ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List 163. Anne Bottovej (Bánovce 9. I. 1909) ^[853]

Slečna Anna!

Tedy Vy ste ma nechceli uraziť tým, keď ste mi neodpovedali. To som si ja ani nemyslel, ale myslel som si, že je to u Vás lebo mrav, ktorý nedovolí na kadejaké karty,^[854] ktoré píše akýsi mladý pán — odpovedať, alebo, že skutočne tie posledné karty ani odpovede nezasluhovali. Teraz po dlhom rozmýšľaní odhodlal som sa Vám napísať list, na ktorý lebo odpoviete, lebo nie. Ak áno, budem to tak považovať, že mi dovolíte o Vás sa zaujímať a od Vás aj naďalej na listy listy očakávať; ak nie, tak nie a tak Vám nikdy nepoviem, čo som Vám už dávno chcel povedať, prečo som aj do Tisovca išiel,^[855] ale, čo som pre Vašu akúsi odmeranosť, chladnosť, či neprístupnosť nepovedal. Tedy, slečna Anna, tento môj list je pre mňa veľmi vážny. Prečo?, — to by ste sa dozvedeli len po odpovedi. Do tých čias mlčím a len toľko podotkýnam, žeby ma veľmi tešilo, keby ste na tieto riadky reflektovali, ale prosím Vás, nedržte sa dľa pravidiel zdvorilosti; nie tieto pravidlá, nie rozum, aby diktoval Vám odpovedať, ale inšie čosi. Ak tohto nemáte v sebe, tak, prosím Vás neodpovedajte.^[856] Ja vyrozumiem všetko. A aby ste sa nenazdali, že ja chcem priateľské listy, v ktorých sa filozofuje, otázky pretriasajú, psychologické hádanky rozlúšťujú etc., ktoréžto listy veľmi rýchlo krsnú a zanikajú. Ja by rád listy, ktoré ďalekých zbližujú, neznámych obznámia, chladných otepľujú, neprístupných prístupnými urobia. Nedajte na reči, konajte dľa seba, dľa toho čohosi, čo oznamuje, zblíži, prístupným robí a otepľuje. Viete, čo je to? A prosím Vás, slečna Anna, neurazte sa. Ak sa Vám môj list veľmi nepáči, hneď a zaraz ho spáľte, — ale aj tak ho zničte,^[857] jestliby ste naň neodpovedali. Prosím Vás!

S úctivým pozdravom

Vám oddaný Dr. J. Jesenský

List 164. Anne Bottovej (Bánovce 20. I. 1909) ^[858]

Slečna Anna,

srdečne Vám ďakujem za list.^[859] Obľahčilo sa mi po prečítaní jeho, preto, že som dostal ozvenu a preto, že tá ozvena dovolila mi aj naďalej Vám písať a vôbec o Vás sa zaujímať. Teraz už nemusíte môj list spáliť. Iba ak by ste boli zvedavou, akoby sa ohybovali v ohni strany špeciálne tohto listového papieru a červeneli v ňom špeciálne moje písmená. V prvom mojom liste som Vám písal, že ak dostanem odpoveď od Vás, nuž Vám prezradím, čo som Vám už dávno chcel povedať, ale čo mi Vaša chladnosť, či odmeranosť, či, ako Vy vysvetľujete zdržanlivosť, — nedovolila povedať. Ale dovoľte mi, aby som to ani teraz rovnými slovami nepovedal. Vy pochopíte, že jemné, či nežné svoje city, či už vôbec akékoľvek city človek inštinktívne zakrýva či smiechom, či chladnou tvárou, či maskou nevšímavosti, či už prejavením iného nepravého citu. Slovom, bohvie prečo, človek nevyjadruje tak ľahko svoje najvnútornejšie city. Tie treba vyhádnuť. My dvaja ale nemáme k tomu príležitosti, aby sme hádali v sebe. Zriedka sa vidíme, zriedka hovoríme so sebou a keď sa aj stretneme, nuž aspoň ja vždy hovoril som o niečom inom, ako čo som chcel, ba možno, ak sa znova stretneme, zase budem hovoriť o čomsi druhom, a nie o tom, čoby Vám hneď teraz rád napísať a povedať, ale čo ani teraz mi nejde do pera, bárs mám myšlienku v hlave a úmysel Vám to povedať — rovno. Musím to tedy krivo urobiť. Ale z toho nezatvárajte, že okolkujem, alebo, že som neúprimný človek. Skoro najvážnejšia otázka života ma trápi, a síce, či žiť aj naďalej tak, ako dosiaľ — sám? A či je to pre mňa lepšie? Či pribrať ku sebe také stvorenie, ktoré rád mám a s ním spolustráviť rest^[860] života svojho. Či toto bude lepšie? A či by ste mi v tom pomohli Vy, ak máte v sebe podmienky čo k tomu treba, t. j. sympatiu — ku tomu istému, ktorý tieto otázky kladie.

Na prvú otázku som si už sám zodpovedal s tým, že je zle človeku samotnému. Že život mládenecký má náruživoti, ktoré hádžu do blata a špinia človeka, — má smútky, ktoré sám musí znášať a má radosti, s ktorými sa nemá s kým podeliť. A keby mohol porovnať život mládenca s cestou, nuž je to život podobný ceste popresekúvanej mnohými koľajniciami, vŕškami, svahmi, výmoľami, — ktorou sa trepe opustený vandrovník ani dobre nenapojený, ani dobre nenasýtený, nezaodetý, alebo príliš napojený, ale hladný, príliš najedený, ale smädný, alebo príliš pookrúcaný, aby neprestydol atď.

Tedy túto otázku som ja už rozriešil.

Druhú rozriešite Vy. A síce najprv hľadajte v sebe podmienku. Ak ju aj nájdete, srdečne prosím o odpoveď.^[861] Bude Vám ťažko odpovedať, ale môžete odpovedať krivo. Jestli podmienku nenájdete, v nasledujúcom Vašom liste jednoducho mlčaním pominiete otázku, ani čoby ste boli zabudli reflektovať na ňu.

Mamu mám teraz u mňa.^[862] Na Živenin večierok^[863] pôjdeme snáď do Martina a síce ja len vtedy, ak aj Vy tam budete a nájdete podmienku v sebe, ak ju nenájdete, čo aj tam budete, — neprídem a nadlho zostanem opusteným vandrovníkom.

Srdečne Vás pozdravuje

Vám oddaný Dr. J. Jesenský

List 165. Františkovi Votrubovi (V Bánovciach 28. januára 1909) ^[864]

Veľactený pane,

na Vaše dopisy^[865] som sa zhováral s p. Hrušovským,^[866] ktorý sa ale neosvedčil, že prácu dokončí a kedy. Ten človek je veľmi zaujatý rozdielnymi prácami bežnými a neviem veru, či Dejiny vôbec zakončí,^[867] iste si počkáte aspoň tri roky, ak vôbec tú prácu hodlá dokončiť. Na Vašom mieste na tie Dejiny by ani nerátal, ale vytlačil by inú vec miesto nich a rozpovedal obecenstvu ako sa má vec. Vy ste si sami na príčine, že ste sľubovali takú vec uverejniť v Knižnici, o ktorej ste nevedeli, či bude napísaná. Neviem ale, prečo si to tak k srdcu pripúšťate, keď ste vlastne Vy oklamaný. Exkutívnu^[868] moc nad p. Hrušovským nemám, aby mohol z neho sľúbenú históriu vyprešovať, preto sa obráťte na neho. Mňa do jeho prác nič, poťažne nemôžem sa do nich miešať. Výhovoriek má tisíc.

Srdečný pozdrav

Vám oddaný

Dr. J. Jesenský

List 166. Anne Bottovej (Bánovce 16. II. 1909) ^[869]

Slečna Anna,

ostatné týždne cítil som sa, ako čoby som bol býval v Messine alebo Kalábrii.^[870] Pôda mi pod nohami horela. Každú minútu by bol rád odcestovať k Vám do Revúcej a vždy prišlo niečo, čo ma zadržalo. V kancelárii som samučký sám a každý deň mám okupovaný nejakým termínom až do soboty. Preto som ani nepísal, lebo som myslel každý deň, že odcestujem. Okolo budúcej soboty, možno, že už vo štvrtok, ak oddám veci môjmu substitútovi^[871] sa vyber(i)em na štvordňovú cestu,^[872] lebo tak ďaleko sme jeden od druhého, že to minimum štyri dni trvá, kým sa zblížime a zase oddialime. Do Tisovca nepôjdem, ale na Plešivec, už aj preto, aby som poznal toto chýrne mestečko, bude-li totižto času k tomu.

V jednom som si ale nie istý. Či nebudem nepríležitým Vašim pánom rodičom?^[873] Nerád by ich nepríjemne prekvapil. Či ste sa Vy, slečna Anna, už ohľadom Vás a mňa s p. rodičmi zhovárali? Ja som mojej mamke rozpovedal všetko, čo by mienil urobiť, akby to išlo. Mne to síce nebolo potrebné, ale inak je to s Vami. Vy ste poslušná dcéra Vašich pánov rodičov a najmenší odpor z ich strany mohol by Vás odcudziť odo mňa a potom Vás by veľmi postrádali, keby ste z Revúcej odišli, — ačpráve nie je Vašim úkolom doma zostať, ale tak ďaleko a na tak opustené miesto, ako sú k. p. Bánovce, mohli by považovať za obeť, alebo za stratu svojej dcéry, k tomu jedinej. Až budeme spolu, podám Vám obrážtek Bánoviec a jeho stíny. Svetla v ňom niet, iba božieho. A ľudia sú iba na úpravy, ako žiť, ako nežiť, čo robiť, čo nerobiť, toto, hento, a keby takto, čoby mohlo byť atď. — bohatí.

Jedným slovom, možno, že ešte tento týždeň, možno len na budúci — prídem k Vám.

Srdečný pozdrav

Váš

J. Jesenský

List 167. Fedorovi Jesenskému (Zagreb 1. marca 1909) ^[874]

Sme tu.^[875] Sňahu najnovšie dosť. Prší a tak dobrý dojem pekného bych povedal utešeného mesta trocha pokazený. Chceli sme do divadla, no lístka nebolo dostať už poobede „ni za 100 forinta ne“. Ulice priestranné, vysadené, samé parky. Lacno sa je i býva. Naproti tomu v Pešti nebolo na vydržanie. Zajtra ideme ďalej.

J.

List 168. Anne Bottovej (Bánovce 1. III. 909) ^[876]

Drahá Anna,

dnes konečne prichádzam k listu. Ty si zaiste čakala naň hneď. Ale len čo som prišiel, už som musel odchádzať do Ilavy, kde naša banka zakladá filiálku., Tedy, prepáč moje oneskorenie.

Čo sa cesty domov týče bola po Fiľakovo dešperátna. Ľudí bolo nabitých do vozňov, ako haringov. Len vo Fiľakove na rýchlovlaku sa dalo vydýchnuť aj…, že som sa usalašil vo vozni pre nefajčiarov. Nefajčiarov je menej a tak i miesta viacej. Doma, t. j. v Martine ma čakali Fedorovci^[877] a musel som vyrozprávať všetko. Viera^[878] a sestra^[879] boli pri pochovávaní basy. S týmito som len na druhý deň bol, ale som im už nič nového nemohol povedať. Vedeli všetko. To preto, že ostatní včašie (v)stali ako ja.

Čo sa prsteňov týka, som ich ešte nedal opraviť, ale najbližšie, keď pôjdem do Trenčína, to urobím. Musím pri tomto poznamenať, že ani s formálnym zasnúbením, ale ani so svadbou nechcem otáľať. Ohľadom týchto vecí sme sa akosi nestihli pokonať. Myslím formálne zasnúbenie okolo polovice marca, najďalej okolo Veľkej noci. A svadbu za mesiac po tomto.^[880] Prosím Ťa, nezabudni v najbližšom Tvojom liste mne Tvoje poznámky zdeliť.^[881] Čo sa pod möblovaním^[882] spomína, myslím, netreba sa o nábytok starať. Ja mám štyri izby zariadené. Iba akby niečo chybovalo, čo by Ti bolo treba pozr(i)eť. Neviem, čo by chýbalo a čo by Tvojmu vkusu nezodpovedalo. Po prezretí by si musela povedať, čo chybuje, aby som to zaopatril, a čo by Tvojmu vkusu nezodpovedalo, by sa z izieb odpratalo etc. etc. — Hľaď, drahá Anna, bližšie prísť, lebo Revúca je ďaleko. Ten Martin, Martin akoby bol v prostriedku. Som ešte vždy sám a odchádzať mi je preukrutne ťažko, ďalej tým ťažšie.

Ešte raz Ťa prosím o Tvoje poznámky ohľadom form. zasnúbenia a menovite ohľadom svadby. Termín nesmie byť dlhý.

Srdečný pozdrav na všetkých.

Bozkáva Ťa Tvoj Jano J(esenský)

List 169. Anne Bottovej (Bánovce 9. III. 909) ^[883]

Drahá Anna,

ďakujem Ti srdečne za Tvoje posledné dva listy.^[884] Menovite predposledný bol srdcu milý, ale ako sama píšeš, Ty si vtedy v horúčke bola. Či len preto bol teplejší, že si aj Ty mala zvýšenú temperatúru? V poslednom dávaš dlhé termíny, ktorým sa ja síce podrobím, ale len z úcty, nie s radosťou. Potešilo ma menovite to, že v máji prídeš do Martina^[885] a že budeš bližšie. Ešte väčšmi ma potešilo, že aj Ty prídeš s Ľudmilou^[886] očistiť môj byt od nepotrebných vecí. Prechovávam ale nádeju, že uznáš potrebu písacích stolov a že im dáš pardon. Len ten máj, Bože môj, kde je ešte? Aby nezabudol, tu Ti pripomeniem, že v polovici marca sotva prídem do Revúcej, ale snáď iba až na sviatky veľkonočné.^[887] Usilovať sa ale budem, aby, ak možno aj prv mohol prísť zakončiť formálnosti. Ozaj! U Vás som vycítil antipatiu proti šperkom. Smiali sa tam celkom oprávnene a či ozaj neoprávnene nad diamantovou ihlicou. Odpíš mi, či aj Ty nepriateľsky zmýšľaš o týchto neúrodných, ale pekných, blýskavých, drobných veciach? Ale, zle kladiem otázku, lebo ich aj Ty máš rada. Videl som to na Tvojich prstoch, rukách, na hrdle, na uši a záušnice sa celkom nepamätám. Chcel by totižto ved(i)eť, čoby si rada mala, lebo neviem, čo máš a čo Ti chýba? Chýbať Ti síce sotva bude voľačo, ale čoby Ti radosť robilo, keby Ti nechýbalo. Podotýkam, že nesmie byť automobil, ani ekvipáža?^[888] Prosím o dôvernú úprimnosť.

Ako si to len mohla uhádnuť, že práve v jedálni nemám záclony. Všade, iba tam nie. Ešte aj v služobnej izbičke sú záclony, ale na jedálni nie. Nuž v jedálni, aspoň terajšej, najbližšej izbe ku kuchyni, dve okná. Výška izby 3 metre 80 cm. Dnukajšie svetlo okna šírka 110 cm; dĺžka 220 cm. Dľa týchto rozmerov uhádneš aj záclony spraviť. Boh Ťa potešuj pri takej tvrdej robote. Ináče, každá izba má dve okná a všetky sú jednako veľké, okrem, čo sú na kuchyni, špajzi a čeľadnej izbe. Tie sú 100/200 cmetrové.

Ale že si aj Ty mala zapálenie hrdla? Veď sa Ti len odomňa nechytilo od tých piatich bozkov (tak sa mi zdá, že ich toľko bolo, — nože, porátaj, či bude klapovať),^[889] ktoré som bol tak smelý vynútiť. Vieš, aký bol druhý bozk? Ty si líca nadstavila, miesto úst. Odpusť mi, že som bol taký preberačný, ale už pri druhom bozku sa s lícom uspokojiť by bola nesmierna skromnosť. V bozku na ústa sa dá k duši priblížiť, v nej čítať, ju cítiť, jej teplotu, oheň, jej chlad a mráz vyskúmať. Bozk na ústa je teplomer lásky, Čím kratší a plytší, tým duša, ak nie je ostýchavá, je chladnejšia a tak aj jej láska. Čím dlhší a hlbší tým horúcejšia.

Ty si ku príkladu písala, že som bol v ostatný deň zlej vôle. Na to sa ja síce nepamätám, žeby bol zlej vôle býval, ale Ty, keď si nevedela z mojej duše čítať, malo prísť nejako k bozku — a bola by si všetko vedela. V tých je ľahko čítať. Druhý raz, pri takýchto otázkach — tak urobíme. Ak len chceš.

Rád by Ťa už zase vid(i)eť, ale, keď je človek prikovaný ku miestu a času, ako vojak. Život je skutočný žalár. Z istého kruhu nedajbože von, akokoľvek by sa žiadala človeku. A ľudí ešte aj tuhšie zatvárajú. Načo? Dosť je potrestaný aj tým človek, že sa nemôže hýbať, že musí sed(i)eť a najviac taísť, kam ho život komanduje. Komando počúvať! Ajhľa heslo, ktorému ak sa nedržíš, ľudia Ťa rozsekajú. Ale dosť z mudráctva. Akiste je od toho, že von tak pekne svieti slnce a pod nohami blato, blato, blato. Hory a polia samý sneh, ktorý, ako vyzerá, tak vidí sa, že ani v máji nebude dolu.

Mne je práve takým rébusom, čo Elena Zvarovie^[890] povedala, ako Tebe. Vidí sa mi, že to sotva mohla určite hovoriť, ale len predpokladala. Ak hovorila určite, zostáva rébus rébusom.

Ale volajú ma do banky. Musím končiť. Srdečné pozdravy všetkým.

Teba bozkáva

Tvoj Jano J(esenský)

List 170. Anne Bottovej (Bánovce 17. III. 1909) ^[891]

Drahá Anna!

Obidva listy^[892] som dostal a síce odrazu. Náhodou som najprv 14. t. m. datovaný čítal a potom ten, v ktorom celkom zastrašená píšeš, že naše akcie počínajú zle stáť. Najsrdečnejšou vďakou som Ti zaviazaný, že chýrom, listom a rozprávkam,^[893] ktoré ma vyzliekajú zo všetkých lepších vlastností i všetky možné podlosti, bezcharakterné enunciácie mi pripisujú — neveríš a nikdy nebudeš veriť. Zároveň veľmi mi je ľúto, že Tvoj pán otec, tak sa zdá, verí všetkému, čo je zlé a keď sa ono vzťahuje na mňa, lebo ináče by sa nekonfundoval,^[894] ináče by akcie nemohli stáť zle. Ale chcem reflektovať na každú Tvoju vetu v poslednom liste.

Ja som v Pešti dva roky nebol, iba teraz začiatkom februára na 24 hodín a s tamojšími Slovákmi som ani nestačil byť, ani jedného som ani nevidel, ani s druhým, nejakým priateľom, lebo nepriateľom nebol. Ako je tedy možné, že som ja v Pešti bol v jeseni a vôbec hovoril o Tebe a ešte takým hnusným spôsobom, keďže som ani nevedel ešte, že sa my dvaja zblížime a že sa ja budem uchádzať o Teba. Potom, ja nikdy pred nikým som nehovoril vôbec o Tebe, iba keď som išiel z Revúcej, doma a kedysi Viere,^[895] tu doma mame. Nemám takého priateľa, ktorému by sa bol zdôveril o Tebe, o tom, že Ťa rád mám a to mohol povedať, že Ťa preto vezmem, lebo si bohatá a ja i potom budem flott^[896] žiť. Viem ja, či si Ty bohatá, či nie bohatá? Kto ma pozná, povrchne pozná, ten len to môže povedať, že som ja nikdy za peniazmi nebažil, ani nebažím a že som natoľko hrdý, žeby od druhého, trebárs od matky, brata, lebo svojej ženy bez zásluhy zdarma peniaze pýtal a ponúkané prijal. To je hlúposť a zrovna sa mi hnusí o tomto písať. A teraz toto si pamätaj drahá Anna: Ak nás ľudia nerozhodia a Ty budeš niekedy mojou ženou, nikdy nebudeš vstave mne čo len grajciarom prisp(i)eť ku splácaniu mojich dlhov,^[897] ktoré netajím, mám, menovite hlúpa stavba domu ma zamočila. Zapamätaj si Anna, čo som povedal. Ja sa s Tvojím menom reštaurovať^[898] nechcem a nebudem. Ináče meno je pre veriteľov nedostatočný zvuk, oni radšej majú cveng. Že ja budem tak flott žiť, ako som žil, aj naďalej? Sem sa obráťte do Bánoviec, kde žijem s otázkou, ako žijem? Hýrim, lumpujem, kartujem, dvorím, pijem? Či čo? Je pravda, býval som predtým v kaviarňach, divadlách, cirkusoch etc. Ale to je ešte nie flott žitie. Tu, v malom mestečku, ani len nemožno flott žiť, tu musí človek doma trčať, tu nieto spoločnosti, tu sa človek v blate utopí, kým do kaviarne príde. Rád by len ved(i)eť, čo to za flott život myslíš? Netajím, stalo sa mi neraz, že som sa v spoločnosti dlho do noci, niekedy do rána zabavil, stalo sa mi, že mi aj cigáň hral, stalo sa mi, že som dvoril a pekné oči vychvaľoval, stalo sa mi, že som zradne opustil, lebo mi nebolo k ženeniu, veľa som tancoval, bály som rád videl atď. Toto bol ten flott život? Ak nie, nuž čo? Čo preboha?

Že ma prinútili k tomu, aby som si Teba bral? Kto? Či je vôbec nejakej moci nado mnou v tomto ohľade? Či Ty v sebe a na sebe nič takého necítiš a o ničom takom nevieš, čoby sa mne páčiť mohlo? Či by som ja bol vstave zradiť seba? A kto má ten všemožný a čarovný kuker, s ktorým je vstave hľad(i)eť do mňa a vid(i)eť moje city? Nie. Ja Ti nebudem lásku vyznávať, ale toľko, ale toľko, prosím Ťa, predpokladajte o mne, že som nie čertom a keby ním bol, nebol by takým čiernym, akým ho maľujú. Nie len Ty, ale aj ja som citlivý, nie len Ty, ale aj ja som hrdý a menovite na svoje city, ktoré môj rozum a moje slová nikdy nezradili. Ja som nikomu nepovedal: „rád Ťa mám“, keď som ho nemal a vtedy, keď som mu to povedal, som ho aj mal rád. Nuž ja Ti vravím: rád Ťa mám Anna moja. Nemám rád pri Tebe nikoho druhého a ak som bol doposiaľ neskromným, usilovať sa budem skromným byť. Láska a skromnosť! A ak som mravne ruinovaný, nie je dosť veľký mrav odo mňa, že sa chcem z bahna vyslobodiť a žiť mravne. A jestli som hodne ruinovaný,^[899] nie je dosť na tom silnom predsavzatí, že chcem byť skromným a že budem, lebo, ak nie, tak sa ruinírujem a to nie Tebe, ale iba mne môže škodiť. Tvojho vrecka sa ja nikdy nechytím, duša moja. Neviem, čo je v ňom, ale ani nechcem vedieť a zapchám si uši, keď mi niekto o tom rozprávať bude, zahodím list, ktorý o tom písať bude, lebo som mužom a nechcem nič od svojej ženy iba lásku, naproti tejto nechcem zo svojich zviazaností preniesť na jej plecia ani páperček ťarchy, len svoju lásku. Nebojím sa tedy nebezpečia, lebo mám svedomie čisté, neverím, žeby nám nebezpečie hrozilo, keď Ty neveríš podlostiam o mne písaných a rozprávaných a jestli niekto uverí, neverí mne, takému, ktorý je predsa najkompetentnejší, lebo nik nevie pozrieť do mojej duše lepšie, ako si ju ja vidím. Preto, Anna moja drahá, teraz ku Vám necestujem, ani ma nečakaj. Buď pokoná a ver mne, lebo ak stratíš dôveru vo mňa, ja nebudem môcť prísť ani na Veľkú noc, ani potom.^[900]

Bozkávam Ťa mnohorazy.

Tvoj Jano

List 171. Anne Bottovej (Bánovce 7. IV. 909) ^[901]

Drahá Anna,

nečudujem sa Ti, že Ti je divné moje mlčanie, ale vysvetlím Ti ho hneď. Pred dvoma týždňami som bol vo vrchoch, šiel som ráno, bolo pekne, myslel som si, že by bunda iba zavadzala, ale vo vrchoch bola ešte zima v paráde, štípala, ani čoby sa bola hnevala, a večer cestou naspäť bola tiež zima, ktorá ma ani na druhý deň nepopustila a tak voľky nevoľky musel som si ľahnúť a vydržať v posteli dva týždne. Akási influenza,^[902] ku ktorej som posiaľ nemal šťastie, ale s ktorou som sa náležite oboznámil. Ešte aj teraz som ako drevený. Dobrá vôľa fuč, apetít fuč. Včera a dnes som hore a i vôľa i apetít prichádzajú. To je príčina môjho mlčania. Do Revúcej prídem lebo v nedeľu, lebo v pondelok.^[903] Kým sa ta človek dostane, musí sa najmenej raz zvrtnúť zem okolo osi svojej. Až sa rozbehnem, zatelegrafujem Ti. Tedy neľakajte sa eventuálneho telegramu. Označený bude v ňom môj príchod. Neberem nikoho so sebou, najviac jedného brata^[904] a ani čierne šaty. Myslím, že netreba cifier a slávnostného rázu dodávať tomuto vážnemu síce, ale slávnosť nevyžadujúcemu aktu. Čo sa mňa špeciálne týka, jem iba teľacinu, omeletu a zaváranie. Ty si známa v kuchynských umeniach, tedy Ti dávam najavo, aby si ma s druhým nenúkala a menovite nepijem — iba dobrú vodu. — Ergo^[905] — pamätaj!

Po tých listoch mi zostala v duši akási horkosť.^[906] Menovite ten list, ktorý Ty označuješ v „onom liste“^[907] ma dešperátne^[908] mrzí. Rád by vedel, kto to písal? Kto ma to predstavil, ako kaliku v každom ohľade? Musíš mi to povedať a ak máš ten list aj ukázať. Potrebujem to vedieť a ak je mužským ho poriadne vyfrčkovať, ak je ženská, kto je to? V akom „intímnom“ pomere stála so mnou, že ma tak dobre pozná. Slovom, neviem tento list nijako zabudnúť a všetko mi je horké, keď si naň pomyslím. Niekedy si kladiem otázky, čo som ja komu v živote zlého urobil? Nenachádzam a prichádzam na tú myšlienku, že je to práve, že som nikomu nič zlého neurobil a mal som, mnohým, väčšej čiastke. Zuby vyceriť a roška päsťou pokolembať — to je to pravé. Tak potom sa držia jazyky za zubami. Ináče však sa o tom pozhovárame. Budem sa usilovať čím skôr prísť a do tých čias Ťa srdečne bozkávajúc, som Tvojím oddaným

Janom.

List 172. Anne Bottovej (Bánovce 19. IV. 909) ^[909]

Drahá Anna!

Aby neupadol do starej mojej chyby, ponáhľam sa Ti už dnes (!) zvestovať, že som do Bánoviec šťastlive síce, ale nekomótne dorazil a na zdraví nič neutrpel, som totižto celý prišiel a nič nikde nene(c)hal. Mamka ma síce vyctila, že ako som mohol tak dlho preč byť, v čom mala pravdu, menovite, keď do povahy vezmeme, že starý môj pisár veľké chyby popáchal, jednu totižto takú, že som skoro z kože vyskočil a nahliadol, že darmo sa usilujem byť neodvislým od miesta a času, musím byť prikovaným k obidvom a že do svadby nemožno mi bude cestovať viacej do Revúcej, iba ak by bola niekedy okolo Vianoc,^[910] čo je od septembra nie moc.

Klinec do hlavy mi udrelo to Tvoje tvrdenie, že snúbenica si nemôže prísť obzr(i)eť kaštieľ^[911] svojho snúbenca a že by sa to nepatrilo. Bez myslenia sa dá konštatovať, že to nemôže byť pravda, lebo iba snúbenica so snúbencom sú kompetentní určiť, čo má byť tam, kde budú bývať, aké to má byť, čo je treba a čo sa má vyhodiť. V tomto zastúpiť snúbenicu nemôže nik, a preto sa to ani nemôže nepatriť. Pravda, k jej boku už potom treba pribrať niekoho, ktorý chráni chýr, formy, mrav etc., odvracia jazyky a studený vietor.

Drahá Anna! Mráz ma prechodí, keď si pomyslím na Tvoj posledný bozk. Nerozumiem, že by cítiace srdce mohlo produkovať taký úradný, chladný bozk. Nik nebol v čakárni okrem Viery^[912] a nás. Či si sa bála smiechu Vierinho? Veď ma Viera omnoho srdečnejšie bozkala, jej bozk sa nedá porovnať s Tvojím a predsa mňa Viera rada nemá, ba rozhodne ťažké srdce mala na mňa, lebo sa s niečím urazenou cítila, hnevala sa na mňa, neviem síce prečo, ale je tak, možno, že som bol proti nej nešetrným, na čo sa ovšem neviem rozpamätať. Item^[913] rozdiel to bol veliký, až mi bolo ľúto, že jestli je to opanovanie z Tvojej strany, že sa vieš natoľko a kedykoľvek opanovať. Oj, láska, láska! Aké rozdielne máš Ty formy. Niekedy jej ani nemáš a predsa si, existuješ bez zažiarenia očú, bez maľby v tvári, bez fluidu v rukách, bez sladkej, mäkkej reči, bez všetkých Tvojich atribút^[914] a vyjavení. Skryješ sa pod jeden chladný, úradný bozk pri rozlúčení!

Prepáč mi za túto reflexiu.^[915] Ona je nie negovaním Tvojej lásky voči mne, lebo, ako si sama hovorila, bez lásky, by si sa ku mne neviazala, — ale je výronom čudovania sa nad tým, že sa utajuje, skrýva, nevyjde na povrch, že je ona zavretá v duši, ako vo wertheimke,^[916] ku ktorej nieto kľúčov (tak som ju porovnal u Vás). Či sa ony tak zatratili, že ich vôbec nenájdem, či som ich ani nemal, či prídem ešte k ním? Či by si ozaj nenamýšľal, keby zaspieval: „Netaj dievča, že ma miluješ?“

Ešte jedno, Anča moja drahá! Čo Ti to prišlo na um pri klavíri, že si tak odrazu osmutnela? Neviem, či sa budeš na to pamätať, ale ja som zbadal tú rýchlu premenu a nemohol som si to vysvetliť. Či azda pre ten september?^[917] Alebo, že Ti mamička povedala, že si nevďačná? Napíš mi to, ak sa rozpomenieš ešte na tú premenu. Ako rád by bol, keby si Ty mala na jazyku to, čo na srdci. Ale Ty sa zatváraš a nič nepovieš. Už doma som sa Ťa spytoval a Ty si mi nič nepovedala, nechcela si mi povedať. Pravda je síce, že ja nemusím všetko vedieť a špatná vec je zvedavosť, ale aj som zvedavý a rád by všetko vedieť.

Tu doma sme ináče pri starom. Murári mažú, kde čo ešte nedomazali. Včera som bol prvý raz v hore. Máme Spevokol a učíme sa Nitru, milú Nitru etc. Na Ducha bude divadlo^[918] totižto a pripravujeme sa, potom strojíme výlet na niektorý zámok aj s dievčatmi, na budúcu nedeľu zase olovrant v hore etc. Vidíš, že sa predsa zabávam a žijem flott. Nenadarmo to písali o mne! Pozor si daj! Nebude Ti muž doma sedávať!

Až pôjdete do Pešti, odpíš mi, i ja by prišiel za Vami, alebo s Vami tašiel.^[919] Nezabudni.

Veľa neši, lebo potom dve kasne nebudú dosť. Akby Ťa do Ducha nevidel, tak prídem do Martina, kde sa predsa len, myslím, zídeme.^[920] Do tých čias! Bože koľko hodín ujde!

Pozdravujem a bozkávam všetkých.

Srdečný bozk!

Tvoj Jano

List 173. Anne Bottovej (Bánovce 3. mája 909) ^[921]

Drahá Anna,

už som mal list napísaný pred 5. dňami do polovice, keď ma volali na večeru, potom som šiel do spevu, na druhý deň do Topolčian a list zostal nedokončený. Nechcem v ňom pokračovať, tedy píšem novučičký nový.

Vytýkaš mi, aspoň tak sa vidí z posledného Tvojho listu, že si preto ostala smutnou, lebo som tak ľahko povolil ten september.^[922] Ak sa vieš rozpamätať, čo som vtedy hovoril, tak sa rozpamätáš aj na to, že som v prvom rade ja nebol dobre dotknutý s návrhom Tvojej maminky. Hovoril som, že ja síce chcem ísť ešte pred svadbou do nejakých kúpeľov,^[923] ale, že kúpeľníčenie moje sa môže do umluveného zroku skončiť, ako by sa aj bolo skončilo akurát do konca júna, — potom som hovoril, že moja mamka má u mňa iba do júna zostať a ja budem zase nútený ísť lebo do hotela sa kostovať,^[924] alebo si gazdinú kuchárku vziať, čo by mi varila a na každý pád nejakú obsluhu, čo by dom mala pod dozorom, aby sa riadil a držal v poriadku a že mamku nechcem ďalej unúvať s upratovaním izieb a varením už aj preto, lebo je staršia osoba, aj preto, že má velikú pasiu v záhrade a tej by sa musela zriecť, t. j. už tej, čo má v Martine. Toto som všetko predniesol, aby nahliadli, že september je ďaleko a mne s tým uvalené budú na hlavu hlúpe starosti o obsluhu, ktorá aj tak nebude stáť nič. Tedy nebolo mi k vôli, preto maminka potom aj spustila na júl^[925] a pevne dúfam, že to ešte môže byť aj v júni, keď nie v júni, nuž v júli. Ty si ma dľa Tvojho listu zle chápala.

Tomu spomenutému výletu^[926] som sa veľmi potešil, ale kedy bude a či bude? Prosím Ťa o to, napíš mi či pôjdete, či nie a kedy. Opustil by pre Vás i platiacu stránku, aj proces, aj termín. „Čiarky cez účty“^[927] netrp, ani ja ich netrpím; mne je bližší účet bez čiarky, ale radšej mám preštrichnuté účty. Ale pardon! Nechcem Ťa pokaziť. Ak Ti veľmi rozkážu, aby si doma bola aj s Vierou^[928] — nuž, darmo je, treba poslúchnuť.

„Nil admirari“^[929] — ničomu sa nečudovať. Všetko je jasné a rozumie sa samo sebou. Ale predsa ma zarazil Tvoj výrok v poslednom liste, t. j., že som ničím neprispel k tomu, aby si sa rozohriala.^[930] Divná vec a keď sa prizr(i)em na naše spôsoby, ktorými sa chováme jeden proti druhému, zdá sa, že máš pravdu, ale aj to sa mi zdá, že nemáš. Toto treba nejako rozlúštiť. Ja si vysvetľujem nasledovne: Ty sa nerada bozkávaš; toto je síce nevysvetliteľné u mladého dievčaťa, ktoré rado má, ale koncedujem,^[931] že si Ty snáď výnimka a držím sa podľa toho a nebozkávam, — Ty vo vnútri svojom schovávaš plameň, tedy ho neukazuješ, ja ho nevidím, ergo, zdáš sa mi byť chladnou, ačpráve si nie a ja vidiac zdanlivý chlad nijako nerozpaľujem sa a možno, že ja Teba predchádzam chladným, — Ty sa nerada milkuješ, ergo nemilkujeme sa, nemazlíme, o láske vôbec nehovoríme, To je to. Teraz dľa Teba: ja by som Ťa mal bozkávať, vzdor tomu, že sa Ty to nerada a obľúbila by si to, — ja, vzdor Tvojmu chladu, mal by byť horúcim a Ty by si sa rozpálila, ja by sa mal milkovať a Ty by si na to pristala. Či je nie tak? Ale čosi Ti poviem. Ja sa pred druhými rozhodne ani nebozkávam, ani teplotu neukazujem, ani nemilkujem. Pre mňa je to, pred druhými akési zahanbujúce, ani čoby slabosti ukazoval, a preto ak som neprispel k tomu, žeby si sa rozohriala, toho je na príčine v prítomnosti druhých a keď sme bývali osamote to, že som zase rešpektoval Tvoje chcenie, zvyky a držanie, — a nerád som robieval to, čo Ty nerada.

Myslím ale, že sa my v tomto zhodneme, lepšie zvykneme jeden k druhému, lepšie sa poznáme, zblížime, lebo iba to nám vadí, že sme zriedka ešte boli spolu a že sa ešte ani nepoznáme naopak a nalíce, však príde čas, len aby neprišiel, keď mi povieš: Bohdaj by Ťa nebola poznala. Láska, drahá Anna, otvára duše dokorán, v láske zjavenej, odobrenej prestáva zdržanlivosť, uzdenie citu, v nej sa vyjaví všetko. Tam je dôvera, ktorá nedovolí utajenie, tam tečie všetko, ako potok bez hate, krúti mlynské koleso a ono klepe radostne a mele. Hop! Nechcem básniť, lebo je to taká zásluha či vlastnosť, za ktorú sa dievčatá vydávajú, just ako sa doktorov. Tak sa aspoň zdalo z Tvojho listu, v ktorom si písala, že by si sa za mňa nevydala, keby bol len básnikom, alebo len doktorom, alebo len básnikom a k tomu doktorom a keby k tomu nemal aj seba samého. O mojom básnictve, prosím Ťa, na druhý raz ani nehovor, to je pod kritikou, keď si pomyslíme na slávnych ľudí. A doktorstvo, uznám, je tiež taká vec, za ktorú sa nik nevydáva, lebo je také nič neznamenajúce, každodenné, a samo v sebe na kuchyňu nič nedonášajúce, že by sa bolo škoda za ním unúvať, tým skôr, lebo ho je, ani hnilých hrušiek, ktoré samy padajú pod nohy. Pán Boh Ťa chráň, aby si sa za doktorstvo, alebo básnictvo vydávala. To by bolo. Ja by rád mal takú ženu, ktorá ma rada bude mať aj vtedy, keď budem okaličeným žobrákom a na stolík prídu krumple s kapustou (to by bolo na žalúdok), keď by aj celý svet hanobil, len ona by to nebola vstave urobiť, a keby som sa aj tak previnil, žeby mi nik neodpustil, len ona by vedela odpustiť a nezanechala by ma nikdy. Doživotným, jediným, drahým, verným kamarátom by mi bola, aj vtedy, keby ju zradil…

To sú požiadavky, čo? Ty ak nechceš ani básnictvo, ani doktorstvo iste budeš takýmto mojím jediným, drahým verným priateľom.

Viera sa nemala čo urážať na tom, keď som jej povedal, že môže byť pri nás, lebo sa nemazlíme. Prosím Ťa, kde je tu urážka. Tým dupľom pre ňu nie. A hľa, ja som s tým aj Teba aj ju urazil. Viera myslela, že narážam na jej pomer s Dušanom^[932] a verubože mi to len teraz napadá, že to preto bola, kdežto ja som na to nemyslel. Ty vycítila si moju nespokojnosť, v čom si cele pravdu mala, lebo Tvoja odmeranosť, či chladnosť, či neprítulnosť ma mrzela a chcelo sa mi znegovať Tvoju lásku, chcelo sa mi povedať: neverím, neverím, že ma rada máš úprimne a z hlbiny srdca, nemôže byť, nebola by si takou akou si, ja som len protivným, nie, a Ty, keď budeš rada mať celkom inakšou budeš. Ale som to nepovedal, aby Ťa neurazil a v tom predpokladaní, že ak budeš aj vtedy chladnou, keď budeš veľmi milovať. Toto boli vtedy moje myšlienky, toto boli aj večer. Ale ony sa rozptýlili pri prvom liste.^[933] Ty také fajn listy píšeš. Píš čím skôr! Mamičku čakáme, že príde. Srdečný pozdrav na všetkých. Teba bozkáva Tvoj

Jano.

Tetke^[934] povedz, že som zdravý a že jej odrazu pošlem ansichtsky,^[935] keď budem v krajšom meste, ako som teraz

Pá!

List 174. Anne Bottovej ^[936]

List 175. Anne Bottovej (Topoľčany 6. V. 909) ^[937]

Tvoj Jano

List 176. Anne Bottovej (Tr. T. 20. V. 909) ^[944]

Srdečný pozdrav z Trenč. Teplíc a vďaka za kartu. Na Turíce prídem.^[945]

Jesenský

List 177. Anne Bottovej (Bánovce 21. V. 909) ^[946]

Drahá Anna,

za Tvoje listy, dlhý a krátky^[947] Ti ďakujem. Nech Ti pán Boh pridá k životu za každú literu aspoň 10 rokov šťastlivého života. Dostali sme aj živé kvety a sme ich už porozsádzali, poťažne urobila to iba mamka,^[948] ja som to len už hotové videl. Niektoré posadili do črepov, niektoré do prednej záhradky, druhé do zadnej. Malo to vari pohromade byť. Rozkáž a stane sa. I porcelán prišiel a ja som to veru otvoril z tej istej príčiny, čo píšeš, akby totižto bol porcelán chybný, alebo porozbíjaný. Ale nebol a vec je v poriadku. Dal sa nenarušený do kredenca. Chcel som poznačiť jeden tanier, čo reku budem na ňom jesť po prvý raz, ale som to predsa neurobil, čokoľvek bude, myslím od Teba bude, dobré bude a zje sa, na čo kvôli tomu tanier značiť.

Ty máš znamenité plány. I to je výborný plán, po Turíciach ísť do Pešti,^[949] aj to, že by si šla až po Fiľakovo, aj to, žeby prišiel tedy na Turíce.^[950] Tedy ja prídem na tie Turíce a iste budem nariekať nad Tvojimi stroskotanými plánmi. Posiaľ, chudiatko moje, každý plán zostal plánom, ani jeden nebol uvedený do života. Čakaj ma na Turíce, snáď spojenou silou niečo sprvíme. Budeme energickými.

V prvom rade chcem poduriť našu svadbu, aby bola začiatkom júla,^[951] lebo ten stav, v ktorom som ja teraz je ani nie stav, lebo človek nevie čím je, či je a čí je? Myslím na Turíce ísť aj k notárovi, aby sme boli aj vyvesení aspoň za mesiac, aj farárom treba oznámiť, aby nás strepali z kancľa. Čaká na nás tedy chodenie po úradoch. Myslím, že bude potrebný Tvoj rodný list, ja som si už zaopatril. Až z neho som vyčítal, že je medzi nami velikánsky rozdiel.^[952]

Myslím, že máš pravdu v tom, že som si Tvoju lásku nevybojoval, neprispel k tomu, aby sa jadro prijalo, pustilo sa dohora rástlo a kvitlo, voňalo, kŕmilo, oživovalo. Ale či je ono preto zaručenejšie, — či je Tvoja láska tým zaručenejšia, — zdá sa mi, že pochybujem. Myslím, že láska ženy spočíva na láske muža. Žena musí vid(i)eť najprv to, že sa ona páči mužovi a len potom počne mysl(i)eť a dľa toho aj cítiť. Možno, že sa mýlim, možno aj to, že sa veľmi mýlim, ale aj to môže byť, že mám pravdu a keď aj nie úplnú, aspoň troška z nej. Zdá sa mi, že sa žene môže mužský páčiť, ale len páčiť, bez toho, žeby sa jej srdca dotklo toto páčenie a len keď vidí cit, oddanosť, počuje slová, úprimné vzdychy, to mäkké, prítulné držanie, — rodí sa aj v nej cit. Ináče, dajme pokoj analýze. Nech sa má vec akokoľvek, nech je len láska. O skromnosti už nehovorím, ako porcelán prišiel. Mamka načítala, vraj, 36 plytkých tanierov. To neukazuje na skromnosť a dá tušiť v budúcnosti lukulské^[953] obedy a večere.

Minulý štvrtok som bol v Trenč. Tepliciach. Mal som robotu v Trenčíne a poneváč bol piatok, prešiel som sa pozr(i)eť. Hostí málo. Bol pekný čas a tak sa presúšali pri hudbe Tepličania domorodí, čo bolo dosť pestré, za chvíľu ale, poobede, keď Tepličania spali, bol park pustý, až na dvoch kmánov,^[954] ktorí nikým nerušení odpočívali na dvoch lavičkách. Divadla ešte nebolo. Prvý raz budú hrať na Turíce. V cukrárni smrdelo všetko terpentínom a nebol ešte k dostaniu malinový zaft, len bonboniére, ktoré mi cukrár ešte pred dvoma rokmi núkal. Bol som tam asi 5 hodín a poneváč fiaker,^[955] bárs sa sľúbil, neprišiel, musel som peši prejsť cestu do Teplej, lepšie rečeno prebehnúť, aby došiel k rýchlovlaku. Spotil som sa na niť, ale rýchlovlak som dostal, bárs som aj dupľovane platil.

Srdečný pozdrav

Tvoj Jano.

List 178. Anne Bottovej (Bánovce 2. VI. 909) ^[956]

Drahá Anna moja,

ponáhľam sa Ti písať, že sme šťastlive dorazili. Nevyspatí, oparení, ačpráve sme v noci šli, po 1-nej z Fiľakova až na Vrútky a spali sme okrem Vlada^[957] a Viery,^[958] jeden je citlivý na fúkanie druhého a Vieru, divnou náhodou rozbolel zub. Ja som myslel celou cestou na Teba, že som Ťa musel tak ne(c)hať v Tisovci a že si musela sama ísť do Revúcej. Rátal som, kedy asi budeš doma, ale nevyrátal som, lebo Ty si sa ešte do Tisovca vrátila a ako dlho si tam bola, som nemohol ved(i)eť. Tebe je teraz iste smutno, keď Viera odišla aj s Boženou Daxnerovie,^[959] pred chvíľou dve kamarátky a teraz ani jedna. Čo bude s Peštou, odpíš mi,^[960] eventuálne odtelegrafuj. Rád by bol s Tebou, teraz sme aj tak málo boli spolu a tento mesiac by rád odišiel aj do kúpeľ(ov), — neviem ani to, kedy sa asi strojí mama sem, či to bude ešte tento mesiac, či až na budúci. To sa rozumie, že pri gazdovstve v lete je vždy práca a jestli mama sa iba zas po prácach strojí sem, to iste bude po žatve a tak by som skutočne veľmi rád vedieť, kedy to bude?^[961] Jedno a druhé. Kedy pôjdeš Ty a kedy príde mama sem? Vy by ste, opakujem, spolu mohli prísť sem a ja by Vás potom odprevadil do Pešti. Anna! Vybojuj to! To je najracionálnejšie aj preto, že mama nebude sama cestovať, aj preto, že Ty si najkompetentnejšia povedať, aké to má byť, čo mama uzná za potrebné. Ale, drahá Anna, ja v Tvoje boje verím, ale o ich víťazstvách už pochybujem. Hľa, ako sa odrazu stroskotala Pešť! Zdalo by sa preto, že Daxnerovci^[962] idú nocou. Ale to je nie príčina, to je už zámienka. Nehovoril by som nič, konečne v Pešti je teraz nebárs príjemne, ale Teba zub bolí a to treba čím skôr, ba hneď zahatiť. Teba bolí!

Jedno poznamenávam ešte, že ja od ustálenného termínu, t. j. 25. júla (tento deň si povedala?), poťažne od konca júla rozhodne neodstupujem a neodstúpim.^[963] Mám toho už dosť. To tak vyzerá, že sa svadba schválne odďaľuje — bez príčiny, poťažne z bohvieakej príčiny? Ešte povedia, ako mi aj tu vravia, že tá svadba už nebude.

Mamička povedala pri mojom odchode, žeby sme sa mali ešte o všeličom pozhovárať. Myslím, že práve tento termín mal byť predmetom diškurzu. Ohľadom tohto termínu sa ja viac nezhováram, považujem ho za posledný, najviac deň dva môžu byť v otázke. Akby bolo ale ešte aj inšie mamičku zaujímalo, prosím Ťa, nech odkáže a zdelí mi všetko, aby jej mohol odpovedať, tam v Revúcej vtedy pri odchode už nebolo možné. Ináče, veď príde a vtedy sa pozhovárame o všetkom aj s mojou mamkou.

Ešte jedno. „Hirdetés“^[964] musí byť aspoň mesiac pred svadbou, treba tedy čím skôr u matrikára povedať, čo sa stalo, on potom z úradu vyhľadá našeho a aj tu nás vyvesia. Taktiež aj Vášmu farárovi to treba oznámiť, takzv. ohlášky, lebo ináče nebude cirkevný sobáš. Tu u môjho farára urobím to sám až príde civilný hirdetés k nášmu notárovi. Prepáč, ja by Ťa vlastne nemal traktovať týmito vecmi, ale prišli mi akosi do pera. Po druhý raz ich nečítaj a zabudni!

K Vám možno že ešte v júni zavítam^[965] a potom už len na svadbu. Možno, že prídem už len na svadbu, poťažne pár dňami pred ňou, len potom urči deň, lebo neviem ktorého júla si to vlastne povedala, že má byť svadba, ktorého totižto dňa sa otec narodil?^[966]

Srdečne Ťa pozdravujem, Anna moja drahá, a bozkávam, že si predsa prítulnejšou bola ku mne, ako predtým, keď som býval u Vás. Dôvera budí dôveru, prítulnosť — prítulnosť. Čím ďalej Ťa poznávam, tým Ťa radšej mám. Tvoja poslušnosť, Tvoja mäkkosť a ženskosť, tie Tvoje boje prehraté mi silnia lásku k Tebe a naplňujú mi srdce citom tichej a teplej oddanosti k Tebe, prítulnosti k Tebe, dôvery v Teba, drahá Anna. A prosím Boha, aby si sa Ty nikdy vo mne nesklamala, aby bol takým, akým potrebujem byť, žeby Tvoju lásku nestratil.

Srdečne objímajúc a bozkávajúc aj rodičov, tetu a Milanovcov^[967] som Tvojím

Janom.

List 179. Vladimírovi Jesenskému (Bánovce 12. 6. 1909) ^[968]

Drahý Vlado,

nebol som doma, preto Ti túto zmenku oneskorene posielam. Boli sme v Pešti vyberať náradie, striebro, sklo^[969] etc. Prepáč tedy. Ohľadom určenia dňa svadby, rozumie sa, vyberieme taký, keď Ty budeš môcť v Revúcej byť.^[970]

Srdečný pozdrav

Tvoj Jano

NB. Zároveň Ťa prosím, či by tam u Vás nebolo možné, trebárs v Žid. banke mi vykonať na Tvoje žíro 1 200 k. Potrebujem ich do kúpeľ(ov),^[971] na svadbu a čo po nej nasleduje. Odpíš mi hneď.

Tvoj Jano

List 180. Vladimírovi Jesenskému (Bánovce, 19. 6. 1909) ^[972]

Drahý Vlado,

zm. vyprosredkovanú použijem len v najkrajnejšom páde tedy, keď Ťa mrzí. Svadbu spravíme tedy 28. júla. Keď pôjdeš na Pešť odpíš, pripojím sa Ti, lebo aj ja tam mám ešte veci kupovať. Do kúpeľ(ov) snáď až v júli,^[973] aj to ťažko bez koncipienta. Čo ma stál frak neviem, ale môj krajčír, ačpráve má strašne židovské meno: Weisz Sándor es Kohn (Budapest V. Nádor utca 19 szám)^[974] je, tak sa mi zdá, dosť dobrý krajčír. Ohľadom akcií som vec zase pourgoval. Hr.^[975] zabudol (!) na to, ale včera tuším už šiel list. Dnes, zajtra to môžete vybaviť. Do Nového Mesta n/V. na slávnu poradu úradníkov nejdem, beztak to bude mlátenie Čákyho slamy a prednášku Wagnerovu^[976] si môžem, keď nie odpustiť, tak kúpiť za 40 h. Kvôli tým prednáškam veru taisť sa nevyplatí, ani kvôli banketu. Ty asi pôjdeš. Od nás ide Minárik kasír,^[977] a Minárik správca,^[978] z Topoľčianskej Viest,^[979] z filiálky Šínsky.^[980] Ak by si išiel, môžeš potom prísť na divadlo, poťažne na zhromaždenie Ľud. banky tu.

Srdečný pozdrav!

Tvoj Jano

NB. Pripojenú zm. pošli Fed.^[981] na podpis s tým, aby ju sem poslal. Slúži na prolong.^[982] mojej zm. v Ľud. banke.

Tvoj Jano

List 181. Anne Bottovej (Bánovce 25. júna 1909) ^[983]

Drahá Anna,

píšem Ti hneď. Nepísal som Ti preto, lebo som čakal za hrubým listom a preto, aby si nebola nútená mne odpovedať a s tým sa vyrušovať. Avšak elegantná výhovorka (!). Veľmi divne, akosi strašne sa ma dotklo, že Tebe mamička^[984] kladie také otázky a menovite to, že Ťa hľadí akoby presvedčiť, žeby si mne tak nedôverovala, ako snáď dôveruješ. Z toho, čo píšeš, že Ti totižto hovorí, že mi prílišne dôveruješ, nedá sa iné vyčítať. Z tohto nasleduje, že keď Ty aj dôveruješ, Tvoja mamička mi predsa nedôveruje. Neviem, čo hľadá vo mne a v čo nedôveruje? Ale nedôvera je nedôvera. Či je už láska, či riadny život, či skromnosť, či čokoľvek iné v otázke. Mne sa už aj predtým zazdalo, že sa ja Tvojej mamičke nepáčim a ak ma teraz lepšie poznala, som sa jej znepáčil celkom. Počínam veriť, že keby druhý bol prišiel, by bol vítanejší býval. Je pravda, že sa ma to bôľne dotýka, ale prechovávam nádeju, že Vás presvedčím o tom, že som v žiadnom ohľade nie najposlednejším človekom, ktorý dôvery nezasluhuje. Že máš strach pred farárom a vôbec ceremóniami mi je nič nie divného. To je. A sám mávam také pocity. Aj mne je najprotivnejšia ceremónia v kostole a rozhodne protivnou by mi bola dvojhodinová trakta^[985] a dlhé sedenie pri stole. Okrem toho mám strach, že sa Ti u mňa páčiť nebude a čoskoro zatúžiš za Revúcou. Vlastne je to nie strach, ale obava, že u mňa nenájdeš náhradu za to, čo stratíš. Môže byť, že je táto obava, pochádza z toho, že som ja o Tvojej láske ku mne nie dostatočne presvedčený. Odpusť, že Ti to píšem, ale táto myšlienka ma často prenasleduje a je to preto, že som Ťa posiaľ tak teplou nevidel, ako myslím, bývajú zaľúbené dievčatá. Všetko toto môže byť predsudkom, ktorý je bezzákladný, ale ktorého som sa ja posiaľ nevedel striasť.

Vlado mi písal, aby sme ohľad brali na bytčiansky jarmok, ktorý je 26. júla.^[986] Nuž tedy sľúbil som mu, že to urobíme. Určite tedy deň, lebo po jarmoku, alebo tri-štyri dni pred jarmokom, aby sa Vlado nemohol vymknúť a nemusel sa ponáhľať už lebo do Revúcej, alebo naspäť. A aj preto, žeby som mohol napísať listy tým, ktorých chceme tam mať, ako aj svedkom. Ivanovi^[987] ja napíšem a poprosím ho za svedka. Tlačiť pozvánky myslím netreba dať, koho chceme, listovne pozveme.

Tebe sa nepáči, že píšeš dva listy jeden po druhom^[988] pri toľkej zamestnanosti. Zažeň tiene a pomysli, že sa to už aj mne stalo a síce viac razy ako Tebe. Vidno, ako Ti je ťažko list písať — mne a aj z tejto príčiny, ako som už spomenul som Ti nepísal, — lebo, keby som bol písal, bola by si sa nútenou cítila mne písať a takto Ti zostala výhovorka, že preto nepíšeš, lebo som Ti ja neodpovedal. Nie je to odo mňa skvostne (!) jednanie? Mimo toho už aj mne sa zatrháva ruka, takže by Ti mal vôľu klepaný list poslať, ale to by predsa bolo prichladné a priúradnícke, lebo k tomu by bol potrebný aj kancelársky papier.

Náradie prišlo v poriadku. Okrem zrkadla do jedálne a neviem, či sa aj umyvák objednal, mimo toaletného stolíčka, ak áno, i tento ešte chybuje a aj tie väčšie, menšie stolíky. Keď aj toto dôjde, pošlem na udanú adresu poslaných 1420 korún.

Ťažko bolo veci rozostaviť, lebo izby sú aj tak dosť zaplnené. Provizórne sme to predsa spravili, definitívne až potom, keď Ty prídeš. Ľutujem, že okrem postelí sme tú spálňu kupovali, keďže sme najviac jednu kasňu pre Teba a eventuálne jednu posteľ potrebovali, čo by sa bolo dalo dorobiť tu a bolo by stálo najviac 160 korún a nie 2170 korún. Teraz, zdá sa mi, v bielej spálni by boli potrebné aj s náradím v harmónii stojace stoličky a aspoň jeden práve taký stolík a zodpovedné koberce, lebo terajšie stoja rozhodne v disonancii^[989] s náradím bledým a hladkým. Možno, že je to prílišný vkus, mne sa ale tak zdá. Našli by sa kupci, ktorí by náradie kúpili, ale ho nepredám, ani vtedy, keby mi celú sumu čo mňa stálo zaplatili (okrem jedálne, ktorú by zase vďačne predal). I matrace došli. Báječné matrace, len periny na ne a pekné prikrývadlá. To je už ale Tvoja starosť. Zo všetkého ale sa mi fotele najlepšie páčia, čo do posedenia v nich. Ovšem nie sú pekné, ako vravím, posedenie v nich je zrovna poeticky povznášajúce. V nich čítam teraz Dostojevského Idiota^[990] a zabávam sa veľmi dobre. Toto dielo sme spolu mali čítať, ale som sa nezdržal a čítam ho sám v Tvojich poetických foteloch, ktoré s Dostojevským tiež boli príčinou, že som skoro dva týždne mlčal.

Čo sa potrhaného pomeru Viery s Dušanom týka,^[991] som to už počul, bratia boli tu v nedeľu a tí rozprávali —, a ani troška som sa nezadivil. Z takýchto pomerov len roztrhnutie môže prísť, ale nie manželstvo, či sobáš, ako sa Viera nazdávala. Takýchto pomer dotyčne lásky môže len po istý stupeň ísť, na ktorom zotrváva za čas a ak sa nemôže ďalej prirodzeným spôsobom rozviť, musí sa trhať. Človek je nenásytná potvora. Tie najtuhšie bozky zunuje a keď mravne hatený nemôže ďalej postúpiť, čo sa v terajšom pochopovaní spoločenskom iba v manželstve dá dosiahnuť, — odstúpi, nemá lákadiel, čoby vyhľadával dievča, ktoré tisíc razy bozkal a ktoré v tejto bozkávajúcej perióde už dávno pozná skrz na skrz. Odstúpi potvora. Takými sme všetci, nie len D. H.^[992] A preto nie matka, nie nepriateľstvo rodičov zavinili roztrhnutie, ale sám D. H. to tak chcel, lebo to jeho srdce tak chcelo. Ja som pozitívne vedel, že to tak bude a Vieru len v tom páde môžem ľutovať, ak si to k srdcu pripúšťa. Pravda, jej márnomyseľnosť je urazená, že si nevedela mládenca tak poblázniť, že by aj rodičom vedel odporovať. Mohol by to urobiť, ale sa mu nechce, lebo sa nazdá snáď, že je to pre neho výhovorka, ktorú ale nikto neprijme, lebo dorastený mládenec, doktor juris^[993] má mať toľko samostatnosti srdcovej a rozumovej, že ho nie rodičia robia šťastným v ženbe, ale on sám a dievča. Nech tedy Viera je nie natoľko márnomyseľná, žeby sa nešťastnou cítila a nech je hrdá — a nie zaľúbená ešte vždy, — lebo opätujem, nie rodičia chceli trhať pomer, ale mladý pán sám a keď rodičom po vôli nebolo a syn im urobil kvôli, tak on to chcel a jemu sa stalo po vôli.

Ak je zúfalá, škoda jej byť. Také temperamentné a pekné dievča ako je Viera, nech sa zapre a zvysoka pohľadí na chatrnú, slabú, nestálu a neenergickú figúru bývalého kurizanta.

So srdečným pozdravom na všetkých

som Tvojím Janom.

List 182. Adele Jesenskej (Luhačovice 28. VI. 909) ^[994]

List 183. Anne Bottovej (Luhač(ovice) 28. VI. 909) ^[995]

List 184. Anne Bottovej (29. VI. 909 Luhačovice.) ^[996]

List 185. Anne Bottovej ^[997]

List 186. Anne Bottovej (Luhačovice 2. VII. 909) ^[998]

Drahá Anna,

prosím Ťa, odpíš mi hneď a zaraz, kedy bude vlastne naša svadba (určitý deň) a kedy by mal prísť? Minule k vôli Vladovi^[999] som Ťa prosil, aby nebola 24. júla, ale poneváč má Vlado 26. jarmok, nech je 28. júla. Potreboval by to ved(i)eť, aby mohol invitovať^[1000] na svadbu tých, ktorých tam chcem mať, poťažne ktorých chcem ta volať z mojej strany. Tedy, prosím Ťa!

Ako vidíš, som sa konečne odhodlal prísť do Luhačovíc, ale, ako pijem vodu a beriem kúpele, zdá sa mi, že sa ešte horšie cítim. Možno, že je to preto, lebo je tu náramne fádne^[1001] a zima, ako u nás v novembri. K tomu ustavične dažde, tak že človek pod dáždnikom chlípe vodu. Dr. Blaho^[1002] mi povedal, že by mal zostať aspoň 3-4 týždne, ale sotva vydržím tu a ak áno, najviac do 15. júla. Najradšej by hneď odišiel a radšej k Tebe zašiel, ako sa máš?

Minule som Ti akiste príkry list písal, ale z toho si nič nerob, aby Ťa to nenahnevalo. Rozumie sa, že absolútna dôvera nemôže byť zo strany Tvojej mamičky. Lenže dosť o tom!

Bývam vo vile Letná (číslo dverí 7). Tedy píš na adresu: Dr. J. Jesenský, advokát, Luhačovice (Vila Letná). Celkom nová vila, len je ďaleko od hotelu, kde sa stravujem. Býva každý deň aj divadlo a posiaľ som ho len raz vynechal. Pravda, návšteva býva slabá, lebo hostia sa zaiste rozliezajú po horách ako mravci a na pol ôsmu nestačia domov prísť. Zo Slovákov som tu sám. Hostí je ináče veľa. Ale odpusť, že len o sebe píšem. Ty na každý pád všetko napíš a len o sebe. Banujem, že som si kúru nenechal po svadbe, bol by mal dobrú spoločnicu, ačpráve Luhačovice sú preukrutne fádny kúpeľ a tí onikajúci Moravci a spievajúci Česi sú mi odporní.

Srdečný pozdrav na všetkých, Teba bozkávajúc som Tebe

oddaný Jano.

List 187. Fedorovi Jesenskému ^[1003]

Neurasténia.^[1004] Do 15. júla tu zostanem. Bývam Vila Letná. Čas špatný. Zima. Ak sa vyjasní, príď!

Tvoj Jano

List 188. Anne Bottovej (7. VII. 909) ^[1005]

Tvoj prvý list^[1006] som posiaľ nedostal, ale druhý áno^[1007] a z toho viem, čo som chcel vedieť.^[1008]

Srdečný pozdrav

Jano

List 189. Anne Bottovej (Luhačovice 14. VII. 909) ^[1009]

Drahá Anna!

Tvoj list z 11. VII. som dostal. Potešil ma v tomto odpornom kúte, v tomto plačlivom údolí, kam bárs by som nebol prišiel. Dva týždne som už tu a 3 pekné dni boli, ostatné všetky nanič, lebo ustavične pršalo vzdor aneroidu,^[1010] ktorý keď sa aj dvíhal, vždy dážď doniesol, až bolo na zúfanie. Aj čo sa spoločnosti týka, sme na plano tu. Dr. Záturecký,^[1011] ktorý ako Vepřek chodí od stola k stolu kvôli reparáciám zubov, ktoré ale, tak sa vidí, všetci majú dobré. Radlinský,^[1012] advokát s paňou, a pani Harmincka.^[1013] Toto je naša stála spoločnosť pri obedoch, večeriach a v divadle. Zo Slovákov je tu Orsághová z Varšavy^[1014] s 3. dcérami. Vysokomyseľná pani s dobrými maniermi, ktorá zle vychovaných ľudí nemá rada. Starý Blaho,^[1015] farár, ktorého koľko razy počujem hovoriť, vždy o Kneippovi^[1016] hovorí a aký bol tento starý pán, ako on komusi vyprostredkoval audienciu, lebo starý Kneipp nemal rád civilistov (nefarárov), potom p. Blahová^[1017] a rozumie sa Blaho, môj doktor, ktorý ale sotva vie voľačo. Títo ale skorej chodia do Búdy, kam my nechodievame a radšej v Curhoteli sedíme a dívame sa po stranách a jeden na druhého. Veru, máš pravdu, radšej bárskde inde, len tu nie. Slaná voda s mliekom, raz Amandka, raz Vincentka, raz Aloiska, nehybné minerálne kúpele, zlý maslový kost. Čo stojí ešte niečo je divadlo. Herci dobrí, dobre sa obliekajú, herečky pekné (nielen zďaleka a na prknách) — takže aspoň tento jeden pôžitok máme.

Zostanem najďalej do soboty, ak sa ale nevyjasní hneď a hneď zajtra idem. Mám toho dosť.

Ozaj! Môj posledný list z Bánoviec^[1018] si nerozumela. Ty si vravela, že sa Vy postaráte o jedného svedka, ja o druhého. Tedy ja Ivanovi^[1019] napíšem, to bude jeden, a Vy sa postarajte o druhého, ktorého si už aj označila v osobe dra Sama Daxnera.^[1020]

Proti družiciam nemám nič. Vy riadite veselie, ja tedy slova nemám do Vášho riadenia preto, lebo, čo spravíte, iste bude dobre spravené. Pravda, môj ideál je v tejto veci: svadba najtichšia, aká sa dá len myslieť, — bez ceremónii, formalít, muziky, hostiny, toastov, družbov, družíc — a bez farára. Toto je len ideál, ktorý je ale preto ideálom, lebo je nedostižiteľným, menovite čo sa farára týka. (Toto len Tebe píšem, lebo Ty sa nepohoršíš, a preto nehovor o tomto nič tým, ktorí by sa eventuálne pohoršili a mne hneď do neznabohov nadali, u ktorých je totižto farár = Boh, k. pr. pani švagriná^[1021] by mi hneď nadala, tá by počala a ostatní by sprevádzali).

To sa rozumie, že dvoma, troma dňami pred svadbou prídem, možno aj štyrma a rozumie sa aj to, že mi bude veselšie, ako tu, vzdor tomu, že sú tie ceremoniálne dni najhoršie v živote mládenca a vtedy ani dobrá kuchyňa nepomôže, ktorú sľubuješ. Notandum,^[1022] drahá Anna, dobrého vína som sa ja nezriekol ani na minútu a tak sa nemáš čo obávať prevráteného sveta.

Anna! Ty máš vždy úmysel viacej písať, ako napíšeš. Vieš, že Ty do jedného riadka napíšeš tri slová a medzi riadkom a riadkom je na piať špára, k tomu malinké hárky a tak vlastne veľmi málo napíšeš. Keby som nevedel, že vôbec nerada píšeš a čo by sa Ti srdce roztápalo od citov, čo by Ťa aj bolela túžba a žiadosť aj vtedy nerada písanie — bych sa nehneval, že nikdy neuskutočníš úmysel a ľutuješ iba papier čo nezapísaný zostáva; ale poneváč to viem — odpúšťam Ti to veľkodušne, lebo rešpektujem Tvoje úmysly a ich neodôvodnené neprevedenie. Len prečo nepovieš rovno, že nemáš čo písať? A že keby si chcela ešte jednu stranu zapísať, by si sa musela mamičky poradiť, o čom by sa ešte dalo?

Máme tu aj Scotusa Viatora,^[1023] ktorý večer mal odísť do Martina k Hurbanovi,^[1024] ale bárs už viac ráz chcel spadnúť, včera tak nešťastne spadol, že si nohavice rozdriapal a koleno rozbil, Blaho ho tak naparfumoval, že celá jedáleň smrdí jodoformom a človeku už ani fogáš^[1025] na ražni nechutí, lebo sa cíti, ako v špitáli. Divná vec, že tí ľudia, ktorí majú isté hlavy, majú obyčajne neisté hnáty a menovite ruky, vždy sa idú prevrhnúť, alebo niečo rozbiť.

Pozdravujem všetkých, Teba bozkávam

Tvoj Jano.

List 190. Fedorovi Jesenskému (15. VIII. (1909)) ^[1026]

List 191. Vladimírovi Jesenskému (V Bánovciach 25. X. 1909) ^[1027]

Drahý Vlado!

Poneváč sa spytuješ ako sa zariadili veci tu a v Topoľčanoch Ti zdeľujem, že som si tu veci, okrem bežného účtu na polroka predĺžil, v Topoľčanoch som ale 7 000 korún dlžen a táto suma je dávno na môj majetok (!) intabulovaná.^[1028] Sľúbilo sa tu a tam, že sa veci vyplatia, ale poneváč pri tej pomoci a pri takom vyplatení dlhov, akú mi môj pán tesť^[1029] ponúkol, to nejde, za istý čas budem ešte visieť. Jedno som skúsil pri mojej ženbe, že je nehodno byť gavalierom voči takým židom, ako sú pp. tesťovci. Im len o to šlo: dcéru vydať, ale grajciara pomoci nedať, po druhé: ako som vybadal, starý Botto sa len rozhadzuje rečami, ale v skutočnosti je skupáň po kapustu a zemiaky. Veď i tá renta^[1030] bola zrejme zlomyselne sľúbená, keď také podmienky položil. Vedel vopred, že ja tú podmienku neprijmem a tak vedel vopred, že ani tú rentu nebude musieť dať. Jeho pomoc bola sporná aj urážlivá a ja som ju musel odmrštiť. Nech sa dá zasoliť s jeho rentou. Vždy sa mi videlo, že sa on len činí, ale v skutočnosti ten človek ani pomáhať nemôže. Odpusť, že píšem takto, ale, keď si na moje zotročenia sa pomyslím — zúrim v duchu a žlč sa mi len tak prelieva.

Srdečný pozdrav!

Tvoj brat Jano

NB. Pripojujem aj ja obrážtek,^[1031] pošli Fedorovi,^[1032] nech dá do Tatry.

Pozdrav!

List 192. Vladimírovi Jesenskému (v Bánovciach 23. 12. 909) ^[1033]

Drahý brat!

Prosím zažiruj. Myslel som ju vyplatiť, ale teraz pred Vianocami nemôžem ani splátku spraviť. Oddaj ju v Židovskej, kde je 24. decembra t. r. zročná.

So srdečným pozdravom

Tvoj Jano

Zajtra ráno idem domov aspoň na dohviezdny večer a prvý sviatok. Pripoj sa na obed k nám k rýchlovlaku. Zároveň prosím Ťa, podpíš mi aj pripojenú zmenku, ktorá je tu 24. zročná a zober ju so sebou Fedorovi na podpis.^[1034]

Tvoj Jano

List 193. Anne Jesenskej (Bánovce, 28. XII. 1909) ^[1035]

Aby si nezabudla ako vyzerajú Bánovce!^[1036] Pozdrav!

Šťastlivý nový rok!

J. Jesenský