. Takto Ti len zase musím len napísať, Ančiatko moje, maj sa mi dobre — do zvídania a po zvídaní. Ešte raz Ťa bozkávam, a ešte raz a ešte raz. Domácim vyriaď môj najsrdečnejší pozdrav.

Tvoj oddaný Jano.

List 284. Fedorovi Jesenskému (Trenčín, 2. I. 915) ^[1569]

Paklík s fotografiami^[1570] som dostal. Ďakujem Ti srdečne za ne i za cigarety a ustávanie. Čo som predvídal, stalo sa. Dnes ma zadelili do menetszázadu.^[1571] Preč pôjdeme okolo 12. Odpíšem Vám potom, že som odišiel. Bozkávam Vás srdečne a všetkých a lúčim sa s Vami na papieri, keďže sa inakšie nedá. Keby len dal Pán Boh, aby sa čím skôr medzi Vás aj so ženou zdravý navrátil. Adresu Vám potom zdelím. Predbežne je stará.

Váš Jano

List 285. Anne Jesenskej (Trenčín 4. I. 1915) ^[1572]

Anča moja radostná,

už sme dva dni v honvédskej kasárni. Nové okolie a prísnosť, že človek nemôže ešte tak kedykoľvek vyjsť, noví predstavení oficieri a ľudia veľmi ťažko účinkujú na človeka, k tomu nepríjemná myšlienka, že onedlho pocestujeme do vojny a tam bohvie čo nás očakáva, na to tá nespravodlivosť, že som ja od najstaršieho tri roky starší a že by nemal byť v marškompánii^[1573] — pľuhavým citom napĺňa srdce, ani Ti neviem vysloviť. A keď na Teba pomyslím, keď som ten Tvoj posledný paklík otvoril a prišli mi na um Tvoje pracovné ruky, Ty celá, ako si, minulosť čo sme spolu strávili, mi je neslýchané smutno. Bol som u majora aby ma vytiahol z menetu,^[1574] že som už starší, že nevládzem etc. Povedal mi, že veď uvidí, čo spraví so mnou. Slabá nádeja veľmi. Ale možno, že ma ešte na inšie upotrebia, ako do menetu ísť, lebo v tomto hroznom čase ja na bojišti ani dva dni nevydržím a keď už ísť, tak by radšej niekedy koncom marca šiel, keď je nie taká zúrivá pohoda.

Za paklík, ktorý som už v minulom liste spomenul, Ti najsrdečnejšie ďakujem a bozkávam Ťa rovno na ústa. Keks, dobošku, slaninku, — i slivovicu čo mám, vezmem do vojny v ruksaku. Teplé prádlo, spodné dupľované vezmem na seba, druhé také isté na chrbát, komisnú a moju deku, pár šnuptichľov, dva páry rukavíc, hóšapku,^[1575] knievarmeri, jeden pár topánok na nohy, druhý pár zase len na chrbát, zo pár štrimfieľ, čokoládu, citróny, pomaranče, dohánu hrúzu, chleba, sardinky do brodsaku^[1576] a šlus.^[1577] Nateraz síce nemáme ani ruksaku, ani brodsaku, ani flínt, ani šiat, ani len bajonetov, ale však to všetko príde za deň. Dohovoríme sa poštovými kartami ako Milan Váš.^[1578] Hej, Anča moja, kdeže sa podel lístok z paklíka? Vše si ho pripojila a teraz som poprehŕňal všetko a nenašiel som ho. Kdeže si ho preboha ukryla?

Dnes po prvý raz budem spať ako vojak v Tvojich perinách, pod ktorými si neraz Ty spočívala tichučko dýchajúc, pokojne, akou si aj za dňa bývala. Ani čo by Ťa videl pri našej mosadznej lampe, keď som niekedy pozdejšie prišiel, knižka ešte v ruke, alebo na zemi. Bože, Bože, kde sú tie časy! Že som vedel minútku stráviť mimo Teba! Keď si ľahnem (je už 8 hodín večer) budem myslieť na Teba, na Tvoju hlavu, že je pri mne, že Ťa bozkávam — a neviem, neviem, čo mi srdce na to povie a — oči. Myšlienky Ťa nájdu, ale ruka nenahmatá a srdce predsa iste vydrží, neroztreskne sa, akokoľvek ho bôľ sťahuje a tlčie do neho.

O jedno Ťa prosím, Ty buď pokojná a čakaj, čakaj trpezlivo na božie zmilovanie. Ono možno dovolí ešte aj nám, že sa vidíme a to zdraví a budeme vedno odpočívať v tej posteli, čo si Ty opustila, lebo si musela a ktorú ja dnes použijem, aby v nej spal sám.

Veci nechám u Melfelberov, ale ich príde vziať Viera.^[1579]

Viest^[1580] bol dnes tu na asentírke. Nevzali ho. Tudocsúcshurut.^[1581] Ten mi doniesol periny a vyhľadal ma v kasárni. Nového ináče niet nič. Abmarš^[1582] okolo 12. Ale je to otázka, či naozaj. To by bolo týždeň a jeden deň. Všetko sa minie i vojna, i tá musí už raz vziať kon(i)ec.

Bozkávam Vás všetkých, ale najmä Teba Anča moja drahá!

Tvoj Jano

List 286. Anne Jesenskej (Trenčín, 5. 1. 1915) ^[1583]

Anča moja drahá,

písal som Ti v troch, či štyroch listoch, že som v menete. Dnes ma na staré miesto vrátili a zase som pri prvom pótszázade,^[1584] ako som bol. S menetom tedy, čo mal ísť 12. t. m. už nepôjdem. Vydýchol som si a zdeľujem Ti to hneď, aby si aj Ty mohla pokojnejšie spať a nezúfať. Tvoje listy z 31. XII. a 2. I. som dostal. Ďakujem Ti za ne. Ohľadom urážky proti tete^[1585] vec vypátraj. Ja sa na môj dušu v ničom necítim. Skorej ja som mohol byť urazeným, že si ma ani toľko nebečelovala,^[1586] žeby bola prišla do izby aspoň v ten večer, keď som prišiel k Vám. Viera je už v Bánovciach,^[1587] ako som Ti písal, ale ešte má „veľa práce“, že nepíše. Ty jej na žiaden pád nepíš, keď ona mlčí. Käks a tortu už teraz nebudem šanovať a Ty len veselo píš, kým mi možno, pokým ma zase nevytiahnu niekam — do menetu v protivnej čiare. Bozkávam Vás všetkých

Tvoj Jano.

List 287. Anne Jesenskej (Trenčín 8. I. 1915) ^[1588]

Anča moja drahá,

Tvoj list z 2. I. t. r. som dostal. Práve som mašíroval s marškompániou na execírplac,^[1589] keď mi ho môj spoluspáč hostinský Fintor v ceste na ulici doručil. Naspäť idúc z execírky,^[1590] kde sme už zadelení do cúgov^[1591] cvičili s ostatnými, ma už prekvapil, že prídem naspäť ku bývalej landsturm kompánii.^[1592] V honvédskej kasárni ma čakal feldwebel,^[1593] ktorý ma odviedol do illavai sörházu,^[1594] kde som zjedol hneď veľkú porciu guľášu a vypil zo tri poháre piva. Po obede som sa okúpal a o 2. šťastlive navrátil ku pótszázadu, ktorý vtedy mal ozaj iba keret^[1595] bez obrázka, — dnes, za dva dni má už zase obraz a je nás asi osemdesiat ľudí, ak nie viac a denne prichodia noví a noví. Z týchto iste tiež spravia menetszázad, ale akiste len vo februári. Mne sa už teraz iba o to jedná, aby v týchto pľuhavých časoch nešiel hore, lebo iste by skapal za dva dni v pľúšti a na daždi. Som i tak prestydnutý. Drhnem, ako stará baba, menovite večer a v noci. Prsia a cieva ma boleli. Mal som tuším aj horúčku a zimu, ale i bolesť i alterácie^[1596] bez toho, žeby sa bol za chorého hlásil a izbu opatroval, prešli. Odhliadnuc od kašľa by bol zdravý. Zub ma síce trápil dnes (ako aj Teba), ale i ten už stíšil. Nebadáš, že jednaké choroby idú na nás. Najprv na Teba, potom na mňa.

Neviem, či som Ti napísal, ale zdá sa mi že áno, že Viesta nevzali pre „tüdőcsúcshurut“. Gratuloval som mu veru, lebo, keď je aj nepríjemný „tüdőcsúcshurut“, iste by bol ešte nepríjemnejším a vzato nebezpečným pri vojenčine.

Včera bol tu Vlado^[1597] ma navštíviť a v mojom záujme niečo urobiť, ale už nebolo treba. O druhej poobede prišiel, o polpiatej odišiel. Sľúbil mi aj nejaké poriadnejšie vojenské šaty, ale nenašiel primerané času, blúzy jeho sú pritenké. Už sa naozaj hanbím na ulici, čo som taký dotrhaný. Tie šnúrky ma jedujú. Neviem na akého čerta sú na nohaviciach. Vlado ináče chystá sa do Prešova preskúmať filiálku.^[1598] Dal som mu čítať Tvoje revúcke chýry. Aby si vraj nepísala tak nevlastenecky po žensky, to jest tak slobodne,^[1599] lebo teraz všetko oči kole, menovite pri takom človeku, ako som ja, ktorý všetkým oči kole. Teda obozretnejšie, vlastenecky, ako sa svedčí na ženu už skoro polroka slúžiaceho vojaka. Neoslyš napomenutia.

Jedno vrecko käksu a poltorty som šťastlive strovil. Varím si každý večer čaj a ku čiernej káve za rána tiež dobre padne kus käksu. Chudák chlebík veľmi stvrdol, nedá sa z neho odkrojiť a slaninka je primäkká, hoci je v okne. Také ľavné, ale protivné, mokré časy sú. Dnes v noci taký dážď padal, že premoklo do kancelárie a skoro stolíky odvliekla voda.

Pár dní som už nedostal od Teba list.^[1600] Jestli denne píšeš, mal prísť predvčerom, včera a dnes. Teší ma ináče, že si sa už uspokojila a nepísala si posledne tak smutne, ako 28. XII.

Bozkáva Vás všetkých

Jano

List 288. Anne Jesenskej (Pozsony, 1915. 12. I.) ^[1601]

Az egyik vonatom orrom előtt elrobogott. Feketézem az I. — II. oszt. étteremben, kőzben ugrálok mint stramm katona az étterembe vonuló őrnagyok, századosok stb. előtt. Mennyivel nyugodtabbak voltak a hazai feketézések!

Csók, csók, csók! János

Preklad:

Bratislava 12 I. 1915

Jeden z mojich vlakov mi ušiel pred nosom. Kávičkujem v I. — II. triede reštaurácie. Medzitým ako frajer-vojak vyskakujem pred majormi, kapitánmi atď., ktorí prichádzajú do jedálne. O koľko pokojnejšie bolo domáce kávičkovanie.

Pusa, pusa, pusa. Jano

List 289. Anne Jesenskej (Prešporok, 2. I. 1915) ^[1602]

Pozdravujem Ťa z Prešporku. Viedol som sem zase jedného nešťastníka, ktorému z jeho nedopatrenia dcéru zastrelili. Dostal mesiac a ideme naspäť. K Zoltánovi^[1603] som nemal času zabehnúť a ho pozdraviť. To sme ešte len vlani tadiaľto chodili.^[1604] Bozkáva Ťa

Tvoj Jano

List 290. Anne Jesenskej (Pozsony, 1915 12. I.) ^[1605]

Verescsagin galleriájából egy képet, a melyen úgy látszik még cilinderben védelmezték a hazájukat őreg orosz népfelkelők — hátul

Csókollak!

Preklad:

Bratislava, 12. I. 1915

Z Vereščaginovej^[1606] galérie jeden obraz, na ktorom — tak sa mi zdá —, ešte v cylindri chránili svoju vlasť starí ruskí domobranci — vzadu.

Bozkáva Ťa (Jano)

List 291. Anne Jesenskej (Trencsén, 915, I. 14.) ^[1607]

Motto: „Lovasság a mai háborúban.“^[1608]

Bozk! Jano

List 292. Anne Jesenskej (Trenčín, 14. I. 1915) ^[1610]

Anča moja drahá,

dávno som Ti už nepísal, ale predvčerom a zapredvčerom som bol v Prešporku s jedným pánom a včera, keď som sa chystal práve list písať, prišiel môj spoluspáč, gavalier Fintor szkv.^[1611] a šli sme na pivo a klavír počúvať ku Lenzovi, blízkej krčmy, potom sme čaj varili, pili, filozofovali a tak prešiel večer.

V Prešporku som chcel vyhľadať Zoltána a sa mu touto príležitosťou poďakovať za intervenciu v mojej niekdajšej veci,^[1612] ale nebolo času. Večer o 8. som prišiel s rýchlovlakom, v lepšom hoteli nebolo izby, k známym bolo už neskoro, spal som tedy v akejsi obskúrnej izbičke v takom hoteli, kde sa zaľúbené páriky schádzajú a holdujú láske na špinavých posteliach. I mňa sa opýtali, kde mám dievčatko, lebo že tak treba o 3 koruny viac platiť, ale som nemal a tak som platil iba 2 k. 40 h. Čakal som po zahasení elektriky húf ploštíc, kedy ma načnú, v tomto očakávaní dlho nevedel som zaspať, ale neprišli, a ja som šťastlive zaspal do pol siedmej. Nebol by dbal, keby si aj Ty tam bola bývala, priam by bol platil o 3 koruny viacej. Ráno s pánom obvineným vynašli sme honvéd hadosztály bíróság^[1613] a po káve v kaviarni u Effenbergera (tu som chodieval na kávu, ako dobrovoľník) sme šli na pojednávanie. Myslel som si: oddám obvineného a hajde, som slobodný, pôjdem k Dunaju, na ktorý som sa toľko razy díval, ale ma prekvapili, že aj ja musím počkať pojednávanie a len po ňom dostanem laufpas.^[1614] Čakal som tedy medzi publikom a počúval. Pojednávania poriadok taký, ako u nás bývalých civilov. V ničom sa nelíši priebeh, len už sentencia: kemény fekhely^[1615] etc. Môjho spolubrata odsúdili na mesiac preto, lebo mu dcéru (12-ročnú) postrelil akýsi 17-ročný chalan s jeho flintou, ktorá nabitá visela na klinci, teda pre nedostatočnú opatrnosť. Nezadržali ho tam hneď, ale, ako tizedesa (a kire szukség van)^[1616] ho prepustili. Odsedí si po vojne, keď bude živý. O pol dvanástej mi ho tedy zase zavesili na krk. Ale mal tam ženu. Oddal som ho žene a šiel som na obed na štáciu, aby si aj zajedol, aj karty vymenil pre obidvoch. Vlak prvý mi ušiel počas obedu, druhý šiel 1 h 45 a takto veru nebolo času nikoho navštevovať. Keby som sám býval, bol by len večer šiel a vyhľadal možno aj Slabeyciusa^[1617] a Izáka,^[1618] ako sa majú a čo robia, aké sú tie pravdivé chýry, čo počuť atď., lebo tu len novinky čítame a z tých málo vieme.

Môj bývalý honvédsky menetszázad^[1619] je už v šedivom, ale ešte neodišiel. Bol by býval i ja v šedivom, keby si sa nebola modlila Pánu Bohu, ako sama píšeš. Možno, že prospeli k tomu i motlitby Feďove a Zorine,^[1620] ktorí, ako Fedor píše sa denne modlia za strýčka, aby sa šťastlive vrátil. Ja z mojej strany len ďakujem Pánu Bohu a Vám, že sa za mňa ku nemu obraciate.

Dni sa ináče míňajú pri kompánii jednotvárne. Od 8. do 11., od 2 — 5 zamestnanie. Včera zase štepili proti sypaniciam (ako sa píšu sypanice? s i, či s y?, odpíš mi. Pozri v Czambelovi.^[1621] Otca^[1622] sa neopytuj. Ten, za celý čas, čo som u Vás bol, Ťa ani raz neoslovil, otázku nedal a s Tebou vôbec nevravel. Či to je jeho zvyk taký, lebo, zdá sa mi, ani k mame^[1623] nevravel.)

Na to konto nemalo byť zamestnanie, ale dnes sme už vyrukovali na Sihoť a execírovali ako regrúti. To štepenie bude osožiť práve tak, ako štepenie proti cholere, ktorá už dvíha umrlčiu hlavu, medzi inými stolicami i v Turci. Vojna, cholera, sypanice, červienka, týfus. Smrť v tisícich podobách. Memento mori^[1624] je nepotrebné. Človeku je pred očami a dlho potrvá, kým zmizne všetkým, jednotlivcovi, môže byť, v krátkom čase oči zatemní.

Tá Tvoja tetka^[1625] je veľmi aprehenzívna,^[1626] keď aj miesto Teba aprehenduje. Nevie, že ja, ak na žive zostanem, budem musieť znova počínať a Teba len vtedy môžem vziať k sebe, keď Ťa budem môcť aj vydržať. Veru ja neprídem k Tebe t. j. k Vám. Keď sú vstave odňať Tebe odo mňa teraz, keď by si mi najpotrebnejšou bola a nedajú Ťa mne preto, lebo Ťa nemôžem vydržať, nech si Ťa majú aj po vojne do tých čias, kým sa presvedčia: no teraz už naša dcéra nebude hladovať ani u neho, nech teda ide za ním. Povedz to slávnej tetke Tvojej, ale aj to, že Ťa ja zato rád vidím a neopustím, pokiaľ mi bude para stačiť, hoci aj musím predtým, akoby Ťa videl, bude-li možno aspoň Tebe na cestu a tých 20 korún zarobiť, čo si mi, ako Tvoj kriskindel^[1627] dala a čo som ja prijal skoro celkom bezočive. Ty mi to síce odpustíš, ale čo na to Tvoja mať povie. (Netáraj, myslíš si. Netáram, vravím ja.) Zlatú Prahu^[1628] nemôžem poslať, lebo sa do Bánoviec tak ľahko nedostanem a ani sa nechcem, lebo sú mi protivné a ani sa tam nechcem ukazovať. Možno predsa, že napíšem Viere, ktorá sľúbila, že ma 17. alebo 27. navštívi.^[1629] Tá by ináče mohla nielen doniesť tú Prahu, ale aj direktne poslať na Tvoju adresu. K ním chodí, ak chodí.

Ozaj, čo je s podporou?^[1630] Čo neodpíšeš slúžnemu, aby Ti ju poslal, lebo Teba treba podporiť, Ty sa o to interesuj. Napíš, že reflektuješ na ňu, aby Ti ju vyplatili od 1. augusta. Bude toho, okrem árendy, asi 120 korún. Ja sa o to nemôžem zaujímať, lebo, — opätujem, nie mne patrí tá podpora.

Anča moja drahá, kedyže Ti zase toto poviem do očí a uší? Kedyže sa už raz splní žiadosť tých miliónov, čo chcú už konečné víťazstvo a koniec týmto nepokojným časom, kedyže sa splní aj Tvoja prosba, aby sme sa jeden druhému vrátili, a bola z nás dvojka a nie dve roztrhnuté, opustené, slabé jednotky? Ja myslím, že to už musí prísť. Moje proroctvo siaha na koniec marca. Bozkávam Ťa mnoho razy. Tvoj oddaný

Jano J.

List 293. Anne Jesenskej (Trenčín, 16. I. 1915) ^[1631]

Anča moja drahá,

Tvoj list z 11. 1. a zatvorenú kartu z 12. 1. som včera odrazu dostal pri večerňajšom poslednom landšturmistickom paranči.^[1632] Včera prestala existovať landšturma a všetci landšturmisti sa stali honvédmi a z gymnázia sa presťahovali do honvédskej kasárne. Mňa odkomandovali do barakov a tu ma zadelili za barakkomandanta^[1633] VIII. baraku. Je to barak pre chytľavé nemoce: choleru, týfus, sypanice etc. Teda nebezpečné miesto, až budú chorí. Týchto ale dosaváď niet a moja úloha je predbežne bdieť nad mojimi štyrmi ľuďmi a barakom, aby bolo všetko v najväčšom poriadku, tak miestnosť, ako aj moji ľudia, budúci ošetrovatelia chorých. Možno ak tam zostanem, podarí sa mi prejsť do takého baraka, kde nebudú chorí s chytľavými nemocami. Jestli ma ešte z týchto barakov nevyduria, tak si sa dobre modlila, ale tu aj mimo vojenskej čiary, za fajerlíniou^[1634] tiež udierajú bomby, tak ako praskla včera, čo celú landšturmu rozbila. Moja adresa naďalej by bola: Trencsén, katonai megfigyelö állomás (Barrakok VIII. szám).^[1635] Neviem, či je toto úradná adresa, ale myslím, že takto dôjde list. Predbežne obývam ešte izbičku v gymnáziu, kým ma nevyhodia, lebo je zadarmo. Neviem, čo bude so mnou, ak ma vytessékelujú,^[1636] lebo peňazí nemám na byt a predsa čo nebudem jesť, ale byt si budem musieť zaopatriť, aby si aspoň na dve-tri hodiny vydýchol a zanechal vojenský ľuft, aby sa mohol samučičký sám s Tebou listovne pozhovárať, alebo sa ponoriť do myšlienok a hľadať staré svetlé punkty, bývalé spoločné pekné chvíle, drahé okamžiky, čo sme spolu strávili… Ale veď mne všetko predchádza pekným, čo bolo. Ešte vidím, ako si sadám do fotela poobede, po čiernej káve a prehadzujem nohy cez operadlo. Ty sadáš na diváň, alebo možno aj ku mne, alebo ideš na slnce, alebo. Škoda nášho domu, Anča moja. Tam sme prežili našu poéziu. Každý kút mi stojí pred očami a Ty si všade, všade so mnou. Čo teraz robíš opustená, úbohá sirota moja? Také ťažké srdce mám. Kedy Ťa vidím zase, oblapím okolo pásu? Ale na to radšej ani nemyslieť, lebo človeka srdce bolí a i tak sa žiada vydýchnuť, slobodne vydýchnuť!

Anča moja drahá, odpusť, že Ťa unúvam: ak vieš rukavičky uštrikovať, nože mi sprav jeden pár. Čo si mi kúpila, som stratil voľakde a i tak sa všade pri švíkoch párali a boli veliké, nebanujem za nimi, ale rád by mal štrikované. Druhý pár mi možno uštrikuje mamka,^[1637] tá to vedela, kým som býval študentom. Ak nevieš uštrikovať (zdá sa mi, že nevieš), tak nerob.

Váš Milan^[1638] akosi veľmi vandruje, keď je raz v Legenye Mihályu^[1639] a o pár dní zase v Prešove. Veru fatálna vec, že ho nemôžete navštíviť a ste blízko, či na Miškovec, Košice, či na Poprad, či na Rožňavu, Turňu. A pravdepodobne, že bude za dlhší čas tam, lebo veď v týchto hnusných časoch sú nemožné vojenské operácie, menovite v Karpatoch. Dnes sa celý deň leje, ako z ciev. Zmokol som zo tri razy dnes, čo som behal sem a tam. Taký mám ťažký kepeň ako srdce. Domanického^[1640] som zase videl pár razy, ale vždy zďaleka. Rád by sa s ním pozhovárať, ale sa okúňam, ako taký altiszt^[1641] pred oficierom, za ním utekať nechcem a volať nemôžem. Keby ma zbadal, môžbyť žeby sa rozdiškuroval. Druhý raz Ti viac napíšem. Käksu keď nepošleš, nechcem. Srdečné vrelé bozky!

(Jano)

List 294. Anne Jesenskej (Trencsén 17. I. 1915) ^[1642]

Anča,

nie celkom dobre si sa modlila predsa. Dnes som prešiel z megfigyelőva^[1643] do honvédskej kasárne. Budem snáď kiképző altiszt.^[1644] Adresa moja je teda: 15. npf. honvéd gyalog ezred 1 pótszázad Honvéd laktanya.^[1645]

Srdečný pozdrav

Tvoj Jano

Pozdrav z príležitosti môjho narukovania.

Ján Skotnický^[1646]

List 295. Anne Jesenskej (Trenčín, 18. I. 1915) ^[1647]

Anča moja drahá,

už včera na karte som Ti oznámil, ale ak by si ju bola neobdržala i týmto Ti dávam na vedomie, že som už nie v barakoch, ale medzi svojimi starými, pravda už nie v gymnáziu (tu mám len tú našu spoločnú izbičku, v ktorej spávame), ale v honvéd laktanyi,^[1648] pod Kellerom,^[1649] ako szokaszparancsnokom^[1650] a nie už kompaniekommandantom.^[1651] Bude zo mňa iste oktató altiszt^[1652] a či čo už. Adresa: Dr. J. J Trencsén 15 honvéd gyalog ezred 1 potszázad B. osztály 2. szakasz. Honvédlaktanya.^[1653] Mám dlhý titul. Keby nebol taký známy, bol by zostal barrakparancsnokom,^[1654] ale, čert vie, ja sa nemôžem ukryť, ako ostatní. Nebanujem. Smutne mi tam bolo. Malá drevená izbička s posteľou, elektrickým osvetlením, vodovodom, kúpeľňou, raktárom^[1655] etc. Jedna veľká izba so 100 posteľami, so štyrmi zdravými ošetrovateľmi, ktorí mali byť vždy oholení, ostrihaní, čistí, s obstrihanými a čistými nechtami. V susedstve driečne (údajne veľmi poddajné) ošetrovateľky. I známych som tu našiel: dr. Bargár,^[1656] Balaj,^[1657] druhí starí vojaci, čo boli u nás. A predsa som sa zle cítil, akosi bez ľuftu sťaby bol býval. Ku privyknutiu neprišlo, som zase vojakom a dnes som už mal zase až mnoho ľuftu. I zima mi bola i nohy ma boleli. Ale som sa predsa domov dostal, vyzul sa, obul Fintorove mäkké papuče a keby si mal v čom nohy vymočiť, celkom dobre by mi bolo, pravda, relatívne. Absolútne dobre mi bude, až Ty budeš pri mne sedieť, keď si nohy budem močiť v teplej vode. A vidíš, to by mohlo aj zajtra byť, keby si ma tak prekvapila a prišla do Trenčína na návštevu. Lenže na to aj škoda myslieť, pre mňa nieto zmyslu u patričných, pravda, mimo Teba. Píšeš v ktoromsi liste, že Teba len ja rád mám a mať.^[1658] Mať Ťa rada má, ale jej láska voči Tebe nezaslúži jednotku, lebo moja láska voči Tebe a Tvoja láska voči mne sú jej Hekubou, nulou, šmafú,^[1659] dymom z fajky, ľuftom. Mohla by si žiaľom pominúť — za mnou, ju by to sotva pohlo, zostala by tvrdou tá jej radostná, prvotriedna láska. O otcovi^[1660] ani nepíšeš. Prečo? Ale urážaš mojich, t. j. Martincov,^[1661] i Vlada.^[1662] Môžeš byť istá, že Ťa tí radšej majú ako Tvoji vlastní, o veľa, veľa radšej ako Tvoji vlastní mňa. O tom môžeš byť presvedčená, a aj si, len tak hovoríš. Tvoji mňa považujú za cudzieho, Teba moji za svoju, lebo ma rada má a ja ju. Čo sa cností týka, nemôžem ja síce s Tebou konkurovať, ale veď láska nehľadí na cnosti, ona je citom. U Tvojich je len ten hoden lásky a môže byť milovaný, čo je sporivý, zagazdovaný, varovčivý, má vklady a nenechá vydatú dcéru im na krku. Tu máš! Keď už pravdu treba povedať a klasifikovať lásky. Ešte viac by vedel povedať, ale si to, prosím Ťa, Anča, sama domysli, uvažuj a hľaď na vážky. Kde si to len nabrala, že mi naozaj nemôžeš chýbať. Ty všade chýbaš, kde si raz bola a mne menovite. Keby si mi radšej nechýbala.

Bozkávam Ťa

Tvoj Jano.

List 296. Anne Jesenskej (Trenčín, 23. I. 1915) ^[1663]

Dnes som dostal na Teba znejúce úradné uzavretie, dľa ktorého sa tam máš hlásiť o podporu.^[1664] V liste Ti ho pošlem. Preto sa tam máš hlásiť, lebo si odišla z Bánoviec. Neštopkaj, ale mi uštrikuj radšej „lábszárvédő“,^[1665] alebo nejaké dlhé zimné štrimfle. Čo Ťa do záclon. Do Bánoviec nemôžem ísť, lebo absentierung^[1666] nedajú. Tvoje listy riadne dostávam, Ty, tak sa zdá nie, lebo nereflektuješ na ne.

Pozdrav

Tvoj Jano

List 297. Anne Jesenskej (Trenčín, 24. I. 1915) ^[1667]

Anča moja drahá!

Tvoje listy zo 16., 19. t. m. a karty 15. a 18. t. m. som dostal a ďakujem Ti za ne. Mne nikto nepíše, iba Ty, ostatní ani čo by boli pomreli, nedajú o sebe znať, ale za to aby im ja písal. Nikomu, kým sami ma nevyhľadajú — oni. Len Ty sa rozpomenieš na mňa a za to Ti ešte raz ďakujem. Neviem, či Ti toľko a tak obšírne už budem písavať, lebo sme tak zamestnaní, ako regrúti. Ráno už o siedmej majú byť „csuklógyakorlatok“.^[1668] Potom „kivonulás“^[1669] do 11. či je zima, či prší, či je blato po kolená — to je vurst.^[1670] Poobede o pol druhej už aby zase bol v kasárni, o tri štvrte na dve opäť kivonulás, o piatej večer domov a je šesť, kým sa dostanem von z kasárne premrznutý s vlhkým nosom a nohami, zapískaný po brucho, ustatý ako pes. Raz sme v tom oddelení, raz zase v tom, raz sme A. osztály,^[1671] raz B. Teraz sme C. osztály.

Poznamenávam, že pri adrese netreba písať tie „osztálye“. Dosť je stará adresa a miesto gymnázia „honvéd laktanya.“ Landsturmistov^[1672] nájdu aj v kasárni, lebo sú osobitne a zdá sa mi, že bude z nás „hadtáp“.^[1673] Vravia v krátkom čase máme odísť. Ale to sú hádanky všetko. Fakt je, že ma sotva minie cestovanie z tohto „krásneho“ Trenčína, kde ma všetko teší, ale i to je fakt, žeby bolo lepšie zostať, keby popustili z toho prísneho execírovania. Tí čo boli pri hadtápe vravia, že je tam dobre.

Pak, ktorý v karte spomínaš, som posiaľ nedostal. Budem sa zajtra (ak bude času) na pošte interesovať, lenže i pošta mi je teraz ďaleko, keď už o 6. ráno fárať musím do kasárne a obyčajne až po šiestej sa dostanem do našej izbičky v gymnáziu.

Škoda veru, že si mi neposlala Milanov list.^[1674] Bol by ma zaujímal, možno ešte väčšmi ako Vás, a bol by ho vrátil tak, ako Tvoju požičanú fotografiu vrátim (?), keď budem mať originál.

Pamätáš sa na Kaufmaníka,^[1675] o ktorého sa nik nestaral a žena najmenej? Zomrel údajne v zákopách. Netrafila ho guľa, ani šrapnel, ani nič podobného, ale bol po brucho vo vode, onezdravel a tam v zákope aj zomrel. Či je pravda, neviem, ale hovoril to jeho švagor, ktorý tu býva neďaleko.

Písal som Ti už na karte, ale i tu Ti pripomínam, že škoda štopkať záclony, lepšie by bolo niečo uštrikovať, čo chráni nohy od spodku až po kolená a čo sa nosí na nohaviciach (lábszárvédő), alebo rukavičky. Vidíš, ja by Ti hneď dal robotu — pre mňa užitočnú, lebo mi je často na nohy zima, vzdor tomu, že nosím aj spodné trikónohavice a dlhé štrimfle, z ktorých som tiež vyšiel a furt jedny a tie isté omáľam. Ty si predsa šikovná osoba: „hósapku“ si vedela upliesť podľa vzorky a tak myslím, že by si aj takéto veci uhádla práve tak dobre. Ale sa nehnevaj, že Ťa unúvam prosbami, to je len prosba, ktorú vieš, alebo nevieš vyplniť, ak nevieš, tak ju ani nemôžeš a nebude ma ani najmenej mrzieť, keď mi to odpíšeš. Preto by to bolo potrebné, lebo som sa nedostal na suché miesto a už sa aj sotva dostanem. Topánky, čo si mi kúpila v auguste ešte sa mi pomaly, ale iste počínajú rozpadúvať, šnúrky na nohaviciach čím diaľ, tým väčšmi párať, extra čiapka mi vyšla z furmy, golierik na blúze sa predral, hviezdičky sa lámu atď, atď. a vojna trvá a trvá, ba ako Kitschener^[1676] povedal, začne sa iba v máji. Ako ja budem vyzerať?

Pán Fintor si už ľahol do postele a aby ráno nezaspal, to isté urobím aj ja. Vinšujem Ti dobrú noc, dobré ráno a dobrý deň a bozkávam Ťa srdečne, tak, ako Ty: mnoho, mnoho razy.

Tvoj Jano

Végzés^[1677] pripojujem. Hlás sa tedy tam. Čert vie, čo to je?

List 298. Anne Jesenskej (Trencsén, 915 26/I.) ^[1678]

A pakkot megkaptam. Köszönet. — Forralt bort iszunk és üdvözölünk!

Jano, Kemény Antal, örmester Fintor István

Preklad:

Trenčín 26. 1.915

Balík som dostal. Vďaka. Pijeme varené víno a pozdravujeme Ťa!

Jano, Komény Antal, rotmajster Štefan Fintor^[1679]

List 299. Anne Jesenskej (Trenčín, 29. I. 1915) ^[1680]

Anča moja drahá,

paklík som dostal. Ďakujem Ti zaň i za list, čo bol v ňom, ako aj za list, čo si 24. t. m. písala. Pošta ide riadne. Kartu do barakov písanú som tiež dostal. Na budúce nemusíš písať B. osztály,^[1681] lebo tieto triedy sú také, že sami nevieme, v ktorej triede sme. Raz nás menujú d. osztályom, raz a. Tedy nielen my, ale ani páni oficíri nevedia, čí sme. Poznajú nás iba ako öregnépfelkelövove,^[1682] čo z gymnázie prešli do kasárne. Treba je, aby list neblúdil, len 1. pótszázad^[1683] napísať a udať „Honvédlaktanyu“, ani „öreg népfelkelö“ sa nemusí vynechať.

Käks i slaninka, ako sama vieš sú výtečné, käksu si hneď ráno naberiem do vrecák i kus slaniny, aby sa mal s čím zabávať na istebnickom execírplaci,^[1684] keď je „oszolj“,^[1685] no a käks ten aj vo „vigyázi“^[1686] možno chrúmať. Denne si dva razy varievame čaj, večer a ráno. Škoda, že sa nám ruský minul. Teraz máme čaju nie veľmi podobné zelinky, ale čo po tom, len nech vodu zafarbia, aby sa to čaju podobalo.

Za rukavice extra kompliment! Tie sa zišli. Mal som také, cez ktoré prefukoval ostrý severný vietor, čo nás prenasleduje na poli. Dnes sa síce skryl, lebo bol utešený zimný deň a sňah už podepsený od nás a regrútov. Včera sme dubasili po ňom v sňahovej metelici. Bola pľuhavá zima od vetra, ktorý štípal, ako nejaký starodávny frajer. Aby mi ruky a hrdlo neoblahúval, zhodil som kaučukový golier, v ktorom som ešte Tebe kurizoval a kúpil si za 45 akúsi handru na hrdlo a dnes som vyňal po prvý raz zápästky. Len na nohy mi je zima, vzdor hrubým štrimpfliam a triko nohaviciam, ale si musím zaopatriť „bokavédö“^[1687] a komótne baganče, aby sa mohol prezúvať. Mamka^[1688] mi sľúbila, že pošle dva páry zimných štrimfiel, jedny z nich sú dlhé a tie vraj môžem na nohavice oblečené nosiť, ale je háčik, či dvoje štrimfiel obujem do jedných topánok, lebo topánka nesmie nohu tlačiť, ináče okriviem.

Prepáč mi, že Ťa tak traktujem s mojou osobou a takýmito maličkosťami, všelijakými drobnými potrebami a to zimnými, keďže sa január už končí a február by sa mal už na Hromnice vyfúkať, ale keď mi to vnišlo do pera. Ty vice versa^[1689] len o sebe píš a čím viac. Pusť sa do najmenších podrobností. Mňa všetko, čo sa s Tebou a okolo Teba robí zaujíma a vlastne len to ma zaujíma.

Ďurko^[1690] je už od 2. januára tu zase a robí expensnoty.^[1691] Nedávno som sa stretol s ním v jednej trafike a šiel som s ním k nemu na čaj. Fajčí, že proti cholere. Volal ma, aby prišiel, ale som veru nestačil od tých čias. Málo je voľného času.

Rozprávajú v Trenčíne, že Pospíšil^[1692] a Janáč z Bánoviec^[1693] (Janáč s tým rozseknutým lícom, či čelom) že ušli z bojišťa, preobliekli sa do civilných šiat a takto ich chytili. Údajne tu sedia a že ich majú poslať na bojište účinkujúcemu hadbíróságu^[1694] a tam majú byť súdení. Čo je pravda, neviem, ale boli tu Bánovčania a chceli ich navštíviť, ale ich k nim ani nepripustili.

Ohľadom podpory som Ti poslal v rekomandovanom liste uzavretie bánovského slúžneho, dľa ktorého o podporu sa tam v Revúcej máš obrátiť. Hlúposť veliká, lebo veď tam neznajú moje materiálne pomery, ale možno, keď im ukážeš végzés, rýchlejšie to u Vás vybavia, ako v Bánovciach. Žiadaj aj árendu pomernú, ktorú musíme platiť. Ak by robili prekážky, zadaj ponosu na ministra. Nemyslím síce, že by to bolo treba. Ak predsa áno, nech Ti ju otec skomponuje, alebo zdiktuje.

I ku advokátskej komore napíš toto asi:

Tekintetes Úgyvédi

Kamara!

1895/1914 számú nagybecsü belhívására van szerencsém tisztelettel érbesíteni, hogy férjem dr. Jeszenszky János bani űgyvéd is hadra kelt és a Magy. Kir. 15. npf. gyalogezredben mint tizedes címzetes szakaszvezető teljesít katonai szolgálatot 1914 évi augustus hó 1.-töl. Ennek kővetkeztében én nélkalőzőm azt a jővedelmet, mely megélhétésemnek biztosítására a legnékőlőzhebetlenebb létszükségletek kielégitésére szűkséges. — úgy hogy kénytelen voltam szűleimhez. Nagyrőczére kőltözni, hogy lakásom és mindennapi élelmen meg legyen. Eddig még állami segélyben nem részesűltem, mert elkőltőzésem miatt ezen segély iránti kérelemmel a nagyrőczsi előljárósághoz utasítotak, a hol kérelmen meg nincs elintézve. — Férjemnek, mint cimzetes szakaszvezetőnek pedig 10 napra 4 koróna zsold jár, melyböl engem nem segíthet, sem ingó, sem ingatlan vagyona sem neki, sem neken nincsen. Megiegyzem még azt, hogy gyermekem sincsen, a miért jelenlég háláb adok az Istennek.

Kíváló tisztelettel

podpis.^[1695]

V tomto zmysle asi napíš ku komore list, alebo beadvány.^[1696] Rutrum^[1697] vieš napísať, alebo nech Ti ho otec ukáže.

Odpíš mi, čo Ti v Revúcej predstavení povedali a či si a čo si ku Komore advokátskej písala?^[1698] Píš ale aj o sebe a čím viac.

Ja končím, lebo sa už ku deviatej blíži a dnes som ani neobedoval, chcem si niečo kúpiť aspoň na večeru.

Za Zlatú Prahu píš Viere,^[1699] nech Ti ju pošle.

Bozkáva Ťa mnohoráz

Tvoj oddaný Ján.

List 300. Anne Jesenskej (Trenčín 30. I. 1915) ^[1700]

Motto: „Tancovala by som bosá som…“.

Tvoju poslednú kartu^[1701] som dostal. Buď trpezlivá: listy, čo som Ti posledné dni písal, Ti prídu. I včera som Ti písal dlhý list,^[1702] predvčerom a zapredvčerom dtto.^[1703] Pak som so špinavým prádlom som Ti tiež poslal. Tu je zima. Dnes sňah padal, z ktorého nebude hneď ločprdina. Mnoho bozkov!

Tvoj Jano

List 301. Anne Jesenskej (Trenčín, 1. II. 1915) ^[1704]

Paklík som dostal. Srdečná vďaka. Lábazármelegitövy^[1705] bohvie kedy obujem, lebo ležím doma prestydnutý celkom. Doktor influenzu^[1706] konštatoval a že mám 38-stupňovú horúčku. Nariadil, aby som si hneď ľahol a štyri dni zostal ležať. Dal salycil a aby bral prísnítrové umšlágy^[1707] na prsia. Neviem ako a s čím, vari si paplón obkrútim okolo pŕs. Ja myslím, že mám horúčku — od prestydnutého brucha. Druhý raz znova(?) Bozk

Tvoj Jano

List 302. Anne Jesenskej (Trenčín, 2. II. 1915) ^[1708]

Anča moja drahá,

hoci novoročným vinšom tento nový rok sa pre mňa veru veľmi špatne počal a ako sa počal, takým bude celý. Dnes som už so 45 súdruhmi prešpacíroval do honvédskej kasárne, kde nás podľa jedných rozdelia medzi honvédske kompánie, podľa druhých spomína sa akýsi örzászlóalj,^[1709] ktorého zmysel ešte nerozumiem. Ako bude, tak bude. Osud je najväčším pánom. Ten nás hádže ako hnilé hrušky. Len sa nerozčuľuj a netrp. Čakaj odo mňa správu ešte, čo to má byť. Ja ešte bývam v gymnáziu, v izbičke dolu na prízemí, a Ty adresuj len na starú adresu, kým Ti nezdelím novú, ktorú ešte neviem. Veľmi divným mi predchádza, žeby ja mal byť ešte raz hodvédom a tak znal kráčať ako 21 roční šuhajci. Ale toto všetko ide od majora nášho pána Balloghyho,^[1710] ktorý počúva na insinuácie^[1711] a vše sa nájde priateľ, ktorý dá dobrú informáciu. Ja vlastne týmto ešte vše trpím za prešporský žalár. Semeno nedôvery bolo s prvým oznámením zasiate, ono vše ešte vyklíči, alebo ho vytiahnu priatelia spod zeme.

Tak je mi smutno, Anna moja, že väčšmi nikomu nemôže byť. Nemám nikoho s kým by sa dôverne mohol pozhovárať o všetkom, všetkom, čo mi na srdci leží. Ty jediná, čo by si ma trpezlivo počúvala, si ďaleko a jedine Ty by si ma vedela rozveseliť, pri Tebe by som iste zabudol na smútok môjho položenia. Neverím, že by mal už onedlho umrieť, ale keď si pomyslím, že by sa to mohlo stať, mne je ľúto za životom, za zdravím len preto, že Teba, vernú moju ženu mal by tu nechať, že by ju nikdy nemal vidieť, ani ju viacej pohladiť, ruku stisnúť, do očí pozrieť, ani vôbec nijakým činom jej svoju lásku preukázať, lebo Teba rád najväčšmi na tomto svete a pre túto lásku moju by rád zostal pri živote a rád by bol zdravým, aby Ti ju mohol dokázať. Veď koľko razy som Ťa roztrpčil. Pamätáš na byčiansky bál? Ako si sa rozplakala, Ty, ktorá si obyčajne dusila v sebe slzy. Však som Ťa vtedy urazil? Ale i vtedy pracovala vo mne láska. Veď som ja vtedy bol žiarlivým na Teba. My sme sa raz zišli v živote a zaľúbili sa jeden do druhého, Ty nevieš ako a kedy, ale faktum je tu, že sa máme radi, nemali by nás tedy rozlučovať len tak mir nix dir nix,^[1712] ale nechať spolu ísť životom až do spoločnej smrti.

Prepáč mi tieto litánie, ale človeku dobre padne aspoň na papier položiť to, čo cíti a myslí, keď to nemôže povedať. Ej, keby Ti to mohol ústne povedať, či by Ti to tak povedal?

Paklík, vlastne ešte len szállító levél^[1713] som dostal, ako oznamuješ s prádlom a pečivom. I Živena mi poslala 10 korunový honorár za veršíky.^[1714] Keby zas nastal čas taký, ako bol, keď som veršoval, alebo käks jedol s Tebou (iste bude käks v paklíku). Ba či bude už voľakedy pokojný čas, už na šiesty mesiac sa trápime a ešte za koľko a ako sa budeme trápiť? Ďakujem Ti srdečne za nový paklík. Käks a jednu fľašu slivovice si nechám do vojny proti hladu a zime a nakúpim si čokolády a dohánu, dohánu, dohánu. Len aby mal času si zajesť a zafajčiť. Môžbyť, že sa aj s Milanom zídem.^[1715] Domanického som tu videl zo dva razy, ale šiel s dámami, nepustil som sa s ním do reči. Ináče by sa ho bol na všeličo povyspytoval.

Desať hodín večer už minulo a zajtra musím včaššie vstávať, do polnoci iste nezaspím, list zamenia myšlienky na Teba. Srdečne Ťa bozkávam, ako i všetkých domácich.

Tvoj oddaný

Jano

List 303. Anne Jesenskej (Trenčín, 2. II. 1915) ^[1716]

Anča moja drahá,

na Tvoj posledný list plný dešperovaní^[1717] ponáhľam sa Ti odpovedať a Ťa upokojiť, poťažne na trpezlivosť upozorniť a že čas uteká. Čím diaľ bude teplejšie a veselšie.

Mňa zima konečne tiež zastihla: prestydol som od hlavy do päty, influenzu, hrdla bôľ s horúčkou a diaré.^[1718] Toto posledné síce prestalo, lebo som za tri dni nič nejedol. Doktor mi nariadil hneď si ľahnúť, dal mi prachy, aby robil prísnice na prsia a na piaty deň aby sa hlásil, či neprestala horúčka. Ja som jeho štyri prachy v jeden deň s horúcim čajom vzal, dal prisnicz umšlág^[1719] na hrdlo, őrmesterova^[1720] pani mi navarila pol litra červeného vína, to som vypil, na gargarizovanie som si spravil vodu so soľou a málo borovičkou, prestal som jesť a ľahol si, spal som celý deň aj noc, ale veru to boli také horúčkové sny, čo som mal, vždy o jednom tom istom sprostom sa mi snívalo. Dnes na tretí deň cez obed prišiel posol od őrmestera Keménya,^[1721] aby išiel do kasárne, že bude válogátás a beosztás.^[1722] Nemusel som ísť, ale som predsa šiel. Sám főhadnagy^[1723] mi hovoril, že na kieho čerta som prišiel, keď som chorý. Po válogatasi (nebolo nič) šiel som domov ďalej ležať, navaril si limonády. Viera,^[1724] ktorá ma práve prišla pozrieť, spravila posteľ a už som aj ležal. Hrdlo ma ešte furt bolí a kašlem do roztrhnutia. Ešte aj apetít sa mi dostavil: dal som si obed doniesť z krčmy karfiolovú polievku, plnenú teľacinu (tak troška), pol litra červeného a kompót. (Zľakol som sa, keď som to videl, lebo na Fintera^[1725] som sa zveril, aby objednal ľahký obed, žeby sa mi diaré nevrátilo a ten spravil takú parádu), stálo to všetko 3 koruny a 40 halierov trinkgeld.^[1726] Tam máš, včera som dostal 5 kor. žold a skoro celý som ho prejedol. Keby aspoň kasárňa bola bližšie, žeby si mohol komisný obed dať doniesť, aspoň troška polievky.

Viera rozprávala, že na náš byt banka kvartielnika nemá za 1200 korún a taký somár sa najviac v našej správe nájde, čo by ten byt za 1200 korún bral. Hnátková,^[1727] že dala do prenájmu od 1. marca. Bolo by treba vyskúmať, čo by tá žiadala. S tými kreténmi v banke najlepšie nič nemať, taký dedinský rozum, ako je Tónov Lapárov^[1728] vše niečo vynájde. Viera mi ukázala list, čo si jej písala. Celkom múdre a šikovne. Veru by sa ma príjemne dotklo, keby si ma tak prekvapila, ale toho sa sotva dožijem pri revúckom realizme a triezvosti. Tá triezvosť a reálnosť je veľmi lacným zbožím, preto je triezvosťou a reálnosťou.

Srdečne Ťa pozdravujúc a bozkávajúc

som Tvojím oddaným Janom.

Štrimfle sú mi znamenité, ďakujem Ti pekne za ne.

List 304. Anne Jesenskej (Trenčín, 3. II. 1915) ^[1729]

Drahá Anna!

Tvoj list 31. I. písaný som dostal aj s végzésom.^[1730] Mala si sa tam hlásiť, čo by Ti boli povedali — a nie jednoducho mi písmo vrátiť, ktoré mne ani nepatrí, ale Tebe. Nie ja mám písať v tejto veci, ale Ty, lebo podpora sa Teba týka a ako som počul, podporu treba osobne vyzdvihnúť. Prípis Ti tedy vraciam a keď už ani len tú prosbičku nechcela napísať, tu Ti ju napíšem ja:

Tekintetes főpolgárbíró Úr!

Hivatkozással 5432/1914 számu átiratára, értesítem, hogy én Bánból Nagyröczére nem költözkodtem, hanem itt csak ideiglenesen szüleimnél látogatóban vagyok, — amidon lakásom Bánban van, azért segélyem nem itt, hanem Bánban fizetendö ki azért is, mert csak ott ismerik férjem vagyoni helytetét.

Kérem tehát segélyem mielöbbi kiutalását és pedig a járó házsegéllyel együtt (mert külömben kényelen leszek panasszal élni a minisztériumnál*).^[1731]

Podpis

Ale radím Ti, aby si najprv išla s tým végzésom ku tamojšiemu predstavenstvu, čo tam povedia, bohvie, čo je v tom 4. par. toho utasításu.^[1732] Čo si mala aj urobiť už a nie uzavretie mi jednoducho vrátiť.

Ináče ležím ešte v posteli. Zajtra idem na novú doktorskú vizitu. Aj prisnice^[1733] sme dávali, uterák a deku. Dnes som si ho dva razy dal sám. Pozdravujem a bozkávam Ťa srdečne

Tvoj Jano

List 305. Anne Jesenskej (Trenčín, 4. II. 1915) ^[1734]

Motto: „Já, já, já celá strápená, já, já, já celá pryč“

Anča moja, včera som Ti len taký kusý list písal. Dnes som zase bol na doktorskej vizite. Ešte furt ukazuje teplomer horúčku, ale už o 1. celý stupeň menšiu. Omnoho menej kašlem, ale s boľasťou; hrdlo tiež prestáva. Mám ešte 2 dni ležať. Keď budem celkom pri sebe, Ti napíšem dlhý poriadny list.^[1735] Do tých čias prijmi len kartu. Bozkávam Ťa mnoho razy.

Tvoj Johanny alebo lepšie János.^[1736]

List 306. Anne Jesenskej (Trenčín, 6. II. 1915) ^[1737]

Dnes som už hore. Horúčky vraj niet. Dostal som ešte na rádáš ricín a ačkoľvek som mal rukovať von, nerukoval som. Vari s ricínom? Na žalúdok sa ale furt zle cítim a i prsia ma bolia ešte pri kašli. Jurko^[1738] ma včera dva razy navštívil, dnes ho pôjdem pozrieť ja. 1. marca má zase rukovať. Srdečne Vás pozdravuje, Teba bozkáva

Tvoj Jano.

List 307. Adele Jesenskej (Trenčín, 6. 2. 915) ^[1739]

Drahá mama,

dnes som už von z influenzie. Horúčka prestala a keby nie ricínu, čo mi dali na raňajky, bol by už execíroval. Ale s ricínom som sa neodvážil dlhšiu cestu podujať. Včera zase praskla bomba, ktorá odtrhla čiastku landšturmy^[1740] a zahodila naspäť do gymnázia. Ja som predbežne v honvédlaktoni.

Srdečne Vás bozkáva Váš Jano.

List 308. Anne Jesenskej (Trenčín, 9.II.1915) ^[1741]

Anna moja,

sľúbil som Ti na karte, že keď (v)stanem z postele, že Ti napíšem poriadny, ako sa patrí, list. V sobotu ráno konštatoval doktor, že už nemám horúčku a tak „podľa zákona“ musím vyrukovať. Ale pri regimente^[1742] boli práve motaniny, celý môj század,^[1743] ako menetszázad prešiel naspäť do gymnázia a ja som zostal nevdelený, lebo som nebol prítomný, použil som príležitosti a celú sobotu som sa neukázal, — v nedeľu detto som sa len ukázal medzi ostatkom najstarších a už o pol desiatej som zmizol do pondelka, v pondelok celé doobedie som zostal doma, ale už poobede bola execírka v pľuhavom čase, blate a vode; dnes ma zadelili ku regrútom, ako „oktató altiszta^[1744] a dnes som už celý deň všivave execíroval tiež v takom istom pľuhavom, daždivom, veternom čase, až tak prefukoval cez blúzu a rozbahnená pôda a voda veru chladila cez topánky, ktoré chudiatka ešte vše dobrú službu robia, len by sa zišlo mať ešte jeden pár, ktorý by si mohol človek preobuť, ale zmôcť sa na pár topánok: pium desiderium,^[1745] keď Ti nikto ani grajciarikom nepomôže (baganče nestoja nič: do tých tečie voda). Nuž mohol som Ti aj v sobotu, i v nedeľu i v pondelok písať, ale bol som po tej chorobe akýsi zmalátnený a brucho mi ani dnes ešte nedá pokoj a tak, čo som mal kus voľného času, použil som ho na to, že som sa zvalil do postele a spal. I teraz ide na mňa spánok, ačpráve je len pol siedmej.

Večeru: kus slaniny s komisárom, čaj a käks, som odpravil (na inakšiu mi nestačí), nohy ma bolia a i teraz by najradšej do postele a tam rozmýšľať skôr, ako písať. Ty veru omnoho ľahšie môžeš písať list, alebo kartu bez vytýkania, že Ti ja nepíšem. Tebe len čo Maco^[1746] hučí a škrieka nad hlavou, ale sa môžeš kedykoľvek izolovať a písať. Ja som celý deň v škreku a hluku, blate, vetre, daždi, odpornom ustavičnom komande, zauškovaní, kopaní, kardlapozovaní^[1747] a som rád, že sa na pár hodín môžem odvrátiť a si vydýchnuť. Čert by písal ešte aj listy. Keby som ich mohol zdiktovať, ale pero do ruky chytiť a písať, písať sa mi nechce. A potom nepoviem, žeby človek aj písal, keby si tak mohol dovoliť nejaké filé a pohárik piva (vzdor bruchu), po večeri by sa aj list napísal, ale takto… no radšej o tom ani nehovoriť a tým menej písať.

V Tvojom poslednom liste^[1748] je jeden pasus, že „ak Ti horúčka potrvá, musím prísť, a čo by si peniaze hneď od cudzieho musela požičať“. V tomto zmysle. Chválabohu, že horúčka netrvala dlho, ale keby aj bola trvala, jednako by si nebola prišla, lebo by Ti peniaze nikto nebol dal, otec^[1749] rozumie sa najmenej. Pre Tvojho pána otca by ja mohol kopytá vytrčiť, ten by Ti nedal ani na pohreb, pravda, len môj. To je tá Vaša triezvosť a reálnosť. Ale veď ku hrobu chodiť, vence kupovať a viť — je tiež nič reálneho a predsa sa robí. Chodiť za synom do Prešova^[1750] — je predsa len ľahkomyselnosť, ktorá sa skoro stala; ďakovať triezvosti (dlhotrvanlivej), že sa to nestalo. Tie dôvody, čo od matky^[1751] počuješ, sú celkom nanič a mala by ju stromfovať s Tvojimi, ktoré sú iste omnoho pádnejšie a čo je hlavné, mravnejšie, krajšie a životaschopnejšie. Nedaj sa presvedčiť, lebo Ty rozmýšľaš spravodlivo a Ty cítiš tak, ako sa patrí. Rozmýšľanie, ktoré sa od Tvojho líši, je pohanské, alebo židovské, alebo ešte lepšie také akési kšeftárske.

Bozkáva Ťa Tvoj Jano.

List 309. Anne Jesenskej (Trenčín, 12. II. 1915) ^[1752]

Anča moja drahá,

paklík som dostal, hoci som „szálitó levél“^[1753] ani nevidel. Obznámil som sa s niektorými poštármi a teraz mi tí vydajú všetko, čo na moje meno príde. Polovička dobošky sa už aj minula a neprešiel ani jeden deň. Ďakujem Ti za ďalekú opateru zo srdca i ja zo srdca. Paklík od Teba, ale z domu je ako nejaká príjemná udalosť medzi samými jednakými dňami. Keby viedol denník, iste by ta zaznačil každý Tvoj paklík. Ale ešte možno väčšmi ma teší, keď dostanem list od Teba. Ty také fajn listy vieš písať a keď ani len karta nepríde, to som strávil deň taký odporný, ako vojenská trúba, ktorú nenávidím a ktorá ma nervóznym robí. Pakle som Ti síce už zakázal posielať, ale zato, keď môžeš, len pošli, pravda, ťažko to už pôjde, keď ani papiera nedostať v Revúcej. Keď sa ale naozaj všetok pakpapier minie u Vás, potom, prosím Ťa, skutočne už neposielaj nič, lebo, keď sa ten minie, minie sa aj papier listový a bez neho sa ani list nedá napísať.

Akiste nás zase presadia na dedinu. Tak sa vidí do Kubry.^[1754] Zbohom svete! To je od Trenčína asi hodina cesty. Keď sa tam zmrkne, môžem rozmýšľať o vojne a inom koľko sa mi páči a hlavu si celkom bezpečne môžem o múr hodiť. Nestojím o Trenčín, ale taká dedina so svojím blatom, tmou a večerom je na zúfanie. V pondelok totižto majú prísť regrúti, a niet pre nich v kasárni miesta, musia tedy tí regrúti, čo už niečo vedia, ustúpiť novým a miesta inde niet len v dedine Kubrej, poneváč ostatné okolité dediny sú už obsadené marškompániami. Ja som nateraz pri regrútoch „oktató altiszt“ a tak musím s nimi vandrovať.

Čo sa môjho zdravia týka, Ti zdeľujem, že som zdravý, len čo kašlem a mám nádchu, čo ale neprekáža, aby som každý deň neprišiel domov zablatený až po uši. Honvédi totižto vždy po najväčšom blate chodia aj vtedy, keby sa dalo vykärovať; myslia si, že to patrí k vojenčine aj vtedy sa utopiť, keď sa človek nemusí. Báječné vojsko, to je pravda. Tá tvrdosť, čili komisnosť a grobianskosť, to kopanie, zauškovanie, palicovanie — sa mi náramne páči. Len takýmto spôsobom sa dá vojsko v poriadku udržať, len z takého regrúta, čo prešiel cez túto disciplínu môže byť dobrý vojak.

Anča moja! Ty nedešperuj a nespomínaj mi to obesenia, lebo ináče v jeden pekný deň dostaneš správu, že do Bánoviec predsa budeš musieť prísť si pre svoje veci. Ozaj, tým bankárom^[1755] odpíš, že byt nech si vydajú, Ty naň nereflektuješ. Ja si s nimi nedopisujem. A tým blődiánom,^[1756] čo Ti listy píšu o prísnom pokračovaní, jednoducho neprijmi listy a pošli ich naspäť s poznámkou hogy nem fogadta el.^[1757] Také hovädá majú vedieť, čo sa patrí a čo nie. Škoda Ti čítať také radostníky. A ak neprijmeš túto moju radu, tak si listovne zakáž také prípisy.

Srdečný dlhý bozk, aj viacej ak chceš,

Ti posiela Tvoj malžen.^[1758]

List 310. Anne Jesenskej (Trenčín, 15. II. 1915) ^[1759]

Anča moja drahá,

Tvoje napoleonovské karty,^[1760] ako i zatvorenú dopisnicu^[1761] som dostal. Prijmi môj „tisztelgés“^[1762] za každý riadok osve. Zdeľujem Ti, že regrútov, čo narukovali v januári a mňa ako „oktató altiszta“ z Trenčína prehnali do Kubrej, dediny, za tmy a blata na hodinu, za vidna na polhodinu vzdialenej od konca Trenčína. Ja som dostal dovolenie v Trenčíne bývať, ale včera som tú cestu premeral v blate dva razy, dnes ráno za tmy (od polšiestej do polsiedmej) raz ta, o desiatej za vidna popri štreke cez veľkú Sihoť druhý raz sem, ale už poobede sa mi nechcelo zase ta fárať a poneváč je nedeľa a som i tak len takým „lógošom“^[1763] reskiroval som a nešiel som ešte raz ta a potom ešte raz naspäť, zostal som vo svojej izbičke v gymnáziu, zobliekol som sa a spal od druhej do piatej. O piatej sa naťapil Strkáč cigáň, doniesol vody do lavórov, do veľkej fľaše, zakúril, vyniesol kíbeľ (ja som ešte predobedom zamietol sám izbu a i zakúril, ale ohník vyhasol počas spania) a ja som (v)stal, navaril si čaju pri končeku lojovej sviečky, lebo z lampy vyšiel petrolej a nedeľa byvše nedá sa ani petrolej, ani sviečka kúpiť (tú lojovku si ešte Ty kupovala na mastenie nôh) a tak som si zaolovrantoval znamenitý čaj s käksom a ostatkom dobošky. Medzičasom prišiel gymnaziálny sluha, či som našiel ceduľku, čo mi šuchol do izby, na ktorej oznamoval, že ma Vlado^[1764] hľadal (ale nenašiel) a doniesol mi jednu celú dlhú a hrubú sviečku, s čím umožnil, že Ti teraz list píšem.

V Kubrej som síce našiel posteľ u richtára, ale v tej izbe spia ešte dvaja a tak nakoľko bude možno, budem do Trenčína chodiť a keď sa mi nebude chcieť, potom menovite cez obed použijem kubrenskú posteľ. Keby len toho blatiska nebolo toľko, ale ho je hrúza, riedkeho v koľajoch, hustého po stranách. Včera i dnes fúkal vietor, myslel som, že vyfúka nejaký chodník a tu máš, prišiel večer a leje sa dážď. Ako sa zajtra dostanem zavčasu do tej radostnej dediny bez lampáša, ešte nemám dunstu.

Písala si, že sa tiež necítiš dobre. Prosím Ťa, Anča moja, buď úprimná, ako som ja voči Tebe a napíš mi hneď, čo Ti je. Ja som, ako Ti to aj Janoška^[1765] napísal, už zdravý až na kašeľ, ktorý ma dusí a menovite večer naťahuje a na nádchu, ktorá ešte natoľko prekvitá, že ma nos bolí. Sláva bohu, že ručníky došli vo „veľkom množstve“. Nezabudni, ešte raz Ťa prosím, napísať, čo Ti je. Maminu chorobu už poznám,^[1766] tá prejde, len ju opatri a pritom ani na seba nezabúdaj, veď ja sa ešte zísť chcem s Tebou a s Vami všetkými, ak Pán Boh dá a chcem Vás vidieť všetkých zdravých.

Ani s Vladom, ani s dozorným (t. j. Izákom)^[1767] a ani s Viestom^[1768] som nebol. Vlado ani Janošku nenašiel doma a Vlado, že vraj s predvčerajška na včera tu v Trenčíne nocoval. Viest písal, že 11. febr[uára] príde z Ilavy aj s dozornými povereníkmi do Trenčína i Vlado tak písal. Ja som len o 6. bol hotový a tak som na stanicu nemohol prísť, po šiestej akiste šli do Bánoviec. Ak Vlado tu nocoval, tak sa vrátil z Bánoviec a Topolčian už 13. ráno, tu nocoval a 14. ma hľadal doobedu s tým, že ide naspäť do Bánoviec, ak nenocoval, tak sa vrátil sem 14. ráno a len večer mohol ísť do Bánoviec, t. j. o šiestej, mal tedy času ma aj večer vyhľadať, keď som bol doma, alebo včera cez obed. Mne sa ale vidí, že má tajné chodníky, ktoré mu v tom prekážali. Toho istého názoru bol aj Janoška. Neviem síce v tomto momente určite, či je dnes 15. alebo 14. Ale to nevadí, dátum sa potisne nazad a je ten istý rezultát. Teraz sa ešte menej budeme schádzať a môcť zísť, keď budem celý deň v Kubrej.

Adresa moja zostáva, listy pôjdu do laktani^[1769] a odtiaľ do Kubrej, ak pôjdu. Pritom všetkom lepšie bude, keď mi ich budeš posielať bez označenia vojenského stavu na főgymnasium (főgymnasium épűletében). Nie je totižto isté dokedy budem v Kubrej a či ma nepridelia ku novým regrútom, čo zajtra majú prísť, tak by sa zase dostal do kasárne. To je ale isté, že na môj byt do gymnázia nakoľko možno budem chodievať a so sluhom prehovorím. Probuj i tak, i tak poslať. Ostatnú napoleonskú kartu som dnes dostal (v nedeľu) a bola písaná 11. t. m. Ak je dnes 15., tak šla za 4 dni a dal mi ju vojak, ktorý je nie so mnou. Zatvorenú kartu som dostal včera poobede pred odchodom do Kubrej, t. j. v sobotu, šla tiež za 4. dni. To je troška moc. Ak píšeš každý deň, tak som už mal dostať listy z 12. a 13. t. m., lebo za dva dni obchodí list z Revúcej — sem. Probuj poslať jednu kartičku do „Kubra“, Trencsén megye, 15. kir honvédgyalog ezred I. század.^[1770] Uvidíme, ako pôjde. Nemusí byť napoleonská, tej by bolo škoda, len jednoduchá.

Divné je, že ešte ani Milan nevykäroval upodozrievanie,^[1771] ale tým gaunerom, čo oznamujú ľudí, je nie dosť, že Slováci konajú svoje vojenské povinnosti, oni im chcú silou mocou znepríjemniť ešte väčšmi beztak ťažkú vojenskú službu. Veru by sa zišlo každého udavača strčiť do tých fedezékov^[1772] plných vody, nielen brucho, ale aj chuť udávať by im ochladla.

Tisza^[1773] bol proti tomu na konferencii kormánybisztošov,^[1774] aby Slovákov internovali^[1775] v páde, žeby bolo zle. Nitriansky bol za to, Kűrthy proti.^[1776] Počul som to včera, či je pravdivá, neviem. Sáva sa vyliala, naše predstráže, že sú na stromoch. Z toho možno zatvárať, že sa v Srbsku z našej strany nič nerobí. Cakumprask výsledok neznámy a koniec vojny zdá sa ďalekým, pri tom všetkom, že naši podľa noviniek dobre bojujú a napredujú. Srdečný pozdrav všetkým a Tebe vraciam tých moc, moc, moc, moc bozkov.

Tvoj oddaný Jano

List 311. Anne Jesenskej (Trenčín, 21. II. 1915) ^[1777]

Anča moja drahá,

Tvoju kartu zo 17/II. som dostal včera, napoleonovskú zo 14/II. som dostal dnes, lístok z 18/II. som tiež dnes doobedu dostal (tento posledný bol adresovaný do gymnázia), kartu údajne do Kubrej adresovanú som nedostal. Z tohto možno zatvárať, že najskorej dostanem listy písané bez vojenského označenia, na gymnázium. Kancelisti židáci pri kompánii^[1778] nedajú pozor, hoci som ich žiadal, aby moje listy z kopy listov vyňali a mne ich odovzdali, neurobia to, ale pošlú celý štós^[1779] k a.b.c. etc. kompániám, štós vandruje od kompánie ku kompánii, keď sa čítajú obyčajne nie som tam a tak môžem potom listy svoje hľadať, chodiť od baraku ku baraku, z Trenčína do Kubrej, z Kubrej do Trenčína, štós listov bohvie u ktorého napoša je a tak darmo by sa zháňal. Píš tedy listy len na gymnázium. Sluha ich pošuchne popod dvere a ja ich v izbe nájdem.

Ja som ešte vše nikde nie zadelený, neviem kam patrím a iba sa tak ponevieram, nerukujem, len čakám, kam ma strčia. Potom Ti odpíšem. Hadtáp^[1780] a jeden menetszázad bol z cesty vrátený. Neviem kedy odídu a kedy budú nové formácie. Myslím okolo 15. marca z regrútov a títo by mali potom ísť koncom marca. Nanič vojska je tu hromada, mladí regrúti, starší regrúti, tí, čo majú 15. III. prísť, 18 roční etc. Nevyčerpateľné je to ľudské pokolenie. Neviem si ani predstaviť, ako to v civilnom živote vyzerá, či tam ešte pantalóny vidno.

Ale Ťa tu zabávam s vojenskými vecami, ktoré sú ani troška nie zábavné. Ja sa ich budem usilovať vymazať z pamäti, aby ma, ak bohdá, v civile vo sne nestrašili. Škoda o nich tedy písať.

Včera som Jurka^[1781] navštívil. Vždy ma potraktuje špecialit/a/mi, čajom, jablkami, slivovicou alebo borovičkou. Včera dal aj šunky doniesť. Má 15. III. narukovať, ale má i nádej, že ho zase pustia domov. Nevedel nič zaujímavého povedať a hneval sa, že ani jeho Vlado nenavštívil, hoci mal dosť času a zaiste je pľuhavec negalantný, neúctivý a nezdvorilý, keď Ti neodpovedal ani na kartu. Pravda, čo Ti mal odpovedať, keď ma ani nevidel, ale i to je pravda, že Ti to mohol všetko napísať.

Ty, ako čítam z Tvojich listov, sa znamenite zabávaš, stala si sa guvernantkou Macovou,^[1782] si kuchárkou, si „szobacicou“,^[1783] si ešte aj opatrovateľkou, len si daj Ty pozor na zdravie, aby si sa pri toľkom zamestnaní nezmordovala. Ja ešte furt kašlem, ale už menej. Keby bol pekný čas, vyčistili by sa mi aj pľúca aj brucho, ale včera sa lialo a dnes je zamračené. Naše zábavy sa zredukovali na večerné čajovanie, keď spí u nás Pacák,^[1784] hrá na citare a Fintor^[1785] so mnou spievame. Spev je to krásny, môžeš si predstaviť. Käks sa už aj nám dávno minul a zo slaninky zostal „len kúštik“. Fintor dostáva znamenité a veľké paky, ale i z tých ostali iba prázdne fľaše a omrvinky z pagáčov.

Srdečne Ťa pozdravuje a bozkáva

Tvoj Jano

List 312. Anne Jesenskej (Trenčín, 24. II. 1915) ^[1786]

Anča moja drahá,

Tvoj list písaný 16. februára som predvčerom (bol adresovaný do laktani),^[1787] list 21. II. písaný a do gymnázia adresovaný som včera večer dostal. Napoleonovská karta, 19/II. písaná a tiež na gymnázium adresovaná 22. II. prišla. Adresuj tedy listy len na gymnázium; kým som v Trenčíne budem len tu bývať a počúvať Fintorove spevy a Pacákovu citaru pri večernom čajovaní. Ja im obyčajne z postele kontrujem, ako viem. Pacák je z Oravy, z Párnice, Fintor rodom z Bánoviec: vedia mnoho slovenských pesničiek. O tom som Ti ináče už písal. Keď bola dobrá večera i čajovanie dobre padne i citara so spevom, hoci takým, aký je náš, sa dá počúvať.

Za Tvoju peknú reflexiu na dátum, čo máme v prsteňoch Ti srdečne ďakujem a ďakujem Pánu Bohu, že som dostal takú ženu, akú mám, ktorú rád a bez ktorej by nechcel žiť. Keď mi Pán Boh aj nedoprial byť vo všetkom šťastným, vynahradil mi to s Tebou a Tvojou drahou láskou a prosím ho i ja o to, aby sa ona nikdy nepominula, lebo bez nej by bol tento život ako noc bez svetla, ako hrobová tma. Máš úplnú pravdu, že naša láska rástla, ako sme sa poznávali a že je teraz omnoho väčšia, ako bola 21. februára r. 1909.^[1788] Že si ma zoči voči nikdy nevedela pomenovať a že si mi o svojej láske nevravela, toho príčinou je, že sa nerada ukazuješ dôvernou, citlivou a ešte zaľúbenou. Ty si tá zatvorená kasnička s cennosťami, o ktorej som Ti už rozprával a či písal, ale veď si mi ju už neraz otvorila a ja viem, čo je v nej. Uver aj mne konečne, že by tie skvosty nechcel dať nikomu na svete a keby si ich predo mnou celkom zavrela a nikdy viac nechcela ukázať — inde by som ani nehľadal, ale hodil rukou na všetko. Uver tedy, že i ja Teba rád vidím a že celý môj život visí jedine na Tvojej láske. Keby sa táto nitka pretrhla, v tom okamžení by sa aj môj môj život pretrhol.

Náš dr. Keller už odišiel preč do Ruska, ako akýsi hadtápparancsnok,^[1789] či čím bude. Ja som ešte nikam nie zadelený. Pravdepodobne bude aj zo mňa hadtápista^[1790] v sivom s werndlkverom,^[1791] patrontáškami pre manlicherku etc. Môže to okamžite prísť na mňa, lebo nás najstarších nedávno popísali a voľakam predostreli. Bojím sa len toho, že ma takéto odkomandovanie nájde bez grajciarika a bez groša som ako stratený. Keď nás to popisovali, mal som tuším dva grajciare vo vrecku; tuho som drukoval, aby odkomandovanie nebolo okamžité a sláva Bohu ešte som dnes tu s korunou vo vrecku a na bruchu. Ale, Anča moja drahá, aby sa Ťa to nedotkýnalo. Už som navykol na prázdne vrecko a cudzie cigarety. Príde „zsold“^[1792] a zas sa kúpi rum, cukor, pár paklíkov tabaku a zaje sa nejaký „nagy pőrkölt“,^[1793] ktorý sa zapije s pivom. Nedávno sa mi aj na „mozi“^[1794] zvýšilo. Videl som dlhú drámu, ktorú rozlúštil detektív z Paríža („szellemak tanyája“).^[1795] Najbližšie sa zas pôjdem zabaviť, ak tu zostanem: pôjdem do kaviarne na bielu kávu a v kaviarni budem novinky čítať. Som, ako vidíš, skromný a Ty píšeš o stovkách. Keď dostanem 10-20 korún, ba, ako nedávno od Vlada 30,^[1796] som veľkým pánom a reťaze padajú zo mňa hneď. Keby tak stovka zletela, vyletel by ako luftbalón^[1797] do povetria.

Včera a dnes je celý Trenčín samá zástava. Akési víťazstvá mali byť, ale nikto nevie povedať, že kde. Ani novinky.

Viest (vo svojom mene) mi písal,^[1798] že či reflektujem na byt a zaväzujem sa zaplatiť árendu od 1. októbra, že nám byt dajú za 800 korún, lebo ak nereflektujem, že sa triafajú árendáši a v tomto páde, aby poslal kľúče od bytu, aby nám náradie mohli opatriť. List som dostal predvčerom, ešte som neodpovedal, ale najlepšie bude vari poslať kľúče, nech ho dajú do árendy. Daj im, prosím Ťa, Ty odpoveď. Budúcnosť je taká neistá, že ja odpovedať, ani nemôžem, lebo neviem. Odpíšem Viestovi predsa, ale len to, že mu Ty dáš odpoveď a podľa Tvojej odpovedi kľúče lebo pošlem, lebo nie. Myslím pri tom všetkom, že by bolo najlepšie byt opustiť.^[1799]

Končím a bozkávam Ťa tuho a srdečne. Keby Ťa tak mohol naozaj vybozkávať a keby sme sa zase mohli prejsť na trenčiansky hrad, ako v auguste, pamätáš? Iste jestvuje ešte tá lavička, na ktorej sme vtedy dlho sedeli, i ten chodník i tá hôrka dolu kopcom, len my dvaja nejestvujeme spolu, ale každý osve. Pozerám neraz na Brezinu, na hrad a vše mi zíde na um naša prechádzka. Rozpomienka taká pekná, že ma srdce bolí. Denne chodím po tej uličke, kadiaľ sme chodili do Ilavy na obedy alebo večeru, obyčajne keď idem na execirplac, alebo z neho a myslím, či ešte niekedy pôjdem tak s Tebou do Ilavy na obed, alebo večeru? Nedávno som išiel popri dome, kde si bývala. Izbička je k prenájmu. Blízko kasární. Keby, keby! Darmo je, len v duchu Ťa bozkávam, ale tuho a srdečne

Tvoj oddaný Jano

List 313. Fedorovi Jesenskému (Trenčín, 24. II. 1915) ^[1800]

Drahý brat,

prosím Ťa pekne, buď tak dobrý mi poslať 20 korún — v liste na adresu bez vojenského označenia: Dr. J. J. Trencsén Főgymnasium. Nemám ani brka a od ženy nemôžem pýtať. Som nateraz nikam nezadelený. Iste bude zo mňa hadtápista. Srdečne Vás pozdravujem všetkých

Tvoj oddaný Jano

List 314. Anne Jesenskej (Trenscén, 1915 27/II) ^[1801]

23 iki levelezölapodon (mely utolsó írás töled) jelzett 22 iki leveledet nem kaptam meg eddig, nyilván nem irtál 22 én levelet, vagy még nem érkezett meg. A lakást illetöleg eljárasod helyes volt. A bútort azonban át kellene vitetni minél elöb, akkor is, ha Hnáteknénal nem lesz lakás. Én semmiesetre nem mehetek Bánba, mert, még félórára sem adnak szabadságot. Mi van veled, hogy 23-átol nem írtál, a 24 iki és 25 iki levelek hol késnek?

Csókollak János

Ird meg meg megkaptad e a levelezölapot?

Kartu z Kubrej som len 24. III. dostal. Bola písaná 18. II. Pravda, vtedy som asi bol preč. Píš, píš, píš, kým času jest.

Trinásť bozkov. Tvoj bývalý muž Jano

Preklad:

Trenčín, 27. II. 1915.

List o ktorom si písala na pohľadnici z 23. (je posledná od Teba), som dosial nedostal, asi si nepísala 22 list, alebo ešte nedošiel.^[1802] Tvoje konanie, čo sa týka bytu, bolo správne.^[1803] Nábytok by ale bolo treba dať preniesť čím skôr, aj vtedy keď u Hnátkovej nebude byt. Ja v nijakom prípade nemôžem ísť do Bánoviec, lebo ani na polhodinu mi nedajú dovolenku. Čo je s Tebou, že si od 23. nepísala, listy z 24. a 25. kde meškajú?^[1804]

Bozkáva Ťa Jano

Napíš, či si dostala pohľadnicu!

List 315. Anne Jesenskej (Trenčín, 2. III. 1915) ^[1805]

Motto: „csak a szabadságos kis könyvemet várom.“^[1806]

Na včerajší list Tvoj^[1807] Ti zdeľujem, že u Urbánka^[1808] dostať aj hrubú slaninu na stopenie aj stopenú. Cena jednaká: 4 koruny. Lifruje^[1809] až 40—50 kilov. V Pešti je firma: J. Weisz et Co. IX. Mester utca 13. Pýtaj si prospekt. Dnes som v službe. Zajtra Ti list napíšem. Tvoje listy a karty do gymn. chodia síce opozdeno, ale prídu. Ohľadom bytu som písal do B.^[1810]

Bozk. Jano

List 316. Anne Jesenskej (Trenčín, 4. III. 1915) ^[1811]

Motto: „Keresem az Istent sehol sem találom.“^[1812]

Anča moja,

listy dostávam riadne. Som zase v gymnáziu v tartalékszázade,^[1813] poťažne u hrobárov, čo ľudí pochovávajú a ich na poslednej ceste odprevádzajú. Píš teda len na fögymnasium i ďalej. 11. Menetszázadov^[1814] má byť formovaných a utcumque^[1815] sú už aj hotové. Ja som v evidencii ako pisár. Ohľadom bytu som už písal Viestovi^[1816] tak, že reflektujeme naň. Píš čím viac, keď aj ja nepíšem.

Bozk. Tvoj Jano

List 317. Anne Jesenskej (Trenčín, 4. III. 1915) ^[1817]

Anča moja drahá,

uznám, dávno som Ti nepísal, hoci odvolávaš kartu,^[1818] že skupánim s písaním. Tieto dni sa tvorili menety^[1819] z regrútov, bývalých rekonvalescentov, povaľačov a lógóšov.^[1820] Ja som bol tuším dva týždne lógóšom a pán ezredes^[1821] bol taký láskavý a zadelil ma medzi hrobárov, o ktorých som Ti už písal, poťažne je to „tartalékszázad“, z ktorého potom vyberajú, čo im chybuje; pisárov, kűldoncov,^[1822] k ruským zajatým, do menetszázadov etc. etc.

Dostal som sa naspäť do gymnázia, zase na tretie poschodie a tak, keď inšie nie, aspoň mám blízko. Predstavených chvália. Dnes som písal konsignácie, ako za starých časov v Orechove a tu pod drom Kellerom. O štvrtej som bol už hotový. Zišiel som dolu do svojej izby, zakúril do pece, navaril si pollitra čaju a tak som sa pribral ku tomuto písaniu.

Včera som na stanici čakal Vlada,^[1823] mysliac si podľa Janoškových rečí,^[1824] že pôjde na valné zhromaždenie do Bánoviec, ktoré bolo dnes, ale som sa nedočkal: nešiel, aspoň včera večer nešiel. Stretol som sa s Rudom Lapárom,^[1825] ktorý iste zbieral plnomocenstvá, ale nemal som času s ním sa zhovárať: ponáhľal sa domov, lebo mu už hvízdal vlak. Viest mi písal o plnomocenstvo,^[1826] ale list som dostal iba včera predobedom z 28. februára. Poslal som ho expres, lebo neviem, o čom sa jedná, ačpráve podotkol, že na zhromaždení budú iste sami. Pýtal aj kľúče od bytu,^[1827] ktoré mu zajtra pošlem a ľa s Lapárom som mu ich mohol poslať. Čo sa bytu týka, som mu odpísal, že sa bytu pridŕžam za 800 korún ročnej árendy.

Keď nie Vlado, ale Fedor mi písal dlhý a pekný list.^[1828] Sľubuje, že paklíky bude mať Milina^[1829] a stará mať^[1830] na starosti a kedy-tedy aj tých pár zlatých pošle, hoci nie v zlate. Aj mi poslal 20 korún a dostal som dvojaký „melšpajz“^[1831] z domu, ktorý, pravda už zmizol a z 20 korún mám už len 5 korún vo vrecku, z toho treba vymeniť ešte topánky, ktoré som si už po druhý raz dal podbiť. 5 korún som musel zaplatiť za prerobenie komisných bagančov, bol som raz na večeri, raz na obede v hostinci, dovolil som si bielu kávu s cigarkou a 2. žemľami a 20 korún bolo fuč. Veľmi-veľmi malinký groš je teraz 20 korún a predsa veliký hoci za krátky čas. Hľa, aké zaujímavé listy Ti píšem, odpusť. Viem, že by Ti o tomto predmete nemal písať, poťažne až teraz mi to napadá, ale neber to ako výčitku, že si mi Ty nie vstave ani len 20 korún poslať, lebo je to nie ani pravda: poslala si mi už viac a iste by si ma obsypala grošmi, keby si ich nemusela pýtať.

Neviem, či si kartu dostala, ale Urbanek lifruje spomínané veci po štyroch korunách kilo. Objednajte si tedy u neho, jestli Vám cena zodpovie. Slanina — masť jedna cena. Či je tá masť pravá, to Ti ja, pravda, neviem povedať.

Dnes sme mali utešený deň a i teraz večer je pekný. Večernica mi rovno do izby svieti aj s elektrickou lampou pred hotelom De la ville postavenou „dnu samotná sviečka plápolá“ a oheň v peci, zlej, nanič, pľuhavej, lebo sa kadí z nej tak, že som musel okno otvoriť. To sa iste Fintor musel oprieť o ňu a rozkývať ju. Také parády nám robí už tretí deň.

Končím nielen preto, že mi fúka otvoreným oknom na stolík a trasie svetlo, že nevidím, ale aj preto, lebo mi ani Ty nikdy viacej do jedného hárku nenapíšeš a keď Ty tak, aj ja tak.

„Bozkávam Ťa mnoho, mnoho razy“.

Tvoj opustený manžel Jano

List 318. Anne Jesenskej (Trencsén, 1915. 5/III.) ^[1832]

Motto: „az Isten is katonának teremtett.“

Nagyságos Asszonyom! Itt küldöm a fényképemet. Vegye le a katona frizúráját körülbelül a nyakcsigolyáig, tépje le a ruháját, de azonnal öltöztesse is fel a népfelkelők álfal hordott és általuk nagyon kedvelt kék ruhába: megkapja a fényképemet. Mással most nem szolgálhatok. — Lássa, én fényképpel felelek a maga márciusi hallgatására. On az hiszi, hogy csak márciusi sör van, márciusi levelecske nincsen? Csókolja, ha az Isten is úgy akarja a jővendöbeli férje.

Preklad:

Trenčín, 5. III. 1915.

Motto: „Aj Boh ma stvoril za vojaka.“

Milostivá pani! Tu posielam fotografickú snímku,^[1833] odmyslite si vojakovu frizúru asi po krčný stavec, vyzlečte mu šaty, ale oblečte ho ihneď do modrých šiat domobrancov, ktoré sú u nich obľúbené a dostanete moju podobizeň. Iným teraz neposlúžim. Vidíte, ja reagujem fotografiou na Vaše marcové mlčanie.^[1834] Myslíte, že jestvuje len marcové pivo a marcový lístoček nie? Bozkáva Vás, ale aj Pánboh tak chce, Váš budúci manžel.^[1835]

List 319. Anne Jesenskej (Trenčín, 6. III. 1915) ^[1836]

Anča moja drahá,

Ty mi vytýkaš, že žgrľačím s písaním a Tvoje listy z 1. 2. 4. marca kdeže sú? Prišla iba karta s dátumom 3. marca. List z 22. februára som hneď po karte dostal, kde som písal, že tento list neprišiel. Keby si nemala nádchu a popritom hlavy bôľ etc, nuž by Ti zadeklamoval o láske, ktorá strašne horí, ale nepáli. Takto Ti uznám, že sa Ti chorej nežiada písať. Nie je to bľadnutie obrazu, ani opadávanie jeho olejovej farby, to je nádcha. Napoleonovi^[1837] sa tiež nevydarila ktorási bitka pre nádchu.

Ako som Ti už zdelil, som zase v gymnáziu. Zamestnania je predbežne málo. Spoločnosť invalidov napríklad ani včera, ani dnes nerukovala. Pravda, včera v chumáčoch sneh padal a dnes sa leje. I včera i dnes som strávil poobedia doma. Včera som písal list domov^[1838] dnes Tebe. Ten prvý bol už súrny, aby ma za nevďačného nepovažovali. I včera i dnes ma vyrušujú z písania kachle, ktoré nie žeby hriali, ale dymia tak, že ani tepla, ani svetla, ani pokoja niet: podchvíľou musím okno otvárať a oči si utierať. Či by dobre bolo u Vás v prednej, keby sme tak sami dva sedeli. Tam by sa iste nedymilo a svetlo by nás možno aj urážalo. Tak by sme sedeli, ale možno že by sme ani nesedeli. Bolo by teplúčko a odrazu by nás prišli volať na olovrant. Ale čerta! Veď sme my nikdy sami dva nesedávali v prednej izbe poobede o tretej.

Musel som pretrhnúť písanie listu, čo sa tak kadilo. Až každý kúdol šiel z vrchu na peci. Čo som mal robiť? Našiel som kus malty, rozdrobil, ovlažil s vodou a zamuroval vrch. Uvidím, či prospeje.

V izbe máme zlodeja. Skapal odrazu kalamár, na druhý deň unterláger,^[1839] čo som dostal do daru od jedného vojaka, Viedenčana, dnes poobede som nemohol nájsť uterák. Kalamár a unterlág poukazujú na akéhosi pisára. Uterák na takého, čo nemá uteráky, alebo sa takto s nimi zaopatruje. Skapali aj šiatre, čo boli v izbe v posteli, erárne. Kľúčik od bytu má iba pán Frommer,^[1840] ktorý je pisárom, nemal nikdy uteráka a ktorému sa šiatre zídu, ako kalamár a unterlágy. Vždy vtedy príde do bytu, keď sme my preč. Ergo on je to. Ten istý Frommer, s ktorým som za istý čas býval u tej drahej panej. Bohatý, ale ako vidíš, prašivý žid. Bol by ho vyobšíval pre ten unterlág a uterák. Myslí si, že keď sa pri vojsku kradne, i on je oprávnený cudzie veci brať.

Zase som pretrhol list a šiel som na stanicu proti bánovskému vlaku. Janoška včera vravel, že dnes o pol piatej majú prísť z Bánoviec tí, čo boli na valnom zhromaždení, medzi nimi aj Vlado.^[1841] Myslel som, že ho zdržím, zájdeme k Jurkovi^[1842] a tam sa rodinne podiškurujeme. Dážď sa len tak lial a hoci môjmu „gyorslépésu“^[1843] som sa opozdil. Nenašiel som na stanici nikoho. Vlado akoby vyhýbal Trenčínu, alebo mne. Brnká okolo, hľadá ma, keď vie, že ma nenájde, nepríde, keď by ma našiel. Možno povedať: grobián veľký, čo i Ty potvrdíš. Hovie si v civile, na brata sprostého vojaka nepomyslí. Bratovská láska na kuracej labke. Zo štácie som prišiel domov a pokračujem, ačpráve ma nový jed napadol: izba zase plná dymu. Moje murárstvo nepomohlo. Nechal som dieru niekde. Opäť pri otvorenom obloku píšem. Je už päť hodín a mrká. Petroleja v lampe nieto, sviečky kúštiček, zápalky nemám: nová zlosť. Dnes sa ešte rozpučím od hnevu, čo ma samé nepríjemnosti potkávajú. A keby sa mal aspoň na niekom vyvŕšiť, ale Fintor je preč, pán Pacák má službu a citaruje s cigánom harfeníkom voľakde v kasárni, Frommer „nagyképű vítéz“^[1844] príde až nik nebude tu, aby niečo uchmajzol. Musím tedy hrešiť honvédskeho polboha, batoh svatej Anny a škúliť ako hrom do buka.

Viera mi veru neposlala fotografiu s malým Dušanom a Barom.^[1845] Iste ich viacej nemala, alebo ma nedržala za hodného familiárnej fotografie.

V písaní ma zase pretrhol jeden kapráľ, Viedenčan, z Holiča rodom. Drží službu pri bráne a akiste sa mu zunovalo na „őrszobe“,^[1846] nuž ma prišiel navštíviť. Už vedel o mne, že som doktorom, že som bol vo vyšetrujúcom väzení atď. Doniesol Neue Freie Presse^[1847] a počal politizovať a síce dosť múdre. Konštatoval, že vojnu vyhrať nemôžeme, Galiciu iste stratíme a hovorí, že ak túto stratíme, stratíme aj Sedmohradsko, Bosnu a Hercegovinu, kus Banátu, južné Tirolsko. Nemecko vyhrá Belgium atď., atď. Nuž somárstva. Ja myslím, že my len vyhrať môžeme a aj vyhráme. Predstav si môj nemecký diškurz, lebo ten pán len po nemecky hovoril. Konečne, aby sa netrápil, šiel som preč, kúpiť si „aufgeschnittenes“,^[1848] s tým a s vojenským komisárikom zašiel som k Jurkovi, tam sme ho strovili, napili sa čaju v papučiach a pošiel som domov o pol deviatej. Hej, cestou ma prekvapil manipulant,^[1849] že mám paklík. Či je od Teba?, hútam teraz a prečo mi ho poštár už nedoniesol? Že mám aj listy. Tak je to, aj vedia, kam sa človek podie z kasárne, aj to nepošlú za človekom a len osobne vydajú. Hybaj zajtra do kasárne za rána, ak ma pustia, ak nie, tak v pondelok, ak ma v pondelok a ani v utorok, ani v stredu nepustia, tak to vôbec nedostanem. Také sú poriadky vojenské, keď ich človek drží. Chválabohu sme už starí vojaci, a nespytujeme sa, či nám to, lebo to dovolia.

Náš citarist/a/^[1850] klope na okno. Už ja tento list nedokončím. Musím mu ísť bránu otvoriť a zas sa rozdiškurujeme o nových výpraskoch a víťazstvách, őrszeomlášoch a menekűlésszerű futášoch.^[1851]

Nedal som sa mýliť a končím toto moje písmo nešťastné. Za paklík, ak je od Teba, Ti veľmi pekne ďakujem, ak nie, tak Ti tiež ďakujem, že máš trpezlivosť a dočítala si túto čarbaninu až do konca.

Ozaj, ešte jedno; som chválabohu zdravý, čo aj Vám všetkým vinšujem a aby si čím skôr stratila nádchu a príslušnosti. Nábrušník nosím podľa predpisu. Mám tedy bielu košeľu, na nej zimnú, na zimnej nábrušník, na ňom sveter, na tomto blúzu, na blúze manteľ.^[1852] Len kožuštek mi chybuje a môžem ísť aj na Lomnický štít bojovať.

Srdečne Ťa bozkávajúc som Tvojím oddaným

Janom.

List 320. Anne Jesenskej (Trenčín, 8. III. 1915) ^[1853]

Drahá Anča,

zajtra idem do Žiliny ku barakom, ako „őrparancsnok“.^[1854] Adresuj tedy listy predbežne na dra Milana Kohúta^[1855] advokáta, kým Ti nezdelím moju adresu, alebo ešte lepšie „Katonai megfigyelő állomás (barakkok) Zsólna“,^[1856] lebo bohvie, či ako örparancsnok budem môcť stanicu opustiť a ísť si pre listy do mesta. Špinavé háby všetky posielam. Periny ešte sám neviem, či vezmem.

Bozkáva Ťa Jano.

List 321. Anne Jesenskej (Žilina, 9. III. 1915) ^[1857]

Zostáva moja adresa, ako som udal: Katonai megfigyelo állomás Zsolna (Barakkok). Listovne viac. Srdečný pozdrav všetkým, Tebe mnoho bozkov. Paklíky pošle Fintor.^[1858]

Tvoj Jano

List 322. Anne Jesenskej (Žilina (Pozorovacia stanica) 10. III. 1915) ^[1859]

Manželka moja drahá,

viac razy som sa Ti už priberal list písať, ale ma rozháňali sem i ta, tak som Ti len jednu pohľadnicu šuchol. Sme tedy od mesta Žiliny asi na 15 minút vzdialenom „megfigyelő állomási.“^[1860] Predvčerom sme dorazili aj s 28. súdruhmi a máme robiť „orség“^[1861] pri troch bránach. Ja som „őrparancsnokom.“ Tedy vlastne nemám roboty inej, len poslať každý deň 12 ľudí na vartu a bdieť nad nimi, aby svojím vartášskym povinnostiam zadosť učinili. Ale, ako písať znajúci, dávam sa upotrebiť pri popisoch prišlých ranených, pomrznutých a chorých, alebo pri ich odchode ďalej. Každý vojak, alebo chytený chorý etc. dostane číslo, vyzlečú ho donaha, ostrihajú, okúpu, vymyjú a síce slečinky a dámy, raneným obväzky previažu a potom bývajú podľa chorôb roztriedení. Všetci títo sa pred vyzlečením popíšu a tu to môže byť najnebezpečnejšie, lebo tí, čo ich vyzliekajú, čo rátajú ich peniaze sú v bielych kepeňoch s gumovými rukavičkami.

Včera večer sa práca o 9. večer skončila, po práci som prešiel barbiereň,^[1862] tu vši len tak padali, potom som šiel do kúpeľne, tu samý nahý vojak a dievčatá v bielych šatkách umývali, treli, mydlili, — videl som chrasty od vší, v tretej izbe preväzovali doktori, sem som len nakukol, ale dívať som sa veľmi nemohol. Divil som sa tým slečinkám, ale som dnes počul, že sú to všetko povrchné, ľahké dámy, ktoré údajne pre zlý civilný kšeft sa dali na túto prácu. Dostávajú 50 korún na mesiac a celé zaopatrenie. Ja tomu neverím (t. j. tej ľahkosti), lebo sa nájdu medzi nimi celkom solídne domáce tváre. Prísne je zakázané s nimi sa dlhšie zhovárať, chodiť, chytať ich usilovné údy. Kto urobí, býva hneď zavretý. Veľa je tu aj Rusov chytených, ktorých upotrebujú ku prácam a títo sa celkom slobodne bez stráže pohybujú po barakoch a medzi nimi. V kantíne ich býva plno. Ešte jedna výhoda je tu, že sa človek za šestáčik môže okúpať znamenite. Výhoda je výborný vodovod, elektrické osvetlenie a dobré postele, lavóre, umyváky, takže ani nebudem v Žiline bývať, ale zostanem tu na nejakej posteli. Pán Steindl vedúci „szakaszvezetö“^[1863] sa postaral, aby dostal skoro osobitnú izbu. Uhlia je tu na celé vrchy a kúria tak, že hoci je januárová zima, von padá sneh, krutý severák fúka a všetko je zamrznuté, — tu dnu je teplo, vzdor dreveným stenám a dýchajúcim oknám. Oberlajtnant Fűgi^[1864] je veľmi prísny, ale mužstvo je veselé, ergo nie je zle ani pri tej prísnosti.

Oberst,^[1865] ktorý mi pri odchode povedal: „isten aldja meg minden jól kivanok“^[1866] sa mal vysloviť, že my už vojny neuvidíme. Ale nás aj vybral zo 400 ľudí tých najstarších, najkrivejších a najhorších. Sám neviem, ako som sa k tomuto kommandírungu^[1867] dostal, lebo sa za takého zlého nepovažujem.

V nedeľu ma Vlado navštívil. Má 28. III. narukovať. Vyzerá už dobre, hoci sa ponosoval na malé nápady bolesti.^[1868] Boli sme u Jurka.^[1869] Obedovali sme v Kis-Pipe, šli sme na čiernu. O polpiatej odišiel. On mi to poslal paklík s blúzou, ktorú ale pre rýchly odchod som tam nechal aj s perinami. Fintor mi ich pošle.

Srdečný pozdrav všetkým.

Teba bozkáva Tvoj manžel Jano

List 323. Anne Jesenskej (Zsolna, katonai megfigyelö állomás., 1915 márc. 12. én) ^[1870]

7/III levelezölapodat, melyben el akarod sülyeszteni az egész világot és a mely még Trencsénbe cimezed, ma, itt kaptam meg. Köszöntlek és csókollak érte, de türelemre is intlek. Az igért levelet, körülbelül már megkaptad már és el is felejtetted a tartalmát, mert nem volt tartalma. Kezdem megszokni a helyzetemet. A betegekkel csak akkor ërintkezem, ha akarok segíteni, különben eddíg fertözö betegség nincsen.

Szivélyes üdvözlet.

János

Zlatá Prahából volt vagy 32 szám eddig

Preklad:

Žilina, Vojenská pozorovacia stanica, 12. marca 1915

Tvoju pohľadnicu zo 7. III.,^[1871] v ktorej by si najradšej utopila celý svet, a ktorú si adresovala do Trenčína, som dostal sem dnes. Pozdravujem a bozkávam Ťa za ňu, ale Ťa aj nabádam k trpezlivosti. Sľúbený list si asi dostala a jeho obsah si aj zabudla, lebo ani nemal obsah. Začínam si zvykať na svoju situáciu. S chorými sa stýkam iba vtedy, keď chcem pomáhať, ináč infekčná choroba sa zatiaľ nevyskytuje.

So srdečným pozdravom

Jano

Na druhej strane pohľadnice Zo Zlatej Prahy bolo doteraz asi 32 čísiel.

List 324. Anne Jesenskej (Žilina, 14. III. 1915) ^[1872]

Anča moja drahá,

Tvoj list z 8. a kartu z 9. t. m. ktoré si mi tiež do Trenčína poslala, som včera dostal a ďakujem Ti za ne. V liste mi vytýkaš, že Ti nepíšem dosť často. Ty mne omnoho menej píšeš. Ja, keď aj píšem každý druhý-tretí deň, nuž píšem veľa a Ty každý druhý-tretí deň odbavíš kartou. Ty, veď Ty nevieš, že mi každý deň ani nepíšeš. Tebe tak rýchlo ujde deň, že na druhý deň ani nezbadáš, že si mi vlastne len predvčerom, alebo včera písala. Nože pozoruj seba! Ja Ti vyrácem hneď: 2. III. si mi poslala zatvorenú kartu, 3. III. nič, 4. III. kartu, 5. III. list, 6. III. nič, 7. III. kartu, 8. III. list, 9. III. kartu.^[1873] Nevytýkam Ti nič, ale sa nepýš, že si Ty usilovnejšia v písaní. Čerta! Ja Ťa ďaleko predčím, aspoň o jednu celú konskú hlavu, ak nie o jedného celého koňa.

Zajtra večer bude týždeň, čo sme prišli sem. Vžili sme sa už do položenia a síce veľmi snadno, lebo je tu človek vôbec nie zapriahnutý. Moji ľudia robia službu za 24 hodín a 24 hodín sú slobodní. Na šarže príde rad asi každý štvrtý deň. Pravda, zamestnávajú ich aj pri iných prácach, ale je to predsa nie vojenská služba, nie vyrukovanie v sňahu, blate, zime, daždi: sú pod krovom a obyčajne v teple.

Najsmutnejšie je podívanie sa na ranených, ktorých denne dovážajú a ich je tu teraz asi 1000. Ale i to sú iba ľahšie ranení, na ruky, na nohy, omrznutí, reumatickí, prechladnutí na brucho, s bronchitisom.^[1874] Ak by boli nebezpeční, tých hneď dajú do osobitného baraku a tam stojí stráž, aby sa s nimi nik nestýkal. Baraky zariadené sú asi na 6000 ľudí a ešte majú akési stavať ku ním, čo sa voľačo nemestí do nich.

Ja, keby nepomáhal pisárom, ktorí sú ináče leniví ako psi a radi vypadujú, by sa nudil, hoci mi je dosť odporná práca chodiť od postele k posteli, zosňať čiernu tabuľku, čo visí každému nad hlavou, napísať naň jeho meno, potom zobrať „kopfzettľou“^[1875] kontrolovať, či sú na nej dáta správne, dopisovať, kde sa narodil, či má ženu, alebo ak je neženatý otca, ak otec nežije, matku, ak rodičov nemá brata, sestru, komu by sa malo písať, keby sa chorému niečo stalo. Chorí sú všelijakej národnosti: Maďari, Slováci, Nemci, Rumuni, Česi, Rusňáci, Bosniaci, Horváti. Chvalabohu dorozumiem sa so všetkými, okrem Rumunov. Otázky na týchto sa ešte musím po rumunsky naučiť. Mnoho cigaretiel sa minie, kým človek popíše barak. Každý žobre o cigaretu, lebo raneným a chorým všetko, všetko odoberú a dezinfikujú a kým im to vrátia, prejdú iste aj tri dni, ak nie viac. Nemôžu si nič kúpiť a každý je hladný ako vlk.

Dosiaľ som zdravý, len za rána ma žalúdok bolí, akiste od bytčianskeho piva a zavčasu sa budím, akiste od toho, že izba v vychladne a deky dostatočne nehrejú. Toto všetko v Trenčíne nebolo. „Ale just zakončím!“

Tvoj muž s bozkami Jano.

List 325. Anne Jesenskej (Zsolna 2. Megfigyelö állomás 16. III. 1915) ^[1876]

Anča moja drahá,

paklík som včera dostal. Srdečná vďaka zaň. Spravili sme si hneď čajový večierok. Traja Židkovia (na menách nezáleží), akýsi Mihálik z Brezovej, spupný namyslený predavač vajec, masla etc. vo Viedni, vše sa chváli, čo ho vojenčina už stojí, koľko zarába, čo stroví, aký gavalier, koľko dostal za kone etc. (zato si dá zaplatiť, ale sa nikdy nerevanšuje), Steindl, rodák z Oravy, kupec v Sklabini v Turci, Fedora^[1877] dobre zná, veľmi úctivý človiečik, chudý, bledý, úzkoprsý, behá ako Halaša,^[1878] všade je, všade chce byť, akoby bez neho ani deň nesvitol, on je „szolgálatvezetö“^[1879] a najprv je on, potom ktorýsi örmester^[1880] a nakoniec oberlajtnant. Skutočný púdlšpringer.

Ešte pred deviatou som sa stratil do izbičky, kde obyčajne sám spávam a poneváč som nemal pri ruke listovného papieru, ľahol som si a čítal od Krúdyho noveletky „Hét szilvafa.“^[1881] Čítal som nedávno od Bródyho „Fehér könyv“ I. kötet a háborúról.^[1882] Tento Bródy Sándor má byť jeden z prvých maďarských spisovateľov, ale ani Hercegh^[1883] je nie taký neprirodzený afektant a cigáň ako Brody. Šiali seba a publikum a gymnastizuje ešte aj so štýlom. Veľmi slabý pán. Krúdy je lepší, ale tiež mnoho ráz nemožný.

Snívalo sa mi čosi už druhý [raz] o boji, že som bol vo švarmlínii^[1884] a že som komandoval. Prvý môj sen tu bol zlý. Odštrbili sa mi hodinky, nešli a ja som ich hodil o zem. Zlý sen. Hodinky moje od týchto čias celkom zle idú, kedykoľvek zastanú, alebo sa aj o hodinu zapozdia. Vôbec sa nemôžem na ne spoľahnúť. Mal by si pýtať od Vlada tie moje zlaté,^[1885] ale by mu musel dať 110 korún, ku čomu som nie „kapható“.^[1886]

Ráno sa zavčasu budím. Dosť by mi bolo o 7. stať, ale sa mi otvoria oči už o 5. Ešte je von tma, len čo veľká elektrická lampa svieti rovno do mojej izby a na moju postel i tam na hlavu. Fajčím, povaľujem sa do šiestej a už celkom oblečený bývam, keď sa hrnú ľudia so svojimi šálkami, hrnčekmi a kastrólmi do kuchyne na čiernu kávu, ktorá je, ako som Ti to už bol písal, je lepšia ako býva v kaviarni. Niekedy si aj ja vypijem. Dnes som si čaj varil, i pre pána Steindla. Potom som šiel vartu obzrieť, čo sa stalo a tak sa počal deň.

Tvoju radu tedy poslúchnem. Nebudem sa stýkať s chorými, t. j. nepôjdem do barakov kde ležia, ani do miestnosti, kde ich popisujú, kúpu atď. Netreba sa ale báť: veď cholerový, týfusový, červienkový bacil treba zjesť, aby uškodil človeku. Chytá sa on síce na prsty a ľahko si prejdeš rukou cez gamby, alebo po fúzoch, ale veď po každej návšteve môžeš si pýtať teplej vody a červený kamienček sublimátu^[1887] hneď v barakoch. Po izbách máme zase karbol a lysoform.^[1888] Chodníky vápnom pooblievané a potom vše mám v papuli cigaretu a dym doháňový dezinfikuje. Opätujem, netreba sa báť. Konečne ani niet ešte tu ani cholery, ani sypaníc a týfusu veľmi málo.

Dnes mi ponúkli poštársky úrad. To jest odoberiem zásielku, v „nyilvántartóve“^[1889] zapíšu číslo baraku a jeden ordonanc^[1890] roznesie listy a zásielky. Takže by moja robota bola len zapísať do knihy cenné zásielky. Prijal som to, lebo pri svojom terajšom zamestnaní sa nudím, nijakej roboty nemajúc.

Včera sme dostali sem poštový úrad. Môžeme listy tu odovzdávať a až semá prídu, nemusia už chodiť pre ne do Žiliny. Aj peniaze i zásielky iné tu vydávajú. Najnovšia adresa: Zsolna 2. Megfigyelö allomás (Barakkok).^[1891] To Zsolna 2. dostačí vraj, ale kvôli bezpečnosti dobre je dodať aj „megfigyelö állomás“.

Fintor^[1892] mi sľúbil, že špinavé prádlo hneď odošle. Čudujem sa, že prádlo ešte neprišlo. Písal som mu, aby mi aj blúzu a topánky poslal, ale sa netúrne. Dnes som písal Frommerovi,^[1893] aby poslal aj moje periny, deku etc. vo vreci, v ktorom periny prišli a posteľ aby vrátil Coufalovej,^[1894] lebo, ako mi aj on píše, že sa aj v mojej, aj v jeho posteli každý deň druhý vyvaľuje. Neviem, či mi to urobí k vôli, lebo je taký povrchný, ako aj pán Fintor. Najlepšie by bolo, keby ma poslali do Trenčína, ale, keď ani len „überzeit“^[1895] nedostanú ľudia, čo ho pýtajú, nie žeby dali „eltávozasi engedély“.^[1896] Pritom všetkom mám malinkú nádej, že na Veľkú noc pôjdem do Martina aspoň na dva dni. Tebe o tom ani nebudem písať, aby si nemala nové boje, že by Ťa tiež pustili. Aj tak by to len škoda bola na dva dni. Ináče škoda ešte o tom hovoriť: nevieme, čo budúcnosť skrýva. Keby si tak do Žiliny prišla na mesiac, to by mi lepšie bolo, mohol by Ťa každý večer navštíviť. Ale škoda slova stratiť o tomto. Ty si tam už zakliata mladá pani. Neodkľaje Ťa iba tisícka, táto druhá pekná panička.

Čo sa môjho kostu týka, vyberám si peniaze a jem pokiaľ stačí v kantíne. Platia na deň 1 k. 50 h. Teda na 10 dní 15 korún, „zsold“ robí 7 korún a tak každý desiaty deň dostanem 22 korún. To je na mesiac 66 korún. Vlado mi posiela 30 korún, Fedor, alebo mamka 20 korún, to je 116 korún. Nateraz som s peniazmi troška zaopatrený, ale kost pohltí všetko.

Tvoj dlhý osemstranový list som nedostal dosiaľ.^[1897] Písal som Frommerovi, aby moju korešpondenciu vyhľadal. Aj mamka píše, že mi poslala list 20 korunami obťažený.^[1898] Ani ten neprišiel. Možno, že ešte prídu. Banoval by som veľmi za obidvoma a jestli neprídu, urgovať ich budem v Trenčíne každopádne.

Píšeš, či som tu definitívne. Vieš, čo oberst hovoril, ale zase strachy púšťajú, že nás zamenia všetkých s tými 38 — 42 ročnými, čo majú rukovať. Hovorí sa, že povolajú aj šarže od 42 — 50 rokov. Nuž jedno je zrejmé: pobiť chcú všetkých, potom už nebude Rakúsko-Uhorsko podlomené.

Srdečne Ťa pozdravujúc a bozkávajúc som Tvojím oddaným

Janom

List 326. Anne Jesenskej (Zsolna 2. Mgf. állomás 1915 márc. 17) ^[1899]

A 8 oldalas levelt megkaptam. Képzelem, hogy izzadtál, a míg kiszurkoltad. Hálás vagyok érte. Több talán nincs Trencsén — ben. Ird meg, hogy miért küldtél csak féltortát, holott az utolsó küldeményed után joggal reflektálhattam egy egészre is. Maco kekszjeit egy pillantásra fel lehet ismerni. Aggaszt, hogy egy tiszta zsebkendöm sincsen s mi egyéb és a szennyes ruhát körülbelül még nem is küldték el Trencsénböl.

Számtalanszor csókollak

Preklad:

Žilina, 2. Pozorovacia stanica, 17. marca 1915

Osemstranový list som dostal.^[1900] Viem si predstaviť ako si sa spotila, kým si ho zosmolila. Som Ti zaň povďačný. Viac ich asi nebude v Trenčíne. Napíš, prečo si poslala len pol torty, hoci podľa poslednej zásielky právom som mohol reflektovať aj na celú. Macove keksy sa dajú spoznať na prvý pohľad. Mrzí ma, že nemám ani jednu čistú vreckovku, a čo-to, a špinavé šatstvo asi ešte ani neodoslali z Trenčína.^[1901]

Mnohokrát Ťa bozkávam (Jano)

List 327. Anne Jesenskej (Žilina 2. 19. III. 1915) ^[1902]

Motto: „Na Jozefa“.

Bozk!

List 328. Anne Jesenskej (Zsolna 2. Megf. államás 1915. márc 19.) ^[1905]

Bozk! Jano

List 329. Anne Jesenskej (Žilina, 19. III. 1915) ^[1907]

Anča moja drahá,

Tvoj list zo 16. III. ako aj pohľadnicu^[1908] som dostal. Vďaka. Na pohľadniciach ostatné časy býva slovenský text atramentovou tužkou pretretý. Nepretieraš Ty tieto texty? Ak nezabudneš, odpovedz mi na túto otázku.^[1909]

Škandalizujem sa aj ja, že Milanovcom okná vytĺkli.^[1910] Nie do Milanových okien, ale do ich temných a opitých kotŕb by sa zišlo viacej svetla. Tu v Žiline, tuším, ani nebolo vysvietené. Ticho prešiel 15. marec a v barakoch ani znaku po ňom. Aspoň vojaci nedostali ani lepší obed, ani vína, ani cigariet ku nemu. V Žiline, ako počúvam, múky nedostať. Nadarmo dávajú asignácie^[1911] na 15 dní na poldruha kila. Ký čert by myslel v týchto dňoch na sviečky, petrolej, lampy, aby nimi osvecoval ideje nikdy neuskutočnené.

Včera sme mali dosť teplý deň. Zadelili ma ako písať znajúceho na včerajšie poobedia do „felvételi irody“.^[1912] Prišli totižto ranení a chorí vojaci okolo 350. Od 2. do 6 1/2 hodiny donášali samých takých, ktorí nevedeli chodiť (fekvő betegek).^[1913] Mala si vidieť na márach rad zúbožených, bledých, chudých, zarastených, pokrčených mladých ľudí. Niektorí nemohli ani hlavy zdvihnúť, druhí dvíhali hlavy, kukali hore-dolu po nás, po nápisoch, ale všetci boli smutní, vyčerpaní, ani jeden z nich sa neusmial. Popisovali sme ich podľa mena, regimentu,^[1914] kompánii,^[1915] patričnosti, narodenia, asentovania,^[1916] stavu. Zapisovali sme, ktorý koľko má peňazí. Po tomto ich zanášali do druhej izby, kde ich vyzliekali, strihali, holili a ďalej kúpali, potom obkrúcali, operovali etc. Jednému, že vraj obe ruky musia amputovať, pravda, len s jeho dovolením, lebo musí každý písomne povoliť amputáciu ruky, lebo nohy a ešte aj druhých údov. O 3/4 na 7. nám dali rast,^[1917] aby sme šli večerať — do 8. hodiny. Od 8. do 9. sme ešte pracovali, ale vtedy už prichádzali ľahšie ranení (járó betegek).^[1918] Šla práca omnoho ľahšie a hladšie i chytrejšie. O 8. prišli iní pisári, čo nás zamenili. Títo mali pokračovať do 3. v noci. Potom zase my od 3. rána. K tomuto ale neprišlo, lebo boli s nimi o polnoci hotoví. Aby si sa nestrachovala: umyl som sa v lysoformovej vode^[1919] aj dva razy. Potom sme ešte čajovali, asi do 11., a tak som si ľahol a spal do 3/4 na 7. Dnes som sa ráno o 5. zobudil síce, ale aj zaspal.

Veľmi ma mrzí a troška sa aj hanbím, že si pýtala od Viestovcov tých pár kilov masti.^[1920] Mala si to tam nechať. Veď si u nich bola toľké časy i jedla si tam i spávala i opatrili Ťa, myslím, celkom srdečne. Masti, keď aj draho, ale dostať ešte všade. Pšochárstvo bolo reklamovať tých pár kilov. Nepočúvaj na Tvoju tetu,^[1921] tá má, ako sa vidí, mrzké rady. Ani čoby ste tam hladom zomierali. Myslím ale, že si Tvoju reklamáciu dobre odôvodnila. Nereklamuje už ani Zlatú Prahu,^[1922] lebo môže byť, že ju ani neposielali a že toľko čísel ani niet.

Píšeš o jednom smutnom pohrebe.^[1923] Tu veru máme dosť pohrebov. Skoro denne. Veľmi smutné pohreby. Ku chorým nepripustia, ako vôbec do barakov nikoho. Na pohreb, ak dôjde žena, rodič, pustia. Mnohí prídu až po pohrebe. Nikto svojho syna, lebo muža živého nevidí a je nárek. Nemusíš mi o pohreboch písať, a to si vôbec vyprosím, aby si mi vypisovala, žeby Ti prišiel na pohreb, že Ťa čert vezme, že odvandruješ. Nevysmievaj sa smrti. Tá iste príde. Ale keď je už o nej reč, píš o nej naopak. Tu je ustavične, vo dne, v noci v službe. Chodí po barakoch a medzi nimi neustále. Nedovolia jej odpočinúť si, ľahnúť a pospať si. Silná, nevyčerpateľná smrť. Skôr nakukne do môjho okna a otvorí si dvere do mojej izby, keď už spomínaš tohto nemilého hosťa, neúprosného komandanta, ktorého nemožno ani cigaretou ponúknuť, ani čajom počastovať, aby nebol taký prísny.

Viera mi písala o akýchsi zemiakoch,^[1924] že ich nechce predať, lebo Židovka nechce dať 10 korún. Čo sa to za zemiaky? Tu ich pre vojsko kupujú po 16. korunách. Že vraj počká s nimi, že mi potom peniaze pošle. Myslím tak, ako peniaze za chlievec, ktoré som posiaľ nedostal, iste nemohli so Židovkou do poriadku prísť a za chlievec dosiaľ nedostali grajciara. Tantiému^[1925] tiež neposielajú, ktorá, ako Vlado hovoril, obnáša okolo 200 korún. Sebe vedeli odhlasovať (čo ináče zaslúžili) okrem tantiémy po 2000 či 3000 korún, za odpredanie majetku, ale mne ani honorár, ani tantiému neposlali, ani za kúpny list nechcú platiť, ani Wintersteinom sľúbeného polpercenta nevyplatili mne.^[1926] Aby čert vzal takých šafárov,^[1927] čo sebe šafária na konto druhého. Ale, ako som sa už osvedčil, neodpustím im ani haliera.

Mamka mi písala a poslala mi v liste 20 korún,^[1928] čo som, už sa mi vidí, poznamenal v minulom liste. Má starosť o naše veci v Bánovciach, že či sa Ty nestaráš o ne, aby to nebolo od myší skynožené a či ani Tvoji rodičia nemajú ohľad na Tvoje veci. Vlado, že bol v Martine (to zo Žiliny šiel ta),^[1929] že Ľudmila nijakú podporu nedostáva,^[1930] lebo že Ivana^[1931] upodozrievajú z čohosi. Bojí sa, že ešte aj Fedor narukuje^[1932] a čo si potom bez jeho rady a dôchodku počnú. Teší sa na záhradu. Árendátor jej neplatí etc.

Aj Vlado píše na karte, že sa mu stará nemoc obnovila^[1933] a že ležal dva dni. To iste bude od rozčúlenia, lebo má koncom tohto mesiaca narukovať. Vtedy, keď ho pustili, boli by sme prisahali, že už vypálil vojnu a hľa, vojna ešte trvá, ale aj ja tak zmýšľam, že od júla ďalej nepôjde prelievanie krve. Starí, v januári narukovaní regrúti, pôjdu hore teraz, novšie narukovaní starší regrúti pôjdu v apríli, v marci narukovaní povedzme koncom mája, zostávajú od 38 — 42 rokov tí, čo neboli vojaci a ktorých majú asentovať v apríli, ktorých údajne upotrebia len ako lokomanšaft^[1934] aj keď narukujú, sú ešte 18-17-roční a vyše 42-roční do 50 rokov. Doma musí byť nejaké vojsko. Ergo, dľa mojich pochopov, vojna vyše júla nepotrvá, lebo nebude viac ľudí, odhliadnuc od toho, že vypukne hlad, že bude nedostatok vo všetkom. Ale ešte aj do júla je ďaleko a dnes sme ešte všetci tuhí v boji a dostatku dosť a dosť pri vojne.

Srdečne Ťa pozdravujúc a bozkávajúc Ťa vo dne i v noci každú minútu

zostáva Tvoj túžiaci manžel Jano.

List 330. Fedorovi Jesenskému (21. III. 1915, Zsolna 2 megfigyelő allomás, „Kiserő őrség“)^{[1935] [1936]}

Za kartičku^[1937] vďaka. Pošli len čím viac a čím častejšie. Aspoň na chvíľku sa cítim v myšlienkach civilom a doma. Veru všetci čakáme práve tak, ako Ty a troška sa tešíme dnešnému prvému jarnému dňu so slncom. Tuším polroka, tak mi prichodí, čo som ho nevidel. Srdečne Vás pozdravujem a bozkávam všetkých. Cenzúra má byť tu prísna. Zavreté listy sa otvárajú. Pozdrav!

Váš Jano

List 331. Anne Jesenskej (Zsolna 2. Megfigyelö állomás. Kiserö örség, 1915. marc. 21.) ^[1938]

Anča moja drahá,

Tvoj list z 18. marca som včera doobeda dostal. Nevinne by si ma bola vyťahala za šticu: Viera^[1939] sama nevie, čo robí a čo komu píše. Ešte do Trenčína mi písala, či nepotrebujem obliečky na bielizeň. Poneváč viem, že ich Ty nemáš, a poneváč bola plachta a periny už celkom čierne, písal som jej, aby mi to poslala. O inej bielizni nebola reč. Včera mi písala, že 27. pocestuje cez Žilinu a že mi donesie bielizeň (košele a spodné nohavice), ak ich nepotrebujem, aby som jej odpísal. Spodných nohavíc nemám a Fintor, huncút, je akýsi lenivý, že neposiela paklíky, odpísal som jej tedy, aby doniesla, čo tam mám ešte. Tedy ona sa ponúkala, ja som neprosil. Teba som nefumigoval, ani Tvojich, lebo Tvoje prádlo je nad všetky iné, belšie ako včerajší sňah. Je pravda, že som bol s odposlaním čiernych šiat troška indolentným,^[1940] ale komandovanie prišlo tak rýchlo, že som nemal času ani na spakovanie perín a Fintorovi som dal aj zlatku, aby dve pakle s čiernymi hábami hneď poslal. On sa ihneď pribral ku pakovaniu, ale, tak sa vidí, že je iba navonok úctivý, zdnuká v sebe nie, lebo ináče by boli bývali šaty už u Teba. Dobre by naozaj, keby ta Viera šla a spakovala všetky moje veci,^[1941] blúzu a topánky nech mne donesie, prádlo a periny, deku nech pošle Tebe vo vreci, čo je tam. Jestli budú dvere zatvorené, otvorí jej izbu sluha gymnaziálny. Ľudia sú naozaj veľmi nezdvorilí a ani maličkosti nevykonajú. Možno, že Viera bude priateľskejšia, ak bude mať na to čas.

Včera sme dostali 960 ranených, chorých. Väčšia čiastka zase so zmrznutými údami. Fatálny to musí byť taký zimný boj v Karpatoch. Čo guľka nezasiahne, ta zasiahne iste zima, mráz, voda a ľad. Nadovšetko a bezpodmienečne zasiahnu a obhryzú každého skoro vši. Tých je hrúza. Celé kôpky zožltnutých, oparených vší vidno po blúzach a mantľoch. Vši, keď ich počne páliť para, zhrnú sa do kôpky v smrteľných úzkostiach, ale darmo, uparia sa iste a iste do smrti. Ja som pri popise chorých nebol, lebo je už hrúza nových pisárov, ktorí vydržia od 1 — 9 od 3 — 6. Z väčšej čiastky sú to mladší Židáčikovia, čo sú nie súci za vojakov, alebo boli superarbitírovaní^[1942] a potom zase zavolaní.

Ako bola včera a predvčerom zima a sňah padal, dnes, v prvý jarný deň svieti slnce a vyjasnené je nebo po zasnežené vrchy a vŕšky všade, vprostriedku a dookola. Človek sa hneď lepšie cíti a myšlienky sa tiež jasnejšie, akonáhle je v prírode jasnejšie.

Včera doniesli chýr zo Žiliny, že tamejší burgermajster^[1943] pracuje na tom, aby vojsko na pozorovacej stanici nechodilo do mesta. Boja sa bacilov a chcú sa chrániť pred nimi. Doniesli ďalej ten chýr, že bude prísna cenzúra a že len otvorené listy sa môžu písať a keď sa zalepia, budú otvorené a cenzurované. Zdelili nám aj novú adresu: tak, ako dosiaľ, len že vraj „kisérő őrség.“^[1944] To preto, aby listy po barakoch s chorými nevandrovali. Dopíš tedy na adresu aj tento apendixlík,^[1945] ak sa mi ešte strojíš písať, v čom nepochybujem, lebo vieš, že by to znamenalo nešťastie pre mňa.

Veru, veru, keď tak rozmýšľam, divím sa Ti, aká si Ty manželka. Ani len nádeje nedáš, že ma niekedy prídeš navštíviť. Od Vianoc, keď sme sa na chvíľu videli,^[1946] minuli už tri mesiace, od tých čias, ako si do Revúcej odišla skoro polroka a Tebe a Tvojim rodičom nenapadne ísť si muža pozrieť. Ktorákoľvek sedliacka je vstave ofrflať tých pár korún, ale pani veľkomožná, či milosťpani sedí, sedí, sedí a ani jej to na um nepríde, to jest jej snáď áno, ale pánom rodičom nie. Naveky, t. j. do smrti budem to pamätať a nabudúce sa podľa toho chovať. Cudzejší ste Vy (okrem Teba) ako ktorýkoľvek najcudzejší človek. Ostatne je to stará nóta, nechcem v nej pokračovať, aby sa nezostarela, ale pád, v ktorom je nóta, je klasický a ten sa nezostarie.

Bozkávam Ťa srdečne

Tvoj oddaný Jano Jesenský

List 332. Anne Jesenskej (Žilina 22. III. 1915) ^[1947]

Anča moja,

prosím Ťa, daj mi oprať biele šaty čím skôr, lebo som už bez nich. Môžeš pripakovať ku paku aj kus domáceho chleba,^[1948] lebo jeme kukuričný, žltý, ako pomaranč. List od 21. III. čo si sľúbila na karte, čakám.^[1949] Kuruj sa od chudokrevnosti, lebo Ťa preto bolí hlava.

Bozk! [Jano]

List 333. Anne Jesenskej (Zsolna, 2. Megfigyelö állomás. Kiséro örség, 23. marca 1915) ^[1950]

Anča moja drahá,

Tvoj list, sľúbený na karte z 20. tohto mesiaca som síce ešte nedostal a mal by ho počkať, aby som mohol naň reflektovať, ale príležitosť ku písaniu je taká krásna: v izbe niet nikoho, nevyrušuje ma nikto, kdežto obyčajne býva tu 5-6 ľudí, ktorí ustavične meľú a pretŕhajú moje báječné koncepcie s pôvodnými a hlbokými myšlienkami (!). Preto píšem a nečakám na Tvoj sľúbený list už ani preto, lebo bohvie, kedy príde, keď už teraz všetko cenzurujú, zatvorený list otvoria a len, keď je obsah bezvadný, doručia. Tak je aj s našimi listami.

V minulom liste sa spytuješ, kde sú kľúčiky od bytu. Ja ich ešte vždy mám v kufríku, hoci som ich mal poslať dávno Viestovi,^[1951] aby byt prezrel, preľuftoval, ale taký indolentný som, že poneváč by k tomu bola potrebná škatuľka, pečatný vosk, etc., etc. som odposlanie vždycky odkladal a veselo odkladám aj ďalej a isto budem odkladať, kým to všetko myši a mole neposekajú.

Vlado rozprával, že vlastne na náš byt v Centrálke reflektoval dr. Minárik, direktor Ľudovej banky, ktorého tuším poznáš, ale že mu údajne povedali, že je byt už okupovaný skrze nás a že árendu Ty budeš platiť. Z tohto vidno, že dr. Minárik chce prísť do Bánoviec,^[1952] aby výčitky, že nebýva tam, kde je direktorom, odpadli. Pravdepodobne by si vymienil 2-3000 korún platu. Ani by nebolo zle. Pán Minárik je tiež jeden z tých svätých, ktorým sa ku sebe zohýbajú ruky. Teraz sa už odváži, lebo by sa snáď aj banka odvážila viacej platiť, keďže vykázala čistého vyše 50 000 korún. Lenže tento rok bol mimoriadny a zvýšil sa dôchodok s kúpou a parcelovaním Dohnánovského majetku.^[1953] Na rok sa on scvrkne. Ináče si nikto nežiada tohto pána za direktora. Viest sa mi zdá tiež nechce pod ním slúžiť, lebo je veliký troškár, malicherný a úzkoprsý.

Tu máš! Už sa do izby nahrnulo ľudí. Najprv pán Michalek z Brezovej.^[1954] Doniesol údenej klobásy, ktorú varíme, keď sme polovičku zjedli zo surovej. Prišli saniťáci a doniesli asi sto listov a karát, ktoré teraz prezerajú. Polovička bude nedoručiteľných a bude iste za mesiac z izby do izby chodiť, ľudí bastviť,^[1955] až v niektorej peci zhorí. Zase prišiel do izby pán Biermann,^[1956] chráče…

Musím odložiť písanie listu.

Je už poobede pol piatej, čo pokračujem. Cez obed som [bol] v Žiline na obede (Uri szalló).^[1957] Dostať obed a večeru za 1 zl. 10 grajc. Lepší vraj ako v kantíne, kde, okrem negustióznych lyžíc, okrem toho, že je kukuričný chlieb, okrem toho, že je soľ čierna, že ti servítok nedajú a podajú rozbráteľ v kapuste^[1958] a ty si v kapuste máš rozkrájať, lebo druhý tanier nedajú, odhliadnuc od toho, že pri polievke ide človeka vychytiť, — len obed stojí 80 grajciarov. Bol obed síce lahodný, ale dosť dobrý; polievka zrovna znamenitá, kúštik hovädziny s málo zemiakmi a paradičkovým sósom a na melšpajz^[1959] kus ryžového kóchu s málo malinovým saftom. Nuž, ako vravím, lahodný obed pre chlapa, čo o 7. raňajkoval. Keby nie Michalekova klobása, možno že by bol hladným býval po ňom. Pustil som si aj pohárik sazbušského piva a poobede dovolil som si aj čiernu kávu i trobuko cigaru^[1960] ohľad berúc na to, že včera bolo platenie. Uvidíme, aká bude večera a zajtrajší obed. Dľa toho, no a podľa kasy a pekného času si zariadime kost.^[1961]

Včera a dnes máme krásny čas. Sňah navidomoči kape z vŕškov, len veľké okolité vrchy sú ešte ako z cukru. Potrvá, kým očernejú aspoň mesiac aj pri takom čase, ako je dnes.

Kedy mi spravíš vizitu. Očakávam Ťa čím skôr, na každý pád predtým, ako ma čert bude chcieť uchytiť, lebo potom ma nedohoníš. Očakávam čím skôr aj pár šnuptichľov a spodných nohavíc, aby na kúpané moje telo mohol čisté spodné háby od[i]eť.

Tvoj lístok som nedočkal. Cenzúra ho drží, aby tento môj list dlho nedržala, končím túto drahocennosť s mnohými bozkami.

Tvoj oddaný

Jano.

List 334. Anne Jesenskej (Zsolna, 1915 marc. 23.) ^[1962]

Anča moja,

zabudol som Ti v liste napísať, že paklíky s pokrmom nevydajú v barakoch, ale sa naspäť pošlú. Preto pošli, ak pošleš, do Žiliny poste restante,^[1963] alebo na Úri szalló. Toto je najnovší zákaz. Odpíš, či si túto kartu dostala.^[1964] Srdečný bozk.

Jano

List 335. Anne Jesenskej (Žilina, 25. III. 1915) ^[1965]

Anča moja drahá,

Tvoje listy z 21. a 22. tohto mesiaca som včera s veľkým potešením dostal a síce neotvorené a necenzurované, kdežto druhým už prišli i karty i listy otvorené a cenzurované. Prosím Ťa aj na budúce pozor dať na to, čo píšeš, aby si proti vojne nevybuchla a nič nekritizovala, lebo veď u nás je i tak všetko primae classis,^[1966] aspoň teraz. Napísal som Ti aj o tom zákaze, že paklíky s pokrmom nevydávajú a nedoručujú na tunajšej pošte. Pokrm, ak ho budeš posielať, pošli teda poste restante do Žiliny a nie sem a uvedom ma o tom, ja si ho už v Žiline vymením. Tento zákaz, čo sa nás vartášov týka, ktorí nemáme s chorými nič, nemá rácie.^[1967] Nepoviem, keby nedoručili paklíky chorým na týfus, choleru, alebo červienku a podobné choroby. Títo nesmú jesť a kým sú chorí sa im aj tak nechce, ale my, čo máme predbežne žalúdky ešte dosť dobré, len preto snáď, aby sa bacily neroznášali — vec nepochopiteľná! Prádlo a iné potrebné veci sa môžu direktne sem poslať. Paklíky takéto vydajú.

A Ty sa neškriep so mnou! Viem, čo je glazúra na torte a čo je polovica torty a celá torta. Tvoja torta bola rozrezaná a len polovica sa polovičate zasmiala na mňa. Rozhodne a určite len polovica. Zabudla si už, že si tú druhú sama zjedla.

Pri ostatnom paklíku s tou tortou som bol aj urazený. Druhý raz nevypchávaj diery stružlinami! Ale nie pre toto vlastne, ale preto som sa urazil, že si taká nedôvtipná: píšeš, že si dieru nemala čím vypchať. A teremtéšit!^[1968] Slaninku posielaš a nenapadne Ti dieru zapchať domácim chlebom. Alebo vieš, že čajúvame a nenapadne Ti dieru zapchať dieru dvoma kilami cukru. Alebo po slaninke dobre padne chlipnúť si slivovice. Tebe nenapadne, aby si dieru zapchala eventuálne slivovicou. Aj to vieš, že fajčím. Nenapadne Ti vyplniť pak 4 škatuľkami robených cigariet. Ale stružliny! Tie ešte neužívam. Je pravda, že kto je s málo nie spokojný, väčšieho je nie hoden. Ale ten nedôvtip, ten nedôvtip a tá výhovorka so zapchaním ma urazil, že to môže existovať práve u mojej ženy, akurát u mojej.

V ostatnom liste ma zase ofúklo to: ako sa hádžeš proti tomu, aby sme mohli byť spolu.^[1969] Že nemáte haliera pre mňa teraz, to chápem: nie som pokrevný. Ale že nenájdu grajciara pre svoju dcéru a že pani dcéra nedbá, keď aj nehľadajú, to je fumigovanie dcéry skrze pánov rodičov a fumigovanie manžela skrze ženu. Ráčte sa len rozpamätať: ako utekala domov pani testiná^[1970] z Bánoviec. Ani dva dni nevydržala bez vzdychu. Utekala domov. U pani dcéry to neexistuje, alebo, keď aj existuje sa nerešpektuje, za dym, puch a prach sa považuje. Nikdy mi nepíš, že ma rada máš a že túžiš za mnou. Keby si túžila, našla by si spôsob tú túžbu ľahko vyplniť. Ale i tu si taká ako s vypĺňaním dier: nedôvtipná a k tomu bez dostatočnej lásky, bez túžby. Je Ti to „vsjo rovno“.^[1971] A nikdy mi nepíš menovite o rodinnom cite Vašich. Deravý krpec a nie rodinný cit! Kdeže by sa našiel, keď nieto vari ani dostatočného rodičovského citu v tom zmysle, že ak je pani dcére nie „vsio rovno“, nedoprajú jej troška z radosti. Zavrú ju ako škatuľu so striebrom pre hosťov do kasne a chránia. Muž, rozumie sa, môže byť len hosťom. Ukážu ju, až príde. A tá škatuľa sedí v tej kasni, sedí, ani sa nepohne, ani nezašepce, nie žeby prehovorila a tá škatuľa je živý tvor a tá škatuľa si Ty. Na! Rozmýšľaj, či je tomu nie tak? Čuš tedy pekne tam a neopovažuj sa lamentovať predo mnou. Lamentuj pred rodičmi. Nech Ťa vyložia na vlak, zaplatia porto^[1972] etc. a pošlú sem, aby i ja videl raz tú radostnú škatuľu s hosťovskými lyžičkami, vidličkami atď. a mohol si raz po pánsky zajesť.

Končím prosiac o odpustenie za úprimné písmo s bozkami cez ľuft, ponad hory a doly, rieky a potoky, mláky a jazerá

Tvoj oddaný Jano

List 336. Anne Jesenskej (Žilina, 27. III. 1915) ^[1973]

Anča moja drahá,

ani neviem, či moje listy dostávaš, lebo ich nekvituješ.^[1974] Posledná Tvoja karta je z 24. marca, kde spomínaš veľké pranie. Ostatný list Tvoj je z 22. tohto mesiaca. Tvoje karty a listy prichádzajú necenzurované, lebo prichádzajú z takého kraja, kde nieto košicko-oderbergskej^[1975] železnice. Keby Ti písal z Trenčína, ani moje písma by nepadali pod cenzúru, lebo tadiaľ ide štátna.

Ako som Ti už písal, pakle s jedením na tunajšej pošte nevydávajú, ale ich naspäť pošlú. Preto, ak taký budeš posielať, nepíš na adrese, kde som, čo som, ale len meno, len „Zsolna“^[1976] a „poste restante“. Alebo nenapíš, že posielaš jedenie. Toto ostatné je neisté, lebo paklík môže otvoriť, ako i minule, z ktorého mi pol torty zmizlo.

Zimné punčochy sú všetky u mňa. Onedlho Ti ich pošlem a budem prosiť o ľahšie, lebo zima vydáva už posledné svoje vzdychy. Do štvrtku za tri dni bolo krásne. Vo štvrtok sa už nebo počalo mračiť, v noci na piatok bol dážď, včera padal aj sňah a dnes je všetko tmavé, čo tak visí. Od nôh chladí vlažná zima, ale myslím, že keď sa raz vyjasní, dáme dolu spodné košele a nohavice aj s bruchoplášťom, ktorý som dľa Tvojej rady verne nosil.

Vo štvrtok bol tu Vlado vo vojenskom mundúre.^[1977] V Trenčíne mu povedali, že je „alkalmas“,^[1978] ale potom doktor premenil svoju mienku, že zo žltej farby očí možno ešte konštatovať chorobu, preto ho odporúča do špitáľa na pozorovanie. Dostal ešte urlaub, kým ho telegraficky nezavolajú. I Fedor s malým Feďom^[1979] prišli v ten istý čas, to jest spolu s Vladom. Šli sme sa prejsť na „Hôrku“ cez susednú dedinu. Potom sme boli v Žiline u Folkmanna,^[1980] tam nás L.^[1981] zavolal na večeru, kde sme si fajnove zavečerali, počajovali a rozlúčili sa s domácou paňou, ktorú iste aj Ty poznáš, keď nie osobne, nuž z fotografie, ktorú máme v albume. Každý pošiel svojou stranou, Fedor do Martina, Vlado do Bytče^[1982] a ja do svojho kráľovstva. Fedor chudák ma ešte aj obohatil s 20 korunami. Chudák, on bol ten, čo ma aj ako dobrovoľníka mesačne 30 korunami podporoval. Ak ma Pán Boh nechá na žive na môj dušu sa mu zavďačím. 20 koruniek teraz je viac, ako v civile 200.

A čo je s podporou? Nič? Predsa je to len škandál, že od augusta Ti ani grajciara nedali.^[1983] Ľudmile odňatú podporu zase dávajú.^[1984] Ty, keby si sa tak nemala kde uchýliť a bola odkázaná na štátnu pomoc, by si elegantne vyzerala. Ale Ťa upozorňujem, aby si im to neodpustila.

Zemiaky Vierine následkom Tvojho gavalierstva iste pohnijú v pivnici^[1985] a nedostane ich ani chudobná žena, ani židovka, ja na žiaden pád nebudem mať z nich dva pätáky.

Viera, ktorú Ty, ako píšeš, rada máš, pocestuje tadiaľto až 30. marca,^[1986] lebo že je Viest ešte furt na revíziách.^[1987] Musím jej ísť oproti, hoci mi je dosť nepríjemné, pýtať si kvôli tomu „passiršein“,^[1988] lebo včera zase prišiel zákaz, aby vojaci do Žiliny chodili a aby nebola nepríjemnosť, treba mať dovolenie ešte aj vtedy, keď sa chce človek dať ostrihať, ako napríklad ja dneska.

Najnovšia móda, že si kupujeme vajcia a varíme na mäkko, na tvrdo, alebo na praženicu, varíme si okrem čaju na ráno aj kávu, ktorá je lepšia ako v kantíne, kam som celkom prestal chodiť. Jesť chodíme do Žiliny, čo je tuším tiež nedovolené, alebo prezierané.

Bozkáva Ťa Tvoj Jano

List 337. Anne Jesenskej (Zsolna, 1915 marc. 28.) ^[1989]

Bozk! Jano

List 338. Anne Jesenskej (Žilina, 1. IV. 1915) ^[1990]

Anča moja drahá,

srdečná vďaka za paklík, ktorý som v pondelok dostal. Všetko prišlo neporušené a hoci bol označený „sütemény“,^[1991] vydali mi ho, vďaka slušnosti poštárovej. Z toho, že si mi ho sem poslala, vidím, že si moju kartu a môj list, v ktorých som Ťa na zákaz upozorňoval, — nedostala.^[1992] I torta i pagáčiky sú excelentné^[1993] i chlebík dobrý, ačpráve sa neponáša na náš bývalý domáci chlieb, keď si ho Ty niekedy spravila. Škoda len, že sa to všetko míňa.

Na Veľkú noc nepôjdem nikam, lebo nás nepustia ani do mesta, nie to ešte ďalej. Dovolené je iba roľníkom žiadať 14-dňový urlaub. Škoda, že vy nepotrebujete moju pomoc na Vaše neposiate role. Kvôli mojej neoranej roličke, čo mám u Teba (myslím, že ju nikto neorie), ma nepustia. Nuž prídu sviatky bez koláčov a bez sviatkov, ako bola kvetná nedeľa bez nedele a kvetov, o ktorej som Ti už aj veršík napísal, ak si ho dostala. Vlani sme v Bánovciach spolu sviatkovali. Ty si, tuším, aj s Vierou^[1994] bola na spovedi v Ozorovciach a či to bola veľkonočná nedeľa? Viem, že som zostal sám doma. Nemýlim sa, že vtedy už hyacintky a narcise kvitli pred našimi oknami? Keby bol doma, vytiahol by ten sonet,^[1995] v ktorom som jaro zveleboval. Muselo to predsa na Veľkú noc byť. Potom sme u Heindla^[1996] obedovali — pamätáš?

Viera cestovala tadiaľto predvčerom 30. marca. Nebol som proti nej, lebo, aký vietor je a ako ma už pár razy oklamala, nemyslel som, že naozaj pôjde. Len keď ma poobede zobudili, že ma akási pekná slečinka čaká. Vedel som, že je to ona. Šli sme do Žiliny, troška sme sa poprechádzali, potom šli ku Folkmannovi na pivo, potom do Úri szállody na bielu kávu, odtiaľ sme Ti aj kartu^[1997] nefrankovane poslali. Po káve sme sa šli prejsť do žilinského cintorína a tam sme pomníky obzerali a nápisy na nich. Keď sa zotmelo okolo 7. sme šli na večeru. Musela do poldesiatej čakať, lebo nebolo iného spojenia a i tak, že vraj bude musieť v Kraľovanoch čakať do rána. Nahováral som ju, aby prenocovala v Žiline, ale sa ponáhľala, aby bola bližšie aspoň ku Kubínu. Nedoniesla nijaké významnejšie chýry. V Trenčíne sa neohlásila, lebo nemala kedy a tak periny a moja extra blúza i ľahké topánky zostali tam, hoci by ich veľmi potreboval. Požiadal som nášho pána Steindla, aby u brata, ktorý je v Trenčíne vyprostredkoval, žeby tie veci dostal. Periny budú už krásne. Od januára nepreoblečené — a boli biele.

Vlado^[1998] mi poslal remenné kamašne^[1999] a nohavice. Nuž keby blúzu mal, čo je v Trenčíne a kepeň neobliekol, mohol by sa vyštafírovať, poťažne vyobliekať — na oficíra so šiestimi kaučukovými „sterňami“.^[2000]

Včera padal sňah ako v januári, dnes je vyjasnené nebo a veselo svieti slniečko. Prvých aprílov už narobili vojaci dosť jeden z druhého a ešte je len pol desiatej. Vydávajú rozkazy v mene predstavených, posielajú sem i ta, aby ich za aprílových bláznov mali, ale ja to nedržím za bláznovstvo a taký prvý apríl neplatí, lebo „befél is befél“.^[2001] Teba kto spravil a koľko razy za 1. apríla? Nezabudni mi na túto vážnu otázku čím najrýchlejšie odpovedať.

Dni tečú jednotvárne. Viedol by denník, ale nemal by do neho čo zaznačiť, nuž ho ani nevediem. Najnovšie som čítal od Molnára Ferenca: „Gyerekek“ a „Budapesti erkőlcsők“.^[2002] Dosť duchaplný spisovateľ a ani troška je nie fádny. Prečítal som aj jednu Ibsenovu drámu: „Solness épitömester“.^[2003] Tedy ako vidíš nezanedbávam literatúru, hoci „inter arma silent Musae“.^[2004] Ty zase nezanedbávaš kuchyňu a pečieš i käks, hoci niet múky.

Som ináče zdravý, odhliadnuc od jarnej nádchy, bolenia pŕs a starého kašľu. Vážim už len 76 kilov, tedy vidí sa mi o 8 — 10 kilov menej, ako som vážil v civile. Ty zase tučnieš, čo ma nevýslovne teší; ak raz nájdem zase takú zdravú „pukačku“, akú som voľakedy do Bánoviec doviedol, vyskočím z kože.

Bozkávam Ťa srdečne

Tvoj Jano

List 339. Anne Jesenskej (1. IV. 915) ^[2005]

Veselé veľkonočné sviatky Vám všetkým vinšujem. Zaželaj ich v mojom mene Tvojím pánom rodičom. Ja zostávam tu.

Tvoj Jano

List 340. Anne Jesenskej (Žilina, 2. IV. 1915) ^[2006]

Anča moja drahá,

Tvoju kartičku s dámou miesto Teba^[2007] som dostal a sľubu, že sa niekedy osobne zjavíš som sa potešil. Viem, alebo lepšie rečeno cítim, že skorej Ty počkáš na to, kým sa Ti ja zjavím a že na Tvoje zjavenie by som márne čakal, hoci by vojna tridsať rokov trvala. Možno že sa mýlim, ale, ako vravím, tak to cítim a cit môj ma obyčajne neklame.

Viere^[2008] som aj povedal, keď sa čudovala, že ma neprídeš nikdy pozrieť, že sa s Tebou rozsobášim,^[2009] lebo sa Tvoja láska vyčerpáva v bielizni, torte, käkse a pogáčikoch, za ktoré sa Ti síce klaniam, ale keď láska ženy len ad vires^[2010] oprania a žrádla siaha, to je kamarátstvo po groš. Neuraz sa na tom, že som to tak Viere hovoril, ale veď mi ani ona neuverila, ani Ty tomu neveríš, že ja to tak prísne beriem. Je to len žart a keď má aj základ, vieš, že na tento základ nechcem stavať. Viem príčiny, ale tie treba takýmto žartovným spôsobom zakryť a radšej povedať, že Ty o mňa nestojíš.

I špácie^[2011] medzi Tvojimi kartami a listami radostne a potešiteľne sa dĺžia. Opätovne konštatujem, že aj tri dni prejdú, čo Ti napadne kartičku poslať na adresu už dosť známu. 29. marca nič, 30. marca nič, 31. marca kartička s 10 riadkami. Iste ste mali robotu s pečením koláčov.

Nejdem ďalej vytýkať, lebo sa ešte odporným stanem. Aj to mi už napadlo, že Ti vlastne veľmi často píšem, tak často, že sa to už ani nepatrí. Veď ani snúbenec, ani zaľúbenec nepíše toľko, čo ja. Ľa, Ty si omnoho chladnokrvnejšia a zadŕžaš dobrý tón. Musím sa aj ja do gály^[2012] dobrého držania hodiť.

Veľký piatok sa začal, trval a končí sa s veľkým hurtom. Odchádzali maródi, asi 450. Bolo behačky, telegrafovania, hrešenia, potenia sa dosť a dosť. Teraz večer v každom „cúgu“^[2013] vojaci evanjelici ťahajú veľkonočné. Zavýja jeden nad druhého neisto, zachrípnuté, jeden hore, druhý dolu. Celá mačačina. Ale to vari vzdor pôstu alkohol robí. A to v samom susedstve, zdá sa mi, že aj zápach kvitu^[2014] cítim. Musím sa priznať, že sa mi niekedy tento národ hnusí, sú to pľuhaví lenivci, vypaľovači a keď sa napijú direktne sú odporní.

Zajtra sobota, potom nedeľa, pondelok a Veľkonočné sviatky sú fuč. Fuč boli aj Vianoce, fuč budú aj Turice, fuč bude júl, august a voľakedy bude aj po vojne, ak dočkáme konca. Mne sa predral lakeť na blúze a Pán Boh sa ešte vše ľahostajne díva i na tento úpadok.

V ostatných dopisoch o malom Milanovi^[2015] nič nepíšeš. Rozkmotrili ste sa, či čo?

Pardon, pardon! Práve teraz mi doručili Tvoj list z 30. marca, ktorý ležal u pána szolgálatvezetőva^[2016] v stolíku, či kde. Také teľa! Keď sa priberie listy prezerať, nech ich prezrie a dá každému jeho, ale nech ich nenechá tam, alebo, nech ich dá druhému na prebratia. Viem sa hnevať na týchto, o všetko sa starajúcich a vlastne o nič sa nestarajúcich ľudí. Môže každý podľa seba vedieť, že na poštu je vojak najháklivejší, každý čaká túžobne tých pár riadkov, je to predsa kus z domáceho života, za ktorým každý túži.

Listy moje museli zadržať, aspoň tri z nich, lebo Ti každý druhý deň píšem a popri tom i karty posielam. Paklíky som dostal. Netráp sa: zje ich ten najpatričnejší. I torta bola celá a veru, ako sama priznávaš, znamenitá. Len to neviem, ako si mohla z nej koštovať, keď bola úplná.

Tetu Lórku^[2017] ktosi ošudil, lebo i dnes chodia vlaky zo Žiliny na Vrútky a ďalej, ako aj chodili. Bože, Bože, čo tá len potáre. Sú s ňou spojené. Druhí umierajú a ja tu drnkám na jemných strunách lásky a k tomu na próbu staviam Tvoju dôveru, ktorá je viacej hodna, ako tisíc pekných očí a ktorej spreneveriť sa nechcem nikdy.

Nechápem tých hnusníkov v Bánovciach. Od nich čakajú iste odpoveď ohľadom materiálnych pomerov, či už kieho elementa. I v tom chcú sekírovať. Tá ich podpora je i tak veľká, preto ju tak ťažko dávajú. Prosbu na ministérium Ti napíšem a pošlem,^[2018] ale by rád vedel, čo to čakajú v Revúcej. Od advokátskej komory sa veru tiež môžeme načakať. To je všetko len taká ochota na písme.^[2019] Našej šusterskej banke veru tiež nenapadne, aby Ti nejakú podporu odhlasovala.^[2020] Tí páni, ako som už napísal, len sebe do vrecka a keď si aj čohosi naženú, závidia si nešeredne. V.^[2021] rozprávala, ako sa Lapár s Bročkom^[2022] povadili, prečo dostal Lapár tuším 1500 korún odmeny a okrem toho tantiému a Bročko len 400 či 500 korún tantiémy. Ja síce tiež neviem, lebo veď pri každom nimi sprostredkovanom predaji vyviazali si sprostredkovatelia províziu (pamätáš na Viestov pád,^[2023] keď si dal písať na knižku 600 či koľko korún za sprostredkovanie) a okrem toho sa dali ešte honorovať titulom akejsi zvláštnej zásluhy, hoci vlastne majetok odpredal Dvorecký,^[2024] za čo bol odmenený, nerátajúc tú konečnú odmenu, že ho vypšíkali^[2025] z Bánoviec. Teraz býva v Trenčíne a milo sa rozpomína na nich. Mňa napríklad za zvláštne zásluhy nehonorovali, ba ani tantiému mi neposlali. Budú dôvodiť s tým, že veď som v auguste odišiel, ergo, keď mi aj niečo príde, tak len polovica, ako to s Hrušovským^[2026] chceli urobiť, začo ich potom procesom^[2027] napadol, ktorý aj vyhral.

V civilnom živote už budeme inakší na môj dušu, nech sa tu hneď prepadnem, ak nebudem taký drzý, ako sú všetci tí páni etc.

Bozkáva Ťa

Tvoj Jano

List 341. Anne Jesenskej (Žilina, 4. IV. 1915) ^[2028]

List 342. Anne Jesenskej (Žilina, 5. IV. 1915) ^[2030]

Anča moja drahá,

karty z 29. III. a z 2. IV. som dnes odrazu dostal. Karta z 29. III. bola cenzurovaná, z 2. IV. nie. Z tohto vidíš, že, čo ide ku cenzúre, to namiesto 2 dní, príde za sedem dní. Moje listy všetky idú tadiaľ, tedy rozumie sa, že desnou rýchlosťou prichádzajú. Niektoré z nich boli 8 stranové a keď karta so siedmimi riadkami potrebuje týždeň, 8-stranový list bude iste potrebovať dva mesiace, lebo veď to musí byť ohromná práca, ak sa svedomite koná, preštudovať každý riadok.

Nie som tedy ja na príčine, Anča moja, že moje listy ťažko dostávaš: ja Ti každý druhý deň dlhé, dlhé listy píšem. I včera som poslal jeden 8-stranový,^[2031] v ktorom som sa až vyhováral, že Ti toľko vypisujem. Preto sa nezarmucuj a nemysli si, že je to moja ľahostajnosť. Z Tvojej karty aspoň to vysvitá, ako by ja nedbal o Teba. Naopak: nevychádzaš mi z myšlienok; len včera večer som pozeral Tvoju fotografiu a čítal staré listy, kým som si varil čaj. Žiadalo sa mi zase len písať, ale som sa premohol, aby som sa naozaj nestal smiešnym s toľkým vypisovaním, keď aj nie u Teba, ale u Tvojich domácich.

Myslím, že ten smútok u Teba bola taká veľkopiatková pôstna nálada: veď vtedy je akosi každý smutný. Neviem, či vybadáš i moju pôstnu náladu z listu, čo som tiež 2. apríla, na Veľký piatok večer písal, ale len 3. na poštu dal. A či to tá karta narobila, čo som Viere 30. III. podpísal, na ktorej som Ti „zbohom“ privolal?^[2032] Poznáš ma, že sa pred cudzími nerád citove rozplývam, ale radšej všetko naopak obrátim. To „zbohom“ iste znamenalo: „škoda Ťa panička, že za vodou bývaš!“

Veľkú noc som veru len tuná strávil. Môžeš si predstaviť, že som mal veselé sviatky. Jedol som maces^[2033] miesto koláčov, no a z tej Tvojej torty, čo si mi nedávno poslala. Schválne som gazdoval, aby mi na sviatky niečo z domáceho zostalo. Pagáčiky sa už minuli. Pomohli druhí. Tortu som mrzko a bezcharakterne zatajil. Preto trvá. Na Vzkriesenie bolo ohromne mnoho roboty: obliekali maródov a dnes zase oblečení maródi odchádzali. Sviatkov tedy vlastne len tí užili, čo pýtali dosť zavčasu urlaub^[2034] a dostali ho.

Odpíš mi, čo si Ty robila cez sviatky? Mnohým vojakom prišli ženy sem. Tá moja len neprichádza a neprichádza a tuším veľmi logicky odôvodňuje, že musí byť a zostať doma. Ale veď príde čas vari aj na to a tak si myslím, nie je ďaleko. Nech tedy nežiali, ale sa teší skorému zvídaniu sa.

V ktoromsi, zdá sa mi, že v minulom liste som Ti aj ja vytýkal, že mi menej píšeš. Hoci som to revokoval^[2035] v tom istom liste, presvedčil som sa od tých čias už aj o čísle Tvojich listov a karát od mesiaca novembra (lebo október nebol celý). Ak Ťa to aj nezaujíma, predsa Ti výsledok zdeľujem:

Konečne nie tak mnoho 110 dopisov^[2036] za 151 dní. Ani vari nepríde na každý deň dopis. Ale i za toto všetko moja generálna vďaka aj preto, že počet mesačne neklesá a tak sa i myšlienky držia i cit nemení. Vidí sa mi, že u mňa stúpa dohora. Každý mesiac viac. Som predsa zvedavý na kusy mojich listov.

Končím a bozkávam Ťa i ja mnoho, mnoho razy

Tvoj oddaný Jano

List 343. Anne Jesenskej (Zsolna, 6. IV. 915) ^[2037]

Édes Annám,

én majdnem minden másod nap irok neked levelet. Légy türelemmel, majd megkapod. Micsoda elkeseredett hang az a leveleidben?

Hiszen ki más kellene nekem, hacsak te nem? Engem csak az a gondolat tart fen, hogy van e széles világon egy lélek, a ki rám gondol néha néha. Leveleidet én rendesen kapom, némelyik késik ugyan de Zsolnán nagy torlódás van. Az „Isten veled“ féle üdvozletet más kép kelett volna magyaráznod: éppen ellenkezoleg, hiszen ismersz. Nagyobb (szerelmes) levelet irtam tegnap is, március 28-án is, április 1-én, 3-án, is. Szívbol udvözollek és csókollak.

Légy vidám János

Preklad:

Žilina 6. IV. 915

Drahá Anča,

skoro každý druhý deň Ti píšem list. Buď trpezlivá, dostaneš ich. Aký zúfalý tón je v Tvojich listoch. Veď koho potrebujem, ak nie Teba? Iba tá myšlienka ma drží pri živote, že v šírom svete jestvuje duša, ktorá niekedy na mňa myslí. Tvoje listy riadne dostávam, niektorý z nich sa síce oneskorí, ale v Žiline je veľký nával. Pozdrav zbohom si si mala ináč vysvetliť, práve naopak, veď ma poznáš. Väčší list som písal aj včera, 28. 3., 1.4. a tiež 3.4.^[2038] Zo srdca Ťa zdravím a bozkávam. Buď veselá.

Jano

List 344. Anne Jesenskej (Prešporok, 8. IV. 915) ^[2039]

Anča!

List 345. Anne Jesenskej (Trencsén, 8. IV. 915) ^[2041]

Édes Annám,

tegnap fel lettem váltva és ma itt Veszprémbe a 31. honvédgy. ezredhez áthelyezve. Veszprémből majd bővebben írok. Ne bánd, hogy még messzebbre kerűltűnk egymástól. A viszontlátás annál jobban fog esni. Vlado itt fekszik a Rezervespitálban. Dr. Jánoskát kidobták végleg. Csókollak számtalanszot őllelek

János.

Preklad:

Trenčín 8. IV. 915

Drahá moja Anna, včera ma vymenili^[2042] a dnes preložili odtiaľto do Veszprému k 31. pešiemu pluku. Z Veszprému napíšem obšírnejšie. Nech Ťa nemrzí, že sme sa od seba ešte viac vzdialili. O to nám bude lepšie, keď sa znovu stretneme. Vlado leží tu v nemocnici pre záložníkov.^[2043] Dr. Janošku definitívne vyhodili.^[2044] Mnohokrát Ťa bozkáva a objíma

Jano

List 346. Anne Jesenskej (Prešporok, 8. IV. 1915) ^[2045]

Drahá Anča,

od včera večera som nejedol, aj večera bolo len spoločné „aufgeschnittenes“^[2046] s Jurkom,^[2047] preto som tu vyhľadal jedáleň druhej triedy a po chladnej sviňacine pijem už tretí pohár piva, diškurujem s Tebou v myšlienkach. Práve teraz som Ti povedal v duchu:

Mnoho srdečných, vrelých, dlhých bozkov Anča!

Tvoj Jano

List 347. Anne Jesenskej (Pozsony Ujvárosi állomás 8. IV. 915) ^[2048]

5. IV. keletű leveledet megkaptam Zsolnán. Nagyon kérlek édes Ancsám, hogy képzeled el, hogy én a régi beszélőtársnőmmel képes volnék tőrődni. Az csak vers volt. Láttad, tapasztaltad, meggyőződtél, hogy egyedúl érted élek, gondolkodom még, érzek, fáj a szivem és reménylek. Te vagy az életem, a gondolatom, az érzésem serkentöje, mert egyedül benned bízom, hogy gondolsz néha, néha reám.

Csókollak János

Preklad:

Bratislava, stanica Nové Mesto 8. IV. 915

Tvoj list z 5. IV. som dostal v Žiline. Prosím Ťa, drahá moja Anča, ako si predstavuješ, že by som sa ešte mohol zaujímať o svoju dávnu konverzačnú partnerku! Bola to len báseň.^[2049] Veď si videla, skúsila, presvedčila si sa, že žijem výlučne pre Teba, myslím na Teba, cítim s Tebou, za Tebou ma bolí srdce a dúfam. Ty si môj život, impulz mojich myšlienok a citov, lebo jedine v Teba dúfam, že niekedy predsa len myslíš na mňa. Bozkáva Ťa

Jano.

List 348. Anne Jesenskej (Pozsony, 1915 apríl 8.) ^[2050]

Ančiatko moje drahé, čakám tu na stanici rabský vlak^[2051] a myslím na Teba; v myšlienkach i v srdci si mi. Ach, keby sme sa radšej popod pazuchy mohli prejsť k Dunaju. 15. regiment^[2052] ma vyvrhol zo seba na vyšší rozkaz, ako ma prijme 31?^[2053] Teraz ma už naozaj neprídeš kuknúť. Dunaj, široký Dunaj nás delí. Anča moja, buď trpezlivou a nermúť sa, neplač, znášaj osud! Bozkávam Ťa a objímam

Tvoj oddaný Jano

List 349. Anne Jesenskej (Ráb, 8. IV. 915) ^[2054]

Ančiatko moje drahé!

Pozdravujem Ťa ešte raz z miesta a kraja, z ktorého som Ťa ešte nikdy nepozdravoval a možno viacej ani nepozdravím. Za Dunajom mi bolo zle, keď som v Šoproni dobrovolníčil.^[2055] Za Dunajom mi sotva bude dobre vo Veszpréme, keď nedobrovolníčim. Ako budem môcť, napíšem Ti list. Bozk!

Tvoj Jano

List 350. Anne Jesenskej (IV. Ráb, 8. IV. 915) ^[2056]

List 351. Anne Jesenskej (Győr, 8. IV. 915, 8,45 este) ^[2059]

Édes Annám,

most érkeztem ide. Várnom kell reggel 9 h — 20 ig. Fejem fáj már kőrűlbelűl a pozsonyi 3 pohár sőrtől és a hétrovás Silvoriumtól, melyet még Zsolnán kaptam ajándékba avagy végre a sok cigarettától. Dacára annak betértem egy szerény vacsorára és rostélyost rendeltem, hozzá burgonyát és egy pohár barna sőrt. Ha úgy egyűtt utaznánk, egyűtt vacsorálnánk! Istenem, mikor lesz az?

Csókol János

Preklad:

Győr, 8. IV. 915 8,45 večer

Milá moja Anča, práve som sem došiel. Musím čakať od rána od 9-tej do 20-tej hod. Bolí ma hlava asi od troch pohárov bratislavského piva a od lavórovice, ktorú som dostal do daru ešte v Žiline, alebo od množstva cigariet. Napriek tomu som sa stavil na skromnú večeru a objednal som si roštenku, k nej zemiaky a pohár čierneho piva. Keby sme tak cestovali a večerali spolu! Bože môj, kedy to bude? Bozkáva Ťa

Jano.

List 352. Anne Jesenskej (Győr 8. IV. 915) ^[2060]

Drahá Anča,

a vacsora csak nehezen ment le, habár éhesnek éreztem magamat, talán a bú miatt, hogy az ismeretlenbe megyek, de inkább talán azért, mert érzem, hogy távolodom tőled, hogy olyan könnyen nem foglak viszontlátni, vagy legalább olvasni töled levelet. Ale Ty Anča moja netrať na duchu a srdnatosti. Buď trpezlivá a neopúšťaj ma.

Tvoj Jano

Preklad:

Györ 8. IV. 915

Drahá Anča, večeru som prežúval len ťažko, hoci som sa cítil hladným, azda pre smútok, že idem do neznáma, ale vari skôr preto, že cítim, ako sa vzďaľujem od Teba, že Ťa už tak ľahko nebudem môcť vidieť, alebo aspoň čítať od Teba list.

Ale Ty, Anča moja, netrať na duchu a srdnatosti. Buď trpezlivá a neopúšťaj ma.

Tvoj Jano

List 353. Fedorovi Jesenskému (Veszprém, 9. IV. 1915) ^[2061]

31 npf. gy. ezred parancsnokságnál mint irnok vagyok beosztva. Légy szives csak magyarul irni. Félek az inszinuálóktól. Messzebbre estem tőletek, de szívemben annál inkább érzem a közelséget. Csókolom mindnyájatokat.

Jano

Preklad:

Veszprém, 9. IV. 1915

Som zadelený ako pisár pri 31. pešom pluku na veliteľstve. Buď taký dobrý, píš iba po maďarsky. Bojím sa udavačov. Som ďalej od Vás, ale v srdci cítim tým viac Vašu blízkosť. Bozkávam Vás všetkých.

Jano

List 354. Anne Jesenskej (Veszprém 9. IV. 1915) ^[2062]

Drága Ancsám, ma reggel 1/2 9 kor érkeztem ide iszonyú komisz utazás után. Egész éjjel nem aludtam semmit. Jelentkeztem a parancsnokságnál, a parancsnok igen jól fogadott és írnoknak osztott be a népfelkelő parancsnoksághoz. Ha nem jőn valami insinuáció, jó helyem lenne. Címem: Veszprém a 31 npf. gyalog ezred parancsnokságnál irnok.

Őlel és vsókol Ján

Preklad:

Veszprém 9. IV. 1915

Drahá moja Anča o 1/2 9-tej som došiel sem po príšerne zlom cestovaní. Celú noc som nespal. Prihlásil som sa na veliteľstve, veliteľ^[2063] ma veľmi dobre privítal a zadelil ako pisára na veliteľstvo domobrany. Ak nepríde nejaké udanie, mal by som dobré miesto. Adresa: Veszprém, pisár u 31. domobraneckého pluku.

Objíma a bozkáva Ťa

Jano.

List 355. Anne Jesenskej (Veszprém, 9. IV. 1915) ^[2064]

Anča moja drahá,

ponáhľam sa Ti napísať, kde som a ako som. Karty moje si dostala a z tých vieš, že ma odrazu preložili zo Žiliny sem na rozkaz Kerületi parancsnokságu.^[2065] I v Trenčíne, i tu i v Žiline sa všetci spytovali prečo a nikto nevedel povedať. Dnes som sa tu dozvedel, že nielen ja, ale celá varta bola zamenená s vojakmi odtiaľto. 7. apríla naobed som odcestoval zo Žiliny z pokojnej pozorujúcej stanice. Na stanici som sa stretol s Ďurkom a s pani Kňazovičovou.^[2066] Spolu sme cestovali. Viest čakal starú paniu^[2067] a šli potom do Bánoviec. Viera^[2068] do soboty, nedele, pondelka zostala ešte v Kubíne. Ja som sa hlásil hneď u ezredparancnokságu,^[2069] ale našiel som iba dra Dohnanyho,^[2070] ktorý mi povedal, že pôjdem, ako zajtra, do Veszpréma, aby sa hlásil na ráno u obersta.^[2071] Večerali sme a čapovali u J.^[2072] Vlada som vyhľadal ešte pred večerou v Reservespitali.^[2073] Ležal na posteli a čítal, chudák. Nemohli sme sa dlhšie pozhovárať a odišiel som zavčasu k Jurkovi.^[2074] Na druhé ráno som sa hlásil u obersta, ktorý mi povedal: „hallja, nem vagyok magával megelégetve“,^[2075] ale na moju otázku prečo mi nepovedal príčinu, len udal, že „eljár a szám“^[2076] a nech mi je Pán Boh svedok, že je to nie pravda, nosím na papuli košík ako pes a vždy som konal svoje povinnosti ako najlepší vojak. Že „vigyázzon magára olyan haditörvényszéket kap!“^[2077] No príčinu neudal. Ja som sa bránil proti zlomyseľným insinuáciám^[2078] a povedal som mu to. Pri odchode mi predsa len povedal: „Isten áldja meg“.^[2079] Druhý lajtinant mi podal ruku a napomenul ma: „Legyen óvatos.“^[2080] Nuž nech sa teraz pánboh vyzná. Ja neviem, na moju hriešnu dušu, čo som porobil. Myslím dvoje: lebo ma udal niekto direktne^[2081] pri kerülete.^[2082] Dosť mu bolo povedať: taká služba a taký a taký človek. Alebo pre cenzúru.^[2083] Ty si písala, že nedostávaš moje listy. Možno, že ich schytali a predostreli ker. parancsnokságu.^[2084] Nuž a ten holý fakt, že som Ti ich po slovensky písal, iste postačil, aby ma preložili. Musel som už o 9. ráno cestovať a síce určitou čiarou na Prešporok, Ráb a sem. Cestoval som ustavične s vojakmi a od Rábu sem bolo mi už neznesiteľno. Cesta trvala celých 24 hodín. V Rábe som čakal od 8. večera do polštvrtej. Prešiel som cezeň aspoň tri razy. Pekné, zriadené mestečko s asfaltovými chodníkmi, cestou, parkami, elektrickým osvetlením. Anča moja drahá! Či uhádneš moje myšlienky, moje pocity, myslené a cítené tam, týkajúce sa Teba, výlučne Teba? Ináče nielen tam, ale celou cestou i teraz tu v tomto mizernom hniezde Veszpréme.

Sem som prišiel ráno. Prijali ma dobre, s otázkami prečo? Nikto nemohol chápať, čo ma tak vyvrhol 15. regiment zo seba. Komandujúci sa ma spýtal, akú službu chcem a zadelil ma potom do kancelárie landšturmy.^[2085] Ale srdce, srdce! Predstav si ma takého celkom samotného, v celkom cudzom asi 30. tisícovom meste s tým povedomím, že sa tu s nikým nestretnem, s ktorým by sa mohol pozhovárať a že tu musím, možno za dlhší čas zostať. Mestečko je iba celý Veszprém, na vŕšku s príjemnými domami, so stanicou raz takou zlou, ako je trenčianska. Oj, vedeli, čo robia, s čím ma môžu pokutovať. Úžasne mi je. Nikto nikde. Všetci ďaleko. Chleba poriadneho nedostať, výlučne kukuričný, žemle, že už dávno nevideli. Bytu nemáme a tento list píšem v krčme po mizernom pörkölte za korunu, po ktorom som hladným zostal. Nielen to, ale ani peňazí nemám na byt. Všetko je náramne drahé a odporné. A to už v prvý deň mi je zle, keď sa len podívam okolo seba, čo ešte zajtra, pozajtra, neskoršie. Ak srdce nepukne, aj tak dobre bude.

Neverím, že v tej kancelárii zostanem, iste ma aj z tej vyhodia a veru žiada sa mi, aby šiel hore medzi vrchy, bližšie k vám do Karpatov, žiada sa mi tu nechať toto radostné mesto.

Však ma tu neprekvapíš? Pánboh chráň! Sem sa nezatúla ani Tvoja duša, pomýli cestu, prelietne, ale pozri na mapu, kde som, aby si vedela.

Adresa moja je: Dr. J. J. szkv. Veszprém 31 népfelkelő parancsnoksági iroda.^[2086] Ak budem mať groše, zdelím Ti môj privátny byt. Bozkávam Ťa srdečne a domácich.

Tvoj oddaný Jano.

List 356. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915 10. IV.) ^[2087]

Drága egyetlen Annám!

Ma volt súrolás, tehát kicsit korábban jöttem ki. Végig jártam Veszprém városát szélességében és hosszúságában. Megnéztem a kis városi parkot, hosszú keskeny sétánnyal mögötte. Fen voltam a vár utcáiban, mely a régi vár helyén épült. Az utca egy meredek sziklán végzödik a honnan a váron túl épített viskókat és a környék nagy részét látni lehet. A vidék dombos és a hegyek nincsenek olyan messze. A várutca csendes, mint a krypta. Csupa nagy épület: járásbíróság, gymnázium, úgy latszik érsek vagy milyen föpapi lakás stb. Bolt nincs. Nem jártam egyedül — veled jártam, sajnos, hogy csak gondolatban.

Csók

Lakásom még nincsen, mert… sejted, hogy miért. Egy ronda hotelszobában vagyok. Adj kölcsön vagy 100 koronát, 150 szer fizetek, ha civilbe kerülök, de ha nemkerülnék, megfizetné a jó Isten. Külömben egészséges vagyok. Címemet már tudod, de ismétlem: Dr. J. J. Veszprém, 31 nfk ezrediroda, Vásár-tér 8 sz. Csók!

Preklad:

Veszprém 10. IV. 1915

Drahá moja jediná Anna! Dnes bolo drhnutie, takže som o niečo skôr vyšiel. Prešiel som mesto Veszprém krížom krážom. Pozrel som si malý mestský park s dlhou úzkou alejou za ním. Bol som hore v Hradnej ulici, ktorá sa vybudovala na mieste starého hradu. Ulica sa končí pri strmej skale, z ktorej vidieť chatrče postavené za hradom a veľkú časť krajiny. Krajina je kopcovitá a hory nie sú tak ďaleko. Hradná ulica je tichá ako krypta. Samé veľké stavby: Krajský súd, Gymnázium, zdá sa že biskupský alebo nejaký byt príslušníka vyššieho duchovenstva atď. Obchody na nej nie sú. Nechodil som sám, chodil som s Tebou, žiaľ iba v myšlienkach.

Byt ešte stále nemám, lebo tušíš prečo. Bývam v jednej škaredej hotelovej izbe. Požičaj mi tak asi 100 korún, 150 platím ak sa dostanem do civilu, ak nie, zaplatil by pánboh. Ináč som zdravý. Adresu už vieš, ale opakujem: J. J. čatár, Veszprém, Kancelária 31. pluku, Vásáter č. 8.

Bozk

Nad fotografiou prízemnej budovy dopísané: Tu píšem a čítam, lebo som maďarský pisár.

List 357. Anne Jesenskej (Veszprém, IV/11. 1915) ^[2088]

Anča moja drahá,

je nedeľa poobede, som sám v mojej ošúchanej izbe, ale moje myšlienky majú svoju stálu spoločnicu: Teba, Anča moja drahá. Nebo je zamračené a prší, na prechádzku voľakam za mesto, odkiaľ by aspoň smer videl ku našemu kraju, nemôžem ísť, hoci v nedeľu poobede nieto úradných hodín a tak by bolo času. Musím sa priznať, že mi je neznesiteľne smutno a i ja hovorím tak, ako Ty v jednom z posledných Tvojich listov píšeš,^[2089] že načo len dal Pán Boh človeku dušu a srdce, aspoň by nemalo čo bolieť. Nuž ale, keď je aj duša aj srdce — nuž to len bolí a veru akoby ich niekto mačkal, až vypadne z nich netušená kvapka — cez oči: slzy. Keby nie listu, keby Ti tak nemohol písať, ako Ty písavaš: hneď by sa obesil. Ale neplačme! Možno, že ešte horšie bude a neobesíme sa.

Bývam v hostinci: v obskúrnej, chladnej, smrdiacej izbe. Byt som nemohol nájsť, to jest ceduľky v oblokoch, alebo na bráne a ani som nemal — a ani nemám — v tomto meste prostriedky, aby som mesačnú izbu vyplatil. Platím, t. j. mal by som platiť na deň 2 k. 40 h. Hostinec sa volá „Erzsébet szállo“,^[2090] izba je 3. čísla.

Náradie také, ako, jestli sa pamätáš v Štefánii bývalo v Trenčianskych Tepliciach v tých dvorných izbách, kde sme sa niekedy po dobrom obede uchýlili. Ploštíc som nenašiel, možno, že ma ani neštípu, možno že ich naozaj niet. Kostujem sa v tomto istom hostinci. Obed, večera vychádza tu až na 4 koruny a dľa tohto potreboval by denne aj s bytom 6 korún. Rozumie sa, že to takto nezostane, lebo, kde by ja vzal mesačne 180 korún. Byt si musím nájsť a lacnejšie stravovanie.

Včera, ako som Ti na karte napísal, pochodil som celý Veszprém. Bolo teplo, slniečko svietilo, stromy sa už nazeleno ukazujú, tráva svieti svojou májovou barvou, sňahu nevidno nikde, ani na vŕškoch, oziminy samé len tak šteklia oči. Zvedavý som bol na rozsiahlosť a krásu mesta. Ono je dosť rozsiahle, ale ani mak nie pekné. Rozhádzané, čiastka dolu, čiastka na vŕškoch. Dominuje nad mestom tá časť mesta, čo je stavaná na mieste, kde bol niekedy hrad, tuším z tureckých časov. Ani jednej dlhej pánskejšej ulice, troška, troška tak na 10-15 krokov zachádzajú ulice aj do pánskych, t. j. s veľkými budovami, výkladmi etc., ale sa hneď menia na malomestské s nízkymi, neokrúchanými domčekami. Ulice sú všetky krivé, a ako vravím, idú raz na vŕštek, raz z vŕšku. Koľko tu môže byť obyvateľov neviem, ale asi 20-30.000 môže sa nájsť. Sú tri honvédske kasárne, jedna delostrelecká. Moja kompánia je 1-vá. Sú tu i baraky, t. j. pozorujúca stanica, ako mi hovorili i vojenský špitáľ etc. etc. Toto Ťa ináče nezaujíma; ako aj celé mesto je také zaujímavé, že by ho s plesajúcim srdcom hneď a zaraz opustil, keby sa mohol dostať bližšie ku našemu kraju. Nebažil som nikdy za spoločnosťou, keď si Ty bola pri mne, a keď si odišla, len Ty si mi chybovala i teraz mi len Ty chybuješ, ale dobre by bolo mať nejakú dušičku v blízkosti, ktorej by mohol povedať, ako mi je tu pľuhave. Myslel som už aj na to, že sa budem hlásiť ku marškompánii, pôjdem aspoň zase hore k Vám a stretnem sa s nejakým známym. Teba už ani nevolám, aby si prišla. Zahynula by si, kým by sa sem dostala. Ale i to je pravda, že by som ešte väčšie oči vytreštil, ako by bol v Žiline, keby si tak cupla. Ani neprichádzaj. Dá možno Pán Boh, že sa vidíme nie tu, ale u nás, hore. Tu by sme oba žialili, hoci ako by sme sa potešili.

Ešte z barakov som Ti poslal dva paklíky, práve v ten deň, keď som bol odkomandovaný, s čiernymi šatami a všetkými zimnými príslušnosťami vojaka: zápästky — dva páry, rukavice zimné, dva „fejvédö“,^[2091] „lábszármelegitö“,^[2092] „térmelegitö“,^[2093] všetky zimné punčochy atď. Vidno, ako som bol presvedčený, že mi to všetko už nebude treba. Ostatok teplých šiat som nechal u Janošku,^[2094] mysliac si, že ak ma pošlú hore, aj tak všetko musím vyfasovať a ak to bude, bude to už len koncom apríla, keď už bude teplejšie. Ináče som sa presvedčil, že čím väčšmi sa zapakúva človek, tým je citlivejší a tým skôr prestydne.

V Trenčíne som nemal kedy pozrieť, či ešte existuje moja posteľ, lebo večer o 6. som prišiel do Trenčína 7. IV. a na ráno o 9. som už bol zase na stanici, t. j. 8. IV. Chcel som byť aj s Vladom, musel som sa dva razy hlásiť v honvédskej kasárni a tak mi neostalo času ešte aj za posteliami sa zháňať a ich pakovať. Z mojich gymnaziálnych kolegov som citarujúceho pána Pacáka stretol na ulici, ktorý už v gymnáziu nebýva. Hovoril mi, že pán Fintor šiel na 14-dňovú dovolenú, ako ekonóm.

Oblaky sa neúrekom počínajú trhať, je svetlejšie a hneď i teplejšie, ale v srdci smútok ten istý, smútok za kýmsi, smútok diaľky, cudzieho kraja, neistej budúcnosti a neurčitého konca. Keby si vedela, ako mi je, keď Ťa z tohto ďaleka objímam a bozkávam.

Odpíš, aké listy a karty si dostala od 27. marca odo mňa. Pozdravujúc všetkých

som Tvojím oddaným Jánom

List 358. Anne Jesenskej (Veszprém, 12. IV. 915, ešte 7) ^[2095]

I

Ma sokáig dolgoztunk. Nevezetesebb esemény nem tőrtént. Levelet még sehonnan sem kaptam csak Frommer Dávid volt lakótársamtól aki kőzli, hogy az ágyamat megőrzi. Még mindig szállodában lakom, eszem és iszom, mintha 1000 frtom^[2096] volna. Egészeségem kitűnő. Irj azonnal,^[2097] hogy vagy és kűldj valamit a zsebem és a gyomrom támogatására. Csókollak és űdvőzőllek.

[János]

Preklad:

Veszprém 12. IV. 915 večer 7

Dnes sme dlho pracovali. Nijaká významná vec sa nestala. List som ešte odnikadial nedostal, len od Dávida Frommera, bývalého spolubývajúceho, ktorý mi oznamuje, že mi posteľ postráži. Ešte stále bývam v hoteli, jem a pijem, ako by som mal 1000 forintov. Zdravie mám výborné. Napíš okamžite, ako sa máš^[2098] a pošli niečo na podporu môjho vrecka a žalúdka. Bozkávam Ťa a pozdravujem.

(Jano)

List 359. Anne Jesenskej (Veszprém 12/IV. 915) ^[2099]

II

Bozk!

List 360. Anne Jesenskej ^[2102]

Kűldj táviratilag őtven koronát

Dr. Jeszenszký János 31 honv. pótzászlóalj

Preklad:

Pošli telegraficky 50 korún.^[2103]

Dr. Ján Jesenský 31. náhradný voj. Prápor

List 361. Anne Jesenskej (13/IV. 915) ^[2104]

Drága Ancsám, ma feladtam a címedre egy táviratot, melyben 50 koronát kértem, mert pénz nélkűl vagyok ebben az ismeretlen városban és a szállodát ki kell fizetnem. Beosztásom kűlőnben jó, csak sokat kell írnom. Légy szíves a pénzt megszerezni, 2 hét alatt viszakűldőm

Csókollak [János]

Preklad:

Veszprém, 13. IV. 915

Drahá moja Anča! Dnes som odovzdal na Tvoju adresu telegram, v ktorom som prosil o 50 korún, lebo som bez peňazí v tomto neznámom meste a hotel som nevyplatil. Zadelenie mám ináč dobré, len musím veľa písať. Prosím zaobstaraj peniaze, o dva týždne Ti vrátim. Bozkávam Ťa. (Jano)

List 362. Anne Jesenskej ^[2105]

Itt maradok azért kértem. János

Preklad:

Tu zostanem, preto som pýtal.^[2106] Jano

List 363. Anne Jesenskej (Veszprém, 15. IV. 1915) ^[2107]

Megkaptam# és áldalak érte, azt is, a ki adta. Kénytelen voltam ezen utolsó eszkőzhőz folyamodni, de így van az, ha az ember vadidegen nagyobb városban. Bocsássatok meg. Levelet még nem kaptam. Utolsó leveled április 5-iki, azt még Zsolnán olvastam, azóta semmit. Állítólag Hodža is itt van de nem találkoztam még vele. Csók.

Ma sokat kőrmőltem. [János]

Preklad:

Veszprém 15. IV. 1915

Dostal som^[2108] a žehnám Ťa prene aj toho, kto ich dal. Bol som nútený použiť tento posledný spôsob, lebo je to už tak, keď je niekto cudzí vo väčšom meste. Prepáčte mi. List som ešte nedostal.^[2109] Posledný Tvoj list je z 5. apríla, ten som čítal ešte v Žiline, odvtedy nič.^[2110] Vraj je tu aj Hodža,^[2111] ale som sa s ním ešte nestretol.

Bozk (Jano)

Dnes som veľa písal.

List 364. Anne Jesenskej (Veszprém. 915, IV. 16.) ^[2112]

Drága Annám, a mai nap kőrmőlésben telt el. Ma már vártam levelet, den nem jőtt, holott azt hiszem vasutilag kőzelebb vagyunk. Lakásom van már, de még nem kőltőzködhettem bele, mert még laknak ott. Annácskám, írjál kérlek, hogy vagy, mit csinálsz. Címem: 31 népfelkelői parancsnokság, Veszprém, csók, csók.

Levelet nem merek irni, esak akkor, ha tudom hogy megkapod. [János]

Preklad:

Veszprém 16. IV. 1915

Drahá moja Anna, dnešný deň som strávil pisárčením. Dnes som už čakal list,^[2113] ale neprišiel, hoci si myslím, že železnične sme bližšie. Byt už mám,^[2114] ale som sa ešte nemohol nasťahovať, lebo tam ešte bývajú. Anička moja, napíš prosím Ťa, ako sa máš, čo robíš? Adresa: 31. domobranecké veliteľstvo. Bozk, bozk. (Jano)

List sa neodvážim písať, až potom, keď budem vedieť, že ho dostaneš.

List 365. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915, IV. 17.) ^[2115]

Motto: „Televan a város akáczfa virággal.“

Még ma sem kaptam tőled sem lapot, sem levelet. A Zsolnára kűldőttek pedig Isten tudja hol kóborognak. Addig, a míg nem tudom, megkapod-e a leveleimet, nem is irok. A mai délelőtt kűlőnben jól telt el. Délután súrolás miatt űzlet zárva van. Bakony tele van hóval. Ma sétat teszek Balatonfűred felé s legkőzelebb megnézem Balatont. A lakásba, melyet kénytelen voltam felvenni holnap kőltőzkődőm. Címem: Villasor 2. Csomay tőrzsőrmester úr leveleivel. Ide címezd a leveleket. Beletelik még vágy két hónapba, a míg hazakerűlők, addig maradj még hűséggel és tűrelemmel. Kipótoljuk az elvesztett dolgokat, órakat és pillanatokat. Az 50 koronás bácsinak, vagy néninek fejezd ki kőszőnetemet és ird meg, ki volt, hogy megmagyarázom a dolgot. Csókollak és a háziakat mind. Állitólag 6 hetes fegyverszuunet kőttetett.

Csók, csók, csók [János]

Preklad:

Vezsprém 17. IV. 1915

Motto: „Mesto je plné kvetmi agátu.“

Ešte ani dnes som nedostal od Teba ani pohľadnicu, ani list.^[2116] A poslané do Žiliny,^[2117] bohvie, kde sa potulujú. Zatiaľ, kým neviem, či dostaneš moje listy, Ti nenapíšem. Ináč dnešné dopoludnie prešlo dobre. Poobede je obchod kvôli upratovaniu zatvorený. Bakoň^[2118] je celý zasnežený. Dnes pôjdem smerom k Balatonfüredu a najbližšie si pozriem aj Balaton. Do bytu, ktorý som bol nútený prijať sa zajtra sťahujem. Adresa: Vilový rad 2 u strážmajstra Csomayho. Sem adresuj listy. Bude to trvať dva mesiace, kým sa dostanem domov, zatiaľ zostaň ešte verná a trpezlivá. Vynahradíme si stratené veci, hodiny a chvíle. Päťdesiat korunovému ujčekovi, alebo tete vyjadri moju vďaku, a napíš mi, kto to bol,^[2119] aby som vysvetlil danú vec. Bozkávam Ťa aj domácich všetkých. Pravdepodobne bolo uzavreté šesťtýždňové prímerie.

Bozk, bozk, bozk. (Jano)

List 366. Anne Jesenskej (Vesprém, 18. IV. 1915) ^[2120]

Motto: Potom si môžeš vybrať inakšiu, lepšiu, podarenejšiu ženu… Z listu z 3. IV. 915

Bozk!

List 367. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915, IV. 18.) ^[2122]

É. Annám, levelet v. lapot ma sem kaptam. A levelet is magyarúl ird, hogy esetleg megértsék s ne vándoroljon holmi fordító ostályokon keresztűl. 9 én megírtam, hogy itt vagyok, 12 én megkaptad az értesítést, 13 án irhattál már, 16 án már olvashattam, hogy és miképen vagytok. Az uj lakást elfoglaltam. Villa sor 2. Csomay őrmester úrnál. A szoba jó, száraz, kilátással a zőld mezőre és kőrűlbelűl félóranyi járásra levő ligetre. Villanyvilágitás, ágy, asztal, kerevet 2 szekrény. Ketten is ellakhatnánk itt igen szépen. Gyere el. Kűlnben egészséges vagyok. Űdvőzőllek és csókollak! János

Preklad:

Veszprém 18. IV. 1915

Milá Anna, list alebo kartu som ani dnes nedostal. Aj list píš po maďarsky, aby mu prípadne rozumeli, a aby neputoval po prekladateľských kanceláriách. 9-ho som písal, že som tu, 12-teho si dostala vyrozumenie, 13-ho si už mohla písať, 16-teho som mohol čítať, ako sa máte. Do nového bytu som sa nasťahoval. Vilový rad 2 u strážmajstra Csomaya. Izbe je dobrá, suchá, s výhľadom na zelenú lúku a na park, ktorý leží asi na polhodinovú prechádzku odtiaľ. Elektrické osvetlenie, posteľ, stôl, diváň, 2 skrine. Aj dvaja by sme bývali veľmi pekne. Príď.^[2123] Ináč som zdravý. Pozdravujem Ťa a bozkávam Jano.

List 368. Fedorovi Jesenskému (Veszprém, 1915 IV. 19.) ^[2124]

Tolmácsold kőszőnetemet a pakkért, melyet ma kaptam meg a kártyával, melyben jelezve van, egy időben. Sajnálom a zsolnait; a kedves censorok nem továbbitották a lapot kellő időben, mert azt még a nai napig sem kaptam meg. Utálatos a pósta, ha rosszul halad. Irtam nektek már régen egy hosszu levelet, azt kőrűlbelűl nem kaptátok még. Udvőzollek és csókollak! Jano

Preklad:

Veszprém 19. IV. 1915

Tlmoč moju vďaku za balík, ktorý došiel dnes aj s kartou, na ktorej ste ho avizovali. Ľutujem ten žilinský,^[2125] milí cenzori neposlali kartu načas, lebo dodnes nedošla. Pošta je hnusná, keď zle chodí. Písal som Vám už dávno dlhý list,^[2126] ten ste asi nedostali. Pozdravujem a bozkávam. Jano

List 369. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915, IV. 19.) ^[2127]

Annácskám! A mai nap seményei; kaptam levelezőlapot e. anyámtól, melyben sűteményes pakkot jelez, megkaptam a pakkot, délben kaptam a te 10. IV. még Zsolnára címzett leveledet, a mikor én már itt lebzseltem. Anyám azt írja, hogy 9. IV. irt levelemet csak 16 án kapta meg, viszont az ő kartyája 3 nap alatt ide jutott. Te kőfűlbelűl még semmit sem kaptál tőlem, — epúgy mint én tőled. A dolog megfoghatatlan. Levelet nem írok. Csók. Jano

Preklad:

Veszprém 19. 4. 1915

Moja Anna! Udalosti dnešného dňa: dostal som pohľadnicu^[2128] od matky, v ktorej ohlasuje balík so zákuskami, balík som dostal, na obed som dostal Tvoj list, ktorý si mi písala ešte 10.4. do Žiliny,^[2129] hoci ja som trčal už tu. Matka píše, že môj list z 9. 4.^[2130] dostala iba 16., ale jej karta sem došla za tri dni. Ty si asi nedostala nič odo mňa — ako ja od Teba. To je nepochopiteľné. List nepíšem. Bozk Jano

List 370. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915 ápril 20 án) ^[2131]

Tegnap megint nem kaptam semmit. Pedig tudom, hogy írsz, hacsak nem vagy beteg. Már a mult héten akartam táviratozni mi van veled. A címemet kőzőltem, de kőzlőm meg egyszer: Dr. J. J. Veszprém. Villa sor 2. Csomay tőrzsőrmester úr leveleivel. Sokat dolgozunk, 8 — 12 és 2 — 6 ig fel hétig. Ha a leveleimet rendesen kaptám és rendesen kapnám és rendesen írhatnám, talán még meglehetősen erezném magamat. Sokkal tőbbet kőltők, mint Zsolnán, vagy Trencsénben. Irj kérlek, mert kűlőnben táviratozom. Kűlőnben egészen egyedűl élek és bolyongok keresztűl kasul a városban és a kőrnyéken, ha az időm megengedi. A kőpeny tegnap már meleg volt. A barackfák virágoznak és a gesztenyefák leveleznek. Nem akarod hogy virágozzak, mert nem akarsz levelezni? Csók! Jano

Preklad:

Vezsprém, 20. apríla 1915

Včera som zase nedostal nič. Veď viem, že píšeš, ak nie si chorá. Už minulý týždeň som chcel poslať telegram, čo je s Tebou? Adresu som už poslal, ale napíšem ju ešte raz: Dr. J. J. Veszprém, Vilový rad 2, na adresu štábneho strážmajstra Csomaya. Mnoho pracujeme, 8 — 12 a 2 — 6, do pol 7-mej. Ak by som listy riadne dostával a riadne mohol písať, cítil by som sa dosť dobre. Vydávam omnoho viac ako v Žiline a Trenčíne. Napíš, prosím, ináč pošlem telegram. Žijem celkom sám, blúdim po meste a okolí, keď mám času. Kabát mi bol včera už teplý. Marhule kvitnú a na gaštanoch rastú listy. Nechceš aby som rozkvitol, lebo si nechceš dopisovať? Bozk Jano

List 371. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915, IV. 22.)^[2132]

Drága Annám,

megfogadtam, hogy nem írok levelet addig, a még meg nem tudom, vajjon rendesen megkapod — e. Tegnap kaptam töled az elsö levelezölapot IV. 14 kelettel, melyben jelzed, hogy innem sem lapot, sem levelet nem kaptál még tölem, holott én már 9 — én megírtam az itteni czímemet s azóta majdnem mindennap írtam neked.

A 31 honvéd gyalogezred népfelkelöi parancsnokságnál teljesítek mind írnok szolgálatot 8 — 12 és 2 — 6 fél hétig. De kénytelen voltam lakást felvenni és pedig 20 forért havonként, a mi isszonyú drága, de olcsóbb aszobát nem tudtam kapni. Erzsébet szállódaban pedig nem akartam maradni, mert az nekem naponként 1 for 20 krjba került. Czímem tehát Dr. J. J. Veszprém Villa sor 2. Csomay törzsörmester úr leveleivel. Csomay törzsörmester úr egyszersmind a legközelebbi fönököm is. Ha írsz, ide írj, hogy a levelek ne kóboroljanak, esetleg ne kallójanak el, mert az egyszerüen szörnyüség, hogy kézbesítik öket. Rettenetes pl. tegnapelött megkaptam a 10. IV. keltü leveledet, tegnap a 7. IV. leveledet és 14. IV. keltü levelezö lapodat. Te pedig tölem csak a táviratot. Bocsáss meg, hogy megijesztettelek, de teljesen kifogyttam a pénzböl s egészen idegen vagyok a városban, hova fordulhattam volna. Elsején 40 — 50 koronára ismét lesz szügségem eltekintve a koszttól, melyet naponként fizetek s az 1 kor. 50 vagy hány fillér, amit katonai koszt helyet kapok, a mely kosztot beosztásomnál fogva nem is élvezhetek, — ez az öszeg élelemre vajmi kevés. Tehát segélyre feltétlen szügségem van, annál is inakább, mert Vlado bevonúlt s az nekem többé nem küldhet semmit.

Mi van a segélyeddel, az államival és a kamaraival? Ezeket sürgesd meg.

Többet jelenleg nem írhatok, mert az irodába rohanok s akarom hogy a levél menjen, ha ugyan elmegy.

Csókollak és ölellek, a házbelieket üdvözlöm. János

Preklad:

Drahá Anna,

prisahal som, že zatiaľ nenapíšem list, kým neviem, či ho riadne dostaneš. Včera som dostal Tvoju pohľadnicu zo 14. IV., na ktorej píšeš, že si odtiaľto nedostala ani kartu, ani list, hoci som svoju adresu napísal už 9-teho a odvtedy Ti píšem skoro každý deň.

Pri 31. pešom pluku na veliteľstve vykonávam službu pisára od 8 — 12 a 2 — 6 až 1/2 7-mej. Bol som nútený najať si byt za 20 forintov mesačne, čo je veľmi drahé, ale lacnejšiu izbu som nedostal. V hoteli Erzsét som nechcel ostať, lebo tam ma stojí izba denne 1 forint 20 grajciarov. Moja adresa teda znie: Dr. J. J., Veszprém, Vilový rad 2, s dopismi pána Csomaya, strážmajstra. Strážmajster Csomay je mojim bezprostredným nadriadeným. Keď píšeš, píš sem, aby listy neblúdili, prípadne sa nestratili, je prosto strašné, ako ich doručujú. Predvčerom som dostal Tvoj list z 10, IV., včera Tvoj list zo 7. IV. a kartu zo 14. IV.^[2133] Ty odo mňa iba telegram. Prepáč, že som Ťa naľakal, ale nemám ani haliera a som celkom cudzí v meste, na koho som sa mal obrátiť. Prvého budem potrebovať zase 40-50 korún, odhliadnuc od stravy, za ktorú platím denne a tá 1 koruna a 50 alebo koľko halierov, ktoré dostanem miesto vojenskej stravy, ktorú by som pre svoje zadelenie beztak nedostal, je na stravu srdečne málo. Potrebujem rozhodne pomoc, tým viac, že Vlado narukoval^[2134] a nemôže mi už nič poslať.

Čo je s Tvojou výpomocou, štátnou a od komory?^[2135] Posúr ich.

Viac napísať nemôžem, bežím do kancelárie a chcem, aby list odišiel, ak odíde.

Bozkávam Ťa a objímam, domácich^[2136] pozdravujem. Jano

List 372. Fedorovi Jesenskému (Veszprém, 1915, IV. 24.) ^[2137]

Drága őcsém, a pénzt megkaptam, fogadd hálámat. A sűteményt is megkaptam és kőszőnettel nyngtázom is. Tegnap Annától is kaptam tortákat s szekrényem egész czukrászbolt. Vlado irja, hogy felűlvtra megy és sajnákatára kőnyebb szolgálatot kap. Hozzátok megy s ti azt kűlőnben tudjátok. Cipőt kértem tőle, olyan gavallérnak csak lesz kőnyű cipője, nekem is van Bánban, de nincs a ki kikeresné és elkűldené. Ma, szt. Győrgy napokor esik. Rohanok az irodába. Űdvőzőllek és csókollak mindnyajatokat. Jano

Preklad:

Veszprém 24. 4. 1915

Drahý brat, peniaze som dostal, ďakujem. Aj za zákusky ďakujem. Včera som dostal tortu od Anny, skriňa je úplná cukráreň. Vlado^[2138] píše, že ide na lekársku prehliadku a s ľútosťou prijíma ľahšie zadelenie. Ide k Vám, veď Vy to ostatne viete. Prosil som si od neho topánky, veď taký gavalier má ľahké topánky, aj ja mám v Bánovciach, ale niet toho, kto by ich vyhľadal a poslal. Dnes na sv. Juraja prší. Bežím do kancelárie. Pozdravujem a bozkávam všetkých. Jano

List 373. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915, IV. 24.) ^[2139]

Édes Ancsám, a kűldeményt megkaptam. Egész cukrászda van a szekrényemben, mert anyámtól is kaptam sűteményt. A leveleidet 15. 17. 19. és úgyszintén a 14. kártyádat is megkaptam, a melyet kűlőnben nyugtáztam már. Ma Szt. Győrgy napja, kora reggel az esö csak úgy zuhog s az én cipőm rossz. Ez a legujabbi gondom, hol és miképen szerzek én cipőt. Vlado állitólag felűlviszgálatra megy, és kőnnyebb szolgálatra lesz beosztva. Kőszőnőm az ibolyákat, azokról kűlőn szonettet írok majd s bekűldőm, ha sikerűl, neked. Mással nem kőszőnhetem meg neked a figyelmedet. Tegnapelőtt meglepett a századosom, hogy én tót kőltő vagyok és hogy igaz legyen, majd próbalok verselni. Igaz, megkaptad már Zsolnán írt, de Győrből kűldőtt „Na vzkriesenie“ jellegű szonettemet? Az ibolyák kis torokgyulladásban találtak, de ez már szűnik. Csók. [Jano]

Preklad:

Vezsprém 24. 4. 1915

Milá moja Anča, dostal som Tvoj balík. V skrini mám hotovú cukráreň, lebo aj od mamy som dostal zákusky. Listy z 15., 17., 19 aj pohľadnicu zo 14. som dostal, za ktoré som sa Ti už poďakoval. Dnes je deň sv. Juraja, zavčasu ráno dážď len tak leje a moje topánky sú zlé. To je moja najnovšia starosť, kde a ako zoženiem topánky. Vlado asi pôjde na vyšetrenie a bude zaradený do ľahšej služby. Ďakujem za fialky, o nich napíšem osobitný sonet, a ak sa bude dať, pošlem ho Tebe.^[2140] Iným sa nemôžem poďakovať za Tvoju pozornosť. Predvčerom ma prekvapil veliteľ, že ja som slovenský básnik, a aby to bola pravda, pokúsim sa veršovať. Ozaj dostala si už — ešte v Žiline písaný, ale z Györu poslaný sonet „Na vzkriesenie“. Fialky ma zastihli s menším zápalom hrdla, ale ten už prestáva. Bozk (Jano)

List 374. Anne Jesenskej (Veszprém, 25. IV. 1915) ^[2141]

Anna moja,

umienil som si síce, že Ti nebudem listy písať, kým sa nedozviem, či ony idú riadne a dozvedel som sa z Tvojich listov, že veru neriadne a sám pánboh vie kadiaľ cestujú, predsa Ti píšem list, lebo na karte sa nič nedá napísať, karta je krátka a chladná.

Dávno, tuším ešte 17. som Ti písal, že môj privátny byt je Villa sor 2.^[2142] a môžeš mi písať aj na túto adresu per adrese Csomay törzsörmester,^[2143] ktorý býva tiež vo vile s famíliou. Hoci je izba drahá, ale som jej rád, lebo sa mám aspoň kam utiahnuť, pravda, len v sobotu a nedeľu poobede mi je to dopriate, lebo vtedy sa obyčajne neúraduje, druhý raz iba večer, že si môžem zapáliť elektrickú lampu, ľahnúť do postele a čítať, pravda, príde hneď na mňa spánok a „pik“ či ak si to Ty vravela) už je tma. Zavzdychnem, vspomeniem a som boží, spím až do rána do pol šiestej. Moje lektúry sú obyčajne Tvoje listy, ktoré aj dva, tri, štyri razy prečítam, popri nich a vlastne po nich knižky z Magyar Könyvtáru.^[2144]

Popri byte aj kost ma stojí mnoho. Komisný nemôžem jesť preto, lebo sme zamestnaní až do dvanástej, kdežto obed pri kompánii býva o 11. Večera detto o 5. pol šiestej, a my sme v kancelárii niekedy až do 3/4 na 7. Obed a večera ma stojí do 2 zlaták, 1 zl 10, 1 zl 40. Jem iba polievku alebo hovädzie mäso, alebo strovu, kus kukuričného chleba. Cesto, ako si mi Ty i mamka^[2145] poslala torty nejem, dopchám medzeru doma s domácim pečivom. Je to veľmi draho a musím sa ešte niekde presvedčiť o lacnejšom koste. Rannú kávu dostávam doma, lebo s koláčom, alebo s chlebom, ktorý si mi Ty ostatný raz poslala.

Poobede obyčajne prešpacirujem na pol hodinku domov, ale nemám času ani oči zažmúriť — hneď sú dve. Po večeri tiež utekám rovno domov a líham si vše punktovne^[2146] o deviatej.

Moje terajšie zadelenie je dobré, ale sotva zostanem dlho tam, lebo som nie „segédszolgálatos“,^[2147] to jest nie len na ľahkú službu súci a akiste pri niektorom menetalakulási^[2148] ma odrazu pekne krásne vytiahnu von, oblečú do sivých šiat a hajde troška hore alebo dolu. To ja očakávam a Ty sa tiež pripravuj na tú myšlienku, aby neprišlo všetko tak odrazu, ako moje nepochopiteľné preloženie zo Žiliny sem. Ináče som sa dopočul, že všetkých mojich súdruhov povolali ku batailonu^[2149] naspäť do Trenčína. Bohvie, čo sa s tými stalo.

Pripojujem Ti koncept ku ministerstvu ohľadom podpory,^[2150] počal som ho do čista odpisovať, ale som si potom pomyslel, že lepšie bude, keď ho Ty sama odpíšeš a pošleš. Nemôže byť nič iné na príčine, že Ti podporu nevyplácajú, ako nejaká sprostá zlomyselnosť. Ja už v každom vidím vlka.

Za podporu z advokátskej komory som povďačný, len podpíš, nech Ti ju pošlú. Ak budem žiť, vrátime jej ju. Od tejto som to veru nejmenej očakával.^[2151] Na aký nízky stupeň som klesol, žijem zo samých podpôr, chudáci bratia a chudera mamka^[2152] ma napomáhajú, Vlado k tomu odpadne s jeho 30 korunkami.^[2153] Ale, keby nie títo, iste by sa už dávno zastrelil, alebo telegrafoval a nezastrelil sa, lebo najneznesiteľnejšie je, keď som bez groša, vtedy som stratený, skonfundovaný^[2154] a rozhorčený po posledné odhodlanie. Odpíš mi, od koho si Ty pýtala tých 50 korún. Viera mi predáva stroj,^[2155] ak ho predá a pošle groše, by som Ti ich vrátil, poťažne už Tebe a Ty by si ich vrátila tomu, od koho si si ich požičala. Iste to bude Elza.^[2156] Odpíš mi to, prosím Ťa. Bez urážky!

Tých šesť fialôk vonia i teraz.^[2157] Chúďatá. Ďakujem Ti srdečne za ne. Napísal som aj sonet na Teba,^[2158] tu Ti ho podávam, ak chceš, prečítaj ho, ak nechceš, preskoč ho rovno na ďalšiu prózu. Nuž:

Ale mám ešte jeden sonet direktne tiež na Teba, zapríčinený Tebou, to jest Tvojimi riadkami v liste z 3. IV. t. r. ešte do Žiliny poslaných, kde píšeš medziiným, že sa Ťa to „zbohom“, tak veľmi dotklo a potom, že „… potom si môžeš vybrať inakšiu, lepšiu, podarenejšiu ženu…“ Ty sa tedy hanbi za môj nasledujúci sonet:^[2159]

Tu máš pokoru pre Tvoje riadky.^[2160] Ale, ak tento môj list budú niekde prekladať, im dá roboty, jestli ho len nezahodia. Odpíš mi potom zreteľne, či si ho dostala, ako aj o tom daj vývod, čo som v Rábe hodil ešte so žilinským dátumom, bola to karta, tiež s veršom, som predsa zvedavý, či karty a listy prichodia neporušené.^[2161]

Dnes ráno som sa zobudil na veľkú hmlu, ktorá doniesla poobede dážď a ja som zmokol, kým som prešiel z hostinca domov. To znamená, že som aspoň o 10 kilov ťažší. Takého dažďa som tu ešte neskúsil. Teraz slniečko svieti (poobede 6), keď pozriem oknom, zelenie sa všetko a i aleja, ktorou chodím do úradu sa zelená od stromov, i park na ľavom boku aleje sa dvíha navidomoči.

Z broskyne pred oknom už aj opadal kvet. Deň po Ďurovi: „búzaszentelés“^[2162] ako tu vravia. Onedlho máj. Už desiaty mesiac, ešte dva mesiačiky a bude rok. Či ho šťastlive dožijem ozaj. Život by bol taký krásny, keby nebola myšlienka neistoty a keby aj bola, len keby si aspoň Ty bola tu. A cesta konečne by nebola ani taká ďaleká, myslím, že ešte bližšia, ako do Trenčína. Feled — Fülek — Hatvan — Budapest — Székeszfehérvár — Veszprém. Pozri do jedného riadka sa to všetko zmestí a ako chytro napíše. Rozmýšľaj. Končím, lebo aj ten koncept^[2163] príde do listu.^[2164]

List 375. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915 IV. 26. Villasor 2) ^[2165]

Drága Annám,

értesítlek, hogy ma be lettem osztva a csapathoz, azaz minden nap ki kell vonulnom és gyakorlatoznom, esetleg elmennem, ha majd menetalakulás lesz. Nem kell azonban ijedezned, majd még értesítlek, hogy és mikép vagyok. Abban a véleményben vagyok, hogy legjobb lénne őnkényt jelentkeznem, a csatatérre, ez a hányás vetés kibírhatatlan. Tegnap kűldtem neked levelet. A 19 iki és 22 iki lapokon jelzett leveleidet nem kaptam még meg. Csókollak számtalanszor és űdvőzlőm a hazaikat. Legkőzelebb megint írok. A lakást amíg lehet, megtartom. (Jano)

Preklad:

Veszprém, 26. 4. 1915, Vilový rad 2

Drahá moja Anna, oznamujem Ti, že dnes som bol pridelený k jednotke, čo znamená, že každý deň musím vypochodovať na nácvik, prípadne odísť, ak sa vytvorí pochodový útvar. Nemusíš sa však ľakať, ešte Ti oznámim, ako a kde som.

Myslím si, že by bolo najlepšie, keby som sa prihlásil dobrovoľne na front, toto prehadzovanie hore-dole je na nevydržanie. Včera som Ti poslal list. Na pohľadniciach z 19. a 22. si mi naznačila, že prídu listy,^[2166] doteraz som ich nedostal. Mnohokrát Ťa bozkávam a pozdravujem doma všetkých. Najbližšie zase napíšem. Pokiaľ možno, byt si ponechám.^[2167] (Jano)

List 376. Anne Jesenskej (Veszprém, 28. IV. 1915) ^[2168]

Anna moja drahá,

včera večer som našiel dva listy v izbe na stolíku, jeden z 21. a druhý z 24. tohto mesiaca. Tu tedy práve tak dochádzajú listy ako v Revúci. Aby som Ti rezumoval, ako si to aj Ty spravila, dostal som od Teba sem do Veszprému kartu zo 6. IV. ešte do Žiliny adresovanú, zo 7. tohto mesiaca list, ešte do Žiliny adresovaný, z 10. IV. list do Žiliny adresovaný, 14. IV. kartu už sem poslednú, 15. IV. list, 17. IV. list, 19. IV. list, 18. IV. kartu, 20. 22. IV. karty, 21. a 24. IV. listy, čo hore spomínam. Viac ich nebolo, prišli tedy všetky a za všetky Ti ešte raz srdečná vďaka, i ostané dva listy ma vytrhli z tiesne duševnej, prečítal som ich pri veľkej lampe, prečítal pri malej a tešil som (sa) z Tvojich riadkov, jediná moja radosť vše, ale menovite tu, kde nikoho, nikoho neznám, nikde nikdy známu tvár nevidím, iba kedy-tedy Maršana,^[2169] ktorý je z Veľkej Bytče, bol v Bánovciach, zavreli ho pre čosi, potom niekdy trenčianskeho doktora Homicskó Vladimíra,^[2170] či ako sa volal, tuším Ti aj zuby plomboval, Ty sa lepšie budeš pamätať na neho, s Hodžom^[2171] som sa raz, či dva náhodou zišiel, ale sa nestýkame, zdá sa mi troška hochštaplerom^[2172] z jeho rečí súdiac a potom to i požiadal major,^[2173] aby sme sa nestýkali. Nuž, aj tak by sa nestýkal s ním, lebo by to naozaj len zlú krv robilo.

Čo som v ostatnom liste, ktorý som Ti v nedeľu písal (list prozaicko-poetický) a čo som Ti v pondelok na karte^[2174] už zdelil, pekne krásne ma vytiahli z kancelárie a zadelili do 1. pótszadadu „A“ csoport, kiképzendő“ század.^[2175] Silnú nádej prechovávam, že nepôjdem preč s nimi, ale princíp je ten: „mindenkinek el kell menni“,^[2176] a v prvom rade ten, ktorý ešte hore nebol. Potím sa tedy od pondelka poobedia. Menovite včera doobeda som prišiel mokrý, akým si ma v Trenčíne vídavala. Zamyslel som sa na tých časoch augustových a septembrových, keď som len prebehol cez ulicu a už som Ťa videl a Ty mňa zmočeného. Aký rozdiel v citoch vtedy a teraz. Vtedy ma skoro nič netrápilo: Ty si bola v blízkosti a teraz — všetko dobré a milé ani čoby sa bolo prepadlo a na tom vyrástla tieseň, nekonečný, bez pretrhnutia smútok, aby ho čert vzal! Kdeže si Ty! Kdeže pečené kačky, šunka, fajnové hrušky, malinový saft, spoločné naše obedy a separátne moja regrútska hlúposť, že som chodieval nocovať pred deviatou do mojej 40-grajciarovej kuchyňky. Škoda veru spomínať, lebo sa chce človeku hneď vyťahovať šňuptichľu pre kašeľ. Anča moja drahá, žiadajme si my len to, aby to čím skôr nado mnou prehrmelo a hrom neuderil!

Dnes som dostal i od mamy list,^[2177] v ktorom spomína, že bola p. Janošková tam^[2178] a že slečna Janošková mala ísť k Vám, že ju ta volali, aby Ti bolo troška veselšie (damit der Anička etwas lustiger ist),^[2179] ale to už neviem, či aj tam bola skutočne, len píše ďalej, že ste vraj spomínali, ako moje listy opozdeno, alebo vôbec neprichádzajú. Potom, že aby ma to neodstrašovalo, aby Ti len často písal. Troška ma to mrzí, aby Janoškovci nemysleli zase, že vôbec nepíšem, alebo, že si mi piatym kolesom a nestarám sa o nič, ani len list nenapíšem.

O Vladovi som Ti už písal.^[2180] Žiadal som od neho pár topánok a huncút neposiela. Z Bánoviec mi písal ešte Viest,^[2181] už dávno, ešte do Trenčína, pred Žilinou, že či by nepredal stroj, tak prišli potom po Žiline kľúče ku slečne Viere.^[2182] Vlado mi ale píše, že za stroj nechcú toľko dať, čo pýtam (400-500 korún) a Viera zase, že má akúsi malú chybu, tú Lapár^[2183] napraví a že ho potom predá. Ja ale myslím, že to bude tak, ako s tým chlievcom, ako povedzme so zemiakmi etc. Viera má strašne rozsiahlu korešpondenciu, stroví aj vyše 20 korún mesačne len na 5 halierové marky, nuž si pomysli, aká je to starosť. Veru, malinový saft^[2184] by mohla poslať, smäd ma teraz, keď sa veľa potím, väčšmi trápi. Ačkoľvek je tu voda dobrá, lepšia ako v Trenčíne, ale zíde sa saft, eventuálne, ak by preč išiel, či hore, či dolu, bude teraz voda skazená a smäd bude veľmi trápiť. Ale by to mala čím skôr poslať, aby ešte dosť zavčasu došlo. Zavaračky by tiež zjedol, ale keď to pakovanie má byť zlé a potom nechcem všetko pojesť.

Nebuď, Anča moja drahá, smutná. Rozptyľuj si myšlienky či prácou, lebo čítaním, alebo listom mne. Ja Ťa aj od vychádzajúceho slniečka dám pozdravovať. Ten pozdrav Ťa nezobudí. Ty ešte sladko spíš, keď ja pozerám na hodinky, vstávam a dívam sa do okna. A potom pri maršoch^[2185] medzi druhými aj mne ovisne hlava a som preč, preč, ďaleko od vojny, od komanda: tam pri Tebe a myslím a spomínam na všetko možné súvisiace s Tebou. Myšlienky sú nám spolu, len telá preč, lepšie, ako keby bolo naopak. Otcovi budem písať.^[2186] Bozkávam Vás všetkých, ale Teba i predtým i potom i teraz i vždy „Annácska“^[2187] moja!

Tvoj oddaný Jano

List 377. Anne Jesenskej (915 2. V.) ^[2188]

Annácskám! A 25., 26., 28. IV. Kűldeményeidet kőszőnettel vettem. Május elseje győnyőrű volt, de a 2-ika is szép. Szolgálatban voltam, azért nem írhattam, de most veszek lapot és minden kőrűlmények kőzőtt mindennap fogok neked írni. Ha esetleg elmennék, azt távirattal kőzőlni fogom. Eddig még kékben járok — a laktanyában a városban már átfestett kékben és szűrke extra sapkában. Csókollak mind. Egészséges vagyok. Jano

Preklad:

Veszprém 2. 5. 1915

Anička moja! Zásielky z 25., 26., 28. IV. som obdržal s vďakou. 1. máj bol krásny, ale aj 2. je pekný. Bol som v službe, preto som nemohol písať, ale teraz kúpim karty a každý deň Ti budem písať^[2189] za hocijakých okolností. Ak by som odchádzal, oznámim Ti to telegraficky. Doteraz ešte v kasárni chodím v modrom,^[2190] v meste už prefarbenom modrom a v sivej extra čiapke. Všetkých bozkávam. Som zdravý. Jano

List 378. Fedorovi Jesenskému (Trenčín, 2. 5. 1915) ^[2191]

Paklík s fotografiami^[2192] som dostal. Ďakujem Ti srdečne za ne i za cigarety a ustávanie. Čo som predvídal, stalo sa. Dnes ma zadelili do menetszázadu.^[2193] Preč pôjdeme okolo 12.^[2194] Odpíšem Vám potom, že som odišiel. Bozkávam Vás srdečne všetkých a lúčim sa s Vami na papieri, keďže sa inakšie nedá. Keby len dal Pán Boh, aby sa čím skôr medzi Vás aj so ženou zdravý navrátil. Adresu Vám potom zdelím. Predbežne je stará.

Váš Jano

List 379. Anne Jesenskej (Veszprém, 2. V. 1915) ^[2195]

Anča moja drahá,

ako som Ti už na dnešnej karte^[2196] oznámil, čo som v kasárni za krásneho májového rána písal: Tvoje listy a kartu s tým zlým atramentom písanú som odrazu včera o 7. večer, keď som zo služby domov prišiel, dostal. Ďakujem Ti srdečne za ne a za každú písmenu prijmi osobitný bozk. Sprosté a vlastne impertinentné^[2197] je, že hoci mi listy adresuješ na môj privátny byt „Csomay Ormester úr leveleivel“^[2198] a Villa sor 2.“^[2199] jednoducho prezrú a napíšu „1. pótszázad.“ Vysvetľujem si to len bezočivou lenivosťou poštára, ktorému sa nechce hore vŕškom chodiť. Ale zato aj naďalej adresuj tak. Listy mi donesie domáci pán a keď prídem domov, mám hneď pôžitok, ako čo by Teba našiel v prázdnej izbe a pustil sa s Tebou do hovoru, vlastne ani čo by počúval, ako Ty a čo to Ty hovoríš. Veru, veru, musím zabožekať po prečítaní, že na moje mnohé a mnohé otázky nemám hneď Tvoju odpoveď a že na Tvoje mnohé a mnohé bozky, ktorými končíš listy, nemôžem Ti dať ja mnoho, mnoho skutočných bozkov a že, ako smrteľne chorému, ktorému tkvie v myšlienkach ustavične myšlienka smrti i mne hneď príde na um, či ešte niekedy budem naozaj s Tebou hovoriť, či Ťa objímem okolo pásu, pohladím vlasy a vybozkávam naozaj, či to bude, či, ak bude, kedy to bude! Či nebude už nikdy? A keď si pomyslím, že by Ťa už nemal nikdy viac vidieť, prichádza mi to neuveriteľným, nemožným. Ale tá myšlienka neurčitého osudu, že človek nevie, čo sa s ním stane, je strašne tesniaca, pľuhavá, nanič, až tak chladí srdce. Ja predsa tomu neverím, že sa my dvaja nezídeme. My sa musíme zísť a zídeme sa a Ty budeš, ako v jednom liste píšeš, vždy pri mne kľupčať, ja Ťa nepustím a sám od Teba neodídem. Hrom do tých večerov a niekedy aj nocí, keď som Ťa nechával samotnú doma a nachádzal už spiacu v posteli pri lampe s knihou v ruke. Kazil som vtedy Tebe a sebe tie najkrajšie časy a ľa skalená je aj moja čistá rozpomienka. Keby si teraz tak tu bola, či by Ťa opustil a nechal samotnú a keď ešte raz tak budeme, ako sme bývali, či Ťa nechám!

Ešte som nie zadelený síce so marškompánie,^[2200] ale visím na nitke, ako taký, ktorý ešte nebol vo vojne. Už som aj rozmýšľal, či by som nemal pýtať svoje vymenovanie za oficíra. Mám všetky podmienky, som predsa diplomovaný, advokát a mravne čistý. Fegyelemsértés,^[2201] v ktorom som bol posúdený, nepadá na váhu a je na to aj nariadenie a sú už aj pády, že určených ľudí vymenovali. Ale sa neviem odhodlať preto, žeby to možno považovali za bezočivosť a chorobnú ambíciu a potom i preto, lebo by ma vlastne na to vyššie fórum^[2202] malo osloviť, upozorniť. Nechávam to tedy predbežne tak. Rodičom som už aj písal list,^[2203] v ktorom som sa od nich odobral i mame do Martina,^[2204] ale bolo to ešte privčas, lenže vlastne sám neviem, či privčas, lebo, ako to nebo je dnes jasné a zajtra môže hrmieť a blýskať sa i hrom udrieť. Na každý pád Vám odtelegrafujem, keď budem do menetu^[2205] zadelený a potom ešte raz, keď pôjdem odtiaľto preč. Lebo aj keď je už človek zadelený sa všeličo môže pritrafiť a preoblečú človeka zas do svetlého.

Ty mi píšeš v karte z 25. IV., že si sa v liste z 24. IV. chválila, že každý deň dostávaš kartu odo mňa a na pokutu si 24. nedostala nič. Že je dnes nedeľa a akiste som šiel ku Balatonskému jazeru na prechádzku. Balatonské jazero je, Anča moja, poltretej hodiny vzdialené od Veszprému pešky. Tam boli naši vojaci včera: 1. mája. Nohy si v ňom močili a ja som musel doma ostať, majúc službu. Blat. jazero som ešte nevidel. Ale 24. IV. čo som robil Ti poviem, lebo vediem denník.^[2206] 24. IV. môj denník sa takto počína: „Na dážď som sa zobudil. Svätý Ďuro plače. Domáca, keď mi doniesla kávu, spomenula, že a törökök megátkozták a magyarokat Szt. Györgyre esöval.^[2207] Písal som Anne, Fedorovi a Jurkovi^[2208] som gratuloval k menu. Doobeda som kartu dostal od Anny, že jej 17. IV. nedoniesla nič pošta a že sa dosť dobre majú. Dnes rátal kapitán pisárov a pri mojom mene poznamenal, že mňa nerátať, lebo ma major vypýta“ atď. 25. IV., to jest v nedeľu: „ráno hustá hmla. V kancelárii nič nového. Dostal som dve karty od Anny: maľovaná z 20. IV., jednoduchá z 22. IV.“ atď „Poobede som spal do polpiatej a písal Anne list.“ Potom: „K večeru som sa bol prejsť. Vyjasnilo sa už o 5. Večer bol už celkom s vyjasneným nebom.“

Viem Ti aj to povedať, čo som minulú nedeľu obedoval. Zaznačenú mám polievku, kapustu a nöi szészély.^[2209] I to mám zaznačené, že som zmokol, čo som Ti aj písal a že som prišiel o 10 kilov ťažší domov, ako som to bol tiež v liste poznamenal.

28. apríla si Ty strážila dom s Kastorkom.^[2210] U mňa je v denníku: ráno zaklepal domáci pán na dvore „Dr. úr! 5 óra“^[2211] Vtedy som sa zdvihol. Vietor pofukoval a bola skorej zima ako teplo. Sveter som už predvčerom zhodil. Prišli sme o pol jednej domov. Poobede o pol štvrtej sme vyšli na blízku lúku. Dostal som od mamy kartu bez dátumu.^[2212] Predvčerom som písal Tebe list, Anča moja. Potom som šiel na večeru (tulipan szelet, 4 deci bor)^[2213] bol som smädný) 1 kenyér = 1 zl.“^[2214]

Peniaze, čo spomínaš v liste z 28. som ešte nedostal. Ďakujem a bozkávam Ťa za Tvoju pozornosť.

Tvoj oddaný Jano

List 380. Anne Jesenskej (5. V. 915) ^[2215]

Motto: „Visszajővők én hozzád, valaha, valaha vagy soha!“

A 30. IV. a 29. IV. iki lapodat, illetve leveledet megkaptam, csókollak érte. A címemből hagyd ki a „Csomay stb. levelemet, mert kűlőmben mind a ------- megy, legalább addig, amíg itt lakom. Käksz után búsulok nagyon, annál inkább, mert az imént kűldőtt csodálatos módon már elfogyott. A pénzt is megkaptam. Kőszőnet és hála vsókkal egybekőtve. Jano

Preklad:

Motto: Vrátim sa k Vám niekedy, natrvalo alebo nikdy.

5.5. 1915 Pohľadnicu z 30. IV. a 29. IV., vlastne list,^[2216] som dostal. Bozkávam Ťa zaň. Z adresy nevynechaj (Csomay atď. s listami, lebo ináč… aspoň do tých čias, kým tu bývam. Veľmi smútim za keksom,^[2217] tým viac, že tentoraz čo si poslala zázračne zmizol. Dostal som aj peniaze.^[2218] Vďaka spojená s povďačnými bozkami. Jano

List 381. Anne Jesenskej (Vesprém, 6. V. 915) ^[2219]

Május hólén irt kedves leveledet ma kaptam meg, mert csak ma voltam az irodában, van e levelem. Kőszőnom, hogy írsz. Lelkem felfrissűl, ha levelet kapok tőled. Még ma talán levelet is írok, ha lesz időm és fizikai erőm hozzá. De azért azt hiszem, hogy olyan friss vagyok mint augusztusban. Bárha igazán sétálhatnék veled, én is engednék az életemből.

Csók. Jano

Preklad:

Veszprém, 6. 5. 1915

Tvoj milý list z 1. mája som dostal dnes,^[2220] lebo iba dnes som bol v kancelárii, či nemám poštu. Ďakujem, že píšeš. Duša sa mi teší, keď dostanem list od Teba. Hádam dnes napíšem ešte list,^[2221] ak budem mať čas a fyzickú silu. Bárs by som sa s Tebou prechádzal,^[2222] aj ja by som preto obetoval zo svojho života. Bozkáva Ťa

Jano.

List 382. Anne Jesenskej (Veszprém, 6. V. 915, este) ^[2223]

Vasárnap, azzaz május 2-kán írt levelemben tett ígéretemnek, hogy minden nap kűldők neked lapot, nem tehettem eleget azért, mert nem volt időm ra. 3 án hosszú kirándulás volt, 4-én már reggel 5 órakor elidultunk s reggel nyolctól egészen este 8 ig a lővészárokban voltunk elbújva s tűzeltűnk az előnyomuló ellenségre, aki csak estefelé megkőzelített és támadott. A lovészárokban ugyan lett volna időm írni, de véletlenül nem volt nálam sem ceruza, sem lap, sem papiros. Ma délelőtt ismét rajvonaloztunk és csak délután envhűlt a foglalkozás és fegyvervizsgára szorítkozot. Este 7 kor írom e sorokat és csókollak, csókollak, és őllelek

Jano

Preklad:

Veszprém, 9. 5. 1915 večer

Sľúbil som Ti v liste písanom 2. mája v nedeľu, že Ti každý deň pošlem pohľadnicu, ale sľub som nemohol splniť, pretože som nemal čas. Tretieho bol dlhý výlet, štvrtého už ráno o 5-tej sme vyrazili a ráno o 8-mej do večera do 8-mej sme boli schovaní v zákopoch a pálili sme na napredujúceho nepriateľa, ktorý sa do našej blízkosti dostal iba večer a útočil na nás. V zákopoch by som síce mal čas písať, ale zhodou okolností som nemal so sebou ani ceruzku, ani pohľadnicu, ani papier. Dnes dopoludnia sme cvičili opäť v rojnici a iba poobede sa zmiernilo zamestnanie a obmedzilo sa na prehliadku zbraní. Večer o 7-mej Ti píšem tieto riadky, bozkávam Ťa a objímam

Jano

List 383. Anne Jesenskej (7. V. 915) ^[2224]

Ma nem voltam az irodában érdeklődni van-e levelem. Az idő hűvős volt, de mégis enyhébb mint tegnap és tegnapelőtt. Kint voltunk az erdőben Balatonfüred felé. Erdéi űtkőzet volt, de rővid és lehetetlen. Foglyot ejbettűnk sokat. Vajjon mit csináltál te máma? Tegnap este otthon boroztam a háziúrral és későn 1/2 10 kor fekűdtem le, annál korábban keleten máma. Egészséseges vagyok és csókollak.

Jano

Preklad:

7. V. 1915

Dnes som sa nebol v kancelárii informovať, či mám list. Počasie je chladné, ale miernejšie ako včera a predvčerom. Boli sme v lese smerom na Balatonfüred. Mal to byť boj v lese, ale bol krátky a nemožný. Získali sme veľa zajatcov, čo robíš dnes Ty? Včera som doma s domácimi popíjal víno^[2225] a ľahol si neskoro o pol desiatej, tým skôr som vstal dnes. Som zdravý a bozkáva Ťa

Jano.

List 384. Anne Jesenskej (Veszpém, 8. V. 915) ^[2226]

Ma vagy 30 kilométert gyalogoltunk. Megint erdei űtkőzet, a melyből nem véresen de izzadtan tértem haza. Majdnem kihallgatásra rendeltek, mert nem volt áthúzva a fegyverem. Este 1/4 6 kor moziban voltam, de oly ostoba dolgot adtak, hogy megfogadtam nem megyek oda tőbbé, hacsak okos dolgot nem adnak. — A menetszázadba úgy látszik még sem osztanak be. Ma nem kaptam levelet, de tegnap igen 3-áról és egy lapot 4-ikéről.

Csók! [Jano]

Preklad:

Veszprém, 8. 5. 1915

Dnes sme pochodovali asi 30 km. Zasa boj v lese, z ktorého som sa vrátil nie zakrvavený, ale spotený. Skoro som mal ísť na raport, lebo moja zbraň nebola prečistená. Večer o štvrť na 6 som bol v kine, ale dávali takú hlúpu vec, že som si sľúbil, že nepôjdem tam viac, len ak dajú niečo múdrejšieho. Do pochodovej roty, zdá sa, predsa nebudem zadelený. Dnes som nedostal list, ale včera áno: z 3-ho a pohľadnicu zo 4-ho.^[2227]

Bozk (Jano)

List 385. Anne Jesenskej (Veszporém, 9. V. 1915) ^[2228]

Anča moja drahá,

dnes je nedeľa a tak je nie zamestnanie, okrem, že nás poúčali, ako sa má s „čavarhúzovom“^[2229] zachodiť a že nás proti cholere zase zaštepili, teda mám času Ti aj list napísať, nie len suchú kartu. Pred desiatou trochu pršalo, teraz ku obedu sa tak neurčite a nejasne vyjasnieva, raz je tmavšie, raz vidnejšie. Naporučil som si u domácej obed: zapraženú polievku, kus hovädziny a halušky s orechami. Ponosovala sa, že múky ako sa patrí nedostať, ale zato myslím má, lebo aj ku rannej káve mi koláč dáva i chlieb má ešte dobrý, pravda nie ražný; taký ako si mi Ty do Žiliny bola poslala. Kým príde tento obed, do tých čias sa ja s Tebou takto pozhováram, ani čoby zašiel, ako to bývalo voľakedy, do kuchyne a tam Ti zavadzal; pri obede Ťa síce postrádam, ale zato budem s Tebou a poobede tiež, i večer i v noci.

Dnes som dostal Tvoju kartu z 2. mája, v ktorej kvituješ list, čo som písal rodičom. Bohvie, kadiaľ chodia tie listy, že týždeň potrebujú, kým prídu, ale len niektorý je taký nešťastný. Probuj písať bez vojenského označenia len Villa sor 2 a nenapíš ani p. adrese Csomay.^[2230] Možno, že tak skôr dôjdu.

Ako som Ti už spomenul, za krátky čas som si myslel, že ak mám ísť hore, tak nech už ako ofici[e]r idem a že budem žiadať vymenovanie za ofici[e]ra. Hmatal som zatým a zdelil domácemu pánovi, aby sa potajme, nie tak, že by mňa to zaujímalo, prezvedel, či by to išlo. Domáci sa aj zhováral, ale že to nepôjde, lebo, že som zaznačený ako podozrivý, nespoľahlivý človek, slovom, ako pansláv. Prišiel ohľadom tohto aj akýsi „átírat“^[2231] z Prešporku od kerületu.^[2232] Nuž Slovák tedy nemôže byť u honvédstva dôstojníkom, tu sú Slováci, sa mi zdá, len na to súci, aby svoju krv vylievali za vlasť, ale k hviezde ho nepripustia. Ináče veď to odo mňa nebolo ani vážne, to bola iba taká myšlienka, či by to išlo.

Aby si bola spokojná, Ti ešte aj to zdeľujem, že som ešte nie zadelený do menetszázadu, ba hovorilo sa, že ak nejaký direktný a špeciálny, na mňa sa vzťahujúci rozkaz nepríde, do menetu zadelený ani nebudem. Najnovšie je, že sa predbežne marcoví regrúti ešte ani nebudú do sivých obliekať. Mesiac máj je tedy asi istý. Netráp sa tedy predbežne o mňa. Keď by ma do sivého obliekali, Ti to zdelím okamžite. Je pravda, že mimo kasárne chodím v sivom, to jest v prefarbenom svetlom, ale to len preto, lebo som si musel už druhú blúzu pýtať a čiapku kúpiť, poneváč stará blúza a čapica neboli súce do mesta na nosenie, nuž ale to je iba paráda a neznamená nič, to jest znamená parádu, aby troška lepšie a čistejšie vyzeral.

Tohto týždňa som spravil do 120 kilometrov pešky. Len včera asi 30 kilometrov. Slnko pálilo a sveter som mal na sebe, len-len, že som nevyplazil jazyk od smädu a dobre ešte, že som sa slaninou a chlebom zaopatril. Nie tak ako 3. mája, keď sme bojovali z lövészárkov^[2233] celý deň a nemal som chleba ku slaninke, čo sme ráno vyfasovali miesto obeda. Hladoval som tedy už aj ja za jeden celý deň, ale to je preto, že človeku nič nepovedia kde sa ide, a tak sa nemôže pripraviť. Na budúce budem opatrnejší vezmem si vždy niečo so sebou. Keby len ten malinový saft prišiel skorej. Voda je tu znamenitá, lepšie mi chutí, ako kdekoľvek. Inde som vodu len raz koštoval a nechal tak, nepil viac, tu ju dúcham. Okolie je samá skala a tak niet divu, že i voda je dobrá. Vôbec okolie Veszpréma je temer bez rolí. Aj 20 kilometrov ideš po samých execírplacoch,^[2234] pašienkach, akoby stvorených pre cvičište a vojakov. Každý deň vyjdeme z mesta druhou stranou a všade to isté, len kde-tu parcielka alebo tablička rolí.

Už som raz svoju ľútosť vyslovil, že je käksu amen. Znamenite mi padol pri maršoch a rastoch. Ostatný raz si ho poslala hromadu; vzal som zo tri razy na cestu a odrazu, jedno poobedie videl som dno škatule. Podozrive rýchlo sa minul. Nech padne na úžitok. To je len kompliment, že si dobrou kuchárkou, aby Ťa Pán Boh živil a aby si onedlho zase pre mňa kuchárila a ja Ti prišiel kibicovať do kuchyne!

Tešme sa „blahou nádejou“, že to bude.

Na Tvojich dvoch gavalierov,^[2235] čo chodia ku Tebe aj do postele som nie žiarlivý. Opatruj ich a vyslyš ich potreby, ale Ty si predsa len zdržanlivá osoba, že práve vtedy, keď sa počnú rozhadzovať, opustíš posteľ. Ja by Ťa chytil kolo pásu a nepustil, akokoľvek by si mi chcela ubziknúť. Či im závidím, tým dvom Tvojim pajtášom^[2236] a kurizantom.

Som zdravý až na nohy, že ma bolia a ako v zime šnuptichle, tak teraz fusakle sa míňajú denne. Kúpil som si minule 6 párov po 40 halierov, práve jeden marš vydržia; čo si mi poslala sú len o jeden marš lepšie. Tie vydržia dva. Nohy sa mi potia a mastím si ich lojom. Okrem nôh troška aj chrchlem, menovite ráno a mandle sa mi zapaľujú, včera už po druhý raz v krátkom čase.

Končím, lebo sa už blíži jedna a o poldruhej je malá cvičenie a „paranč“.^[2237] Bozkávam Ťa srdečne i ostatných

Tvoj oddaný Jano

List 386. Anne Jesenskej (10. V. 915) ^[2238]

Ma nem kaptam se levelet se lapot, der 2 csomagot: Vierától, ski málnaszoőrpőt 2 palackkal, 2 palack cseresnye és 1 palack eperbefőttót kuldőtt. Sértetlenűl érkezett meg minden. Örőmőmben az eperbefőttet meg is ittam, akárcsak egy pohár sőrt. Hogy vagy édes Ančám. Irjál minnél tőbbet magadról és ha van nálam valami a fusoklijaimból kűld meg mind.

Csókollak Jano

Preklad:

10. 5. 915

Nedostal som list ani pohľadnicu, ale dva balíky: od Viery,^[2239] ktorá poslala dve fľaše malinového sirupu, dve fľaše čerešňovej a jednu fľašu jahodovej zaváraniny. Všetko v poriadku. Z radosti som hneď vypil jahodový kompót, ako keby to bol pohár piva. Ako sa máš, milá moja Anča? Píš čo najviac o sebe, ak máš niektoré z mojich ponožiek, pošli mi všetko.

Bozkáva Ťa Jano.

List 387. Anne Jesenskej (Veszprém, 11. V. 915) ^[2240]

Drága feleségem! Ma megint nem jőtt semmiféle levél, se kártya, pedig bizton számitottam rá, mert az utolsó leveled 3. V. keletű.^[2241] Ma űtkőzét volt egy erdő szélén. Hideg volt tés fáztunk a gyors tüzelés dacára. Édes Istenem! Mikor fogsz te tűzelni ismeretlen ebédlőnkben és megpihenűnk a fotelekban? Lesz-e az valamkor? Latlak-e még egyszer? Szomorú vagyok. Azonban te víg légy… Kakukot hallottam elöször az idén. Csókollak. [Jano]

Preklad:

Veszprém, 11. 5. 915

Drahá manželka, dnes zase nedošiel nijaký list, ani pohľadnica, ale rátal som s tým, lebo Tvoj posledný list je s dátumom 3. V.^[2242] Dnes bola šarvátka na okraji lesa. Bolo chladno a nám bola zima napriek rýchlej výmene guliek. Bože môj! Kedy Ty zakúriš v našej neznámej jedálni a my budeme oddychovať vo foteloch? Bude to niekedy? Uvidím Ťa ešte raz? Som smutný, ale Ty buď veselá… Po prvý raz v tomto roku som počul kukať kukučku.

Bozkáva Ťa (Jano)

List 388. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915, máj 12.) ^[2243]

Itt fekszem a fűben egy bokor alatt s nézem a bogarakat, hogy másznak a fűvek szálain. Felettem szól a fűleműle. Győnyőrkődűnk a fűtyűlésében és a csacsogásában. A szél fujdogál, be van borulva és hideg van. Úgy-e szép? Szép lenne, ha nem volna fegyver mellettem, hanem Te, — megölelnélek, a mint gondalataim őlelkeznek a tieiddel, a melyek jelen vannak. Ugy-e az még szebb? Kiváncsi vagyok, kapok-e délben levelet tőled.

Csókollak! Jano

Preklad:

Veszprém, 12. mája 1915

Tu ležím v tráve pod kríkom a pozorujem chrobákov, ako sa prechádzajú po steblách trávy. Nado mnou spieva slávik. Obdivujem jeho pískanie a štebot. Vietor povieva, je zamračené a chladno. Však je to pekné? Pekne by bolo, keby si Ty bola pri mne namiesto zbrane, objal by som Ťa, ako sa objímajú navzájom moje myšlienky s Tvojimi, ktoré sú prítomné. Však je to ešte krajšie? Som zvedavý, či dostanem na obed od Teba list.^[2244]

Bozkáva Ťa Jano.

List 389. Anne Jesenskej (Veszprém, 13. V. 1915) ^[2245]

Anča moja drahá,

tohto mesiaca som dostal od Teba 1. V. písaný list, 2. V. písané dve karty a 3. V. písaný list. Viac nič. Tedy od 3. mája mi chybí Tvoja pošta. Dnes je už 13. Desať dní. Neviem príčinu. To si neviem predstaviť, že by si mi od 3. mája nebola písala,^[2246] hoci aj to je možné, lebo, ak si si myslela, že som už odišiel, nevediac moju adresu si mi ani nepísala. To, že listy ako sa patrí nedoručujú, je už zistené, lebo na môj privátny byt posielané dostávam ku kompánii, ale zase pri kompánii, ako som zbadal, je v pošte poriadok, myslím taký vojenský poštový poriadok a listy doručujú. Najpravdepodobnejšie je tedy, že na železničných čiarach medzi mnou a Tebou sa niečo deje, lebo listy z Trenčína, Bytče, Bánoviec prichodia za dva-tri dni. Dnes doobedu ale už iste čakám, že niečo príde.

Anča moja drahá, keby aj odišiel s marškompániou, tohto mesiaca to už sotva bude. Akiste len v mesiaci júni. Keby odišiel, netráp sa o mňa. To je vec osudu, ako zakončím život, nie je isté, či ho práve vo vojne zakončím. Ja som v tomto ohľade fatalista. Ak je určené, že mám ísť — pôjdem, ak nie, nuž nepôjdem. Ty buď pokojná. Uver, že tunajší život mi je veľmi, veľmi odporný, nudný, zdĺhavý, dušu kradnúci. Každý deň pochody, ale to by ešte zbavilo, pri pochodoch a bitkách prichádza človek na neznáme miesta; nové obrázky; do lesíkov, hôr, lúky a pasienky, samá vôňa, ľahnem si na brucho a myslím, myslím, myslím na Teba, na minulé krajšie dni spoločne strávené; niekedy mi tie najmenšie maličkosti prídu na rozum. Hovorím, pri maršoch ujde ešte, hoci sú niekedy trápne, ale poobede sa mi ide mozog prevrátiť od jednotvárnosti cvičieb. A tak i nato myslievam, že snáď tam hore bude zaujímavejšie, veselšie a nebudem vidieť len Veszprém, ustavične len Veszprém a jeho kasáreň.

Ostatné dni boli chladné. I dnes je mračno a nie ešte teplo. Sveter ešte nosím a i manteľ^[2247] ráno i večer. Keď slniečko svieti, je síce už horúce, ale ja radšej mám jasné, belasé nebo ako mraky, hoci sa potím, keď slnko svieti a ja musím mašírovať.

Zajtra a pozajtra máme dosť ťažké dni. Strieľanie s ostrými. To znamená i zajtra 20 i pozajtra 20 kilometrov, spolu 40. Ako by si Ty vyvládala, keby si chcela, ako v liste píšeš, so mnou bojovať? Nebolo by zle, mal by som popri boku aspoň verného druha, ale by Ti to ani nedovolil, keby aj bolo možné. Ty len doma buď a čakaj trpezlive poštu. Ja Ti už budem písať stále a každý deň. V tomto ohľade budem horšie, lebo ja o Tebe nebudem vedieť nič, Ty mi nebudeš písať, lebo ani si predstaviť neviem, na akú adresu by si mi listy posielala. Miesto, kde budem v čas písania listu, Ti označím číslicami v bozkoch, alebo v dátume. Moja abeceda budú čísla ako idú. Jednotka je a, dvojka b., trojka c. Alebo už iným nejakým spôsobom, lebo neviem, či je dovolené napísať, kde je človek? Ty to i tak nepovieš nikomu a nezradím s tým, tak myslím nič takého, keď to len Tebe napíšem.

Koniec vojny je nedohľadný a preto heslom našim spoločným nech je: trpezlivosť. I ja som typoval na jún, júl, ale máme ešte množstvo ľudí, ranení sa rapídne uzdravujú, noví prichádzajú a budú prichodiť. Ak rýchly mier nespravia, pretiahne sa všetko. Zdá sa, že sa všetko dá vyčerpať, len ľudský materiál nie. Keby aspoň tie krisantény^[2248] uvidel, čo si Ty nedávno sadila. Najlepšie je nemyslieť, ale keď to nejde.

To, že by ma upotrebili za teoretického oktatóva, je sotva pravda. Najpravdepodobnejšie je, že ma len za vojina zadelia ku niektorému szakaszu^[2249] a budem rajvezetö,^[2250] alebo rajvezetö helyettes.^[2251]

Starosti mi robia Tvoje listy: nechcem sa s nimi rozlúčiť a pošte neverím, že by ich nevybrala, keby Ti ich poslal do opatery. Tu zase nemám takého známeho, ktorému by ich mohol zveriť do opatery. Poraď niečo múdreho, aby sa nejako nestratili. Tam hore, ak by sa mi niečo stalo by mi všetko odobrali a ja nechcem na žiaden pád, aby sa ony stratili.

Malinový saft, čo si mi od slečny Viery poslala ešte trvá, jednu fľašu čerešien a jahôd som už zjedol. Pri čerešniach sa mi zdá, že mi zas niekto pomáhal stroviť fľašu. Dobré veci sa rýchle míňajú, práve tak ako käks, čokoládová a iné torty etc. čím si ma traktúvala. Slaninka by sa ešte i teraz zišla, lebo pri pochodoch a potom rastoch^[2252] skoro každý vytiahne niečo a „hátizsáku“^[2253] a ujedá si. I ja. Vše si musím niečo kúpiť na desiatu, ktorá je už o 8. ráno. Nuž ale už i tá sa Vám minula a bola veru znamenitá. Takej tu nedostaneš, čo všetky sklepy pochodíš.

Anča, Anička, Ančiatko, Annácska, Ančura, Hana, Annisko — píš mi denne, čo len kartu, aby som mal od Teba vše voľačo. Smutno mi je, keď nič nedostanem od Teba a riadky Tvoje ma rozveselia. Uváž moje postavenie. Toto pravda len vtedy platí, ak mi naozaj nepíšeš, lebo myslíš, že som preč. Píš, tu som ešte a predbežne zostávam.

Domácich všetkých srdečne bozkávam a pozdravujem a Teba dupľom.

Tvoj oddaný Jano

List 390. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915, máj 14.) ^[2254]

Reggel félőtkor a kantinból kávé mellől űdvőzőllek. A 6-iki levelet és a 10-iki kártyát megkaptam. Kőszőnet és hala. A tőbbi ott jelzett lapot és levelet nem, de ma várom. Tegnap írtam neked levelet, később kapod meg, mint ezt a kártyát. A reggel hideg és borús, de van remény, hogy kisűt a nap. Csókollak

Jano

Preklad:

Veszprém 14. 5. 1915

Pozdravujem Ťa ráno o pol piatej z kantíny pri káve. Dostal som dopis zo 6. a pohľadnicu z 10-teho.^[2255] Srdečná vďaka. Ostatné tam avizované pohľadnice a list nie, ale dnes ich čakám. Včera som Ti písal list, dostaneš ho neskôr ako túto kartu. Ráno je chladné a zamračené, je ale nádej, že slnko vyjde. Bozkáva Ťa

Jano

List 391. Fedorovi Jesenskému (Veszprém, 915 máj, 14.) ^[2256]

Kedves kirandulási lapodat megkaptam. Bárcsak én is ott lehetem volna. Kőszőnőm, hogy megemlékeztél rólam? Veszprémben maradok még kőrűlbelűl a jovő hónap kőzepeig, de bizonytalan meg, el-e megyek általában. Levelet ha lehetséges lesz, holnap irok. Csókollak benneteket mind.

Jano

Preklad:

Veszprém, 14. máj 915

Tvoj milý pozdrav z výletu som dostal.^[2257] Bárs by som mohol byť tiež tam. Ďakujem, že si na mňa myslel. Ostanem vo Veszpréme asi do 15-ho budúceho mesiaca, ale je neisté, či sa vôbec pohnem. Ak bude možné, napíšem zajtra list.^[2258] Bozkáva všetkých

Jano

List 392. Anne Jesenskej (Veszprém, 15. V. 915 1/2 4 óra reggel) ^[2259]

Űdvőzőllek és csókollak. A hajnali csilag még ragyog. Az imént szemléltem. Te persze jól alszol még. Én ott állok majd az ágyad mellett, ha felébredsz és jó reggelt fogok kivánni neked. Majd meghallod, mihelyt kinyitod a szemedet. Tegnap a 7 iki lapodat kaptam meg. Ma talán érkezik tőled levél is. Lehet, hogy ma vagy holnap én is irok levelet, habár nincs semmi kűlőnős ujság, hacsak ma nem tőrténik még valami. Viera is irt, hogy még kűld befőttőt, de málnaszőrp tőbb nincs. Csak két űveggel volt.

Csók. (Jano)

Preklad:

Veszprém, 15. 5. 915, pol štvrtej ráno

Pozdravujem Ťa a bozkávam. Zornička ešte svieti. Práve som ju pozoroval. Ty samozrejme ešte dobre spíš. Budem stáť pri Tvojej posteli, keď sa prebudíš a zaželám Ti dobré ráno. Určite to začuješ, len čo otvoríš očká. Včera som dostal kartu zo 7-meho.^[2260] Dnes hádam dôjde aj list od Teba. Možno že dnes, alebo zajtra, napíšem list, hoci nie je nič zvláštneho, ak sa ešte neprihodí niečo. Viera^[2261] tiež písala, že pošle zaváraniny, ale malinovú šťavu už nemá. Boli len dve fľaše.

Bozkáva Ťa (Jano)

List 393. Anne Jesenskej (Veszprém, 15. V. 915) ^[2262]

Édes Annám, a 11 iki leveledet és a kűldeményedet kőszonettel megkaptam. Maršan elment érte s én majd hatkor otthon találom s megkritizálom a tortádat. Ma kűlőn szobát kaptunk t. i. a menetbe beosztott legénység s altisztek. Sokat gyalogoltunk ma is s annál rosszabb volt a gyaloglás, mert hideg és nagy szél fujt. É-n csak úgy tántorogtam a hosszú fuvalatokban, a fűleim lebegtek és elállottak, mint a szamárnak. Csókollak s bővebben majd a levélben.

[Jano]

Preklad:

Veszprém, 15. V. 915

Drahá Anča, Tvoj list z 11-teho a Tvoj balík som s vďakou dostal. Maršan išiel pre ne, o 6-tej ho nájdem doma a pokritizujem Tvoju tortu. Dnes sme dostali extra izbu, totiž pochodujúce mužstvo a poddôstojníci. Aj dnes sme mnoho pochodovali a pochod bol tým horší, že bola zima a vial silný vietor. Ja som sa pri ňom len tak tackal, moje uši sa kývali a odstávali ako somárovi. Bozkávam Ťa a viac v liste.^[2263]

(Jano)

List 394. Anne Jesenskej (Veszprém, 16. V. 915) ^[2264]

Anča moja drahá,

dnes je zase nedeľa a tak viac času, preto Ti píšem. Veru by Ti písal každý boží deň, keby mal viacej slobodných minút, ako mám, ale v jednoduchý deň sme zamestnaní od rána 6. hodiny do večera so 6. 7. Dve hodiny sú cez obed a to je nie dosť ani na to, aby sa človek poriadne oprášil, umyl najedol, vypucoval. Niekedy sa náhlim, aby mi zvýšilo času troška na ľahnutie a zdriemnutie, ale ledva si zložím hlavu na kavalec, už tratrata, trúbia na „sorakoz“.^[2265] Večer sa rozkaz predlžuje mnoho ráz až do 7. Dostanem sa domov a obyčajne vtedy sa umyjem, preoblečiem, natiahnem Vladove nohavice, blúzu, topánky, poprosím domácu, aby mi na večeru praženice spravila, napíšem kedy tedy kartu a už je deväť. Ľahnem si, aby na druhý deň bol čerstvý a je po dni. V nedeľu, alebo väčší sviatok, ako ku príkladu v minulý štvrtok doobeda nieto zvláštneho zamestnania, troška školy, potom štepenia proti čomusi, už lebo cholere, alebo týfu, dnes zase bolo štepenia, ale ja som ufrnkol pred ním, čo sa dám pichať bez príčiny, keď ma len nedávno pichali proti tomu istému. Okolo 10. sa už môže vyjsť z kasárne, potom až o 2-3 je zase „paranč“ a znova sme slobodní. Dnes som už o 10 1/2 bol doma a i obed som odbavil „hovädzí pörkölt (malý 40 gr.) v hostinci, tu kus torty a čerešňového zavárania (včera som večeru odbavil s kávou, tortou a zaváraním) a som voľný do pol druhej. Je to troška slabý obed, ako i večera bola slabá, ale treba gazdovať, ináče nevyjdem a i takto zle, lebo kvartiel a obedy trhajú. Nie som vstave lacnejšie obedovať, keď idem do hostinca, ako za 80 gr. do 1 zl. 10 grajciarov.

Včera som dostal Tvoj list z 11. V. a i paklík hneď po liste, asi za polhodinu. Poďakoval som sa Ti za ne už na včerajšej večernej karte, lebo i ráno, za svitu som Ti poslal jednu, ale ďakujem Ti i týmto, že si sa rozpomenula käksom a tortou na mňa, hoci na keks sme už minule hádzali kríže, že viac nebude. Je ho plná škatuľa, dám pozor naň, aby som ho neminul tak chytro, ako minule. Tortu si priveľmi zniesla vo svojom liste a je predsa celkom dobrá, nemusíš sa hanbiť za ňu, ako píšeš.

Napísal som Ti už aj to, že mi slečna Viera^[2266] skutočne poslala tri fľašky zaváračiek a dve malinovej šťavy. Predvčerom mi písala aj list,^[2267] že mi ešte pošle, na čo som jej ja hneď a zaraz odpísal, aby to vraj len urobila, ale že vraj nieto viacej malinového zaftu. Píše aj o stroji, že nechcú toľko dať a že už vari nereflektuje slúžnovský úrad naň. V tomto nemá šťastnej ruky, aj zemiaky predala síce, ale nezinkasovala za ne,^[2268] čo je hlavné a bez čoho celý odpredaj nestojí ani fajku dymu. Mala by to od toho ktoréhosi Lapára^[2269] rozhodne žiadať. Píše aj to, že sú tam pekné, ale nikam nechodia, len do cintorína a že si dávajú na dvore do vane s malým Dušanom^[2270] vody nanosiť a tam sa čľapkajú. (Kúpu sa to?) Že kedy prídem domov? Otázka na čase.

I od Fedora som dostal pohľadnicu^[2271] i od matky.^[2272] Fedorova je z posledného výletu do ktorejsi hory. Je na nej Milina,^[2273] starý Vraný,^[2274] dve akási dámy (jeho dcéry?)^[2275] a Feďo so Zorou.^[2276] Vlado nepíše, kam ho zadelili, len že šiel na „felül vizsgálat do Prešporka,^[2277] výsledok ale nezdelil, hoci som naň veľmi zvedavý, čo môže vedieť.

Včerajší a predvčerajší marš a streľba sa už minula. Predvčerajší bol horší, lebo bolo horúce a včera zase taký ukrutný vietor fúkal, že komanda nebolo počuť, človek si musel hlavou raziť cestu dopredu. Bola zima a ja na šťastie som mal sveter v kapse na chrbte, tam na „harcszintéri“^[2278] som si ho obliekol, aby mi vietor brucho neprefúkol, ktoré ma už počalo bolieť. Tu hory tak neplakali ako v Trenčíne, keď sme boli na podobnej streľbe. Bakoň je tvrdšieho srdca, ako naše hory.

Nepíšeš v liste, kde je asi Milan.^[2279] Veď by ten mal byť voľakde okolo Przemyslu, ako noviny píšu, že naši sú už zase pred týmto hradom, či pevnosťou a onedlho zaujmeme naspäť celú Galíciu, potom vari už bude koniec súženiam s vojnou spojených a všetci, od toho najväčšieho do toho najmenšieho vojaka si konečne vydýchnu, pravda len tí, ktorí ešte vtedy dýchať budú.

Že si dobrou kuchárkou, to už dávno viem, ale, že sa aj do pädagogie a to s úspešnými motívmi púšťaš, som sa len z posledného Tvojho listu dozvedel. Ja som tiež tej mienky, že voči Macovi Ty máš pravdu^[2280] a rozhodne nepopustiť, nech popustí on, strela mu do pečene. Badám, že by si bola naklonená ísť mu v ústrety, ale to nerob. Síce Ťa neuznám za dobrú vychovávateľku.

Preskúmala si sa dobre, že Ti je v jarnej vôni a peknom čase smutnejšie, ako keď je všetko zamračené bez vône a svetla? Myslím, že nie. Ale Ty sa preto cítiš smutnejšou; keď vyjdeš do pekného dňa, lebo vychádzaš sama a keď je mračno, sedíš doma a máš spoločnosť. Tak sa mi vidí. Mne je príjemnejšie, keď som sám doma, mimo spoločnosti preto, lebo sa môžem celkom slobodne vhĺbiť so vlastného smútku.

Srdečne Ťa bozkáva

Tvoj Jano

List 395. Anne Jesenskej (Veszpr. 19. V. 915) ^[2281]

Édes Ancsám, tegnap levelet írtam neked. Csókoltalak tegnap is és csókollak ma is. Neked kijár a mindennapi csók. Úgy hallatszik, hogy 26 án vonalba mennénk, ez azonban nem bizonyos. Biztonság kedveért kűldd nekem addigra a kamarai 70 koronát. Lehet, hogy az utolsó kűldeményed lesz, de ne essűnk kétségbe a szűrke még nincs rajtunk. Szürkületkor majd táviratozom, ha beteg nem leszek.

Csók, csók. [Jano]

Preklad:

Veszprém, 19. V. 915

Drahá Anča, včera som Ti písal list. Bozkával som Ťa včera a bozkávam Ťa aj dnes. Ty si zaslúžiš každý deň bozk. Vraví sa, že 26-teho ideme na front, ale to nie je isté.^[2282] Pre istotu pošli tých 70 korún z komory.^[2283] Možno to bude Tvoja posledná zásielka, ale nezúfajme, sivú uniformu ešte nenosíme. Na súmraku Ti pošlem telegram,^[2284] ak neochoriem.

Bozk, bozk. (Jano)

List 396. Anne Jesenskej (19. V. 915) ^[2285]

Édes Ancsám, ma menesztettem az 17-én irt, de mai datumra javított lapot. A dolgok igazak. 25-én megyűnk. Kell mindenfélét beszreznem. Légy oly kegyes aztán a 70 koronát kamarai 70 koronával kiegyenlíteni, de úgy intézkedj, hogy a pénz 25 ikéig itt legyen. Levelet még írok, a míg lehet. A csókmókjaimat bekűldom. Csókollak mind!

János

A harisnyákat megkaptam a levéllel. Ezer kőszőnet!

Preklad:

19. 5. 915

Drahá Anča, dnes som odoslal 17-ho písanú, ale na dnešné dátum opravenú kartu. Veci sú pravdivé. 25-ho pôjdeme. Musím všeličo zaobstarať. Buď tak dobrá, vyrovnaj tých 70 korún 70 korunami od komory, ale zariaď, aby peniaze boli tu 25-teho. Pokiaľ bude možné, napíšem list. Svoje šaty pošlem. Bozkávam všetkých.

Jano

Pančuchy som dostal s listom.^[2286] Tisíckrát vďaka!

List 397. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915 máj, 19. este) ^[2287]

Motto:: „A hét csillag repedjen meg ezer felé. Hazamegyek, lefekszem a feleségem mellé.“

Szép nóta, ugye édes Ančám, de az élet más. Mi 25 én indulunk. Légy szíves, a mit írtam a mai lapokban, kieszkőzőlni. Vladótól kaptam ma 2 lapot: Budapestről, hogy Nagykanizsára megy és Nagykanizsáról hogy ott van és a nagykanizsai létszámot kiegyenlítette. Épen ő kellett hozzá! Utaink szétválnak és ősszekerűlűnk-e valaha, ez itt a kérdés. Csak türelem Ančám és hidegvér, a míg a meleg nem folyik. Irok még. Csókollak

Tvoj Jano

Preklad:

Veszprém 19. mája 1915, večer

Motto: „Sedem hviezd nech sa rozprskne na tisíc strán, pôjdem domov, ľahnem si k svojej žene.“

Pekná pieseň, že Anča moja, ale život je iný. Prosím Ťa, vybav, čo som písal v dnešných lístkoch. Od Vlada som dostal dve pohľadnice z Budapešti,^[2288] že ide do Nagykaniže; z Nagykaniže, že je tam a doplnil počet v Nagykaniži. Práve on chýbal do počtu. Cesty sa nám rozišli, otázka je, či sa dakedy stretnú. Len trpezlivosť, Anča moja, a chladnú krv kým teplá netečie. Ešte napíšem. Bozkáva Ta Tvoj

Jano.

List 398. Anne Jesenskej (Veszprém, 20. V. 915) ^[2289]

Anča moja drahá,

Tvoje listy posledné z 13. V., 14. V. (v paklíku) a kartu z 15. V. s jesenným večerom som dostal. Srdečná vďaka i za listy i za karty i za paklík. Máš pravdu: do toho paklíka sa inšie nevmestilo len list, ale veď list od Teba je mi viac hoden, ako käks, alebo torty. Toto posledné ale zato nezamietam, hoci sotva budeš mať už príležitosti mi podobné dobré veci posielať: 26. tohto mesiaca máme byť „maršbereit“^[2290] a pravdepodobne ideme k hraniciam Talianska. Nechcel som Ti o tom telegrafovať, aby si sa nenaľakala, ale písal som Ti tri karty 19.,^[2291] že je tomu tak. V sobotu nás iste oblečú, aby sme na sviatky krajší boli a v pondelok bude akiste aj hajde preč. Peňazí nemám a rád by sa na cestu všeličím zaopatriť: preto som Ti na kartách písal i o tom, aby si na tých Komorských 70 korún úver pýtala^[2292] niekde a poslala mi ich predtým, ako ich odtiaľ dostaneš a aby si mi ich poslal trebárs telegraficky, žeby ich ešte aspoň v nedeľu doobeda dostal. Možno, že Ti zajtra aj telegraf pošlem,^[2293] lebo pošte nedôverujem a predsa nechcem ísť bez groša na tak ďalekú cestu. Na druhý svet sa ešte nechystám, ta konečne netreba groší, ale kdekoľvek, či na bojišti, či v špitáli sú veľmi potrebné. Preto odpusť, že Ťa zase unúvam a že máš so mnou iba trápenie. Pováž situáciu a to, že kto vie kedy zase Ťa budem o niečo prosiť? Keby to bolo čím skorej!

Budem Ti ešte písať, kým len budem hlavou a rukou kývať a kým mi bude srdce biť, ale predsa sa lúčim, neotváram Vašu bránku do Vodína, ale sa lúčim, aby si sa dobre mala, trpezlivou bola a čakala i dočkala sa dobré zvesti o mne. Neverím tomu, že Ťa nemal vidieť viacej, ale keby Ťa nemal vidieť viacej, tak, ak som Ti niekedy zapríčinil trpké chvíle (boli, viem) srdečne prosím, odpusť mi to; ak som Ťa niekedy urazil, prepáč mi to, ak nahneval, zabudni. Vieš, že nikoho na svete som nemal tak rád ako Teba a nikdy mi tak smutno nebolo, ako mi bývalo a je bez Teba a nič na svete by ma tak netešilo, ako keby som zase s Tebou mohol byť, Anča moja drahá! Ale veď som Ti sto ráz napísal, nebudem opakovať! Pán Boh nás nemohol na tak krátky čas spojiť a my sa uvidíme. Trpieť musíme všetci, aby bolo tým väčšie potešenie. Maj sa dobre! I tetu^[2294] bozkávam a porúčam sa jej. Od rodičov som sa už odobral.^[2295]

Ináče sa zabávame i ďalej jednako. Rukujeme v tomto krásnom mesiaci máji každý deň do prírody. Prechádzame sa, utekáme, ležiavame vo veszprémskych dubových lesoch, na pašienkach, hôrnych a poľných cestách a predbežne, keď nie krv, ale pot lejeme až do zmäknutia šiltov na čiapkach. Keby si ma tak po takom marši chytila s našou bývalou Markou^[2296] a počala žmýkať o 11. predobedom, — do večera by kvapkalo zo mňa. Všelijako si pomáham. Dolu dám límec, rozpínam „überschwung“^[2297] otvorím blúzu i košeľu, dolu dám čiapku, ale pot len veselo vyviera; nevyčerpateľný je: ako európska vojna. Pravda, potom už pijem ako hydrofór,^[2298] keď ho napĺňajú a zase sa len tým väčšmi potím. Čierny som už ako murín a uši sú mi samá chrasta od slnca. A ten prach, ktorého naberiem v tých kúdoloch pri pochodoch. Hodinu strávim pri umývaku, kým sa očistím, ochladnem a vydýcham troška pokojnejšie, ale len čo sa začnem kúštik pokojnejšie cítiť, hybaj zase do maršu. Celý môj život pozostáva teraz z pochodov, behania, ležania v tráve, pucovania a spania. Kedy budeme spolu čítať romány?

Spytuješ sa v liste zo 14. t. m. čo som robil 13. poobede, keď si Ty v hangematte^[2299] čítala „Lásku“ od Potapenka,^[2300] piekla slaninku, fajčila a čakala, že bránku otvorím. To bolo v nedeľu. Bolo mračno a dosť zima. O trištvrte na 7. ráno som zišiel do kasární, tam bola akási škola o cvičení vojaka. Doobeda som zjedol dve vajcia namäkko v Royal kaviarni a prečítal, poprezeral ilustrované listy. Jedol som ešte za tým kúštik mäsa u Zuschmanna. Poobede o 2. bol paranč. O 3 som už bol von. Hybaj domov. Dostal Tvoj list zo 6. V. a kartu z 10. V. Doma som driemal. Prišiel pán Maršan. Hodiny sa mi pokazili celkom, zajtra 14. V. malo byť cvičenie s ostrými. Poslal som ho budíček kúpiť za jedno 5. korún a vzhľadom na zajtrajší výlet slaninky. Slaninku doniesol, ale budíček nie. V meste som poobede nebol, len večer som zišiel novinky kúpiť a bolo po dni. Ľa, ako omnoho krajšie si ho Ty strávila. Môj deň bol celkom prázdny, ako sú všetky. Veru, keby sme ho boli mohli spolu stráviť. Možno, že budú ešte také spoločné odpoludnia. Bozkávam Ťa srdečne mnoho razy i všetkých ostatných. Prádlo pošlem so všetkým nepotrebným.

Tvoj oddaný Jano

List 399. Anne Jesenskej (Veszprém, 915 máj. 21 én) ^[2301]

Motto: „Mikor az est mesélni kezd…“

A 18 iki leveledet megkaptam, úgyszintén a 16 iki kártyádat egyszerre. Kőszőnőm. Vlado is irt, hogy a 20 iki honvédgyalogezredhez és pedig a menetszázadhoz van beosztva és pár nap múlva indúl a bizonytalan jővő elé. A leveleidet és kártyáidat én magkapom ugyan, de rendetlenűl. Mind a századhoz jőn, habár a cím más. Holnap szerelűnk. El ne felejtsd azt a pár garast. Hadd rúgjak be utoljára. 25 én menetkészeknek kell lennűnk s nemsokára majd felelhetűnk Goethe kérdésére „Kennst du das Land, wo die Citronen blűhn?“ Csókollak

Jano

Preklad:

Veszprém 21. mája 1915

Motto: „Keď večer začne rozprávať“…

List z 18-teho som dostal, takisto pohľadnicu zo 16-teho,^[2302] naraz. Ďakujem. Aj Vlado písal,^[2303] že je zadelený do 20. pluku, a to k pešiakom a o niekoľko dní odchádza do neurčitej budúcnosti.^[2304] Tvoje listy a karty síce dostávam, ale neporiadne. Zajtra sa máme vystrojiť.^[2305] Nezabudni tých pár grajciarov. Nech sa opijem naposledy. 25-teho musíme byť pripravení na pochod a onedlho budeme môcť odpovedať na Goetheho^[2306] otázku „Poznáš krajinu, kde citróny kvitnú?“

Bozkáva Ťa Jano

List 400. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915 máj. 24.) ^[2307]

Édes Annám, tegnap és tegnapelőtt nem kaptam tőled semmit, mi tegnapelőtt vagy 30 kilométert masíroztunk, még ma is fájnak a lábaim, ugyancsak tegnap szereltűnk. Szűrkébe őltőztettek minket. Tegnap győnyőrű pűnkősdi vasárnapi reggel volt. Ma is győnyőrű a reggel. Holnap már menetkészeknek kell lennűnk. Vlado is azt írja, hogy a menetbe van beosztva. Sűrgőnyőztem neked, a mint igértem és minthogy pénzem nincs, a nélkűl pedig nem akartam elmenni, kértem tőled pár krajcárt, talán meg tudod szerezni s aztán megfizetni. Ma még talán az orvoshoz megyek, de sokkal rosszabbak, mint én, alkalmasak. Reményem tehát nincs. Ha elmegyűnk, igéretem szerint, még egyszer táviratozom. A ruháimat ma elkűldőm.

Csókollak Ján

Preklad:

Veszprém, 24. mája 1915

Milá moja Anča, ani včera, ani predvčerom som nedostal od Teba nič, my sme predvčerom asi tridsať km pochodovali, ešte aj dnes ma bolia nohy, takisto predvčerom sme sa vyzbrojili. Obliekli nás do sivého. Včera bolo krásne turičné ráno. Aj dnes je krásne ráno. Zajtra už musíme byť pripravení na pochod. Vlado píše,^[2308] že aj on je zaradený do pochodu. Telegrafoval som Ti, ako som sľúbil, a pretože nemám peniaze a bez nich som nechcel odísť, pýtal som od Teba pár grajciarov, snáď ich zoženieš a potom zaplatíš. Dnes snáď ešte pôjdem k lekárovi, ale tí uznali za schopných aj takých, čo sú na tom oveľa horšie ako ja. Nádej teda nemám. Ak odídeme, podľa môjho sľubu, Ti ešte zatelegrafujem. Šaty dnes pošlem.^[2309] Bozkáva Ťa

Jano

List 401. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915, máj. 24.) ^[2310]

Édes Ančám, ma kaptam meg a 18 iki lapodat és estefelé a búcsusűrgőnyődet a pénzzel egyűtt. Ezer kála és kőszőnet. Én már beletőrődtem a sozsomba. Vígasztalódj és légy nyugodt te is, hiszen én veled indulok és magammal viszlek, veledleszek, akárhol és akárhogy leszek is. Feltétlenűl megsűrgőnyőzőm, ha elmegyűnk. Ma elküldtem 3 csomagot a nevedre és még egyet kell kűldenem, a tőbbit a hátamon viszem. Vierától ma kaptam két lapot, hogyha szerez faládikót, kűld nekem befőttet, azt írtam neki, hogy ne kűldjőn. Levelet is írok még neki és írok majd minden nap, amíg tehetem. Csókollak szívből és egyrészt sajnálom, hogy utoljára meg nem őlelhetlek, másrészt őrűlők, hogy távol vagy, mert talán nem is tudnék tőled elbúczuzni. Mamáéknak tolmácsoldd kőszőnetemet és búczucsókomat. A tetát csókold meg nevemben. [Jano]

Preklad:

Veszprém 24. máj 1915

Milá Anča moja, dnes som dostal Tvoju pohľadnicu z 18-teho a podvečer rozlúčkový telegram s peniazmi. Tisíckrát vďaka. Ja som sa už zmieril s osudom. Upokoj sa aj Ty, veď ja odchádzam s Tebou a beriem Ťa so sebou, budem s Tebou, nech budem hocikde a hocijako. Určite Ti zatelegrafujem, ak odídeme. Dnes som poslal tri balíky na Tvoje meno a ráno budem musieť poslať ešte jeden, ostatné beriem na chrbte so sebou. Dnes som dostal dve pohľadnice od Viery,^[2311] že ak zoženie drevenú debničku, pošle mi zaváraniny. Písal som,^[2312] nech neposiela.

Aj list Ti ešte napíšem^[2313] a budem písať každý deň, ak budem môcť. Bozkávam Ťa zo srdca a jednako ľutujem, že naposledy Ťa nemôžem objať, jednak som rád, že si ďaleko, lebo by som sa azda už ani nevedel rozlúčiť. Mamičke^[2314] odovzdaj moju vďaku a bozk na rozlúčku. Tetu^[2315] pobozkaj v mojom mene. (Jano)

List 402. Anne Jesenskej (Veszprém, 915, máj, 25.) ^[2316]

Drágám, a 19 iki leveledet, a 20 iki lapodat és a 22 iki leveledet ma egyszerre kaptam meg.^[2317] Kőszőnőm, hogy ezen szomorú napokban mégis egy kis fényt szórsz a soraiddal, habár azok is szomorúak. Légy tűrelmes kérlek. Minden nótának vége szokott lenni, talán csak nem halunk bele a nótába. Ma teljes hadi felszereléssel vonultunk ki apró gyakorlatra. Eleinte majd leszakadt a vállam, de aztán minden egyre kőnnyebb lett. Jó, hogy nem volt nagy hőség. A póstát csodálom, mert ér minden nap írok, ha nem is levelet.

Csókollak mind Tvoj Jano

Preklad:

Veszprém, 25. máj 915

Drahá moja, dnes som naraz dostal list z 19-ho, kartu z 20-teho a list z 22-ho.^[2318] Ďakujem Ti, že v týchto smutných dňoch rozsievaš na mňa predsa len trochu svetla svojimi riadkami, hoci aj tie sú smutné. Prosím Ťa, buď trpezlivá. Každá pesnička má svoj koniec, azda nás len táto neprivedie do hrobu. Dnes sme vyšli na menšie cvičenie v plnom bojovom vystrojení. Spočiatku mi to skoro plecia odtrhlo, ale postupne to všetko bolo stále ľahšie. Dobre, že nebolo príliš horúco. S tou poštou sa čudujem, lebo ja píšem denne, aj keď nie vždy list.

Všetkých bozkáva Tvoj Jano

List 403. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915 máj. 26.) ^[2319]

Anča moja drahá, Tvoju kartu s revúckym veľkým hostincom 21. V. písanú som dnes dostal. Prečo Ťa to len toľko hlava bolí? Veľa štrapácie, či čo? Mňa síce tiež bolí od včera obeda a neviem prečo, možno, že od kasárnického cúgu, kde sú vždy všetky okná pootvorené. Dnes sme zase boli von: tábori felszerelés^[2320] a aby sme sa ešte ku väčšiemu bremenu zvykli, dostaneme už aj ostré patróny. Na včerajšej karte som zabudol svoju sústrasť vysloviť nad krutým zahynutím kureniec. Koľko kureniec musí zakapať, aby sa taký tchor nažral. Boj o existenciu. Bozkávam Vás všetkých, Teba osobitne, Anča moja, Necítiš?

Tvoj Jano

List 404. Anne Jesenskej (Veszprém, 915, máj, 27.)^[2321]

Milá moja Anča, na list z 21. 5 som už včera odpovedal. Dnes neprišlo nič. Už ani nečakám, iba list spomenutý v telegrame.^[2322] Potom rezignujem. Ukončí sa dopisovanie z Tvojej strany, ale odo mňa čakaj, pretože píšem každý deň. My sme pripravení, ale sme tu ešte stále. V balíku som odoslal listy a Tvoju fotografiu, ktorú som ľutoval zobrať so sebou, aby sa náhodou nestratila. Že kam pôjdeme, hore či dole,^[2323] zatiaľ o tom nemá tu nikto ani poňatia. Denný pochod je dosť namáhavý pre tie napchaté plecniaky. Ženy nás odprevádzajú pri našich pochodoch. Jednu Nemku vídam už asi týždeň, pretože každý deň verne pochoduje vedľa svojho muža. Hovoria, že pôjde aj na bojisko. Či je to pravda, neviem, ale možné to je. Bozkávam Ťa

(Jano)

List 405. Anne Jesenskej (28. V. 1915) ^[2324]

Anča moja drahá, ani dnes neprišiel Tvoj v telegrame spomenutý lístok, ktorý tak túžobne očakávam, ako ani s najmenšou túžbou neočakávam telegram, ktorý nás preč pohne^[2326] a popri ktorému všetci otŕčame nie ruky, ale dlane, ako proti zlému, čo nás vedie v čosi neurčitého. Ja som dnes zase vylial aspoň dva litre potu, hoci som sa dal ostrihať do hola, aby som bol krajším a mal hlavu konečne, ako koleno. Slnce sa len kedy tedy ukáže, ale duplom praží. Ty očakávaj denne správy odo mňa. Srdečne Ťa bozkáva

Tvoj Jano.

List 406. Anne Jesenskej (Veszprém, 28. V. 1915) ^[2327]

Anča moja drahá,

ako vidíš ešte Ti furt z Veszprému píšem. Telegram dosiaľ neprišiel a tak trčíme tu vyobliekaní do nových zimných sivých šiat, bagančov pomarančovej farby, vystužkovaní a vypántlikovanní s ostrými patrónmi atď. atď. Žijeme zo dňa na deň a čakáme náš los, ktorý nás zastrčí, lebo hore do Galície, lebo do Talianska a do tých čias sa denne pražíme na slnci, glgáme prach a pijeme vodu ako sloni. Ja sa obyčajne vraciam zmoknutý do nite. Nemôžem si odpomôcť od potenia sa. Stačí, aby na mňa slnko svietilo, už vyvierajú kvapky potu a keď sa ešte poprechádzam, leje sa mi z hlavy, len ju nakloniť, ako dážď. Krásne vyzerám: skapíňam do skapania. „Hátiszák“ mám taký, ako turisti nosievajú, na ňom zimný kabát skrútený do šiatrovej plachty a v ňom dve komisné košele, dvoje giat, dva páry onúc, zimná košeľa, zimné gätky, pár ľahkých topánok, šajka ku tomuto ešte príde deka, čo si mi Ty kúpila, vankúšik, tiež Tvoj trenčiansky dar, moje tri košele, dvoje giat, pár snuptichľov, 15 párov fusakieľ, masť proti potu, tinktúra proti potu, prach proti všiam, mydlo, kefy, uteráky, konzervy etc. Do „kenyérzsáku“^[2328] vopchám salámu, chlieb, käks, koňak, čokoládu, citrónovú šťavu, prachy proti boleniu hlavy, prachy proti diare,^[2329] náčinie na holenie atď. Ani mi všetko na um nezíde, čo všetko mám už prichystané. Človek sa chce obrániť proti trápeniu hladu a smädu, ešte aj klozetový papier som kúpil a kapsule, čo horia a pri ktorých sa dá voda hriať a tu máš, príde možno sprostá guľa a človek sa môže od nej prekotiť, ani všivavý prach mu nepomôže, ani klosetový papier. Ja mám síce nádej, že sa neprekotím, a preto som sa všeličím zaopatril, ale tú istú nádej máme všetci a tá nás drží. Neviem, akoby vojsko vyzeralo, keby bol každý presvedčený o tom, že ho istá smrť čaká. To by sa ešte doma zastrelil. Načo sa ešte pochodmi, hladom a smädom trápiť a škriabať ku smrti?

I Ty maj nádej, ale i budeš ju mať, že sa vrátim a že sa ešte skutočne, naozaj zvítame, pobozkáme a spolu budeme, tak, ako sme bývali, kým táto nešťastná vojna nevypukla, ktorá nás dokonale rozdvojila na dva kusy a rozhodila na protivné strany. To bol náš prvý šrapnel, čo nás trafil a rozpoltil. Kusy žijú, ale srdcia ešte vždy krvácajú. Aspoň moje a od týchto čias bude ešte väčšmi, lebo od Teba teraz už ani slovka nedostanem, ako sa máš, čo robíš?

Kde je v čerte vnuknutie božie?

Bývam ešte tu u Csomayho.^[2330] Stávam o štvrtej ráno, aby už okolo piatej mohol byť v kasárni. Obujem si svoje veliké žlté bagandže a komisnú vysokú čapicu, aby vyzeral tak, ako druhý. Poobede, ak stačím, si už obujem ľahké Vladove^[2331] topánky a extra čiapku, lebo poobede nebývajú pochody, len malá vychádzka za mesto a som istý, že už ten deň nepôjdeme. Byt mám vyplatený do 1. júna. Ak do tých čias nepôjdeme preč, to sa presťahujem do kasárne a budem už aj na komisnom koste,^[2332] ktorý som síce už aj tu pár razy koštoval a konštatoval, že je horší ako trenčiansky a ako žilinský komisný kost. Vo vojne bude iste ešte horší a človek sa mu bude tešiť, keď ho dostane.

Od Teba som predvčerom dostal Tvoju poslednú kartu z 21. V. s revúckym veľkým hostincom. Od tých čias nič. Ale, ako som už aj vyššie spomenul a i na kartách napísal, ktoré denne čarbem, čakám iba ten list, čo v telegrame spomínaš.

Za poslaných 100 korún Ti srdečne ďakujem. Vlado mi, hoci som nepýtal, poslal 50, z Martina 60 korún. Spolu 210 korún. Keby to bol vedel, nebol by Teba o groše telegrafoval už druhý raz. Bezočivosťou mi to predchodí a veľmi vytŕča moja slabá stránka: neviem sa groša zriecť ani vtedy, keď sa lúčim. Ešte i vtedy otrčím ruku: dajte! Ako nejaký žobrák. Je pravda, že som ním, ale predsa. Kde je hrdosť, morálna sila? Zaďakuj v mojom mene a popros za odpustenie. Potrhaj tie moje niektoré vytýkajúce listy.^[2333] Hriech bol odo mňa voľakedy tak písať, ale veď i to bola túžba za Tebou.

Rozpomínam sa, keď som tak odišiel z domu preč, ako ma ťahalo vždy domov a to si bola Ty. Niekedy celkom netrpezlivo som sa prechádzal vo vagóne, keď som sám cestoval, aby som si tým chvíle skrátil a čím skôr počul: „Felsöozor“,^[2334] „Bán“.^[2335] Dnes by sa pešo vrátil stadiaľto — ku Tebe. Rozhodne by som sa radoval i keby do vojny šiel, ale cez Revúcu, aby Ťa videl a ruku stisol. Ale takto, takto: nemám komu ani ruku podať. Čo komu? Tebe ju nemôžem, a dávno bolo, čo som Ti ju ostatný raz chytil: po Vianociach. Nemôžem uveriť, žeby sme sa my boli vtedy ostatný raz videli. Neveríš ani Ty, však? Bozkávam Vás všetkých a Teba, Anča moja drahá, neprestávam bozkávať.

Tvoj Jano

List 407. Anne Jesenskej (Veszprém, 1915 májho 29.) ^[2336]

A 24 iki lapodat a nagyrőczei állomással, melynél a mióta feleségem vagy csak egyszer búcsúztunk, ma kaptam meg. Kőszőnet érte. Mi várakozunk, de nem úgy, mint a kép mutatja. Ne beszélj kérlek elpusztulásunkról. Ha én esetleg elpusztulok (reménylem, ez se tőrténik meg), akkor is Te élni fogsz. Ez a gondolat vigasztal engemet és még egy teszi kőnnyűbbé az elmenetelemet, de ezt nem árulom el, mert most izléstelennek tűnne fel. Vigasztalódj és remélj a legjobbat!

Csókollak. Jano

Preklad:

Veszprém 29. mája 1915

Tvoju pohľadnicu z 24-ho^[2337] s fotografiou stanice z Revúcej som dnes dostal. Na tejto sme sa, ako sme sa zobrali, iba raz lúčili. Ďakujem. Sme v očakávaní, ale nie podľa obrazu.^[2338] Nehovor, prosím Ťa, že by sme mali zahynúť! Aj keď ja zahyniem (čo sa dúfam nestane), Ty budeš aj vtedy žiť. Táto myšlienka ma potešuje a ešte niečo mi uľahčuje odchod, ale to prezradiť by bolo teraz nevkusné. Upokoj sa a dúfaj v to najlepšie.

Bozkáva Ťa Jano

List 408. Anne Jesenskej (Vesprém, 30. V. 915) ^[2339]

Motto: „Moriturus Te salutat.“^[2340]

List 409. Anne Jesenskej (Veszprém, 30. V. 915) ^[2342]

Anča moja drahá,

je nedeľa zase. Týždeň minul, čo sme v sivých a čo visí nad nimi Damoklesov meč. Akurát takto týždeň som Ti telegrafoval, lebo sme už 25. mali byť „menetkész“^[2343] a dosiaľ neprišiel telegram, ktorý nás preč hodí. Čakáme ho každý deň. Je to hlúpo, že človek nevie ani to, dokedy zostane tu, kedy odíde, kam pôjde, ako taká mašinka, natiahnu ju, postavia istým smerom, pustia a ta ide.

Dnes už ostatný raz budem spať na mojom drahom byte, zajtra už v kasárni na matraci pod tou dekou, čo si mi kúpila. Mal som vôľu už tajsť dnes spať, lebo zajtra zase má byť akési včasné vyrukovanie a v sobotu, hoci som šiel z domu o 5., kompániu som stretol na ceste, tak som sa pripojil, ako som bol, bez kufra na chrbte. Šťastie, že nás vrátili pre dážď, ktorý sa sypal. Tí nešťastníci, čo oneskorene vnišli do kasárne, hoci nebolo oznámené, že sa miesto 6. o 5. vyrukuje, všetci boh zavretí. Ja som ufrkol trestu tým, že som sa cestou pripojil a nešiel do kasárne. Druhí ufrnkli tým, že, keď sa dozvedeli, že je kompčánia preč, ani nešli za ňou, ani do kasárne, ale spravili „hátra arc“^[2344] a hybaj naspäť domov. Nuž nerád by sa vystavil ešte raz takému opozdeniu. Konečne aj istejšie spí človek, keď je dnu, aj na ten kasárnický život, keby len hodne dlho trval, by sa človek privykol, keďže sa musí zvyknúť aj na poľný život, kde, ako tu hovoria vojaci: „minden bokor ad szállást“.^[2345]

Dnes sme celý deň, ako aj v sobotu, nerobili nič. Doobeda už o 10. som bol doma. Chcel som Ti písať list, ale odkrojil som si z martinského makového koláča, ktorý mi trvá ešte od Turíc, hoci i pán Maršan pomáhal (Tvoj kaks, vlastne jeho čiastka ide so mnou na cesty, malinový zaft a zaváračky ostali šťastlive doma, lebo ich nik neposlal) a ten ma potom naladil ku jednému, troška nečestnému sonetu, ktorý zneje ako výčitka a ako labutia pieseň. Ale never, že je labutia: ja som z tvrdého dreva: ani guľka sa ma nechytí. Sonet Ti tu just na truc podávam s nápisom i s mottom, ako niekedy robievam. Sonet sa volá

Zbohom (žene pred odchodom na bojište).

Motto: „Moritus Te salutat!“

Však utešená výčitka. Vše mi to napadne, keď vidím rákoš žien pred kasárňou a menovite tú paničku, čo každý deň s mužom vyrukuje von a s ním sa i vráti do kasárne. Ja by Ti to síce zakázal a nedovolil, ale myšlienka vše tá istá mi chodí mozgom; že si Ty ani raz neprišla navštíviť od toho času, čo si odišla z Bánoviec. Veď je pravda, že sme to už rozlúštili, prečo si neprišla, nuž ale fakt holý je ten, že si ani raz neprišla. A toto je to, čo som spomnel na jednej karte z posledných, čo mi obľahčuje odchod: že totižto, ako si sa ma vedela zrieknuť cez toľký čas, tak sa ma zriekneš, ak nedajbože ma čert vezme v tej vojne utešenej. Neuraz sa, Anča moja drahá, vravím, že je to iba myšlienka,čo mi chodí hlavou, keď tie ženy vídavam. Teraz by bolo už pozde sem chodiť a srdce si rvať. Na mnohé otázky, čo neprídeš sem, som obyčajne odpovedal, že si ďaleko a že sám nechcem, lebo by lúčenie bolo trápnejšie, čo je aj pravda.

Najnovšia moja akvizícia^[2346] sú hodinky za 11 korún, lebo som nemohol už byť bez nich a budíček so sebou brať nemôžem. Ten Ti ešte pošlem aj s Vladovými topánkami, ktoré ešte nosím po zamestnaní, lebo baganče komisné sú mi veľké a búchajú po trotoári, ani čo by bol artileristom.^[2347] Ani na komisnú čapicu sa akosi nemôžem zvyknúť: je teplá, ani čo by baranicu nosil na hlave. Ozaj, zdelil som Ti už, že som sa dal dohola ostrihať. Možno, že by si sa nahnevala, keby si to videla, ale poneváč viem, že ma nevidíš, a nebudeš protestovať, dnes som si aj fúzy dal dohola ostrihať, a rozmýšľam, či by ich nemal dať celkom zholiť: nech vyzerám už celkom sproste, keď som i tak už takým hlúpym ako kôl.

Kúpil som si síce Kenediho: Feminista tanulmányok^[2348] už pred dvoma týždňami a pováž, ešte som knihu ani neprerezal. Jednu drámu, či familiárnu komédiu od Colebyho a Knoblaucha,^[2349] ako mu ku kompánii hodili, nemôžem dočítať. Novinky síce čítam; Budapesti Hirlap,^[2350] Est,^[2351] Esti Ujság,^[2352] ale nerozumiem ničomu. Ako potom zmúdrieť a nebyť volom. Tá Tvoja „Láska“^[2353] by ma bola zaujímala, čo si Ty čítala, lebo nepoznám dielo a spomenula si, že je zaujímavá.

Včera večer som večeral v Eržébetke. Z predvčera nadnes stúpili ceny jedál o 40 — 50 halierov. Sprostý rozbráteľ^[2354] stojí 2 k. 40 h. Vese velövel^[2355] 1 koruna, filé 2 k 80 h. Zelenina na obed 1 koruna. Chleba nemajú, žemľa, ako šusterský toliar 6 halierov. A to má byť jeden z lacných hostincov. Keď som sem prišiel (IV. 9.), rozbrátlik stál 1 k. 20 h. Cena sa akurát zdupľovala za poldruha mesiaca. Od prvého jem komisný kost jednak preto, že je dražoba, potom preto, že i tak už pôjdeme a i preto, aby sa mi žalúdok zvykol na tú radostnú komisnú polievku a kus tvrdého mäsa, po čom vždy, koľko razy som ho zjedol, som mal ukrutnú záhu. Na nového komandanta vravia, že je, hoci vždy o zastrelení hovorí, dobrý a stará sa o mužstvo, jedlo vždy zaopatrí: preto ho mávalo mužstvo vždy rado. Aj sa skutočne neukazuje zlým, hneď sa nahnevá a hneď ho hnev prejde, netrápi nás, žiada málo, ale dobre. Usilujeme sa mu vyhovieť, ani nepracujeme veľa, predsa vždy ustatí prichádzame domov, to iste preto, že mnoho ležíme na tráve a ťažko nám je vstávať a chodiť s toľkým bremenom na chrbte v horúčosti a prachu. Som zvedavý (pľuhavá zvedavosť), ako to bude vo vojne s tými pochodmi, horúčosťou a bremenom, bez spania. Či to vydržím? Ja sa len tých horúcich maršov bojím, ani guľky, ani hladu, ani smädu, len ak budem musieť veľmi ustatý mašírovať a mravná sila mi nedovolí vyvaliť sa. A ak ešte do Talianska pôjdeme! Tam bude toho svetlého neba a slnečnej praženice moc a moc. Bude ako bude. Že vraj človek viacej vydrží, ako hovädo.

Od Teba, od poslednej 24. V. písanej karty, viac neprišlo nič. Iste už nepíšeš, lebo si myslíš, že som preč, ale veď by lístok doručili i na bojište pod číslom táborovej pošty, ktoré len potom dostaneme, až odídeme. To je síce veľmi nespoľahlivé a možno je i lepšie, keď nepíšeš. Veď, ako ja, denník^[2356] s dennými drobnými udalosťami, myšlienkami a citmi. Ak nám Pán Boh dopraje ešte zísť sa, čomu verím, budeme mať zaujímavú lektúru a možno, že nám bude ešte veselo, ako nám je smutno teraz. Len kedy to bude, kedy? Kedy tak spolu budem sedieť s Tebou pri stolíku, ako teraz sedím. (Lampa mi svieti nad hlavou, je deväť hodín, budíček klepe, von ticho, len z kuchyne kedy tedy hurt a mrmlot. Retrait^[2357] ešte netrúbia.) Či by šmaril toto pero o zem a miesto listu všetky tieto moje táraniny by Ti ústne povedal. Ani nespomínať! Takým ďalekým, nemožným sa mi to teraz vidí; niekedy divným, neuveriteľným sa mi vidí zase, že uniformu nosím a nemôžem ísť domov a zase niekedy mi skoro istým prichodí, že onedlho prídem domov a budem s Tebou, lebo všetko toto nemôže dlho trvať už. Čo bude, ako bude, ktoré moje tušenie sa splní, nevie nik, iba Pán Boh, ktorý určil môj osud. Verme, že sa zídeme a budeme spolu až do našej skutočnej, a ako sme si skoro sľúbili, spoločnej smrti.

Retrait už trúbia. Maršan mi doniesol Est. Kukol som: „Kovno korül német offenziva lesz.^[2358] „Kriste môj! Aká hlúposť. Veď by sa to nemalo prezradiť, čo stroja a predsa o tom píšu. Bozkávam Vás všetkých a Teba, Anča moja, od hlavy po päty. Pomysli, čo všetko Ti bozkávam.

Tvoj oddaný

Jano

List 410. Anne Jesenskej (Veszprém, 915, máj 31.) ^[2359]

Moto: „Én nem tudom, hogy kell ezt megszokni…“ népdal.

Még ma is itt vagyunk még. Lapjaidat 25. és 27. V. nagy kőszőnettel vettem. Nem vártam már életjelt tőled, annál jobban estek. Vlado sem vonult még el: ma lapot kaptam tőle. Valószínű, hogy egy cél felé megyunk. Őssze-vissza beszélnek. Ma a román határt emlegetik. Perse hitelt nem lehet adni az oly mendemondáknak Milánt sajnálom, hisz az megsihetűl a sok ágyúzástol.

Csókollak. Jano

Preklad:

Veszprém 31. mája 915

Motto: „Ja neviem ako treba tomu privyknúť…! Ľudová pieseň

Aj dnes sme ešte tu. Srdečná vďaka za Tvoje pohľadnice zo dňa 25. a 27. mája.^[2360] Nečakal som už správu od Teba, tým lepšie mi to padlo. Vlado taktiež ešte neodišiel. Dostal som dnes od neho kartu. Pravdepodobne máme ten istý cieľ. Rozprávajú všeličo. Dnes spomínajú rumunské hranice. Pravda, nemožno veriť neovereným chýrom. Milana ľutujem, veď ohluchne od toľkej kanonády.^[2361] Bozkáva Ťa

Jano.

List 411. Anne Jesenskej (Veszprém, 915 jún. 2.) ^[2362]

Anča moja, dobré ráno Ti, dobrý deň a dobrý večer a potom dobrú noc, aby si sladko spala, každý deň, každú noc, kým sa nevrátim a sám Ti toto všetko nebudem vinšovať. Dúfaj a buď trpezlivou. Ty si už prešla cez školu neistoty, keď som bol v Prešporku a také desné chýry šli o mne.^[2363] Toto je ostatná karta, ostatný bozk, ostatný pozdrav z Veszprému.^[2364] Srdečne Vás bozkávam všetkých.

Tvoj Jano

List 412. Anne Jesenskej (Szombathely 2. VI. 915) ^[2365]

Szívélyes üdvözlet Szombathelyröl. Szép állomás, nagy város. Vacsora.

Csók. János.

Preklad:

Szombathely 2. 6. 915

Srdečný pozdrav zo Szombathelye.^[2366] Pekná stanica, veľko mesto. Večera.

Bozk! Jano

List 413. Anne Jesenskej (Kis-Cen, 915 junius 2., pol šiestej poobede) ^[2367]

Tu som obedoval komisný kost. Dešperátny kost a vraj ešte bude. Kus mäsa a polievky po jednom. Predstav si, koľko treba čakať, kým na človeka príde rad. Vlado telegrafoval, že dnes idú.^[2368] Telegram som dostal už na štácii.

Bozk. Tvoj Jano

List 414. Anne Jesenskej (Veszprém, 3. VI. 915) ^[2369]

Anča moja drahá, sme na veszprémskom štacione. Jedenásty batalión. Všetko hurtuje, vykrikuje, spieva a vrieska. Ja sedím na briežku pri telegrafnom stĺpe a dívam sa na familiárne výjavy, slzy a plač. Ó, koľko lepšie, že si nie tu. Takto aspoň utajiť môžem slzy, čo sa mi tisnú do očú. Ale je už komando fel.^[2370] Ideme. Bozk.

(Jano)

List 415. Anne Jesenskej (Pozsony, 915, jún, 3.) ^[2371]

Reggel 4 óra. Pozsonyba érkeztem, innen a már neked ismerős vonalon megyek tovább Zsolna felé. — Iszonyú éjszakám volt. Aludtam egy lóczán, azaz ketten aludtunt rajta s egymást rugtuk. A reggel szép, de mi piszkosak vagyunk.

Csókollak. [Jano]

Preklad:

Bratislava, 3. VI. 1915

Štyri hodiny ráno. Prišiel som do Bratislavy, odtiaľto už pre Teba známou traťou pôjdem ďalej smerom na Žilinu. Strašnú noc som mal. Spal som na lavičke, lepšie povedané sme tam spali dvaja a celú noc sme sa kopali. Ráno je krásne, ale my sme špinaví.

Bozkávam Ťa. (Jano)

List 416. Anne Jesenskej (Lipótvár, 915, jún, 3.) ^[2372]

Reggel 7 óra. Reggeli: tea és sajt. Mindenki meg van elégedve. Kőzeledem egy percre a pátriám felé, habár még mindég mosdatlanul piszkos pofával és kezekkel. Ezentúl ez így lesz. Hogy vagy te e percben? Csókollak

János

Preklad:

Leopoldov 3. júna 915

Ráno sedem hod. Raňajky: čaj a syr. Každý je spokojný. Blížim sa na chvíľku k svojmu domovu, hoci som ešte stále neumytý, so špinavou tvárou a rukami. Odteraz to už bude takto. Ako sa máš Ty v tejto chvíli? Bozkáva Ťa

Jano

List 417. Anne Jesenskej (Žilina 3. VI. 915 12. hod.) ^[2373]

Obed: guláš a tri deci šillera. Pozdravujem Ťa z týchto známych krajov. Deň končí. Vo vagóne sparno. Przemysel, ako vravia tu, padol.

Bozk. [Jano]

List 418. Fedorovi Jesenskému (Žilina, 915 3/VI, 1 hodina p. o.)^{[2374] [2375]}

Pozdravujem Vás zo Žiliny, kde sme obedovali guľáš a dostali aj vína, noc bola nanič na lavici, deň sparný.

Bozkáva Vás Váš Jano.

List 419. Anne Jesenskej (Čadca 3. VI. 915) ^[2376]

Srdečný pozdrav z poslednej uhorskej štacie. Vyríď aj Vašim. Bozkáva Ťa a všetkých

Tvoj Jano.

Dúfaj!

List 420. Fedorovi Jesenskému (915 jún 4., o 8 h 45 r.!) ^[2377]

Pozdrav z Dziedic ráno o pol deviatej.

Jano

Zišli sme sa konečne.^[2378] 3. hod. čakali a tak sme ich dohonili. Oni už šli a my čakáme. Zdá sa, že ideme na jedno miesto. Aspoň to nás bude potešovať.

Srdečný pozdrav Váš Vlado.

List 421. Anne Jesenskej (915, jún, 4. D.)^{[2379] [2380]}

Reggel 1/4 9. Reggeli után, mely cukornelkűli teából állott űdvőzollek és csókollák. Jano

Végre valahára találkoztam a Jánossal. Az a vigaszom, hogy nem messzi egymástól fogunk harczolni. Istene veled. Vlado

Preklad:

D. 4. júna 915

Ráno, štvrť na deväť, po raňajkách, ktoré pozostávali z čaju bez cukru. Pozdravujem Ťa a bozkávam Jano.

Konečne som sa stretol s Janom. Utešujem sa tým, že nebudeme bojovať ďaleko od seba. Pán Boh s Tebou. Vlado

List 422. Anne Jesenskej (915 4. VI.) ^[2381]

Srdečný pozdrav z tohto pekného mesta, vlastne z vagónu, kde sa paríme. Je 10 h. 20. S Vladom som sa v Dziediciach stretol.

Bozk! Jano

List 423. Anne Jesenskej (4/VI. 915 12 h 30.) ^[2382]

Anča moja, pozdravujem Ťa z tohto stacionu na svojej radostnej púti. Myslím, že sa ale v Martine dlhšie zdržíš a nebudeš utekať domov.^[2383] Tu čakáme na obed. V restaurante komisníkovi^[2384] ani obedovať neni dovolené.

Bozkávam Ťa Jano

List 424. Anne Jesenskej (5/VI. 915) ^[2385]

Anča, űdvőzollek Gromnik állomásaról, még mindég utazunk, most már határozottan piszkosan. Épen tojásokat főztunk. Kiprobáltuk a zsebgyorsforralómat. Bevált és 10 tojást megfőzőtt keményre. Kűlőnben jól vagyok és egészéget s tűrelmet kivánok neked is.

Csók (Jano)

Preklad:

5. 6. 915

Anča, pozdravujem Ťa zo stanice Gromnik, ešte stále cestujeme, teraz už poriadne špinaví. Práve sme varili vajíčka. Vyskúšali sme môj vreckový varič. Osvedčil sa a uvaril desať vajec natvrdo. Ináč sa mám dobre a prajem aj Tebe zdravie a trpezlivosť.

Bozk (Jano)

List 425. Anne Jesenskej (5/VI. 5 h. poobede, Číslo táborovej pošty 102., (otázka)) ^[2386]

Anča moja, prišli sme do Tarnova, na akejsi malej predstanici nás zložili, tu čakáme ďalší rozkaz. Stopy po vojne nebolo cestou veľmi vidieť až na zákopy, zborené alebo porúchané budovy a roztrieskaný most pred samým mestom. Mesto Tarnov odtiaľto nevidieť. Som ináče zdravý, bárs od 10-tej, keď sme mali fazuľovú polievku. Teraz rozdávajú chlieb. Srdečné bozky.

Ján

List 426. Anne Jesenskej (7/VI. 915) ^[2387]

Anča moja drahá, sedím tu pred školou na lavičke pod gaštanami zavčasu ráno (6 hodín) a zdeľujem Ti, že som zdravý. Sme v Radomysli, kde sme dnes nocovali, na tom istom mieste, kde pred pár dňami boli Rusi ubytovaní. Včera sme nocovali v Tarnove. Tu je celý rínok dorúbaný, budovy vydrancované, popálené, zašpinené. Obyvatelia sú, sa mi zdá, vo väčšine židia, ako aj v Tarnove. Včera sme mašírovali od 6-tej ráno do 6-tej večera. Ja som sa stal v polovici ceste szakács^[2388] a tak som mohol zhodiť rustung.^[2389] Srdečný pozdrav a bozk

Tvoj Jano.

List 427. Anne Jesenskej (915 8/VI. 5^h 45 reggel) ^[2390]

Édes Ancsám,

eltekintve a kilométerektől, melyeket a nagy hőségben meg kellett tennűnk, és az utánuk járó indilenciát hozó fáradságtól igen jól el vagyunk látva. Kapunk vőrős bort, sőrt, kenyeret, naponta ebédet, vacsorát. Tegnap meg is fűrődtem Vysloka folyóban, de a kezeim még mindég olyanok, mintha egy hétig a főldben turkáltam volna. A város piaca az oroszoktól tőnkre van téve. Főlőtte feltűnően sok varjú krákog. Nem-e ránk várnak. Miklóst is, Ernőt, leányait, azután Gittát is űdvőzőltem útkőzben. Vlado eddig nem ért utól. (János)

Preklad:

8. 6., 5 hod. 45 ráno

Drahá moja Anča,

nehľadiac na kilometre, ktoré sme museli prekonať vo veľkej horúčave, ani na otupujúcu únavu po nich, je o nás dobre postarané. Dostávame červené víno, pivo, chlieb, denne obed i večeru. Včera som sa aj kúpal v rieke Vysloka, ale aj tak mám ruky ešte stále také, ako by som sa bol nimi týždeň rýpal v zemi. Trhovisko v meste je zničené od Rusov. Nad ním kráka pozoruhodné množstvo vrán. Či nečakajú na nás? Cestou som pozdravil aj Mikuláša Ernesta, jeho dcéry, potom aj Gitu.^[2391] Vlado^[2392] má doteraz nedohonil. Jano

List 428. Anne Jesenskej ^[2393]

Édes Ancsám,

ma találkoztunk végre a 31. honvédezredünkkel, számunk tehát 102 lesz. Cím 31 honvédgyalogezred, tábori pósta 102 szám. Ha írsz vagy kuldsz valamit, erre a címre küldjed, ahol egy falucska mellett tanyázunk eddig a szabad ég alatt, mert a fabulan nincsen hely. Tegnap és ma nagy menetelések voltak, de kibírtam. Kibírok én még talán tobbet is. Vladoval útközben töboször találkoztam. Ezrede dandárunkba tartozik. Útközben meglátszott a háború nyoma. Szép is e nemes avagy volt a halálos küzdelem és ütkozés. Csókollak. Veszprémbe nekem írt két lapot és egy zártat épen most kaptam meg. [Jano]

Preklad:

12. VI

Milá moja Anča, dnes sme sa konečne stretli s 31. plukom, takže naše číslo bude 102. Adresa: 31. pluk poľná pošta 102. Ak píšeš, alebo pošleš niečo, posielaj na túto adresu. Teraz táboríme pri jednej dedinke, doteraz pod holým nebom, pretože v dedine nie je miesto. Včera i dnes boli veľké pochody, ale som vydržal. Ja už vydržím asi aj viac. Cestou som sa stretol niekoľkrát s Vladom. Jeho pluk patrí do našej divízie. Cestou sa ukázali stopy vojny. Pekná a úrodná zem bola svedkom ničiacej bitky. Bozkávam Ťa.

Dve pohľadnice a jeden list,^[2394] ktorý si mi písala do Veszprému, som práve teraz dostal.

List 429. Anne Jesenskej (14/VI. 915) ^[2395]

27 kilométeres mars után végre itt pihenűnk fájós lábakkal, de egészséges fogakkal és gyomorral. Vladóval ismét találkoztam.^[2396] E lapot nála írom, fehér kávé előtt. Holnap tovább megyűnk, hogy hová az titok. Nem kőzőlhetem veled még a tábori pósta számát, de ha írni akarsz, próbalj 31 hvgy ezred 102 tábori pósta. Csókollak s a tőbbieket mind! Jano

Preklad:

14.6.915

Po 27-mom km pochode konečne tu odpočívame s boľavými nohami ale so zdravými zubami a žalúdkom. S Vladom som sa opäť stretol. Túto kartu píšem u neho, pri bielej káve. Zajtra ideme ďalej, že kam, to je tajomstvo. Nemôžem Ti ešte oznámiť číslo poľnej pošty, ale ak chceš písať, tak skús: 31. peší pluk, č. poľnej pošty 102. Bozkávam Ťa aj všetkých ostatných. Jano

Na hornom okraji pohľadnice: Veľmi dobre by padlo, keby sme sa mohli stretnúť. Oveľa lepšie však by bolo, keby sme sa mohli stretnúť už doma. Srdečný pozdrav Vlado.

List 430. Anne Jesenskej (19. VI. 6/15 reggel) ^[2397]

Édes Ancsám, sátor alatt aludtam sátorlappal, kőpennyel és takaróval védve, de az éjszakák, a reggelek és az esték tudja az ég miért igen hűvősek és az ember a hideg miatt igen korán ébred. A reggel csak most kezd melegedni, habár a nad elég magasan van már. Jól érzem magamat dacára annak, hogy tegnapelőtt 34 kilométert és tegnap kőrűlbelűl 20 kilométert gyalogoltunk. Nem volt meleg, azért a nagy teherrel, mely a vállaimat nyomja, kőnnyen bírtam ki a menetelést. Századparancsnokunk igen szimpatikus ember, tekintettel van a legénységre a annak rendes élélmezéséről mindig gondoskodik, ad pihenőt, ha fáradtak vagyunk és a vezetése minden tekintetben figyelmes, de a fegyelmet fenn tudja tartani és szigorú. Csókollak mindnyájatokat

János.

Preklad:

19. 6. (1915) 6 hod. 15 ráno

Milá moja Anča, spal som pod stanom, celtovinou, kabátom a dekou prikrytý, ale noci, rána a večery s bohvie prečo veľmi chladné a človek kvôli zime veľmi skoro vstáva. Ráno sa iba teraz začína otepľovať, hoci slnko je už hodne vysoko. Cítim sa výborne napriek tomu, že predvčerom sme pochodovali 34 km a včera viac než 20. Nebolo teplo, preto s veľkou ťarchou, ktorá mi tlačí plecia, som ľahko znášal pochod. Náš veliteľ je veľmi sympatický človek, je ohľaduplný k vojakom a o ich dobré stravovanie sa vždy postará, povolí oddych, keď sme ustatí a jeho velenie je z každého hľadiska pozorné, ale vie udržať disciplínu a je prísny. Bozkáva Vás všetkých

Jano

List 431. Anne Jesenskej (21. VI. 914 1/2 11d. e.) ^[2398]

Űdvőzőllek. Az ágyúdőrgést már hallom. Észak felől. Hideg van és várjuk az ébredőt egy a határhoz kőzeli mezei úton. A zászlóalj fele alszik. A 20 sok, kik kőzőtt Vlado is van, talán 50 lépésnyire tőlűnk tanyáznak. Láttam a lapodat, melyet az őcsémnek írtál. Én még nem kaptam semmi hírt toled, sem a mártoniaktól. Egészséges vagyok.

Csókollak János

Preklad:

Zdravím Ťa. Hrmenie kanónov už počuť od severu. Je zima a čakáme na budíček na jednom poli blízo hraníc. Polovička mužstva spí. 20-ty pluk, v ktorom je aj Vlado, táborí asi 50 krokov od nás. Videl som pohľadnicu,^[2399] ktorú si písala môjmu bratovi. Ja som nedostal nijakú správu od Teba, ani od martinčanov. Som zdravý.

Bozkáva Ťa Jano

List 432. Anne Jesenskej (22/VI. 915, 5 h d. u.) ^[2400]

Édes Ancsám, kedves lapodat 15 ki kelettel kőszőnettel megkaptam. Igen őrűltem neki, mert más olvasmányom nincs, mint a régi levelek, hát mikor frisset kapok. Űtkőzetben még nem voltunk, de tegnap az ágyuzást már hallottuk és éjjel még a géppuska is hallható volt. Szolgátban voltam (laktáborőrség), láttam messziről a pergőtűz műkődését, valahol messze keletre és északra falvak éghettek, mert az ég állandóan piros volt. Ma csend van. Egyetlen egy ágyút sem hallottam. Őrűlők, hogy egészségesek vagytok. Meddig maradunk a faluban, nem tudjuk. Csókollak

János.

Preklad:

22. 6. 915 5h dopol.

Drahá moja Anča, Tvoj milý lístok z 15.-ho som prijal s vďakou. Veľmi som sa mu potešil, veď tu nemám ani čo čítať, len tie staré listy. A keď dostanem čerstvé! V boji sme ešte neboli, ale včera sme už počuli kanonádu a v noci bolo dobre počuť aj guľomety. Mal som službu (táborovú stráž), zďaleka som videl účinok delostreleckej prípravy, kdesi ďaleko na východe aj na severe zrejme horeli nejaké dediny, lebo obloha bola stále červená. Dnes je ticho. Nepočul som ani jediný kanón. Som rád, že ste zdraví. Dokedy zostaneme tu v dedine, to nevieme.

Bozkáva Ťa Jano

List 433. Anne Jesenskej (24. VI. 914) ^[2401]

Édes Ancsám, megkaptam a fényképes lapodat is. Az általános vélemény rossz, mert a fénykép nem jó a mennyiben rajta nagyon bágyadt és vénes kifejezés látszik, a melyet sohasem láttam, még Zsolnán sem, habár lehet, hogy fáradt voltál Még mindig itt tanyázunk sátrak alatt. A mai éjszaka volt az első, a mely nem volt hűvős. Tegnap felcsaptam mosónőnek s életemben előszőr mostam inget, gatyát, tőrűlkőzőt stb. karbolszapannal, a melyet Vladotól kaptam Csodálatos, hogy a mosás eredménnyel járt. A ruhanemű fehérebb lett, de a szappan is elfogyott. Nézetek szerint nem maradunk itt, hanem az új harotérre megyűnk, a hol lehetséges még Milánnal is találkozunk. Csókollak mindnyájatokat

János

Preklad:

24. 6. 1915

Milá moja Anča, dostal som aj pohľadnicu so snímkou. Všeobecná mienka je zlá, lebo fotografia nie je dobrá, lebo vyzeráš na nej skleslo a staršie, tak som Ťa nikdy nevidel, ani v Žiline, hoci je možné, že si bola unavená. Ešte stále tu táboríme v stanoch. Dnešná noc bola prvá, ktorá nebola chladná. Včera som sa zverboval za práčku. V živote prvýkrát som pral košelu, spodky, uterák atď. s karbolovým mydlom, ktoré som dostal od Vlada. Je to zázračné, že sa pranie skončilo s úspechom. Šatstvo ostalo čistejšie, ale aj mydlo sa minulo. Podľa všeobecného názoru tu nezostaneme, ale sa pohneme na nové bojisko, kde sa možno stretnem s Milanom.^[2402] Všetkých Vás bozkáva

Jano

List 434. Anne Jesenskej (24. VI. 914) ^[2403]

Édes Ancsám, kérlek légy szíves utánam valami magyar lapot pld. az Estet naponként kűldeni, vagy elófizeti az én tábori címemre. Értesítlek, hogy én a III. zászlóaljnál és a 12 századnál vagyok. Az utolsó 19 iki kedves lapodat megkaptam, a csomagot várom, kíváncsi vagyok megkapom-e, de a kűldeményedet előre is kőszőnőm. Kűlőmben jól vagyok. Gyakorlatozunk naponként összesen talán 4-5 órát. Az ágyuk megszűntek dőrőgni. Néha egy-egy aeroplánt látni főlöttűnk. Egyebek kőzőtt az élelmet illetőleg nagyon hiányzik a tészta. A faluban semmit sem lehet kapni. Csókollak és űdvőzlőm mindnyájatokat

János

Preklad:

24. 6. 915

Milá moja Anča, prosím Ťa, pošli za mnou denne nejaký maďarský časopis, napr. Est,^[2404] alebo predplať na moju adresu poľnej pošty. Oznamujem Ti, že som v III. prápore a v 12. stotine. Poslednú milú pohľadnicu z 19-teho som dostal,^[2405] balík čakám, som zvedavý, či ho dostanem, ale za balík dopredu ďakujem. Denne cvičíme vcelku asi 4 — 5 hodín. Delá sa odmlčali. Zriedkavo nad nami sa zjavuje jedno lietadlo. Mimochodom z jedál mi veľmi chýbajú cestoviny. V dedine sa nedá nič kúpiť.

Bozkáva Ťa a všetkých Vás zdraví

Jano

List 435. Anne Jesenskej (25. VI. 915, reggel 6 h) ^[2406]

Édes Annám,

a kis csomag még nem jőtt meg, talán nem is fogadták a póstán el. Legutóbbi lapamban felkértelek, hogy fizess elő címemre az Estet, vagy más budapesti napi lapot. Olvasmányaimat Tarnowban elhagytam, ami még nálam matadt, azt kőnyv nélkűl tudom. Most kűlőnősen jól esnék valami jó regény, vagy egyéb kőnyebb dolog. Kűldhetsz képes lapot is, nemcsak táborit. Az utolsó fényképes lap megjőtt, a mártoni is. Ismétlem, hogy kutya bajom sincs és még mindég szelíd mosakodó, tiszta alsóruhát hordó kultúrember vagyok dacára annak, hogy rántott csirkét zőld borsóval már régen nem láttam és a pisztrángott talán fel sem ismerném. Hússzerű eledelem marhahús, másféle eledel: leves és fekete. A mi szakácskőnyvűnkben más nincs. Vizet nem iszom e helyen, mert rossz.

Csókollak János

Preklad:

25. 6. 915 ráno o 6 hod.

Milá Anna, malý balík ešte nedošiel, asi ho ani neprijali na pošte. Na minulej pohľadnici som Ťa prosil, aby si predplatila na moju adresu Est, alebo nejaké iné budapeštianske noviny. Svoje materiály na čítanie som stratil v Tarnowe, čo ešte zostalo u mňa, to viem naspamäť. Teraz by výnimočne dobre padol nejaký dobrý román, alebo iné ľahšie čítanie. Môžeš poslať aj pohľadnicu, nielen poľnopoštovú. Posledná pohľadnica došla aj z Martina.^[2407] Opakujem, že nie je mi nič a som ešte stále solídny, umývajúci sa kultúrny človek, ktorý nosí čistú spodnú bielizeň napriek tomu, že vyprážané kurča so zeleným hráškom som už dávno nevidel a pstruhy by som už asi nespoznal. Moja potrava z mäsitého druhu aj hovädzina, iné jedlá polievka a čierna káva. V našej kuchárskej knihe iné nie je. Na tomto mieste vodu nepijem, lebo je zlá.

Bozkáva Ťa Jano

List 436. Anne Jesenskej (26. VI. d. n. 5.)^[2408]

Itt állapodtunk meg a vasuti vonal és egy út mellettkőrűlbelűl már 5 órája várunk a tegnapi es mai nagy marsok után. A kis csomagodat tegnap megkaptam. A keks elromlott a dohánytól, de megettem a csokoládéval egyűtt, melyből nagyon sok kellene. Csókollak érte, de kérlek a cigarettát erősebbre csináld, azaz keményebbre. A dohány jó. Vladónak az ezrede 20 szám, tábori póstája ugyanaz. A zlj. száma és a század száma nála nem kell, de ő a koszttal jól van, finoman el vannak látva. Nem tudom, mi kor odhatom fel e kártyát, mert útban vagyunk kelet felé s nincs alkalmam e sorokat feladni. Teta levelét megkapgam. Kőszőnőm és csókollak mindnyájatokat.

(János)

Preklad:

26. 6. poobede 5.

Tu sme sa zastavili pri železničnej trati a pri ceste a už asi päť hodín čakáme po včerajších a dnešných dlhých pochodoch. Tvoj balíček som dostal včera. Keksy sa napáchli od tabaku, ale som ich zjedol spolu s čokoládou, ktorej by som potreboval veľmi veľa. Bozkávam Ťa za ňu, ale prosím Ťa, cigarety rob silnejšie, totiž tvrdšie. Tabak je dobrý. Vladov pluk má č. 20, aj číslo poľnej pošty. Číslo práporu a roty nie je u neho potrebné, ale on s jedlom stojí dobre, sú výborne zásobení. Neviem, kedy budem môcť poslať túto kartu, lebo sme na ceste smerom na východ a nebudem mať možnosti poslať tieto riadky. Tetin list som^[2409] som dostal. Ďakujem a bozkávam Vás všetkých

(Jano)

List 437. Anne Jesenskej (27. VI. 914) ^[2410]

Édes Ancsám, ma szabad ég alatt, de mégis csak úgy a sátrak alatt tanyáztunk. Az ébresztő egy kőzeli ágyú dőrgése volt. Az éjszaka győnyőrű, de hideg volt. Az utóbbi napokban igen sokat menteltűnk, megizzadtunk, megáztunk, ujra izzadtunk és ujra áztunk. Csokoládét kűldj, ha kűldhetsz. Lapjaidat naponként megkapom, rendesebben mint Veszprémben, remélem te is az enyéimet. Az utolsó lapodat 21-kéről ma reggel kaptam. Egészséges vagyok. Csókollak mindnyájatokat

János

Preklad:

27. 6. 1915

Milá moja Anča, dnes sme táborili pod holým nebom, ale predsa len pod stanmi. Budíkom bol hrmot blízkeho dela. Noc bola nádherná, ale studená. V poslednom čase sme veľmi veľa pochodovali, spotili sa, zmokli sme, znovu sa spotili a znovu zmokli. Pošli čokoládu, ak môžeš. Tvoje pohľadnice denne dostávam, poriadnejšie než vo Veszpréme, dúfam, že aj Ty dostávaš moje. Tvoju poslednú pohľadnicu z 21-ho som dostal dnes ráno. Som zdravý. Bozkáva Vás všetkých

Jano

List 438. Anne Jesenskej (29/VI. rozsban egy falu melett, d. u. 5. órakor) ^[2411]

Édes Annám, épen ebéd után vagyok és fekszem a rajvonalban rozs, búzavirágok és margaréták kőzepette. Villásreggelire zőld borsót ettem nyersen. 27 én már egyszer részt vettem egy űtkőzetben, amely este 5 től éji 10 óraig tartott. Tartalékban voltam, de kőrűlberűl 10 percig, golyózáporban mentem előre. Az oroszok visszavonulnak, esténként látni lehet égő falvaikat. A napok melegek, az éjszakák hűvősek. Egy éjjet az elfoglalt orosz árogban tőltőttem. Rólad álmodtam. Kűldj csokoládét ha lehet. A múltkori csomagot megkaptam. Csókollak

Irt meg: 31 hov. gy. ezred 12. század.

Vlado is itt van közelben de valami 8 napja nem láttam.

(Jano)

Preklad:

29. VI. v raži vedľa nejakej dediny poobede o 5-tej

Milá Anna, práve som po obede a ležím v rojnici uprostred raže, nevädzí a margarét. Na desiatu som jedol surový zelený hrášok. 27-ho som sa už raz zúčastnil v jednom boji, ktorý trval večer od 5-tej do 10-tej v noci. Bol som v zálohe, ale asi desať minút som napredoval v sprche guliek. Rusi stále ustupujú, po večeroch vidieť ich horiace dediny. Dni sú teplé, noci chladné. Jednu noc som strávil v obsadenom ruskom zákope. Snívalo sa mi o Tebe. Pošli čokoládu, ak môžeš. Minul balík som dostal.

Bozkávam Ťa

(Jano)

Píš mi: 31. honvédsky peší pluk, 12. rota.

Aj Vlado je tu niekde nablízku, ale som ho už asi osem dní nevidel.

List 439. Anne Jesenskej (6. VII. 915) ^[2412]

Liebe Anna!

Bin heute als Gefangener her gekommen, wohin werde ich von hier transporiert, das weiß ich noch nicht. Bin gesund.

Viele Grüsse

Dein Johann

Preklad z nemčiny:

6. 3. 1915

Dnes som sem prišiel^[2413] ako zajatec, kam ma odtiaľto transportujú, to neviem. Som zdravý. Veľa pozdravov Tvoj

Jano