ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List 51. Vladimírovi Jesenskému (Pešť 2. I. 1904) ^[159]

Drahý brat!

Tu sú úroky od 300 k. zmenky, čo žiruje Katreňák z Trenčína.

Pozdrav!

Tvoj Jano

List 52. Vladimírovi Jesenskému (Tisovec 4/3. 1904) ^[160]

Drahý Vlado!

Na Tvoj telegram, ktorý si spustil Ivanovi^[161] Ti ja odpovedám, že si dobre šípil, že som tu. Chcel som zostať v Pešti v nejakej kancelárii (a ak dostanem aj sa ta vrátim), ale v náhlosti som nedostal, alebo so slabým platom a tak som sa vybral v sobotu poobede domov do Martina, cestou mi všeličo prichádzalo na um a vo Fiľakove zvrtol som sa a prišiel som aspoň na týždeň zabudnúť svoj pech a troška odpočinúť si, síce ustatým som veľmi nebol, lebo ešte v decembri zložil som knihy a od tých čias len niektoré veci čítal, pripravený byvše už vtedy. Chcel som ísť aj na Žilinu a zastaviť sa u Teba, ale potom myslel som zas, u Teba najviac deň dva a potom musím aj tak domov, najlepšie rovno domov, ale ako som už hore vspomenul, cestou napadlo mi ísť sem, k čomu nutkalo ma aj to, že keď Ivan bol v Pešti, sľúbil som mu prísť do Tisovca a toľko razy nezadržiac ohľadom tohto svoje slovo, tento raz chcel som ho podržať.

Neviem, prečo telegrafuješ, zaiste dáka nezariadená zmenka, s tým počkaj, alebo daj sám žír protestovať,^[162] keď prídem do M.^[163] musím to zariadiť na dlžobný úpis, spočítal som svoje dlhy, mám ich mnoho, viac ako som si myslel, mamke som už o tom písal,^[164] — ináče sa neudržím za polroka ešte bez toho, žeby sa nestal nečestným človekom. Hľa keby nebol mal pech, všetko to išlo by ľahko. Toto ma trápi veľmi. Tá skúška ani nie tak, veď je to humbug. Presvedčil som sa o tom na iných a najväčšmi na sebe. Hanbím sa síce ako pes, lebo ľudia, čertvie, čo si budú myslieť (a Vy s nimi), čo budú hovoriť a či klebetiť, že lumpoval, neučil sa, sprosták, nikdy nezloží etc. Ale ja mám svedomie čisté a čo sa rozumu týče, mohol by byť rozumnejším, ale pre seba ho mám dosť i som s ním spokojný.

Ak si ale telegrafoval preto, že by mal úmysel na sebe niečo spáchať, to si sa, brat môj drahý, pomýlil. Ani mi v päte nebolo. Po prepadnutí som pil veľa, ale som sa opiť nemohol, predbežne som si zavečeral, ale po pití som šiel do kaviarne a tam som zase pil, druhí sa opili, ale ja som bol triezvy, o 8. ráno som prišiel domov (už aj po kúpeli — teda ako vidíš veci nevinné), preobliekol som sa a išiel na kávu, tam som prečítal novinky (chodil som s Bargárom)^[165] po tomto som šiel domov a ľahol som si, bolo už 11., spal som do 3. poobede, umyl som sa a šiel na kávu (obed som zgazdoval), prečítal som večerné novinky a šiel ku Bargárovi, vziať od neho isté svoje knihy a požičať ich na písomné dotvrdenie kamarátovi, potom som šiel domov a napísal list Tebe a mame. S knihami šiel som do krčmy, kde sa národ schádza na večeru, tam som ich nechal a šiel do divadla. Hrali „Hajduk hadnagya“.^[166] Dosť dobrá operetka. Bol som potom ešte v kaviarni, ale byvše ospalý odišiel som domov. Vstal som okolo 11. a nefruštikujúc o 12. šiel som na obed, poobede do kaviarne, novinky, tam boli Skyčák,^[167] Hodža,^[168] Šándorfi,^[169] Krupec,^[170] Fiala^[171] atď. Večer sme boli v divadle (népszínház),^[172] bola premiéra, dávali Apoštola,^[173] socialistický kus, sedel som s Hodžom v 10 zl. lóži na prvom poschodí, to Skyčák tak riadil (neplatilo sa). Kus bol socialistický, ale zlý. Na konci, keď sa opona spustila všetci socialisti spustili Marseillézku^[174] v obecenstve. Atď. Na druhý deň poobede šiel som domov, ale mi myšlienka strašná nenapadla. Braček neodsudzuj, prosím Ťa — a zbohom!

Tvoj Jano

List 53. Andrejovi Halašovi (v N. M. n/V 25. VII. 904) ^[175]

Blahorodý pane pravotár! Veľmi vďačne by som zahral^[176] a s radosťou, ale neviem, či budem môcť vôbec prísť na slávnosti, keďže som a v ten čas budem sám v kancelárii. Šéf^[177] je v Luhačoviciach a na ten čas sú určené také termíny, kam osobne musíme ísť.

S úctou Vám oddaný

Dr. Ján Jesenský

List 54. Oľge Kraftovej ^[178]

N. Mn/V. 19. IX. 904

List 55. Oľge Kraftovej (NMn/V. 4. X. 904) ^[182]

Pravdaže bolo fádnejšie na štácii,^[183] ako by bolo bývalo ísť s Vami, ale len v tom je rozdiel, že hodina dlhšie trvala. Vskutku vrátilo ma blato a ešte čosi. Pochopíte, keď poviem, že v prítomnosti druhých byť je niekedy toľko, ako neprítomným byť.

Kdeže by Vás vďačne neprijali! O obeti nemôže byť reč. Za kamarátom takým, ako ste Vy, aj na koniec sveta (juj!). A s radosťou! Na mojej strane vďaka. Tu Vás postrádame väčšmi ako doma, menovite niektorí ľudia. Ľúto mi ich je, a darmo im vravím, aby sa potešili. Hovoria, že ako ste preč, celé Mesto sa stalo akousi prázdnou dierou.

Ešte srdečnejší pozdrav!

Včera celý deň sme boli vo Vrbovom, a preto vystal pozdrav!

List 56. Oľge Kraftovej ^[184]

List 57. Oľge Kraftovej (Nitra 19. X. 904) ^[186]

Mám zase jeden strašne interesantný sonet.^[187] Sonet, čo sa iba šepce!

List 58. Oľge Kraftovej ^[188]

Skažite jej…^[189]

(spievala sleč. O. K. 12. X. 904)

List 59. Oľge Kraftovej (Nové Mesto n/V. 8. XI. 904) ^[190]

Slečna Oľga!

Tedy prvý list v mojom živote kamarátovi, ktorý sa menuje Oľgou, ktorou ste Vy, stvorenie ženského pohlavia. Podľa obyčajných pochopov, a aj podľa Vašich, som sa síce už prehrešil proti tomuto kamarátstvu, ale podľa mňa to nebolo prehrešenie, ja pomer s takými výjavmi, aké boli, posiaľ menujem priateľstvom a prosím aj Vás, aby ste ho za to uznali, aj Vy, slečna Oľga. Ja sám som síce pocítil a u mňa pocítili ste aj Vy, že ten cit, ktorý ma ku Vám od prvého počiatku viedol, bol inakší, to bolo to, čo nazývajú (aspoň tak sa mi zdá!) ľúbením, čo sa stupňovalo. Nie, kamarát necíti toľké zbúrenie krvi, to fluidum, nevidí ustavične obraz v myšlienkach, akoby on bol na samom vrchu, akoby sa každá myšlienočka, čo krsne v hlave, udierala o ňu, alebo akoby sa cez nejakú sieť cez ňu sypala, cez tú jednu jedinkú neprestajnú myšlienku o kamarátovi, necíti takú túhu a strádanie, v ňom ten pocit neprúdi tak. To je celkom iné.

Pritom všetkom ja menovať to budem priateľstvom a prosím Vás, menujte to aj Vy tak, lebo ačpráve nechcem na to ani myslieť, ani veriť, predsa ak by ste Vy ochladli (neviem vôbec, či ste sa zohriali ešte), a ak by som sa ja premenil v tých citoch, pomer ako priateľstvo mohol by existovať; ja v prvom rade okrem toho potrebujem sa presvedčiť, či mi cit ten zostane naveky, či ho nestratím pri príležitosti po čase.

Vy poviete na toto, že som sa mal najprv presvedčiť a potom hovoriť o láske, a možno nahneváte sa na mňa, ale prosím Vás, nehnevajte sa a odpusťte. Ja som sa presvedčil, že Vás rád a punktum, chcel som to v sebe zatajiť, aj zatajil som neraz, ale konečne nemohol som, vykukla láska zo mňa ako šidlo z vreca, prezrádzal som sa, že som sa prezradil atď. Nechcem sladkosti písať, lebo bojím sa cudzích očí, možno z nedôvery, možno z neodhodlanosti, len opätujem, že Vás rád mám. Aj to je nepotrebné, lebo to viete. Prosím Vás ešte o jedno iba, radi ma majte tak, ako Vás ja rád vidím a nazývajte ma kamarátom.

Toto som držal za potrebné napísať ako introdukciu^[191] do našich listov. Otázka ovšem, či po tomto osvedčení odhodláte sa písať Vy.

Včera čakali sme na štácii vyše hodiny ak nie viac, ale päť ráz iste sme si spomenuli na Vás — okrem mňa, lebo ja som čušal a iba myslel, že, hľa, mohli ste ešte aj Trubadúra^[192] dohrať, aj po pohári čaju vypiť a možno, že by sa bola naskytla príležitosť cez tú hodinu aj stretnúť sa s Vami osamote ešte raz a povedať Vám, že skutočne je tomu tak. Prišli sme domov o druhej. Ja som ešte písal do pol tretej asi, to sa vie, že sonet,^[193] a síce nie o Vás (to sa vie). Prečítal som Výlet do Firuzy^[194] či ako sa to volá a o štvrť na štyri som už bol — ako sa vraví — božím (horký božím!). Ráno prvá myšlienka bola, že sa mi neprestajne plietlo o Vás a o akomsi súde a mrzelo ma, že k súdu musím ísť, ale k Vám by som darmo šiel.

S pozdravom

J. Jesenský

List 60. Oľge Kraftovej (NM n/V. 11. XI. 904) ^[195]

Slečna Oľga!

Už som sa nazdával, že dokonáno. Cez celý týždeň jedinký list^[196] a tak ťažko, akoby bol prichádzal na saniach po blate. Preto ma, keď prišiel, dvojnásobne potešil.

Vy ste naozaj znamenitá dáma, pretože nehľadíte na rozum, ale na čosi inšie, čo ste síce nevypovedali, ale čo je, ak sa nemýlim, srdce; že sa na mňa hnevať nemôžete preto, lebo som sa prehrešil proti kamarátstvu a že to aj hneď odvôvodňujete vlastnou vinou (?!) a tým, že by to bolo hlúpe, neukázať si vzájomnú lásku. Pravdu máte, čo sa posledného týka, lebo bez tohto my vôbec by sme si nepísali a neboli si dôvernými (či sme?); bez toho vyslovenia, čo my nazývame prehrešením, nebolo by nám ani napadlo snáď iné nič, len kedy-tedy pohľadnicu poslať s oficiálnym pozdravom, dátumom a menom, alebo z mojej strany nejakým sladkým veršom na karte vysloviť, že prechovávam tajné túžby proti Vám, ale dôveru hľadať v dôvere — bez prehrešenia — nebolo by šlo. To bolo potrebné k nášmu priateľskému zblíženiu sa, lebo ináče by sme si nikdy neboli dovolili, ako hovorím, písať si a hovoriť otvorene.

Váš list je taký korektný, taký rozvážený, že sa musím priznať, ja takého listu neviem napísať. Ja sa musím zdŕžať, aby nevyhŕklo zo mňa opätovne a zase viete to, čo aj Vy nazývate smiešnym, že Vás rád, strašne, ukrutne rád, že mi chybíte a že mi je smutno za Vami a že by najradšej Vás opäť vidieť, ruku Vám chytiť a zas sa prehrešiť, že včera, keď som jedol u Vás holuby (u.p. strýca),^[197] neprestajne ma čosi znepokojovalo, netrpezlivo som čakal, kedy už vníde slečna Oľga, kedy sa otvoria dvere od salónu alebo zvonku a sadne si tiež ku stolu a niekedy aj do taniera mi pozrie, či už môže ponúknuť, a keď sa tie dvere neotvárali a slečna Oľga neprišla, že som sa strašne opusteným cítil, možno, že aj preto, lebo som sedel na kanape sám a tá je veľká.

Zdržať sa musím, aby som takýmito smiešnosťami nezaplnil list, lebo by mi to najlepšie zodpovedalo, ale hop! Slečna Oľga sa vie zdržať a ja by som sa nevedel? Jej je to možno snadno, lebo… ale keď je tak, i ja mám ešte kus z tej vôličky — zdržím sa aj ja — punktum.

Čo sa ochladnutia týka a jeho zdelenia, a že Vám potom treba bude zahanbenou sa cítiť, pripojujem pod I. sonet.^[198] Odpusťte, že Vás nimi sužujem, potrápte sa troška na tých veršovaných riadkoch.

Píšete, že keď sa Vám aj dačo takého zdalo, hneď ste si to hľadeli z mysle vyraziť. Nepíšete, prečo ste si to hľadeli z mysle vyraziť. Prosím Vás, odpíšte mi, kedy som sa počal zle držať a prezrádzať sa. Odpíšte mi, ako sa postavila vo Vás palota nášho nepsychologického a či nepsychologicky menovaného priateľstva? Či len po mojom osvedčení, či aj predtým. Ale správne a pravdive prosím! Chcel by som sa presvedčiť o duševnosti dám. To jest otázka je, či dáma vôbec opováži sa cítiť, slovom, lepšie povedané, milovať aj predtým, ako by jej muž riekol, že ju rád, alebo prezradil sa s citom, či ona svoje cítenie postaví iba na lásku muža, či by žena bola vstave šialene rada vidieť bez toho, že by jej bol mužský čo len slovíčko povedal, čo len iskierku z očí vypustil, čo len prstom prezradil, že ju rád. — Teda. Podotýkam, ak by Vám to chúlostivým prichádzalo — napíšte o tom.

Aké Vy máte srdce, že ste sa mohli nazdávať, že by ho nikto nechápal, alebo ťažko pochopoval? Máte ho ako druhé dámy, ktoré sú dobré, nestále, pochybujúce a milujúce, alebo s túžbou chcieť milovať. To sa dá celkom dobre pochopiť. Ale to, že bol čas, že ste sa Vy o nikoho na svete nezaujímali a hľadeli na šťastie iných, sa len dá tak pochopiť, že ste veľmi radi mali niekoho, a nadarmo, a predsa tak silno, že okrem neho nič neexistovalo pre Vás, len chcela existovať túžba — môcť sa zaujímať o štastie druhých, čo je velice krásne, ideálne, ale veľmi ťažké, zrovna nemožné, lebo je neprirodzené ľudskej prírode; a tak zostávala Vám iba láska k istej osobnosti, ktorá pre Vás nemohla existovať kvôli láske, kvôli tomu, aby ste sa jej oddali a milovali, ako ženské srdce, keď je dôverné, môže milovať. Strašný čas a strašná láska! Po takej láske neprichádza druhá taká, prichádza iba plamenná, krátko trvajúca, prenášajúca sa od predmetu ku predmetu, t. j. — pardon — od osoby k osobe, čo nám zodpovedá. A ak ste ten čas už prežili — viac on na Vás nepríde len preto, lebo nebude viac takej lásky.

O odpustenie pýtate, že o sebe píšete. Aký by to bol list pre mňa, keby ste o sebe nepísali? Tie litery ma tak nezaujímajú, ako to, čo je v nich; a to, čo je v nich, čím bližšie je ku srdcu, tým väčšmi je milé a príjemné. A Vy, odpustite, ste mi blízka. A tak prosím iba o Vás, nie o čase, o hviezdach, daždi a hradskej, aká je zlá, alebo dobrá. O Vás, o Vás!

Vaši^[199] sa chystajú v nedeľu k Vám do Kochanoviec. Ja by najradšej s nimi šiel, ale bez titulu, ako sama píšete, nemožno. Ako fiškál nemôžem tituly vymýšľať, lebo právne tituly sú určené zákonmi starými (a tých nie je ani menej ani viac) a právneho titulu k Vám ísť — podľa zdravých, laických ľudí — nemám.

V Trenčíne Vám na každý pád spravím fensterpromenádu^[200] a bez toho, žeby luna svítila, keď nezaspievam, zavzdychnem si: „pojď má milá ven!“ Lenže moja milá bude sklonená nad mašinou, nevyjde, lebo nevidí pred dverami uzimeného trubadúra^[201] a on, chudák, odíde na obed; vyžadovalo by sa od neho, aby s nechuťou jedol, ale on, možno, bude mať zato apetít. Prestať! Nepatrí sa!

Váš — ako Vy tak aj ja — kamarát.

List 61. Oľge Kraftovej ^[202]

Juj!

(Sonet) ^[203]

List 62. Oľge Kraftovej (Nové Mesto n/V. 16. XI. 904) ^[204]

Slečna Oľga!

Čili: môj najdrahší kamarát! Áno, Váš list sa mi zdal rozváženým a korektným, čo som aj hneď v ten deň zložil do „báječného“ sonetu. Ajhľa:

Posledných 6 riadkov sa vzťahuje totižto (toto slovka sa Vám páči) na Vašu lásku,^[205] o ktorej ste si zabránili hovoriť. A tak nehovorím. Ostatné riadky prezrádzajú akúsi aroganciu, akoby (som) ja mohol požadovať od Vás také veci, ako je srdca hovor sladký. Však? A preto odpusťte. Stalo sa len kvôli lýre a nechcem, aby sa Vám to zdalo požadovačným. Konečne, kto Vás zná, každý by rád mal podobné veci a Vy by ste všetkým aj tak nemohli zadosť urobiť.

Proces ochladnutia v novoletke,^[206] o ktorej píšete, je vlastná skúsenosť, ale, prosím Vás, nezanevrite preto na mňa. Keď poviem niekomu, že ho rád, nelžem, to je taká precítená pravda, ako je premyslená pravda, že dvakrát dva sú štyri. Nie, nebanujte, že ste mi list napísali vzdor tomu, že som už viac razy ochladol; príčinou toho ale boli vždy dámy a nebýval to záujem hlbší. Zdá sa mi, ako som Vám to už aj ústne povedal, že takú radosť nespôsobila mi ešte ani jedna slečna, ako Vy. Možno, že sa už na to nepamatám, ako ste Vy podotkli, možné je ale aj to, že toho ešte v takej sile nebolo.

Ako ma to teší, keď píšete, že je súženie, keď sa štítim veriť slovu, čo sľubujete, že neochladne žitím!

Otázka je v tom práve, že dievča sa len vtedy počne zaujímať, keď vidí záujem. Do tých čias najviac čaká, či bude záujem, či nie. Ak áno, je hotová i ona ľúbiť, ak nie, ani sa nevyvinie v nej láska. Niet lásky, ktorá by bola nešťastlivou preto, lebo nenašla záujmu u mužského, ale preto, lebo ten záujem bol, prezradil sa i vlastný záujem, a potom ten nevlastný zmizol. V tom je nešťastie. Na dôkaz citujem slová Vaše: „Pýtate sa ma, že keď sa mi aj dačo také zdalo, prečo som si to hľadela z mysle vyraziť? Nuž preto, lebo mi po každé hneď napadlo, že sa snáď predsa mýlim a že je to odo mňa namyslenosť, že by ste mi chceli dajakú zvláštnu pozornosť venovať, mysliac si: nieto tu iných dievčat, nuž baví sa so mnou…“ Spytujem sa po tomto: Osvedčila sa vo Vás láska pred mojím osvedčením? Avšak nie. Osvedčila sa po mojom osvedčení?… Boli by ste bývali nešťastnou, keby sa nebol osvedčil? Nie. Mrzelo by Vás, keby som sa teraz odrazu sekol a nepovedal ešte, ako sa strojím tristo razy povedať; rád Vás vidím? — Nie, či áno?… (Ale to je predsa už mnoho, čo si ten chlap dovolí. To sa vie, že nie.) Bola vo Vás predtým láska? — Nie. Bola potom?… (Zase! A just nebola.) — Ľúbení sú muži po ponúknutí svojej lásky, a len potom? Áno.

Pánbohchráň, neštudujem vo Vás!…

Atď. Ostatný riadok je hlúposť.^[207] Tak. To je to.

Jeden bod vo Vašom liste mi strašným prichodí, a síce: „A keby som jej (lásky) skutočne nebola schopná, tak vrúcnej a vrelej, tak by som nemala toho svedomia, ju dakedy dakomu ponúknuť, darovať, notabene,^[208] keby ju dakto odo mňa žiadal.“ Slečna Oľga! Môj drahý kamarát! Čo je toto! Čo je to za zúfalý punkt,^[209] to jest punkt, od ktorého Váš drahý kamarát by mohol zúfať? Dakedy! Dakomu! Obozretnosť! Ženská obozretnosť! Len nenapísať do listu nič takého, čo by kompromitovalo, lebo slová letia, písmo zostáva!… A preto ani nebudem zúfalým… Čo som posiaľ napísal o láske, to sa písalo iba akademicky,^[210] to nebolo nič. Odvolávam všetko, čo som prezradil o sebe; čo som povedal, neodvolávam, lebo to samo od seba odletelo a či odletí!

Ozaj! Ja sedím doma celý deň, pretože som ranený na hlave.^[211] Päťcentimetrový švík mám na nej od nepriateľskej šable. Pral som sa skoro štyri dni a nakoniec ranen/ý/ vychádzam z boja.

Aha! ale tretí list; aby neprečítali.

S úprimným pozdravom

Váš kamarát

List 63. Oľge Kraftovej (17. 11. 1904) ^[212]

Pozdrav!

Janko Jesenský

List 64. Oľge Kraftovej (NM n/V. 20. XI. 904) ^[225]

Slečna Oľga!

Zase by som najradšej povedať: „Drahá Oľga. Kamarát môj drahý, milovaný. Rád by som Ťa videl, objal a nepustil viacej nikdy, rád by som zase povedal, že Ťa rád a že Ťa vždy rád budem vidieť…“ Ale to som už sto razy myslel a sto razy povedal, keď nie Vám, ale aspoň sebe. Preto načo rozpisovať sa o láske a ubezpečovať Vás o nej!

Predovšetkým musím vysvetliť ženskú opatrnosť, ktorá Vás natoľko urazila, že ste už vyslovili žiadosť, aby bolo toho všetkého dosť. To jest chceli ste, aby tomu bol, ako sa hovorí „šlus“. A ten preto nerobíte „šlus“, lebo to neberiete tragicky. Nuž, to je celkom správne, že neberiete vec tragicky a správne som myslel, keď píšuc o ženskej obozretnosti, vedel som, že Vy, slečna Oľga, vec správne budete pochopovať. Že pochopíte, že to má byť akýsi revanš na to „dakedy dakomu“, z ktorého dalo sa zatvárať, že nie tomuto pánovi, ktorý mi listy píše, ale možno, že aj jemu; nie iste jemu, ale možno, že aj jemu; možno, keď nie tomuto, iste druhému. — A vo mne skrslo zviera sebecké, čo chce všetko iba pre seba. Toto zviera prezradilo už svoju prítulnosť a náklonnosť, svoju lásku, a odrazu mu zakričia: nie Tebe, ale dakedy dakomu. Pretože ale je hrdosť a pokorenie, pokorenie je v tom, že človek musí uznať vôľu a sympatie druhých, ktoré sa nestretli s jeho vôľou a sympatiami, človek ich zradil a nenašiel, už vystupuje hrdosť, ktorá zneguje všetko a čo by čo robilo srdce. Inak ten odsek nebol vážnym, lebo to „dakedy dakomu“ tiež neznelo tragicky, to jest zapierajúco náklonnosť a odvrhujúc lásku moju, ktorú cítim proti Vám, drahá slečna Oľga, kamarát môj milovaný vždy a všade.

Všade je evolúcia. Všetko má stupne a niet hraníc vo vývine citov, tedy aj tie stupne sú vlastne vŕštek, čo vedie lebo hore, lebo dolu. My mužskí nie sme nespravodliví, keď zahoríme láskou ku dievčaťu a žiadame si, aby nás aj ono vrele milovalo, ako my ju — „a keď sa Vám to podarí a keď to ona ukáže — stratíte záujem, zrazu sa Vám to preje“. — To by, ako sama píšete, divná a smutná vec bola. Ale pretože je to nie tak, nie je tá vec ani divná ani smutná. Nie je tomu tak preto, lebo keď ja zahorím láskou ku dievčaťu, láska moja žiada určitosť, či darmo nehorí, v tejto láske sú túžby po obapolnom milovaní, teda istý záujem; keď láska moja nájde prajnú určitosť a dôverujem v tú určitosť, že je to zo srdca idúca dievčenská, vrúcna láska, moja túžba sa splnila, prichádza vzájomné milovanie, teda už iný pomer, a pretože vzájomné milovanie je tá najkrajšia, najviacej poskytujúca doba lásky, je v nej túžba vždy sa milovať, neodlúčiť sa jeden od druhého, ale toto vzájomné milovanie si zabezpečiť, spolu zostať, môcť sa milovať verejne, pred ľuďmi. Prichádzalo by manželstvo. V manželstve je milovanie, čo odkrýva jednu za druhou nové vlastnosti ženy a muža. Ja odrazu vidím v svojej žene vlastnosť, ktorú som nevidel u nej za dievčaťa, táto vlastnosť ma prípadne vedie k novému výbuchu lásky, ktorých je veľa. Okrem toho milovanie je inakšie. A dovoľte, že píšem o tom — má mať toto milovanie aj ovocie, lebo by sa človek ženy a milovania chytro nasýtil. Dajme tomu, že ovocie a žena sa mi javí zase v nových svojich vlastnostiach, ktoré som posiaľ nevídal. Atď. Vidíte, ako sa potom v týchto obdobiach záujmy menia. — Len pred manželstvom, dopustím, môže sa človek vrátiť zo všelijakých príčin. Veď Vy to viete, že napríklad preto, lebo nemá postavenia, lebo pre iné, podobné veci. A ľudia horiac láskou, všeličo si nasľubujú a rozídu sa v tej nádeji, že sa o rok, o dva s tou istou láskou stretnú, a viac sa nestretnú, a keď sa aj stretnú, nuž nestretnú sa s tou istou láskou. Tá diaľka je vstave všetko ochladiť. A neurčitému človekovi netreba sľubu. Najprv nech si určí a či zabezpečí, čo mu treba a potom nech sľúbi. Ostatne o tomto je už nie reč. Nie, slečna, náš záujem neprestáva, keď vidíme záujem, on sa mení v záujem, aby to tak zostalo, ako je a vyvinulo sa svojou prirodzenou evolúciou k vrcholu najväčšieho šťastia. — Ozaj, slečna, čo je najväčšie šťastie v ľudskom živote? Odpíšte mi. Ja Vám potom odpíšem svoju mienku. No, pravda, ak sa Vám nechce o tom premýšľať, nuž nepremýšľajte a nepíšte o tom, ale myslím, že veľmi premýšľať pritom netreba.

Odpusťte mi, že som sa dnes prihlboko pustil do rozjímania o láske. Ak by Vás to hnevalo, odpíšte mi, no medzi priateľmi je dovolené všetko a menovite čo sa psychologických vecí týka.

Tak sa mi vidí, že večer Vám ešte jeden list napíšem.^[226] Bude mi väčšmi smutno (pardon, smutnejšie) a zaiste väčšmi postrádam moju drahú kamarátku a jedinú Oľgu, za ktorou by najradšej šiel dnes do Trenčína, aby [som] uvidel, ako sa ona zabáva pri tej mašine,^[227] a či je v bielej a či v ktorej blúze, a či je veselá, alebo smutná.

Váš úprimný

Jesenský

List 65. Oľge Kraftovej (NM n/V. 22. XI. 904) ^[228]

Drahá slečna Oľga!

Len čo som sa vrátil do Nového Mesta^[229] a povečeral, Vám píšem. Vidno, že všetky moje city a myšlienky zaoberajú sa len Vami a ja, keď už inak nemôžem, najradšej by [som] Vám ustavične písal. Takto zdá sa mi, akoby som ku Vám hovoril, a čo aj nepočujem Váš hlas, tie počuté slová akoby zopätované boli, akoby som znova videl Vás, kráčal pri Vašom boku od lampy k lampe. Vy pritom zaiste sedíte u pána farára na vizite a nepomyslíte na Vášho úprimného priateľa. Ale predsa snáď kedy-tedy prebleskne Vám myšlienka o ňom, krátka, preseknutá zaujímavými rozhovormi spoločnosti, v ktorej ste.

Ale hop! Zas si arogujem,^[230] čo by som si nemal arogovať. Človek sa vše prichytí pri špatných myšlienkach a chúťkach. Tak napríklad prichytil som sa aj keď som z Trenčína odchádzal, prichytil som sa pri ukrutnom egoizme. Neviem, ako mi to mohlo napadnúť. Pozeral som totižto oknom zo železnice, či Vás neuvidím. Práve vyšiel mesiac — a bolo vidno. Svojou sebeckou hlavou nazdal som sa snáď, že Vy tam pri koľajniciach budete ešte stáť a kývať bielym ručníčkom? Ale nie! Teraz sa mi to zjasňuje. Ja som len pozeral za Vami dnu do Trenčína, ako Vy idete pre svoj nový klobúk, a hoci som aj vedel, že Vás neuvidím, chcel som uvidieť kus toho chodníka a cesty, kade sme len pred chvíľou boli kráčali.

Ozaj! Ten nový klobúk mi musíte opísať, aby som ho poznal zďaleka. Musí to byť utešený klobúk. Aspoň formu udajte. Ale sa nenazdajte, že sa posmievam. Skutočne, ja som Vás zďaleka zavše podľa klobúkov, poťažne čiapok poznával. Dokážem s tým, že viem, aký klobúk ste nosili v lete, aký ste mali na Tureckom výlete,^[231] aký inokedy. Ak neveríte, opýtajte sa ma a ja Vám odpíšem precízne a bez chyby.

V poslednom Vašom liste — drahý kamarát! — veľmi sa rozpisujete o ženskej obozretnosti. Menovite píšete, že tej obozretnosti by veru z Vašej strany trocha neškodilo, lenže by to bola obozretnosť pre celkom opačnú príčinu; tej obozretnosti by ste ma boli Vy sám naučili… Teda Vy ste už aj doposiaľ neboli obozretnou, pri tom všetkom, že pri mne treba obozretným byť — pre tú jednoduchú príčinu, lebo keď vidím, ako ďalej píšete, lásku, ochladnem (pretože som proti Elenke^[232] ochladol).

Najsamprv, slečna Oľga, boli ste takou dámou, ktorú je radosť rád vidieť, Vy ste vídali u mňa lásku a bez slovka prezradili ste aj Vy (ak sa nemýlim), že som Vám nie antipatický a moju lásku ste prijali pri tom všetkom, že ste pochybovali, a možno pochybujete o jej stálosti, lebo veď spomínate Elenku, ale keď Vy pochybujete, že vždy zostane tak a keď Vy indirektné^[233] vedomosti máte o mne, že u mňa už bolo horúco a bolo chladno, a pritom všetkom sa láske mojej oddávate — potom ste takou dámou, akú som posiaľ nevidel, ktorú pre túto neobozretnosť rád mám celou svojou zaľúbenou dušou, so všetkými jej silami a slabosťami, a rád by (som) ju mal len pre túto neobozretnosť, keby (som) ju už inak nemal rád.

Ale odpuste mi tento tón. Tak sa ho vystríham, tak bočím od neho, a vždy zabŕdam. Konečne, viem, Vy sa teraz nezasmejete nad ním; ale možno prídu časy, ak listy nezničíte a niekedy potom prečítate, aj zasmejete sa nado mnou, možno pohŕdavo, možno veselo, možno horko, čo však nemyslím. A vidíte, popredku vravím, ak sa to stane, nebudete mať pravdu, lebo tón ten šiel z úprimnej, ľudskej a zaľúbenej duše.

Jedna dáma (Vy ju neznáte) povedala jednému mladému človekovi, keď ju on aj prestane rád mať, ona jeho nikdy, a keď by ju on aj nenávidel, ona vždy s láskou a vďačnosťou bude myslieť na neho. Na druhý deň videla ho prechádzať sa s druhou dámou, a keď ju neskoršie oslovil, tá dáma od hnevu nevedela slovíčka preriecť k tomu istému človeku. Hovoril mi to jeden kamarát (ale nie taký drahý ako Vy). Dokazuje to, že dámy sú vstave smiať sa nad žriedlom niekdajšej lásky. Ale nemajú pravdu. Ony majú pravdu, keď rady vidia. V tom je celá pravda, poézia, blaho a všetko u ženy. A preto, slečna Oľga, nikdy sa nesmejte nad týmto tónom.

Dosť už o tomto. Punktum! Vy by ste neboli bývali nešťastnou pred osvedčením lásky zo strany mužského. Teda Vy ste síce milovali človeka, ale ten človek Vám nebol takým vzácnym a drahým, že keby ste ho aj boli stratili, za ním neboli by ste pocítili ľútosti. Rovná sa to tomu, že vidím vo výklade krásny prsteň s utešenými kamienkami. Pozerám, pozerám naň. Myslím si: dobre by bolo mať ten prstienok. Zrovna šťastným by som bol. Ale nemám 1000 zlatých. Teda nemôžem ten prsteň mať. Teda sa uspokojím. Je mi ten prsteň drahým a vzácnym? Ukradnú ho, alebo kúpia druhí. Ja na ten prsteň nemôžem viac pozerať. Som nešťastným? Sama píšete, že nie. Teda ak človek nie je pre Vás taký vzácny a drahý, že by ste preň mohli zaplakať, potom toho človeka nemilujete. To nie je láska.

Ajhľa, báječná logika. Probujte ju podvrátiť. Ak ju podvrátite, pokorím sa Vašej mienke.

Nie je hodno zakladať si v láske človeka! Naopak, je hodno. Len netreba od ľudskej lásky zázraky očakávať. Keď je zapálená, aby som poeticky hovoril, jej vatra, zohrieva a osvetľuje. Podá človeku toľko sladkých okamihov, toľko šťastia, že len pre tieto okamihy, pre to šťastie hodno milovať. Že tá vatra dohorí, je smutná vec, človek by zrovna zakvílil, že je tomu tak, ale preto nezakladať si v láske človeka nemožno. Treba, aby sa láska utvrdila v tom pomere, ktorý nazývajú manželstvom, potom nedohára, alebo ak dohára, je pod morálnou presiou,^[234] ako som Vám to dnes vravel. Ak sa neutvrdí — musí zhasnúť, a čo by všetci čerti kládli na vatru polená.

Samá láska! Škandál! Neviem už o inom písať. Odpusťte! Chceli to byť ešte dozvučné reflexie na Vaše listy.

Cestoval som inak dobre. Sám som bol v kupé. Fajčil som ako Turek a prezeral v knižke o francúzskej revolúcii. Nemal som totižto so sebou trestný poriadok a nemohol som teda cestou študovať.

Večeru som mal zlú. Po večeri ma ťahalo k Vašim, ale zašiel som len k Igorovi,^[235] ktorý nebol doma, šiel som preto domov, aby som Vám tento list napísal a Vás, drahého priateľa, v duchu objímajúc a bozkávajúc, ho zakončil a zostal

Vaším oddaným

J. Jesenským

List 66. Oľge Kraftovej (Nové Mesto n/V. 29. XI. 904) ^[236]

Drahá Oľga!

Neviem, či Ti mám tykať a či vykať. Včera po tom záchvate akomsi citovom zblížila si sa ku mne tak, že vykanie, pravda, zdá sa mi zrovna akýmsi nemožným a absurdným. Veď Ty si po mojej matke teraz tým najbližším stvorením, tým najmilším a najoddanejším. Ba zrovna zdá sa mi, že pre Teba ešte väčšmi cítim ako pre mamku, ale to je cit postrádania, cit takzvanej „ľúbosti“, ktorý sa zrovnávať nedá s pocitom proti mamke. A predsa, keď si pomyslím, že sa my ešte v spoločnosti môžeme postretnúť, že Ty pre mňa pred druhými musíš zostať ďalekou a či ďalšou, keď si pomyslím, že Ty sama žiadala si o to, možno len tak naoko, možno ale že naozaj, aby sme si lásku svetu nevykričali, ale zostali kamarátskymi, že bude sa potom treba ešte väčšmi pretvarovať a sme vystavení pomýleniu sa — keď si na toto všetko pomyslím, zdá sa mi byť vykanie rozumnejším. Nuž, Oľga moja drahá, rozsúď sama. Ty si taká rozumná, že podvoľujem sa v tomto Tvojej vôli. Srdce Ti tyká, srdce Ti nemôže vykať, Ty, ako som spomenul, si mi najbližšia, Ty si u mňa najčastejšie či v srdci, či v myšlienkach, Ty si u mňa doma, keď pozriem do seba, len Teba vidím, len pre Teba mi je smutno dnes — a ústa aby vykali, pretože by to bolo rozumnejšie. Rozsúď sama, drahá moja. Ako chceš Ty, nech tak bude.

Celých 24 hodín prešlo, čo sme sa nevideli. Môžeš si myslieť, aká fádna bola cesta nazad. Ty predsa máš vždy niekoho okolo seba… A vidíš, či vidíte, zase Vám tykám… Ale u mňa niet nikoho, jediný Igor snáď, ale aj ten vše blúdi hore-dolu, no ktokoľvek by vari bol tu, predsa by nebolo veselo. Najväčšmi ma ťahá akosi k Vašim.^[237] Snáď preto, že sú Vám blízki a že ste Vy tam bývali a zdá sa mi, že by [som] Vás tam najskorej uvidel, pri tom všetkom, že som presvedčený o opačnom.

Dnes sme odprevádzali Tvoju slečnu sestru.^[238] Šla domov. Bola reč, Igor vszpomnel, či by sme do Trenčína nezašli. Ja som bol pristávajúci a skoro som sa potešil, ale musel som podotknút, že lepšie bude, keď si to necháme na štvrtok. A tak zostalo. Teda vo štvrtok, ak nepôjdem do Nitry na apelačné pojednávanie, iste prídem na koncert. Pôjdem rovno a v nádeji, že Vy prídete a že iste budete tam. Potom by sme sa uvideli iba u Vás, ak sa prídem odobrať; ak nie, nuž iba cestou do Pešti;^[239] ak takto nie, bohvie kedy. Pracujme spoločne na našich najčastejších vídaniach!

Napísali ste mi, čo Vy považujete za najväčšie šťastie. Nuž, Oľga moja drahá, podľa tohto ste Vy už šťastnou, lebo máte duševné spojenie s tým patričným, ktorý Vás nielenže dobre vystáť môže, ale Vás tak opravdove a strašne rád, že môžete mať bezhraničnú dôveru k nemu, môžete vedieť, že Vás porozumie, nevysmeje, neodstraší, ale keď bude treba, i láskave napomenie, na lepšiu cestu napraví, že každé duševné hnutie s Vami spolu cíti, takže nemusíte cítiť žiadnu samotu ani v radosti, ani v žalosti, lež sa môžete cítiť krytou, ochránenou v srdci dakoho druhého…

To všetko napríklad máte u mňa, drahá Oľga, a či sa cítite šťastnou? Včerajšie okamžiky podobali sa šťastiu; pre mňa boli šťastlivými, a predsa to nebolo úplné šťastie. Bola v nich jedna čierna myšlienka, ktorá to šťastie kalila, a to bolo to, že ja som sa ešte neodvážil Vás úplne, bez rozmyslu milovať, oddať sa láske k Vám, nie preto, že by [som] úplne a tak, ako sa len dá, nemiloval, ale preto, lebo ja Vás bez rozmyslu, šialene ešte nesmiem milovať, viazať a zväzovať sa nemôžem.^[240] A toto Vy zaiste sama cítite, preto je nie ani Vaše ani moje šťastie úplné. My sa nemôžeme oddať našej láske úplne, preto je nie úplná, preto niet úplného šťastia. Ináče súhlasím celkom s Vami v tom, čo Vy nazývate šťastím.

Povážte, včera večer som tuším od dvoch týždňov zase jeden sonet spáchal. Viete, keď takto v liste môžem hovoriť s Vami, ani necítim potrebu verše písať. To je práve tak, ako keď ktosi môže zo srdca zaspievať, necíti potrebu, aby na klavíri hral od srdca. Ozaj, ten sonet, počúvajte:

Nuž, ja som myslel na Teba, a zdá sa mi, že to padá na mňa. Nie, nie, na obidvoch nás to rozhodne nemôže padať, a menovite na Teba nie. Ty, ak si aj mala lásky, Ty si ochladla voči nim preto, lebo si snáď musela ochladnúť a ďalšie záujmy si nemohla prechovávať, kdežto vo mne chladli tie lásky bez všetkých príčin, obyčajne rozchod mával ten následok u mňa, že som sa vracal prázdnym a suchým, alebo s druhými záujmami. Ale to bolo iste preto, že nebolo lásky.

Oľa moja drahá! Rád Ťa mám, ale nedôverujem si, že až sa rozídeme, ja znova sa vrátim k Tebe s takou dušou, akú teraz mám a s tým istým, čo mám teraz v nej a s toľkou mierou toho, v akej to teraz mám. Nevieš si predstaviť, ako ma trápi moja nedôvera v seba, ako sa bojím myšlienky, že by [som] Tebe, drahá Oľga, mohol niekedy zapríčiniť zlé chvíle a ťažké srdce na mňa, a popri mne a pre mňa na všetkých, ako Ti už v živote ktosi zapríčinil… Ty píšeš, že zo svojej strany sa toho nebojíš, a ja, vidíš, bohvie prečo, pri tom všetkom, že viem, že si svedomitá, úprimne a čestne zmýšľajúca, ja pritom všetkom bojím sa aj Tvojho ochladnutia… Stretneš sa aj Ty s niekým a popri novom záujme zabudneš na starý…

Ale nevravme o tom. Teraz je to ešte tak ďaleko, že vôbec, možno, ani ta neprídeme.

Odpíš mi, ak budeš chcieť, ako sa máš, a menovite o sebe píš, o svojich myšlienkach a dojmoch, a píš, kedy pôjdeš naspäť do Kochanoviec. Tvoj verný druh (a nie ako ty spievaš:^[242] „moj nevierny drug“) by Ťa rád zase odprevadiť, keď nie až sem, lebo cesta bude zamrznutá, tak aspoň po M.^[243] Aj tak bude možno snáď Ti ešte raz pohladiť ruku a povedať, sám pánboh vie, ktorý raz, že Ťa rád má úprimne a veľmi

Tvoj (a či Váš?)

J. Jesenský

List 67. Oľge Kraftovej (NM n/V. 1. XII. 904) ^[244]

Slečna Oľga!

Budiž Vaša vôľa. Ja nechcem byť konfidentný.^[245] Vy len možnosť kladiete v ústrety mojej dôvernosti, Vám by to iba poprípade ľahšie padlo, i to iba možno. Budiž Vaša vôľa!

Vysokoctená slečna Oľga! Nechcem byť citlivým, tak ako Vy nechcete byť citlivou a skrývate pohnutie pod výkrik: Óóó, ale musím sa priznať, že som celkom nespokojný odchádzal dneska z Trenčína. Božechráň, že by som bol býval nespokojný s Vami, k tomu nemám práva, ale nespokojným som bol so všetkým. Trápilo ma po celý čas, že sa Vám ani prizrieť nemôžem, že som Vám nemohol povedať ani jedného dôverného slova, menovite že som sa zmračil, keď ste mi drgli ruku pri nalievaní slivovice do čaju, a že keď ste o odpustenie prosili, nemohol som Vás ani pohladkať (Óóó), ani ruku stisnúť (ešte čo!), a že som mlčal. Neurazilo Vás to? Mne sa videlo, že som Vás urazil a bol som ešte nespokojnejší a hneval som sa na všetko.

Vysokoctená slečna! Odpusťte, a či, pardon, ráčte mi láskave odpustiť, že si dovoľujem vôbec písať o dôverných slovách, o hladkaní a stisnutí ruky, o akejsi nespokojnosti a hneve. Iste si pomyslíte, že hľa! tento človek si asnáď namýšľal niečo. Pozrela som sa vari na neho krajšie ako na druhých? Veď ja vôbec pekne pozerám síce, ale nie, to som nechcela, aby sa niekto zato opovážil mňa svojimi dôvernými myšlienkami molestovať.^[246] Vysokoctená a milostivá slečna! Skutočne, ja som si namýšľal, že som taký blízky Vám, ako Vy, milovaná slečna, mne, ale nebolo tomu tak. Vy ste mne, mysli, duši, srdcu môjmu najbližšia, ale, ako som zbadal, ja Vám nie (zase!), ja som Vám ešte vše cudzím. A tak, slečna, prepáčte za konfidentnosť!

Ľúto mi je veľmi, zrovna slzy ma zalievajú, že Vám nemôžem povedať: Ty, drahá duša moja, Oľa moja radostná, zlato moje, diamant a ametyst… Povedali by ste zasa: Óóó. A ja by [som] bol zahanbený.

Len ešte jednu prosbu. Rozhodne prosím si spáliť môj list, kde píšem o tykaní a vykaní. Rozhodne a určite! Pritom podotýkam, že vo Vašom poslednom liste našiel som iba korektnosť, a nijakú príčinu ku jeho spáleniu. A vôbec, ako si Vy môžete myslieť, že by som bol vstave spáliť riadoček, čo ste Vy napísali? Drahá moja Oľga, Vy teda ešte neviete, že je mne všetko drahé, čo od Vás pochádza? Že by som sa cítil vinníkom, keby som to urobil; Vy to teda ešte neviete? Nuž, aby ste vedeli, poviem Vám… Lež hop. Vysokoctená slečna! Nové prehrešenie! Nuž, cit, cit, ale mlčať!

Je neskoro. Dve hodiny v noci. Svetlá pozahasínali, svetla niet, len to svetlo lásky horí stálym ohňom a zapaľuje v pozdnej noci lampu — keď nie srdcia, nedôverné, pochybujúce srdcia.

Zostávam veľactenej slečne oddaným sluhom

Dr. Jesenským

List 68. Oľge Kraftovej (NM n/V. 5. XII. 904) ^[247]

Drahá moja Oľga!

Ešte včera večer som Ti chcel písať, ale bolo neskoro a akosi, čertvie prečo, ma moja milá hlava rozbolela, čo ináče nezvykne. Nechal som si to teda na dnes. Včera po celej ceste a dnes mi je srdce ťažké. Banujem, že Ťa tak ľahko neuvidím. Neprestávaš mi vychádzať z myšlienok. Keď si tak pomyslím, no a čomu sa mám dnes tešiť? hneď je aj hotová odpoveď: ničomu, niet tu slečny Oľgy; alebo si pomyslím, no a dnes večer čo? Nič, niet tu slečny Oľgy. Alebo mám ísť ta? Čo tam, hneď si pomyslím, keď jej tam niet. Alebo ísť k Igorovi? Ani ta. Keby v susedstve bola slečna Oľga! Mám sa ísť prejsť? Načo? Aj tak ju nestretnem. — Slovom, nemôžem sa s Tebou rozlúčiť, drahá Oľga moja. Povedal by som aj ja, keby to také staré nebolo, že všade len Teba vidím, a predsa Ťa nevidím, všade Ťa nosím so sebou, a predsa Ťa nemám, všade si Ty, Ty, a predsa Ťa nikde niet.

Nuž, najlepšie Ti písať; tým lepšie, lebo Ty by si mi, viem, nič nepísala, kým by som Ti ja nepísal, neodpovedal na Tvoj minulý, drahý list.

Dobre viem, že si Ty nemohla inak písať, ako si písala. Si predsa dievča, a menovite v Tebe našiel som ten pôvab ženskosti, pre ktorý Ťa rád mám tak, ako som ešte nikoho nemal rád. Veď vlastne aj v tom bol ten pôvab, tá ženskosť, že si to neurobila, ale vyčkala, čo ja, ako ja, že si sa ešte aj potom červenala po vlasy, že sa snáď ešte aj teraz červenieš, keď si na to myslíš. A vôbec, ja posiaľ nebadal som u Teba nič protiženského, Ty si vše bola ženou, korektnou, estetickou, ženskou ženou, nič proti prírode, vždy tá neha, preukrutná neha, pre ktorú ma zrovna fyzicky bolí srdce, že ju postrádam a strádať budem za dlhé časy. — Vidíš, odpusť, že o sebe chcem niečo písať (Ty ale vždy o sebe píš, prosím Ťa), ja som, čertvie prečo, strašne citlivý hlupák — ale nepamätám sa, že by si sa Ty mojej citlivosti bola niekedy čo len v najmenšom dotkla. Napríklad včera u Vás si ma so svojou prostopašnosťou pri stole zrovna oduševnila (povedali na to, že hľa, meštianka, to sa v Trenčíne naučila), potom pri prvom čaji si si nesadla bližšie, to sa ma troška dotklo, ale vysvetlil som si to hneď — a možno dobre. Potom pri kartách zbadal som… Ale ostatne to sú hlúposti. Celkom o druhom som chcel písať… Nuž, ten môj list akiste vyšiel z takej akejsi citlivosti, že som sa ja opovážil byť dôverným, a Ty si nebola. Tak si to akosi vysvetli. A dobre máš, že si si to nepripustila k srdcu, lebo som to v tom predpokladaní písal, že uhádneš smiech, čo sa pod tým chcel skrývať.

A vieš, Oľa moja drahá, čo ma mrzí? Povedal som Ti to včera. Jediná moja čierna myšlienka! Nemal by [som] Ti o nej písať, ale píšem Ti to predsa, aby som sa Ti zdôveril: Tvoja predošlá láska. O ktorej viem, že bola väčšia a silnejšia, taká veľká, že si zatajila vlasnú svoju prírodu a pri negovaní seba samej si bola vstave i s tým istým zradiť názory a myšlienky, ktoré ste spoločne mali. To jest chcela si a bola si akousi zemskou bohyňou, ideálnou, povznášajúcou sa nad ostatnými ľuďmi, a predsa tak milujúcou ako ostatní ľudia. Pochopíš ma, ako to myslím. A to je moja čierna myšlienka, že si Ty už a väčšmi milovala ako napríklad mňa (odpusť, že to tak rovno vravím). Aby si rozumela, ja Ti nič nechcem na oči vyhadzovať, nemám k tomu práva a smiešne by bolo vyhadzovať predošlé lásky na oči. Ja, ako som Ti písal už vyššie, chcel som sa iba zdôveriť s mojou čiernou myšlienkou.

O sebe naopak môžem povedať, že som sa zaujímal už o mnohé dámy, že tak sa mi videlo, aj záujem som vzbudil, aj lásky boli, z ktorých vychádzal som duševne nedotknutý a so skúsenosťou tých mojich „zlatých“ (vlastne dobrých) presvedčení o ženách, ako napr. že sú nanič, že sú nie vstave bezžistne rady mať, že ich všade iba márnomyseľnosť riadi, že všade iba seba samých rady majú, i v láske k druhým, etc. etc. To neboli lásky. Ja posiaľ som ani jednej slečne nebol oddaný celou svojou dušou tak, ako Tebe. Nie že by som sa nepamätal, ale je tomu tak. Ináče jestli chceš, svedomite Ti zreferujem moje ľúbostné „kúsky“, pravda, bez mien a bez bližších dát a bez opisov, aby si neuhádla, kto to bol. — No dosť o tomto. Ty, viem, nebudeš zvedavá a moja myšlienka čierna je pekná v Tvojej drahej láske — ku mne. (Ak to môžem povedať.)

Oľa moja drahá! Do Pešti Ťa musím odprevadiť a Ťa odprevadím. Napíš mi určite, kedy pôjdeš. Ja alebo v ten deň prisadnem, lebo v predošlý, a počkám Ťa niekde nablízku. To Ti odpíšem. Len Ťa škoda bude, škoda veliká, až sa vzdiališ. A cestuj sama! A Boh daj, aby necestoval nejaký známy, ktorý by nám prekážal v diškurzoch.

Tvoj oddaný Jano

List 69. Oľge Kraftovej (NM n/V. 7. XII. 904) ^[248]

Drahá Oľga!

Aby som tú lásku mohol pochopiť, bolo by mi treba vedieť všetky jej fázy a detaily. Takto ju nechápem a takto bola ona predsa taká, ako druhé lásky. Nijako nie inakšou. Čo ste Vy jedno s druhým hovorili, to nemení na veci, a to bola vlastne tá lož a len to bolo lžou. Faktom bolo, že ste sa celkom normálne radi mali. On vravel,^[249] že Boh láska je, a kto Boha miluje, toho Boh miluje a tomu z lásky dá, o čo ho prosí. Teda odhliadnuc od toho, že je táto veta podľa krasťanského zmýšľania nemožná, lebo Pán Boh je nám všetkým, či zlým, či dobrým, jednako milujúcim otcom, t. j. každého jednako rád musí vidieť a jeho tresty tiež idú z lásky — odhliadnuc od tohto, predsa len čosi prosil od Teba, a to bola láska, ktorej sa mu dostalo (závidím mu to) a tá, ktorej sa mu dostalo, predsa pochádzala zo zdravého, žijúceho, ženského, ľúbiaceho srdca a ona bola normálnou, javila sa tak ako druhé, neteologické lásky. Sama píšeš, že sa chcela akosi povznášať a chcela byť inakšou ako láska ostatných ľudí. Z tohto vysvitá, poťažne by vysvitalo, že sa nemohla povzniesť a nebola inakšou láskou ako druhé. Bola teda taká ako druhé, už sama sebou povznesenou a vrelou. Láska je jedna. Keď je raz v srdci, ona javí sa všade a u každého s jednako malichernými rozdielmi, ktoré nepadajú na váhu… Item^[250] on Tvoju lásku prijímal, ako aj Ty jeho. Lebo Ty si mu dôverovala a dali ste si slovo. Slovo tuším také, že jeden druhého budete ako muž a žena. Rozumie sa, že celkom normálna láska. Ty si sa kochala v myšlienke, že budeš jeho i fakticky a pred všetkými a chcela si mu urobiť radosť, vynasnažujúc sa byť takou, ako on. On potom, odvolávajúc sa na Boha, spomínajúc spasenie duše svojej a čertvie čo, zvrtol. Slová zase len luhali, cigánili a zostávala tá pravda, že Ťa jednoducho prestal milovať normálnou láskou; lebo veď aj vtedy sa odvolával na Boha, keď Ti dal slovo. Či vtedy mu to neprekážalo, či zabudol, že mu budeš prekážať v spasení jeho extra teologickej duše? Ten chlap cigánil, keď vravel a zradil Boha, keď bol vstave zrušiť sľub Tebe daný kvôli Bohu a pre Boha. Čože, bol on inakší človek ako ostatní? Nebol. Je on teraz inakší ako ostatní? Nie je. Len bol a je luhárom, alebo bláznom. Blázna ale hneď vidno. Musela si byť veľmi naivná, drahá Oľga, keď si to nechápala, a menovite vinovatá potom, keď Ti vzal slovo svoje naspäť. Srdce mu krváca! Jedná na rozkaz vyššieho Boha! Taký farizeizmus, že ho tak ľahko nepočuješ a nevidíš. Si človek? Áno. Máš srdce teda na pravom mieste? Je pravda, že srdce vie milovať obzvlášť jedného tvora? Je. Teda je to prirodzené? Áno. Teda človek nehreší, keď miluje obzvlášť jedného, či rok, či dva? Nehreší. Keď človek nehreší, neprotiví sa Bohu? Neprotiví. Teda keď ja slečnu Oľgu Kraftovie väčšmi milujem ako mne neznámu tretiu osobu, sa Bohu neprotivím? Nie. Nuž, teda milujem slečnu Oľgu Kraftovú a nebudem sa odvolávať na Boha, že ju nemôžem milovať, lebo je (to) Bohu protivné. Alebo ju milujem, alebo nie. Ak nie, poviem jej rovno: koniec a nehreším.

Fuj! Na jeden dúštek som to napísal. Toľko o jednom človekovi! Ani riadok by som nebol napísal o ňom, keby si ho nebola mala rada. Ale zrovna horko mi je v srdci, keď si pomyslím, že Ťa vedel tak zaujať, že ani po zvrtnutí si sa nebola vstave odtrhnúť od neho. Strašná, prirodzená sila lásky! Strašná láska. Aj ženskú hrdosť utratiť kvôli nej! To je ako vravíš: hrúzen und strachen!^[251] Dosť! Len ešte čosi. Je pravda, že takáto láska ochladí následníka, nebožského ale normálneho smrteľníka, ktorý si môže pomyslieť: nie som prvý… ale keď ten smrteľník nemá právo sa urážať a požadovať prvenstvo, a keď ten smrteľník je storáz a tisíc ráz horší (to jest nie storáz horší, lebo Ty si ani raz nie zlá, ale len zlý, podlý a nesvedomitý a čertvie aký), a keď ten smrteľník blažený by bol, keby ho rada mala tak ako predtým toho i tohto naničhodníka, so svojou čistou, krásou, úprimnou, oddanou a milujúcou ženskou dušou.

Tvoj oddaný Jano

Už som zavrel list, ale hneď aj otvoril, pripomenúc si, že veď som Ti o ničom nepísal, iba o tom.

Píšeš, že som zatvorená kniha.^[252] Tomu nerozumiem. Veď som ja nikdy nebol zatvoreným proti Tebe. Ja svoju sympatiu prezradil som Ti hneď a svoju lásku som Ti prv nemohol, ako ona a kým ona nevybúšila. Je pravda, že som ju chcel udržať, nevediac, či je to to pravé, nechcejúc Teba balamutiť, nechcejúc si zase akýsi fľak nadobudnúť na svedomí, ale len vtedy povedal som Ti o nej, keď nadišiel taký príležitý okamžik a keď to akosi samo od seba vybúšilo. Lenže Ty ani necieliš vari na toto, ale na tie moje predošlé lásky. To Ti radšej, ak chceš vedieť, ústne vyrozprávam, aké to boli lásky, aké krátke, aké nič a ako zďaleka nie lásky — také ako si aj Ty mala.

Ty si predsa len zvláštna osoba. Najprv Ti nedovoľuje vypovedať ženský stud, že ako Ty rada máš, potom máš tak veľmi rada, že pre veľkosť Tvojho milovania to nemôžeš vypovedať. Ale nie je to zvláštne, zase len prirodzené a práve také ako u mňa. Opísal to medzi druhými aj Vrchlický, keď písal o tom bôžikovi, vlastne soške mlčania:

Píšeš, že „keby som pre prvú lásku mala stratiť aj druhú, nuž ve jméno Božie i to by som musela vedieť prekonať, nadobudla by som toho presvedčenia, že to šťastie pre mňa nekvitne: byť opravdove ľúbenou“. Nuž, ako to? Veď si opravdove ľúbenou, veď si Ty už bola opravdove ľúbenou! Ak si toto tak myslela, ako si ja to vysvetľujem — čo všetko ešte chýba do blaženstva lásky — máš úplnú pravdu. Ale o tomto ja nechcem ešte hovoriť: pro primo,^[254] že mi to špatným prichádza, pro secundo,^[255] nesmiem na to myslieť, tak ako som posiaľ nemyslel. Chápeš, čo myslím? Ak chápeš, nedáš odpovede, ak dáš, ja som Ťa zle pochopil, čo je ostatne pravdepodobné, lebo veď úplné šťastie lásky je len pod plachtou manželstva, aspoň podľa riadnych pochopov. Ja z mojej strany si myslím, nie je potrebné to, k úplnosti lásky, čo dovoľuje manželstvo, úplná môže byť láska aj bez toho a vlastne len potiaľ je pekná, lenže to je zase len prirodzená evolúcia lásky. Písal som toto bez rozmyslenia a len akademicky. Nič nesmieš tu na moju lásku k Tebe vzťahovať, na seba a na mňa. Nemal som o tom písať. Ale tá opravdovosť ma na tie myšlienky priviedla a či pomýlila.

Včera sme boli u Vašich a zase bolo všetko, len Ty si tam nebola, drahá Oľga. Ja rád ta idem, a predsa mi je sto ráz smutnejšie, kde si Ty bývala, a kde nie si. Akoby Tvoj drahý duch chodil tam, neviditeľný a nalieval čaj, kukal a spieval. Oľa moja drahá! Niekedy mi je zrovna neznesiteľne, že Ťa nevidím, nemám pri sebe. Sám neviem, kde sa to vo mne berie toľký cit a záujem o lásčisko. Ale Ty to zaiste nepoznáš. Ty máš rada snáď iba moju lásku, ale človeka, človeka nemáš prečo rada mať. Špatný, lenivý, darebák, bezcharakterník, nič neprekážal. Nemá čím imponovať… Ale pardon! Aby som nebol veľmi skromným. Ja vidíš, Teba rád, Teba, Tvoj charakter, Tvoju nevýslovnú mäkkosť a ženskosť a všetko, čo je na Tebe. Ale hop! Štvrtý hárok. Čo sa ten chlap nehanbí, pomyslíš si, a preto zbohom

Tvoj Jano

List 70. Oľge Kraftovej (NM n/V. 8. XII. 904) ^[256]

Motto: „Dievčatko si myslí…“

List 71. Oľge Kraftovej (V NM n/V 9. XII. 904) ^[259]

Oľa moja drahá!

Dostal som Tvoj list^[260] a ďakujem Ti zaň. Chúďatko moje drahé! O desiatej večer po toľkej práci a pred toľkou prácou mi píše list. Zaiste si sa potom nevyspala. Nuž, vieš, včera večer po polnoci som ja ešte nespal a možno som práve na Teba myslel, keď si Ty list dokončievala. Bohvie, kde sa naše myšlienky stretali a možno, že boli jednaké a rovnako teplé a lásku obsahujúce. Oľa moja! Nech Ťa netrápi, že je to neslušná vec, Tebe so mnou cestovať.^[261] Aká neslušnosť!? Moje myšlienky o Tebe sú jasné a čisté. Ja sám som plný ku Tebe láskou a keď Ťa odprevadím na Tvojej dlhej ceste a keď mi to Ty dovolíš, ja by som Ťa mal preto odsudzovať? Veď Ty by si mi nemohla zabrániť, keby som Ti bol len jednoducho nie nepríjemný známy, aby som Ťa prípadne zo zdvorilosti neodprevadil, a keď mi to dovolíš, majúc ma, ako píšeš sama, rada, tým by si Ty mala upadnúť vo svojej cene predo mnou? Nie, to sa nenazdávaj. Ja z lásky k Tebe chcem ísť s Tebou na chvíľu, aby som Ťa videl a zase počul — a nič viac a aby som Ťa mal na očiach za tých pár hodín, kým Ťa neutratím na dlhý čas a aby sa mi ešte hlbšie vryl Tvoj obraz, celá Tvoja bytnosť do mojej duše, že by ju odtiaľ nikdy nikto nevymazal a aby si zostala tam s tou hýbajúcou silou, ktorá teraz ženie všetky moje myšlienky ku Tebe a všetky moje pocity zvŕta okolo Teba, aby si zostala tam aj vtedy, keď tak ľahko Ťa nebudem môcť odprevadiť, keď iba kedy-tedy príde od Teba list. Vieš, Oľa moja, ja len preto nechcem, aby ma videli ku Tebe prisadnúť a aby vedeli, že s Tebou cestujem, lebo je to akési ponižujúce: nie predo mnou, alebo pred Tebou, ale pred svetom — byť zaľúbeným a ukázať tú zaľúbenosť aj ostatným; keby to videli a vedeli, hovorili by o mojom novom rozcítení, a to ja nechcem; ja predbežne chcem, aby si Ty bola presvedčená o mojej láske a nechcem, aby to všetci vedeli. Pamätáš na prvé moje listy. Kamarátstvo etc. Ochranná bašta! A potom aby ľudia nemohli povedať zlé na Teba, drahá moja Oľa. Ale to by ani nemohli povedať tí, ktorí Ťa poznajú; a keby (som) Ťa ja znal inakšou, ako si, odhliadnuc od toho, že by Ťa nemal rád, ale by ani necestoval s Tebou.

Nie, nijaký lexikón som nemal vtedy pri sebe, keď som si nadával. Išlo to, vieš, od srdca. Prišlo mi totižto na um, ako sa ja opovažujem Teba — čistú, bezúhonnú a bezchybnú — rád vidieť a ešte Ti to aj povedať, ba práve lásku žiadať od Teba. Je pravda, že nemám nič takého podlého na svedomí, ale moja duša proti Tvojej je ako čierny uhoľ pri bielom liste. Júj! Zas porovnanie akési poetické. Nuž, ale je tak. Ja Ti niekedy poviem, čo ma tlačí. Ja som Ti to už aj napísal. Dnes menovite som akosi sentimentálne naladený. Lenže, Oľa, my nebudeme sentimentálnymi, čo? Máme tú radosť, že sa radi máme… Lež, čo je chyba, je to, že Ťa niet, že si nie k nájdeniu, iba ak by človek cestoval. Samé cestovanie.

Pán strýc^[262] je chorý. Milosťpani možno že pôjde do K.^[263] v nedeľu. Ale patrilo by sa Tebe prísť sa odobrať.

Pá! drahá moja Oľa, Tvoj

Jano

List 72. Oľge Kraftovej (Pešť 15. XII. 904) ^[264]

Pozdrav z Pešti!

Vy ste ešte furt na ceste, a my sme chvalabohu aj vyspatí, aj znovu najedení, čo aj Vám čím skôr prajeme, milostivá slečna Oľga a uzniesli sme sa na tom jedinom našom vinši, aby ste čím skôr opustili Surčín a vrátili sa do našich krajov.^[265] Menovite jeden z nás, ktorý ani spať nevedel, o uspokojení ani reči, si to vinšuje. Chudák, celkom je stratený.

Urobte mu to kvôli. A príďte, t. j. vráťte sa. Čo tam máte robiť? Vaši služobníci.

Dr. Jesenský J. M. K. L.

List 73. Oľge Kraftovej (Budapešť 15. XII. 904) ^[266]

Včera sme išli rovno spať. Mienili, že po slečne Oľge niet zábavy a radosti ani v Pešti, ani nikde, iba ak v Surčíne, o ktorom mieste posiaľ, Boh vie, nevedeli sme. Ergo^[267] najlepšie by bolo bývalo ta ísť, alebo keby Surčín prišiel sem. Pretože ale Surčín sem nijako nemôže prísť, žiadalo by sa, aby z toho, čo môže chodiť v ňom, čím skôr navrátilo sa!

Dnes je krásny deň, trotoáre^[268] sú celkom suché a ani Port Arthur nepadol,^[269] teda je titul k radosti, keby čosi nechýbalo, a síce to, čomu nič nechýba.

Jesenský

List 74. Fedorovi Jesenskému ^[270]

List 75. Oľge Kraftovej (NM n/V. 19. XII. 904) ^[271]

Drahá moja Oľa!

Dnes som dostal Tvoj smutný a rozžialený lístok, ktorý ma pri tom všetkom, že ako píšeš, Ti je smutno, predsa len potešil. Nazdával som sa, že hľa, slečna Oľga sa zaiste dobre cíti a keď je človek šťastný, ako Dante^[272] hovorí, nievie ako druhých bolí a nepomyslí na cudzí žiaľ.

Oľa drahá! Ja som po tej našej ceste nešiel ani na druhý, ani na tretí deň domov, len na štvrtý, t. j. v sobotu; v stredu, štvrtok a piatok som bol v Pešti a len v sobotu ráno o siedmej som odišiel rýchlovlakom. A tá streda bola strašne zlá. Keď si odišla, ja v myšlienkach s Tebou šiel som domov, do Londýna,^[273] ale spať sa mi nechcelo, písal som o Tebe, ale čertvie, človek nikdy nemôže ten pocit vyjadriť tak, ako ho cíti, nemôže vysloviť tie myšlienky, ktoré si myslí, keď myslí na to najdrahšie, čo má na svete, a to najdrahšie sa mu stratilo a nezostalo po ňom iba túženie za ním. Nedobre, smutno mi bolo strašne za Tebou, Oľa mne si len hlbšie vrástla do srdca po tej dňovej ceste a cítil som, že Ťa tak ľahko neuvidím. Mať tú nádej, že Ťa uvidím zajtra, pozajtra, nebolo by mi bývalo tak smutno za Tebou, ale len tak, ako mi už tisíc razy bolo, keď si odišla z Nového Mesta do Kochanoviec, alebo do Trenčína, alebo keď som ja odišiel niekedy z Kochanoviec sem. Nuž ale pretože tej nádeje nebolo, i toho smútku bolo veľmi mnoho a vo veľkej miere. A keby si vedela, ako mi je tu! Ale o tom nepíšem, lebo ani Ty nepíšeš a píšeš len toľko, čo ja.

Vo štvrtok som neskoro vstal, ale v takú hodinu, keď si Ty ešte cestovala. Oľa moja! Keby ja bol mohol bývať vtedy pri Tvojom boku, keby som Ťa ja bol mohol vidieť čo len na okamžik, nebol by som to dal za celú tú Pešť (toto je fráza, lebo veď som mohol s Tebou ísť, alebo za Tebou), ale zase mi len zostávala myšlienka na Teba, Oľa moja drahá, bez Teba. Poobede som bol v kaviarni. Tam zišiel som sa s M(ilanom) Hodžom. S tým som potom bol aj v divadle, vo Vigszinházi.^[274] Tam sú najlepší herci a dávajú práve teraz akýsi „fanyar gyümölcs“,^[275] taliansky kus. Zo slovenského stanoviska svinstvo, zo stanoviska kultúrneho človeka pikantériu veľmi vtipnú a morálnu. Hrali znamenite, ale kus nebol dokonalým a znamenitým. Obsah by (som) Ti napísal, ale by si sa zhrozila — možno nie nad obsahom, ale nad tým, že Ti to ja môžem písať, a či ako Ti to ja môžem písať!?

Po divadle sme boli na večeri. V tom istom lokále, kam som Ťa ja zaviedol, lenže nie pri tom istom stolíku, kde sme my sedeli, vtedy akísi tichí, či vyvravení a či cítiaci? Hrala zase vojenská hudba, ale čierneho veľkého klobúka nikde nebolo, ani tých očú, ani tých líc, pier, ani toho hlasu. Teba nebolo.

Na druhý deň som sa potom s mnohými zišiel: s Rumanom,^[276] Izákom^[277] a skoro aj s mojím p. šéfom,^[278] ktorý prišiel do Pešti pokonávať sa v akejsi veci. Prvé, vraj, bolo, že sa na mňa pýtal, či som nie tu, ale mu povedali, že ma nevideli, lebo som vedel, že príde ta a nechcel som sa s ním zísť. Večer som zase bol v divadle, v Népszinházi. Hrali „Troch lumpákov vagabundov“.^[279] Dešperátna hra. Toto divadlo ukrutne kleslo. V Martine tento kus onoho času omnoho lepšie dávali. Predo mnou sedel akýsi zaľúbený párik. Ona ku nemu bola veľmi roztomilá, furt vravela, furt sa tisla, a on bol akýsi chladný. Vysvetlil som si vec tak, že je akiste vyčerpaný.

Tu ma videli, keď som prišiel rýchlovlakom od Fraštáku,^[280] a tak som povedal, že som bol aj v Pešti a že som ta z Martina išiel. Luhal som. Ale nič nešípia. Ba včera ma vdovička, ktorej Stanek^[281] dvorí, prekvapila, keď som vravel, že je zle žiť človeku bez lásky, etc. a že lásky nikde niet (vieš, moje diškurzy), že veď som ja zaľúbený. Nepovedala do koho. Ani som sa nespytoval, len (som) prisvedčil a s pátosom počal hovoriť, že áno, ovšem, naplnený som láskou ako sud vínom, čo kysne, samý pohyb vo mne, atď. A keď som Igorovi potom neskoršie vravel, prečo je to, že ma počínajú prekárať s Tebou a že furt počúvam, že som zaľúbený do Teba, povedal mi, že to už aj on počul od dr. J. Markoviča, ale že to je len preto, lebo som sa s Tebou chodieval prechádzať a že on Markovič povedal, že on o tom nič nevie; on vraj zaiste počul od svojej ženy,^[282] ktorá ma raz u. p. strýca videla. Ostatne veď Ty poznáš to porekadlo, za ktorým sme ako malí žiaci krasopis písali: „nič sa tak tajne neplietlo, čo by nevyšlo na svetlo“. No môžeš byť pokojná. Nik nevie o našej ceste. Nik to nemôže povedať.

Spytuješ sa, či budeme ešte niekedy tak spolu cestovať. Nuž, ja Ti na toto nasledovne odpovedám:

Nuž, Oľa moja, porozumieš tomuto sonetíku. Ak ale Pán Boh odoberie, čo dal, darmo je, ja som nie schopný milovať, ako sa patrí, a ak Tebe vezme a mne ponechá, nuž nevedel som to šťastie udržať — a darmo je.

Drahá Oľa! Vieš, že si teraz musíme dlhé listy písať? Ja som Tvoj list naozaj len dnes dostal, 19. XII. 904, a Tvoj bol písaný 16. XII. 904. Teda celý týždeň prejde, kým sa obrátia naše dva listy. Aby boli dupľované! Počuješ, Oľa! Dupľované! Ale len tak, ak Ťa ruka nerozbolí pritom a myšlienky sú Ti vstave zostať pri liste k jednému, ďalekému kamarátovi, ktorý Teba, iba Teba rád má a postráda tým najžiaľnejším postrádaním, ktorý za Tebou túži tou najboľavejšou túžbou, ktorý má iba myšlienky na Teba, smutné, nepokojné, lebo Ťa nevidí, nepočuje, nemôže Ti ruku stisnúť a zostáva mu iba ten list od nej medzi tými smutnými myšlienkami, čo ich na chvíľu zaplaší a sprítomní im Tvoj živý, ďaleký obraz s Tvojou drahou rečou. Nebadáš, Oľa, že celkom inštinktívne som napísal to isté, čo Ty v liste? Ja až teraz badám, že je to to to isté. Ty totižto píšeš o jasnom lúči, ktorý Ti donesie môj list (na môj pravdu si gratulujem). Ale až budú pekné časy, s čímže porovnáš moje listy? A dnes naozaj sa vyjasnilo. Hviezdy sú jasné, veľké a nízke. Mrzne. Možno, že bude aj pekný čas. To Tvoje „Heimweh“^[284] robí ten špatný čas a hmly a to, že nevidíš belehradské vrchy a potom cudzie kraje a okolnosti. V takomto Heimweh sa človek často nazdáva, že je to snáď preto, lebo mu chybí ešte jeden človek. A je tomu nie tak. Lenže, Oľa pardon! Ja Ti verím, verím! Nie preto Ti to píšem, že by (som) neveril. Len si vysvetľujem Heimweh, ktoré, ako píšeš, si Ty nemávala a až teraz Ťa to, a tak skoro napadlo.

Ten kalauz,^[285] čo bol takým úctivým proti Tebe, zaslúžil si rynštiak.^[286] Ale pri tom všetkom si sa veru nič nevyspala, lebo od Sabadky^[287] do Nového Sadu si najviac dve hodiny mohla spať a k tomu pri takom regulátore! V Novom Sade Ti zle prišlo. Chúďatko, Oľa moja. To nebolo od kávy. Možno že si sa, akože sa to povie? — nerozpustila, či ako? Mal si si povoliť ako doma, veď bola noc a osobitné kupé a toľká cesta! Ináče možno, že to bolo od kávy, lebo kávy sú všelijaké. A ani vína nebolo. Vypil som ho. Tým by si sa bola potúžila. Ja som v Pešti celkom zabudol, že Ti mám kúpiť buteľku^[288] vína, ani kvetov som Ti nekúpil. To ma potom strašne mrzelo. Ale čertvie, že človek vždy na iné myslí a zabúda na pekné veci a na patričné veci.

Nebanuj, Oľa moja drahá, radostná, zabudol som to iba pre Teba. Ja už dvoma hodinami pred Tvojím odjazdom z Pešti nevedel som byť, ako si Ty žiadaš, ráznym, ale skorej sentimentálnym a či rozcíteným, a teda roztrateným. Ale veď Ty zato ani nebanuješ. Iba čo tlácham do sveta a píšem proti vlastnému presvedčeniu. Že Ti je tak teskno, Oľa moja, je mi ľúto. Najradšej by som šiel pre Teba ta dolu a povedal tým Tvojim, že keďže je slečna Oľga moja, ja si ju beriem so sebou a just tu nebude Vianoce tráviť, ale tam kde sa jej bude páčiť. Bolo by to tak spolu ich presviatkovať! Ale neboj sa! Ešte nejdem a neprekvapím Ťa v Surčíne. Ak ma poznáš dobre, by si to mohla aj uveriť. Ty si žertva^[289] v tomto ohľade.

Neďakuj, Oľa, že som Ťa odprevadil. Ja Ti ďakujem, že si zvolila a bola takou, akou si bola. To bola moja posledná radosť na dlhé časy, lebo bez Teba niet radosti a po Tebe nasleduje iba smútok. Keby som Ťa tak sto ráz denne mohol odprevadiť, alebo ešte lepšie, keby som sa s Tebou nikdy nemusel rozlúčiť.

Nie, na môj pravdu (vidíš, nedusím sa, Ty si sa dva razy zadusila na tej ceste. Ako sa to mohlo stať?) moje srdce nikdy nebolo tak naplnené láskou. Nikdy som takéto citné listy nikomu nepísal, a predsa vravia, že som bol už veľa, veľa razy zaľúbený. Nikdy som nebol. A, Oľa, čo sa mojich lások týka, o mnohých som Ti nevravel, mnoho som zamlčal. Menovite poslednú, o ktorej si Ty ani nepočula — ale ja Ti ich rozpoviem od A do Z. Aby si videla, že to nebolo nič, hlúpe, chladné, namyslené všetko. Ty si tiež nebola celkom úprimná o svojich kurizantoch. Lebo keď ja o láske, čo je = kurizovanie (pri predošlých), Ty o láske = o kurizantoch.

Aby (som) Ťa nahneval, púšťam sa až do štvrtého hárku. Vieš, ja by som bol vstave Tebe od rána do večera písať a napísať Ti celý román, keby si Ty nemala inakšie a lepšie romány a keby to, čo napíšem, nebolo fádne. Teda odpusť, že tak odnímam Tvoju pozornosť na moje hlúposti; čo aj zo srdca idúce, ale predsa len nezaujímavé a nudné, keďže sa ony tak opakujú. Aj teraz prichádzam zase na tie myšlienky, ktoré som už mal dokončiť. Vidíš, ako som zakalil Tvoju dôveru vo mňa s tou svojou neúprimnou spoveďou. V ktoromsi liste spomínaš, že veď Ty vo mňa nie tak veľmi nedôveruješ, a v poslednom liste píšeš, že dajže Bože, aby z tej Tvojej samodôvery aj na mňa čosi prešlo! Lebo je to aj pre Teba trocha trápna myšlienka, bárs na budúcnosť málo myslíš, atď., že si nenamýšľaš, že nenašiel by som s veľkou ľahkosťou takú bytosť, ktorá by ma tak zaujala ako Ty. Ty si nie žiadna (germanizmus) zvláštnosť, takých dievčat je dosť.

Všetko toto vychádza z toho, že som Ti čosi hovoril, čo som nemal. Veď vieš, Ty hneď potom, aspoň zdalo sa mi, inštinktívne si sa zdráhala, — vieš, čo chcem povedať. Nechcem Ťa presvedčovať, len to Ti poviem, že takú bytnosť ako si Ty keby pre čokoľvek mal utratiť, viac by nehľadal, mne lásky by už potom bolo dosť, zanevrel by (som) na všetky ženy a ani jednej by (som) neotvoril by svoje srdce — kvôli Tebe, Oľa moja drahá, ktorú som rád videl, ktorú rád mám úprimne a tak, ako len možno milovať človeka, lebo vedel bych už, že ak je to nie láska, čo cítim voči Tebe teraz, ja dľa ľudských pochopov nie som vstave milovať, a tak čert po ňom, nebudem milovať a hľadať takú bytnosť, ako si Ty. No pokým Teba mám, nebudem hľadať nikoho. A viem, že takej kamarátky, keby (som) aj hľadal, nenájdem, a tak Ti nikdy ani neodpíšem, že som si našiel priateľku. Nie. Nechcem ja zvláštnosť. Ty si tiež nie zvláštna, iba v tom, čo som Ti už odpísal, že v Tebe je mnoho ženskosti, nehy a pôvabu, ideálnosti, akejsi neafektovanej rovnosti, neegoizmu a čistej oddanosti. Ale to nevidí moje zaľúbené oko. Ja, Oľa, netratím oči, aby (som) jasne videl ani v zaľúbení; tak ako počujem všetko, čo sa povie, tak aj vidím to, čo sa ukáže.

U Vašich som už bol. V sobotu večer na čaji. Pýtal som sa, či si ešte nepísala zo Surčína. Vraj nie. Bolo čerstvé maslo, aj med. Hrušov(ský)^[290] a Hurban mladý^[291] tiež tam boli. Kúrili sme a zapaľovali cigarety, a nemal nám kto zápalky zahášať.

Tvoje písmo ja dobre čítam. Sotva Ty čítaš tak dobre moje. Ty si vo všetkom zretedlná a jasná, Oľa, čo sa toľko vyhováraš na svoje nekaligrafické^[292] písmo? — Nuž, tie kázne ste veru nemuseli odpisovať.

Musím Ti ešte spomenúť, že som Ti preto nepísal, lebo som nevedel iste adresu. Keby som bol tušil, že tie falošné karty dôjdu,^[293] bol by som Ti dávno list napísal. O moju poštu sa neboj.

Nie len na chvíľočku pomyslieť si na Teba, Oľa; ja všade o Tebe mysliac, Teba v duchu objímajúc a strádajúc, i teraz zostávam

Tvojím úprimným Janom

List 76. Oľge Kraftovej (NM n/V. 21. XII. 904) ^[294]

Oľa moja drahá!

Dostal som Tvoj list s tým dátumom, v ktorý som Ti ja písal posledný list. Ty ho dostaneš, pretože bol oddaný iba 20. XII., len 23. Ľúto mi je, Oľa moja, že som Ťa tak nechal bez listu, ale to nie preto, že by sa mi nebolo chcelo písať, ale nevedel som určitú adresu, t. j. nevedel som, že tá adresa, na ktorú som Ti poslal falošné karty je dostatočná a potom, keď som sa Ťa ešte cestou spytoval na ňu, Ty si, sa mi zdá, vravela, že veď odpíšeš. Preto som Ti teda nepísal hneď. Inak by (som) to bol urobil zaraz z Pešti. Toto na vysvetlenie a objasnenie, aby si sa nenazdala, že už chladnem. Naopak, počínam konštatovať, že sa človek síce utíši, keď musí postrádať to najdrahšie, ale tá túžba neumrie — len sa utají, aby pri najbližšej príležitosti a možnosti svidania starou svojou silou ožila a ľnula znova k tomu milovanému predmetu tak, ako predtým.

Mnoho ráz som Ti povedal a napísal, že každučké miesto, na ktorom som niekedy s Tebou bol, ma akosi rozžiali (sentimentalizmu! Ale neplačem) a myslím na Teba, ale vždy tak, ako som bol s Tebou, teda vždy v minulosti mi napadneš, že hľa, tu som Ťa vídal, tadiaľto Oľa chodila. Touto bránou vchádzala. Tuná pri týchto dverách stála, keď sme ju pozdravili, podiškurovali a potom šli preč v rytierskej záležitosti^[295] — tam stála, keď sa slivky varili, potom sme šli do záhrady, potom sme fotografie obzerali, a vtedy som ja ešte o láske nepovedal ani slova, len ma ťahalo čosi povedať. Alebo v jedno nedeľné popoludnie, slnce pražilo, bolo okolo štvrtej, keď sme pri viniči (na stene vo dvore) stáli, slečna Oľga mala bielu blúzu a my nie žeby sme boli zostali s ňou, ale čertvie, kde (sme) šli, atď. A keď sa dívam niekedy pri pojednávaní von oknom zo súdu, vidím Beckov a napadneš mi zase Ty, výlet, potom Kochanovce a v nich Ty a všade, všade Ty a vždy v minulosti — akou si bývala. A vždy mi napadne, že škoda a čertvie, smutno mi je (to čertvie je preto, aby smútok nebol sladkavým). V prítomnosti si Ťa neviem predstaviť, neviem ani Tvoju stranu, kde bývaš, kadiaľ chodíš? A tak minulosť, tá drahá spoločná minulosť mi vŕta mozgom a srdcom, drahá moja jediná Oľa. Boh daj, aby bola naša aj prítomnosť, aj budúcnosť, lebo s Tebou mi je najveselšie a keď už ten list píšem, majúc pred sebou Tvoj otvorený list, pozdáva sa mi na okamžik, že si prítomná, že Ti môžem ruku pohladiť a pozrieť sa na Teba, drahá moja Oľa — ale hneď mi zíde na um, že je to fantázia, že si ďaleko, že Ťa neuvidím ani zajtra, ani pozajtra.

Tvoj list, Oľa moja, ma dojal a potešil. Menovite preto, lebo som ho nečakal. Hneď mi napadlo, že si Ty môj list ešte nedostala, ale že je toto to správne: nečakať na listy, ale písať. Diškurovať neprestajne, však aj ten druhý bude diškurovať neprestajne, bude ozajstný diškurz. Ty by si síce nepovolila, keby (som) Ti proponoval^[296] to, že naše listy by mali byť takými kvázi^[297] denníkmi. Každý z nás by jeden druhému odpísal, čo robil od večera do spánku, od rána do večera, s kým hovoril, o čom hovoril, čo si myslel, čo pôsobilo na neho novým dojmom. A čo sníval! Ale úprimne. Čo by sa nedalo napísať — to by sa nenapísalo. Myslíš, že by to bolo fádne, keby sa opätovalo? Nie, a vieš, prečo aspoň mne nie? Lebo by si to Ty písala, Ty, Oľa moja radostná; každá Tvoja litierka mi je milá. A keby si mi latinskú abecedu napísala, i tak by som ju prečítal, lebo pošla z Tvojej drahej ruky, ale nie s tým tureckým malíčkom. Turecký malíček! Odpusť? Je to ten istý tenučký malíček, ktorý — a veď vieš. Nuž, takto je to, a nie tak, ako Ty píšeš, že snáď ma nudíš, keď to alebo to píšeš. Všetko, Oľa! Prosím Ťa, každý Tvoj krok. Ozaj, nedávno som videl dámu celkom Tvojej postavy a Tvojho chodu; tvár som jej nevidel. Skoro som skamenel, aj som pošiel za ňou, ale som sa vrátil, že to nemôžeš byť Ty a nechcel som pozerať, aby ľuďom nenapadlo. Kto to bol? Neviem.

Aká si Ty znamenitá Slovenka, Oľa. Máš pravdu, Slovák každý je prirodzený, rovný a inteligentný, gavaliersky a nesebecký — a nie mäkký! Tá mäkkosť sa zle vysvetľuje. To je slovanská noblesa,^[298] to je zdvorilosť a úctivosť — a nie mäkkosť.

Oľa! Som skutočne poslednú nedeľu v Novom Meste. Sviatkovať budem v Lipt. Sv. Mikuláši u brata Fedora-kupca,^[299] niekdajšieho účtovníka v Trnave a kurizanta na novomestských báloch, teraz solídneho patra familiae^[300] bez čibuka^[301] a bez tureckej čiapky s kvastľou.^[302] Tam budem cez sviatky. Potom sa vrátim ešte na pár dní, potom pôjdem na Silvestra domov a viac sa sem nevrátim, len keď Ty doma budeš, ako to bude možné. Toto je môj plán. Po Novom roku hajde do Pešti. To Ti potom odpíšem. Ale píš mi, Oľa. Bez Tvojho listu ani tie vianočné, eventuálne dary by nestáli za nič, a Tvoj list by mi nahradil všetko. Oľa! Nezabúdaj! Listy mi nik neotvára.

Ale, slečna Oľga, podivné sú Vaše otázky! Že vraj: „a či si myslel dakedy troška na mňa“. Keby som nevedel, že to Ty len tak a že si o opačnom presvedčená, povedal by (som) Ti pravdu, ale pretože viem, že to Ty len tak a že si o opačnom presvedčená, som tak smelý Ti povedať: že odpusť, ale nemyslel som vôbec na Teba, po celý čas myslel som, že pretože sa pušný prach už vynašiel, nemyslel som na pušný prach, ale na perpetum mobile.^[303] To mi trčalo v hlave, ale nie moja drahá, radostná Oľa, moje zlato, striebro, alabaster atď. Oľa moja drahá! Vieš, že len Ty, všade Ty, vždycky Ty, že to padá už do slabosti, ktorú Ty nerada. Smelo môžeš mať ten pocit, že myslím na Teba, lebo naozaj myslím, a keď Ty pomyslíš, ak pomyslíš na mňa, ja som už dávno, dávno myslel o Tebe.

Zbohom, Oľa moja,

Tvoj Jano

22. XII. 904

Pokračujem v liste, ačpráve som ho už zavrel, lebo mnohé, alebo lepšie rečeno niektoré veci som Ti zabudol pripomenúť.

Po prvé, ak si mi už do Martina písala, Tvoj list je v nebezpečenstve natoľko, že ma v Martine nenájde, lebo ja rovno do Mikuláša pôjdem a na Martin sa ani neobzriem; iba ak by som zašiel ta len kvôli tomu listu. Mamka, tuším, už aj odišla z domu. Bude tam pozavierané a nechajú Tvoj list u árendátora niektorého. Tí mi ho potom oddajú.

Po druhé, spomínam si, že si Ty teraz v Zemúne^[304] a kupuješ dary. A ja, vieš, čo zamýšľam dnes? Pôjdem do Trenčína na koncert a sadnem k tomu stolíku, kde sme to my voľakedy sedeli spolu a počúvali a či nepočúvali muziku.

Prajem Ti tie najšťastlivejšie sviatky, mnoho vzácnych a milých darov. Ja sa ešte neopovážim požiadať toho Ježiška, aby aj v mojom mene donášal Tebe dary, lebo niet k tomu práva, a či je láska dostatočné fundamentum^[305] nato? Predsa briliantový prsteň by si odo mňa neprijala, čo? A hlúposť by Ťa iba nahnevala.

Končím, lebo musím do pisárne. Šéf je ako zúriaci Roland,^[306] alebo fučiaci medveď. Zaiste preto, že musí groše vydávať.

Bozkávajúc Ťa, som Tvoj oddaný

J. Jesenský

List 77. Oľge Kraftovej (NM n/V. 22. XII.) ^[307]

Pozdravujem Vás! Aj my sme dnes na karmine,^[308] a keby ste Vy neboli tak ďaleko, vraj koštovali by sme aj z Vašich huriek a kotloviny.

J. Jesenský

List 78. Oľge Kraftovej ^[309]

Drahá Oľga!

Tvoj list, adresovaný do Mikuláša, som dostal. Dostal som (dnes) aj Tvoj vzácny dar a v paklíku lístok. Ďakujem Ti srdečne za všetko a zároveň sa aj hanbím troška, že som nebol takým pozorným ako Ty a že som Ťa nijakým darom neprekvapil, hoci práve Teba by (som) bol najradšej prekvapil niečím, ale čosi mi nedovoľovali Ti kupovať dary, lebo nemal som a nemám k tomu práva. Hľa, Ty si bola omnoho vtipnejšia a poslala si ako kamarátka svojmu kamarátovi báječný, secesný atramentár, s tou poznámkou, aby mi nikdy nevyschol. Nuž, Oľa moja drahá, Ty si klasická kamarátka, a ja to ani nezasluhujem, lebo som Ti zlým kamarátom. Ale prepáč, na druhý raz budem pamätať a i ja Ťa prekvapím. Teraz je to opozdené a tak darmo je vyhovárať sa.

Spytuješ sa, ako som sviatkoval. Nuž, ešte ta. Chyba bola v tom, že po celý čas nemohol som sa uchýliť do samoty, aby som ju Tebe venoval a napísal Ti list a vyjadril svoje štedrovečerné pocity. Mne na Štedrý večer — bohvie prečo — vždy býva smutno na duši. Všetky kadejaké biedy a starosti mi zídu na um a svedomie počne diškurovať, že tak a tak, neporiadny si, nedokončený, pošpinený všelijakými somárstvami, ktoré si porobil a počne ma tlačiť, ako by sa ma dušu akási lavína zavalila a pomliaždila všetky radosti. I teraz bolo tak, ačpráve sme sa mnoho smiali, jedli, pili, svietlili, etc. Menovite trčala mi v mozgu akosi budúcnosť, cestovanie, pobyt v Pešti, učenie a rozlúčenie sa so všetkým, čo len na krátky čas, a trčalo mi v mozgu to, že koľko asi časov prejde, kým Ťa zase uvidím a ako to bude, až Ťa zase uvidím a či tá láska bude taká, ako je teraz a ako som vyjadril v štedrovečernom sonete, či pocity zostanú takými, ako sú teraz? Ale tak Ti musím aj ten sonet napísať. Ty si síce konečne vyprosíš básnické a veršovnícke produkty moje, ačkoľvek sú všetky o Tebe, a napokon si pomyslíš, že čo toľko vravím o tom, že veď Ty to už dávno vieš a lepšie a zručnejšie je to povedať v próze. Lenže, Oľa moja, vo verši sa môže vypovedať všetko to, čo je v próze pricitlivé a sladkavé. Preto počúvaj a smej sa!

Vidíš, vykrútil som to, ale je to zato pravý, pocítený cit — a veľmi smutný, zato sa mu aj treba zasmiať.

Môj svet si Ty, s Tvojimi lícami a so svetlom v Tvojich očiach, a Ty si ďaleko, láska moja je ďaleko, a preto je smutno. Strach!

Na druhý sviatok v noci. t. j. večer o šiestej, som odcestoval z Mikuláša, pred zábavou! Pováž, pred tancom a nijako mi nebolo ľúto za ním! Tu som bol posiaľ tak zamestnaný, že mi nebolo možno napísať Tebe, drahá moja Oľa, list. No pravdu vyzradiac, popri tom zamestnaní mnoho som trčal v kaviarni, a to večer, a keď som prišiel domov, bolo vždy dvanásť hodín, alebo jedna. Včera som chcel už zrovna z postele vstávať, aby som Ti ešte list napísal, ale som nevstal, a tak [som] zaspal v myšlienkach na Teba.

Včera až do poldruhej v noci sme čítali jeden Maeterlinckov^[311] kus. Drámu „Joyzelle“.^[312] U Igora. Je v ňom, t. j. v tom kuse, vypracovaná myšlienka, aká má byť láska ženy. Lanceor je mladý pán a Joyzelle dievča. Stretnú sa na ostrove. Otec Lanceorov aj s jeho géniom, aby jeho syn nebol nešťastným, vystaví všelijakým próbam lásku Joyzelly. Lebo sa obidvaja milujú. To sa vie. Medzi prvými próbami je napr[íklad], že vzbudí žiarlivosť. Génius premení sa na utešené dievča, ktoré zazrie Lanceor a chytí ho, objíma a bozkáva, hovoriac, že to predošlé nič nebolo, ale toto je láska, ju miluje a vyznáva jej lásku. Joyzelle ich vidí v objeme a spytuje sa Lanceora, čo je to, ako je to. Lanceor sa najprv vyhovára, potom zrovna povie, že Joyzellku už nemiluje, že sa mu to len tak zdalo. Odstrčí ju od seba a ona odchádza so slovami: „milujem ťa!“

Druhý raz, čertvie ako (mysticizmus Maeterlinckov), z mladého, pekného Lanceora stane sa starý, chudý, zhrbený akýsi človek. On sa sám v sebe kajá, že tak odstrčil Joyzellu, ale tá príde a miluje ho i ďalej so svojou mladou, horúcou láskou. Vraví, že jeho miluje v ňom, že zostal tým istým Lanceorom ako predtým a že zrkadlá klamú, že on je nie taký.

Teda pánom riaditeľom sa ani tento kúsok nepodaril. Vymýšľajú tretí. Sklátiť v nej dôveru v neho. Je noc, mesiac svieti, neďaleko (je) záhrada. Jeyzelle spí. Prebudí ju otec Lanceorov, ktorý sa premenil na mladého Lanceora (Lanceor je ešte vždy starý) a začne jej dvoriť. Tá ho odstrčí a vraví, že je on nie Lanceor, že on má iba tie oči a líca, čo Lanceor, ale on nie je ten. A premenený Lanceor jej vraví, aby sklátil dôveru, aby sa obzrela, že v susednom kríku vidí Lanceora skutočného, ako miluje druhú, aby len hlavu skrútila, že uvidí, aký (jej) je Lanceor neverný. Joyzelle sa neobráti. Dôveruje celkom Lanceorovi. Mesiac zasvieti a pseudo Lanceor jej vraví, aby len hlavu zdvihla a zo stínov na pôde presvedčí sa o špatnosti Lanceorovej. Ona nepodvihne hlavu. Potom zavrie oči a so sklonenou hlavou odíde.

Ergo ani toto sa nepodarilo. Vymýšľajú ešte všeličo, ale ju v láske nič neskláti. Konečne Lanceor umiera. Joyzelle kľačí pri jeho posteli a volá o pomoc. Príde jeho otec, ktorého ona nenávidí, lebo ho pozná ako zlého ducha, ktorý len zlo chce; nevie, že je to jeho otec (toto ani Lanceor nevie — mystika!), ktorý ju iba skúša. Ten jej povie, že život Lanceorov je v jeho rukách, a ona, ak sa mu vtedy, keď bude mať byť v láske najšťastnejšou — poddá (a či oddá), tak zachráni Lanceora. Hrozná skúška. Joyzelle prisľúbi po veľkom boji. A skutočne má sa stať ženou Lanceora, zase celkom mladého a pekného a zaľúbeného vyše uší, a tu ona musí ísť sľub plniť. Ide, ale s dýkou. Starý robí sa spiacim, a ako ona ho chce zabiť, zachytí jej génius starého ruku — a presvedčí sa, že Joyzelle skutočne miluje tou skutočnou, veľkou láskou ženského srdca.

Toto je dej a myšlienka kusu. Napísal som Ti to preto, lebo sme to čítali a páčilo sa nám to a okrem toho, že sa to troška podobá mojim názorom a či môjmu stanovisku voči ženskej láske. Pamätáš sa, keď sme išli raz z Melčíc a zhovárali sme sa o ženskej láske (možno, že to bolo inokedy) vravel som o tom milovaní hlavou a že ani jedna nie je hotová svoju lásku ukázať tak ako Joyzella, pri takých okolnostiach, v akých tá bola, že ani jedna nie je hotová, ako som sa vtedy vyslovil, kompromitovať sa z lásky — a píšem Ti to preto, lebo v Tebe som našiel čosi neegoistického vzhľadom na materiál a čistého vzhľadom na lásku. Ty napr(íklad) nevieš, či Ti ja verným zostanem a neochladnem, či sa vrátim k Tebe, Ty ešte nemáš nijakého slova odo mňa vysloveného — faktická vec, a predsa mi píšeš listy. Vedela si napr. o tom, že som mnoho razy údajne rád videl a zradne opustil — a predsa si sa nebála pustiť sa so mnou do kamarátstva. Ja som Ti vravel o svojich „láskach“, čo sa minuli a vyparduchovali^[313] zo mňa — a predsa mi dôveruješ. To jest je v Tebe niečo z tej Joyzelly — a toho v druhých nebolo a niet. Tie všetky boli rátačky a algebristky. Vyššia mathezis — a to som u nich vybadal, a to ma ochladilo vždy a naveky.

Ale končím bez toho, že by som v mnohom mal nezakončiť. Cítim, že by som nikdy neskončil, keby (som) na všetko reflektoval, čo si Ty mne písala. K tomu máme zas rytiersku záležitosť.^[314] V tomto prípade ale šéf a ja mu dočasne sekundujem. O jednej baptistke by som Ti mal ešte čosi zdeliť, čo mi nedávno utkvela v pamäti, ale len preto, že je mladé dievča a je vstave byť baptistkou a zriecť sa sveta. A toto je aj všetko.

Oľa! Kedy Ťa uvidím? Tvoj

Jano

List 79. Fedorovi Jesenskému (Martin 30. XII. 904) ^[315]

Pozdravujem Vás a vinšujem Vám šťastlivý nový rok.

Jano

List 80. Oľge Kraftovej (NM n/V. 30. XII. 904) ^[316]

Drahá Oľga!

Zase som dostal list od Teba a zase Ti najsrdečnejšie ďakujem zaň. Ty si znamenité stvorenie, že si mi päť listov napísala, ako si v Surčíne, a ja Tebe iba dva. Lenže, slečna Oľa, Ty zabúdaš na to, že som ja hore dolu lozil podchvíľou cez sviatky, a tak som Tebe iba v myšlienkach listy písal, a keby si vedela, koľko ich bolo, nuž by si sa presvedčila, že Ty si tá, čo málo píše. Ale nie, nie, Ty mnoho píšeš, som úplne spokojný a vďačný, že vôbec píšeš.

Tvoj posledný list je akéhosi smutného tónu, menovite ako píšeš o Štedrom večere, a cakompak iba dve smutné udalosti spomínaš, ktoré Ťa však k plaču nepohli, lebo, ako píšeš, Teba tá cudzina pohla k plaču. Pre tento Tvoj plač potom i tie ostatné riadky zdali sa mi byť smutnými. Ale Ty si veľmi citlivá. Ty si sa v ten večer predsa nemohla opustenou cítiť. Veď si tam mala brata a švagrinú^[317] a vedela si, že tí, čo sú ďaleko, Ťa tiež radi majú, Ťa spomínajú, niektorí rovno, druhí iba v myšlienkach, Ťa s láskou objímajú a bozkávajú vo svojej duši. Nie, tá cudzina Ťa k plaču nepohla. Ten večer sám osebe, tak ako je, prináša nie radosť, ale smutnú náladu, nazhŕňa do myšlienok všetky tie časy, keď bolo lepšie, keď sme sa väčšmi radovali, minulé časy — zdá sa to všetko akýmsi neúplným, rozmýšľa človek, ako by to malo byť, etc. Item človeku je smutno. Nedivím sa ani troška, keď si sa Ty tej malinkej slečne u Vás popáčila a že si Ťa obľúbila — veď si Teba musí predsa každý obľúbiť.

„Pohádka máje“^[318] je veľmi dobrý román, prirodzený. Každý ho mal, má, alebo bude mať. Kdeže je Tvoja pohádka mája? Ale predsa má chybu tento román. Písal ho človek, ktorý bol, alebo chcel byť maliarom. Mnoho je v ňom takzvanej prírody a maľby. Človek až ustane, keď číta miesta o večerných stínoch, svite luny, všelijakých farbách etc. Ináče je to pravda tá májová láska.

Za Tvoje vinše Ti pekne ďakujem. Som naozaj tento Jano, zimný,^[319] decembrový. Ty, Oľa, keby sa mi tie Tvoje vinše splnili — to by som bol preukrutne šťastným človekom; lenže mne sa vždy tak zdalo, že nikdy nebudem šťastným úplne. Prekážka leží v mojej náture. Ja sám si vše pokazím šťastie a kazím si ho ustavične, a tak sa mi vidí, že o krátky čas nebudem mať už čo kaziť, príde akási pohroma — a fuč bude po všetkom túžení, podujímaní etc. a šťastí nejakom. Čertvie, ja som akýmsi fatalistom, či veľkým deckom, čo podlieha okolnostiam, impulzom, chúťkam a nemá viery vo vlastnú silu, a tak ani neprobuje vzdorovať tým okolnostiam, impulzom. A keď ja vzdychnem, žeby dal Boh, aby aj budúcnosť bola naša, už v tom je neverenie v seba samého, v svoju silu, už v tom je túžba za vierou v seba a vo vlastnú, mužskú silu. — Hľa, od čoho tá budúcnosť závisí? Dá sa tu pracovať spoločnými silami? U mňa to všetko od akejsi náhody závisí. Od náhody, že láska moja zostane takou, akou bola, alebo akou je. Náhodou môže byť tento môj pocit k Tebe skutočnou láskou, ale náhodou je to láska taká, ktorá za pol roka ochladne? Teraz sa mi vidí, že keby som aj ochladol, Teba znovu uvidiac, opäť zaľúbil by (som) sa do Teba a znova vyznal Ti lásku. No neviem, či sa nepostretnem s niekým. Neviem, či ten niekto nezadusí tento môj terajší záujem, terajšiu moju lásku? Teraz neverím na to, vidí sa to byť nemožným, prisahal by sa, že nikdy nikoho, len Teba, drahá moja Oľa, mám rád, a čo sú ostatné proti Tebe! — Ale neviem, neviem, či to tak zostane. A preto, drahá Oľa, dajme pokoj budúcnosti, ja, ako som Ti už písal, podrobujem sa skúške, chcem vedieť, či je to ozaj hlboký cit lásky vo mne, lebo ja nechcem nikoho nešťastným spraviť, ja nikomu nechcem bôľ spôsobiť, a menovite Tebe nie, Oľa moja drahá, radostná, menovite Tebe nie, lebo vidím a cítim, že si Ty to najčistejšie stvorenie medzi všetkými, ktoré som videl a mám v myšlienkach; že si mi Ty bola, že si mi Ty tým najdrahším tvorom, ktorého nebol som a nie som vstave tak ľahko opustiť, ako som druhé opúšťal, že si mi Ty jediná posiaľ prvá padla do srdca — a hlboko, že si mi Ty odclonila Tvoju drahú dušu a srdce a mala si ma trošku rada, nie tak ako druhé, kde srdce neúčinkovalo a kde ma ani troška nemali rady, len hľadeli snáď na seba, svoju márnosť akúsi, na zábezpeku, zábavu a čertvie čo.

Pravda je, že zo strašne ideálneho stanoviska hľadím na lásku ženy. Pravda je, že je naivnosť odo mňa, hľadať v žene takú lásku. Ale ja jej tieň hľadám, iba podobnosť na ňu na dve — tri črtky z nej, z tej ideálnej, krásnej lásky ženy. V Tebe akosi pošťastilo sa mi to nájsť, a len Tebe, práve Tebe nerád by nejaký žiaľ zapríčiniť, Teba by [som] rád miloval tak, ako Ťa teraz rád mám — vždy, vždy a nerád by Ťa opustil pre svoju vlastnú chybu, pre chybu tú, ktorú zdalo sa mi, že mám a neviem, či ju nemám, že totižto hľadám takú lásku a sám neviem tak milovať. Preto, Oľa moja, nespomínaj budúcnosť, nespomínaj ani chudobu, ani 20 000 zlatých.^[320] Chudoba ostatne s láskou je viac hodna ako 20 000, a 20 000 zl. bez lásky — nestojí fajku dymu. Viem ináče už aj teraz, že peniaze vážia. Ale preboha! Ako ja vôbec o tomto môžem diškurovať! A toľko!

Ja z mojej strany Ti vinšujem tiež všetko to, čo si sama žiadaš, aby sa Ti splnilo. T. j., skrátka, vinšujem Ti šťastlivý nový rok! A sebe Tvoj skorý, skorý návrat, svidanie sa s Tebou, Oľa moja drahá!

Zajtra idem do Martina a vrátim sa potom ešte sem, ale len na pár dní (4-5 dní). Niektoré apelácie^[321] treba ešte napísať — a pakovať. V duchu Ťa objímajúc, som Tvojím

Jano

List 81. Oľge Kraftovej (Martin 30. XII. 904) ^[322]

Prijmite môj pozdrav a vinš najšťastlivejšieho nového roku!

Dr. J. Jesenský

Tadiaľto sa robí korzo, ale teraz nie, lebo je zafučané všetko snehom a ľudia sa sánkujú prostriedkom ulice. Je totižto klasická sanica?