ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List 82. Oľge Kraftovej (TsvM. 1. I. 905) ^[323]

Drahá Oľga!

Píšem Ti v krčme Štarkovej,^[324] uprostred karbaníkov, ktorí už od obeda hrajú karty, a pretože tu inej zábavy teraz niet, a pretože ja k tomu nijakej náklonnosti nemám a novinky som už všetky prečítal — k tomu prichádza ešte aj to, že u mňa doma nikoho niet[o] a do vlaku mám ešte celé štyri hodiny — dovoľ, aby som Ti zas napísal list a podiškuroval sa s Tebou, s ktorou by nebolo nudy, aká je teraz tu v tomto slávnom Turč. Sv. Martine, mojom rodisku.

Menovite chcem Ti referovať o včerajších udalostiach. Čo sa programu silvestrovského večierka týka,^[325] bol proti druhým rokom lepší a zábavnejší. Umelecký pôžitok bol tuším 7. bod, keď spievali štyri dámy a štyria páni (tie najlepšie hlasy) pár ruských piesní a nakoniec tancoval istý mládenec akýsi kozácky tanec. Spev bol absolútne dobrý, nacvičený znamenite do toho najmenšieho hlásku a výborný bol i tanec. Lepšie tie piesne by nebol vstave zaspievať nik. Polnočná scéna bola od „Ferka“ Urbánka,^[326] a tak — samosebou sa rozumie — celý efekt bol iba v kostýmoch, kus sám bol planý, odkukaný, mdlý, bezmyšlienkovitý, a či s tou starodávnou, tristoročnou myšlienkou akejsi národnej spásy. — Hral sa aj krátky divadelný, ale zábavný kus^[327] a dobre. Vôbec cítil som sa dobre na večierku a nával slovenského obecenstva, tá masa, ktorá bola hore i dolu — ma nadchla po toľkom čase, v ktorom som trávil chvíle medzi cudzím, nič slovenského neprodukujúcim elementom a nedivím sa, že vidiečan, keď príde do Martina na nejaké výročité predstavenie, musí sa uduševniť a musí mu Martin s jeho slovenskou spoločnosťou imponovať. Toto ale nevravím preto, že som Martinčanom, ale preto, že som to včera sám pocítil.

Po večierku bola tanečná zábava do piatej ráno. Tieto zábavy bývajú veľmi dobré a veselé vždy (na Silvestra). I táto bola. Oľa moja drahá! Ako som vošiel do dvorany, videl som tu odrazu dve moje vypáchnuté lásky a hneď mi napadlo, že veď som ja ničomník a že sa nebudem môcť zabávať. Tretia^[328] údajne preto neprišla, lebo ukazujú sa na nej príznaky suchôt a nepúšťajú ju nikam. — Ani s jednou ani s druhou som mnoho netancoval. Štvorylku vôbec nie. Prvú štvorylku som tancoval s Boženkou Hallovou,^[329] pekným dievčatkom, na ktorú kedysi vraveli, že dovolila, aby som ju vprostred dvorany v akomsi čardáši a či túrtanci bozkal, že som to aj urobil a potom pri vchode do kasína zas. Videli to (bolo to vari pred rokom a či dvoma) tri dámy z galérie, akési panie, čo sa dívali na bál z lóži. A na moju česť to nemohli vidieť, lebo som to neurobil. Akí sú ľudia, z tohto vidno: že vidia aj to, čo absolútne nemožno vidieť. — Môj diškurz s touto dámičkou Ti nejdem celý opisovať, len tie najinteresantnejšie punkty. Spýtal som sa jej, kto jej teraz dvorí a kto je do nej zaľúbený? Povedala, že nik. A že je jeden mladý človek do nej vyše uší zaľúbený. Že kto? Nepoviem, lebo najprv ona musí povedať, či je zaľúbená? — Toto ale potrebuje komentár. A síce Igor,^[330] ktorý tiež bol na zábave, poprosil ma, že aby som intervenoval u nej za neho, či by sa nevydala za neho? Pováž, takouto vecou ma poverí! Preto tento diškurz. Ale toto drž v tajomstve. Igor vôbec veľmi hlúpo koná, keď tak robí, ako robí. Takto on nedostane ženy. — Nuž a potom som poznamenal, že ten zaľúbený som nie ja a že ten druhý by si ju aj za ženu vzal, keby vedel, že ona má náklonnosť k nemu. Že kto? Musí to vedieť. Ona je ináče zaľúbená. Vysvitlo, že sa zaujíma o akéhosi Čecha, a tak z Igorovej ženby nebolo nič, ačkoľvek ako sa mi priznal, on včera aj s jej otcom^[331] vravel, ktorý bol veľmi prekvapený, ale potom akiste tak chápal vec, že Igor snáď viacej pil (nie veľa!) a povedal, čo sa mu chce a či čo by sa mu chcelo. Igor ostatne ju ani nepozná a jeho jednanie je jednoducho sprosté. O tomto ale nevrav a nepíš. Zabudni to.

Druhú štvorylku som tancoval s ktorousi Milcovskou^[332] zo Žiliny. Tuším tá najmladšia a či mladšia ako slečna Janka, ktorá sa teraz kedysi zasnúbila s Markovickým z Bystričky.^[333] S touto dámou nebol nijaký zaujímavý diškurz, a takto o tomto nemám raz čo písať. Diškuroval som aj so slečnou Želou Švehlovou,^[334] ale slečna nebola dôvernou, čo si ináče ani nezasluhujem, a aj stránil som sa sám toho — aby… Tancoval som aj s akousi Melfelberovskou z Trenčína, ale iba zo zdvorilosti k ich hostiteľom (boli dve). Tancoval som aj s druhými, ale Ty ich nepoznáš a vyratovať mená nie je nič zaujímavé. I principálka^[335] bola, s tou som valčík tancoval. Tance samé neboli dobré, lebo bol nával tanečníkov a tanečníc. Štvorylky boli v dvoch kolónach.

Dnes som vstával na pravý obed, a pri tom všetkom, že som bol doma, musel som v hostinci nocovať i s bratom Vladom, lebo náš dom bol zavretý, všetko preč a kľúče od drevárne nedajbože nájsť, a tak by nám doma zima bola bývala.

Cestujem naspäť do Nového Mesta, aby som sa popakoval a rozlúčil. Šéf^[336] chce, aby som zostal do 15. Možno, že mu to spravím kvôli, ale by som sa hanbil už v N. Meste zostať. Ľúto mi je, Oľa, že už nedostanem od Teba list do N. Mesta, a tak ja budem musieť volať bez ozveny, kým Ti adresu neudám. Ak by som zostal do 15. januára, Ti to zdelím, zdá sa mi pravdepodobným, lebo šéf je zamestnaný a lenivý a nebudem ho môcť primôcť k tomu, aby sa so mnou zrátal.

Bozkávajúc Ťa, som Tvojím úprimným

Jano.

List 83. Oľge Kraftovej (N. Mesto n/V. 3. I. 905) ^[337]

Drahá moja Oľa!

Zase som v tomto slávnom meste a aby si sa nehnevala, že Ti toľko píšem, nútený som Ti ešte tento lístok poslať. Predsa tu budem musieť zostať ešte asi do 10. januára, ale potom už celkom pozitívne vandrujem,^[338] celkom iste! Veď je to škandál, takto sa nemôcť vymotať, nuž ale keď sa raz vymocem, tak ľahko sa potom nevrátim, iba ak by [som] prišiel ovlažiť a rozohriať spomienky na Teba. No, ale aby si sa nenazdala, že sú už chladné. Pánboh chráň! Ja ešte vždy túžim za Tebou a dal by [som] neviem čo, keby som Ťa mohol znova uvidieť a podiškurovať sa s Tebou tak osamote, ako sme to niekedy robievali.

Nevieš si ani predstaviť, ako mi je smutno bez Tvojich drahých listov, bez nich zdá sa mi, akoby si sa vždy odďaľovala viac a viac, akoby Tvoj radostný obraz, čo vidím v duši, viac a viac bledol, akoby si sa mi strácala, a vieš, ja Ťa nechcem utratiť, ja Ťa chcem vždy mať, keď nie Tvoje oči, ústa, reč, aspoň písané slovko. Hľa, chystali sme jeden pre druhého denník, ja som to proponoval, a teraz vidím, že písanie takého denníka pre Teba je jednoducho nemožná vec bez toho, aby som sa nestal neúprimným, lebo musel by [som] Ťa mnohorazy traktovať takými vecami, ktoré by sa Ti nezdali a ktoré by otienili mňa pred Tebou; ale povedzme, že by som raz predsa bol úprimným a napísal Ti všetko, ako by to vyzeralo? Napríklad čo som robil včera a dnes. Od kroka ku kroku.

Pro primo nebolo pojednávanie, šiel som teda okolo deviatej do kancelárie. Tam som si sadol a čosi písal, troška rátal, troška chodil a nič nerobil. O desiatej som šiel k súdu pozrieť do akéhosi aktu, poťažne aká je sentencia^[339] v istej veci, a menovite ako je zdôvodnená, aby som mohol apeláciu napísať, lebo bol predposledný deň, a to vieš, kto prehrá, ten apeluje, a kto apeluje, ten to musí urobiť za 15 dní po čítaní výroku. Všetci páni sudcovia ale mali dvere pozatvárané, lebo čosi mali u Kélera sudcu, akúsi poradu, či účtovanie, či čo. Šiel som preč, no pretože mi cestou do súdu šéf^[340] dal akýsi akt, aby (som) prezrel čísi majetok v grundbuchu, šiel som do grundbuchu a pretože hárkov bolo zo 10, pozeral som až do dvanástej. Šiel som na obed. Na obed už neviem čo bolo, alebo by som musel rozmýšľať. Poobede som šiel na chvíľu do kaviarne, potom domov, potom do kancelárie, potom zase domov, doma som počal Tebe list písať, ale pretože (toto slovko mnoho užívam, čo?) som si predsavzal, že pôjdem k Tvojim, kde si Ty niekedy bývala a mňa tešievala, zašiel som ta. Tam sme hovorili o všeličom, ja som sa vypytoval na Teba, čo ako privykáš, čí píšeš a čo píšeš. Povedali mi, že si akýsi siahodlný list napísala, ale že sa ponosuješ na jednej karte (Slavianka s jej družinou), že čo Ti oni nepíšu, že si údajne dobre sviatkovala etc. etc. O siedmej som šiel na večeru. Rozumie sa, že bol guľáš pod menom, t. j. s epitetom „székely“.^[341] U nás je to už tak, raz jednoduchý guľáš, raz sékeľ guláš, raz perkelt podobný guľášu, raz guľáš podobný perkeltu. No a vidím, že jeden môj známy prišiel zo Žiliny, kde bol na sviatkoch a cestoval na Myjavu (pomocník Valáškov,^[342] dr. Róbert Poradovský,^[343] liberál-neliberál, Slovák-nie Slovák, slovom Žilinec). Sadli sme si k jednému stolíku, tam už sedel p. Dobrucký^[344] (Igor sedí)^[345] a kázal som pol litra vína a fľašu vody salvátorky. Diškurz. Štrnganie a pitie a fajčenie, a zase pollitrík, a potom zase, potom sme vyhladli a rozkázali si po šunke. Zase pollitrík. Už išlo veselšie. Prišiel drusa Julko Jesenský,^[346] s ktorým obyčajne nesedávame, ale bol sám a zavolal som ho. Boli sme už štyria. Nový liter. Diškurz ešte veselší a hlasnejší. A ajhľa, prichádza na stolík samorodné, tuhé víno, zabiják a tuším falošné. No vtedy človek by snáď aj otravu pil. Kone, čo mali ísť na Myjavu, poslali sa do maštale, určené, že kolega bude u mňa spať, kočiš opatrený. Druhá fľaša samorodného a tretia. Cigán už zavoňal a kuká okienkom. Veselosť veľká, pitie zakončené v dobrej vôli, ale triezvo ešte. Po toľkom pití treba aspoň pol litra čiernej kávy vypiť. Kaviareň zamknutá. Hybaj! Kde je Weiner? Musel nám ju otvoriť a dať navariť čiernej. Po nej sme zase pili akési červené, španielske víno. Cigán vyšiel za nami. Keď je tu, nech zahrá. A zahral a hral s takým animom,^[347] že keby sme nič neboli pili, aj tak by sme boli mohli tancovať, ale my sme pili a vôľa naša stala sa širokým morom, kde sa vzal — tu sa vzal Tót Ženko,^[348] nočná sova, a hneď počal spievať o našej rovnoprávnosti, ináče hrali sa samé slovenské, už tie, ktoré tunajší cigán vie. Mala si nás, drahá moja Oľa, vidieť a bola by si sa iste rozplakala od smiechu. Boli toasty, tuše, praskanie pohárikov a zem a čertvie, mňa veľmi mýlila lampa, čo mi visela pred nosom, no toľko chochmesu som ešte mal, že som neudrel do nej ale na mramorový stolík o roh, ktorý hneď aj odpadol, a tak som si zarobil stolík. Nakoniec som mal všetkého dosť a ušiel som domov. Posteľ sa krútila, ale len troška a zaspal som a spal výtečne.

Ajhľa, úprimnosť. Takto by síce moje denníky nevyzerali, lebo tých lumpačiek je málo, temer nič, ale tomuto podobné hlúposti by [som] písal do neho, a to sa nedá, nedá, nedá. By si ma veľmi poznala po ľahkomyseľnosti a chlapčenstve. Zato, Oľa moja, ma Ty nezatracuj a nehľaď mrzko na mňa. Ozaj, aj dnešok som Ti chcel opísať. Nehodno. Zase o tej apelácii, o malom katzenjammri,^[349] o vybavení rytierskej veci dr. Markovič kontra Strauss. Dnes sa títo konečne zišli a zmierili a aj štrngali s akýmsi šnapsíkom. Rytieri!

Tak rád by som už zase od Teba čítať niečo, drahá moja Oľa, nejaký lístoček o tom, čo Ty robíš, ako si si už dobre privykla, že Ťa všetko teší, že tá Dolná zem je predsa len krajšia ako naše vŕšky, a menovite teraz, keď ste zaiste aj Vy snehom zapadnutí; ale Ty by si sa vlastne už vrátiť mala, lebo veď si Ty išla preto ta, aby Tvojmu p. bratovi^[350] bolo veselšie na Vianoce, a keď sa už Vianoce pominuli, Tvoja úloha prestala, a keď už tak nepíšeš, ani neviem, v čom je Tvoja úloha teraz?

A či ozaj v Belehrade si už bola? A v Pazovej? A kde všade pôjdeš na bál cez fašiangy? Ty, Oľa, keď Ty siahodlhé listy píšeš, mne budeš musieť napísať list na míľu, celkom seriózne na míľu, alebo aspoň na kilometer, a jestli mi nenapíšeš, to ja tak skrátim moje listy, že sa Ti ich neoddá otvárať. Moc by si si Ty aj z toho robila! Čo?

Dostali sme už nového pomocníka. Driečny chlapík, čierny, vysoký a štíhly, seriózny, ambiciózny a solídny. Lenže tak sa ukazuje každý, keď príde, a keď sa udomácni, prichádzajú ľudia na pravého človeka. Praxe ináče nemá a zákony veľmi nevie, ale však je to nie treba, keď má človek dobrý mozog. Ale ja Ťa neprestajne traktujem kancelárskymi vecami.

Zdá sa mi, Oľga moja drahá, že som ja v posledných mojich listoch popísal mnoho hlúpostí a moc o sebe. Nečítaj to tak, akoby sa ja chcel tisnúť dopredu, či navrch, vyžadovala to iba úprimnosť a to, že veľmi nerozmýšľam o tom, čo Ti píšem; tak ako mi myšlienky idú — tak ich kladiem do listu a keď niekedy aj hlúposť napíšem, neodsudzuj ma a nehnevaj sa (už po druhý raz Ťa dnes o to prosím).

Neraz sa tak pristíham, že sa dívam niekam do luftu a v tom lufte vidím Teba, a vieš, ktorý moment je prvý, čo mi príde do umu — divná vec, ale je tak — keď si sa to bola odobierať tu a pozrela si raz na mňa bez slova, pri stole, tento pohľad bol taký, akýsi veľký, ale nie s určitou výmluvnosťou, skorej otázka bola v ňom, že či to ozaj pravda bude tá bájka, že sa radi máme? Nuž, Oľa, posiaľ je to pravda. Ja medzi tými dámami na Silvestra všade hľadal som podobnú na Teba a že by som sa bol musel prezradiť, keby si Ty bola tam bývala; a keby tam bola podobná bývala, ľudia by boli museli poznamenať, že, hľa, ten je do tej podobnej zaľúbený.

Pozdravujúc Ťa tým najsrdečnejším pozdravom, som Tvoj

J. Jesenský.

List 84. Oľge Kraftovej (N. Mesto n/V. 7. I. 905) ^[351]

Oľa moja drahá!

Tvoj list so zúfalým výkrikom som dostal a zarmútil sa nad tým, že som Ti žiaľ zapríčinil. Spomenul som si, čo asi to mohlo byť, čo Ťa tak rozľútilo, a nenachádzal som nikde takého strašného, ako Ty píšeš. Ty si ma zle porozumela, alebo som sa ja zle vyslovil, drahá Oľa moja radostná a krásna. Ja som akiste zase to chcel iba povedať, že neviem, či Ťa vždy tak vrúcne, tak iskrenne a s citom budem milovať, ako teraz, či neochladnem, či tá diaľava nezadusí tú teplotu srdečnú a či ja niekedy po čase, keď pomyslím na Teba, pocítim zároveň aj ten smútok za Tebou jedinou a drahou tak, ako ho teraz cítim, či Ťa večne tak budem postrádať, ako teraz? To som Ti predsa viac razy povedal, a nikdy si tak nevykríkla ako teraz. Čo sa to robí s Tebou, Oľa moja? Veď si musela čítať v listoch mojich aj to, ako aj teraz čítaš, že Ťa rád, rád, rád, alebo, ak chceš iné slovko, že Ťa ľúbim, ľúbim, ľúbim, alebo ak chceš ešte druhé, že Ťa milujem, milujem, milujem. Milujem Ťa, rád Ťa mám, ľúbim Ťa! A keby si teraz bola nablízku, Oľa moja, musel by som Ťa schvátiť do ramien a držať Ťa v nich, kým by si zase neuverila, že je moja láska teplá, horúca a pravá, pokým by si zas neuverila, že Ťa viac nepustím a neopustím. Ale keď je to nie možné! Keď si Ty ďaleko! Keď tie kraje a miesta, kde som Ťa vídal, nič nestoja bez Teba! Ako čo by človek chodil po takých miestnostiach, kde predtým plno obrazov bolo, a teraz zračia sa odrazu na Teba iba holé steny. I nedávno. Napadlo snehu a mne sa veľmi žiadalo presánkovať [sa]. Zišiel som sa s p. strýcom,^[352] či by nešli so mnou. A richtig!^[353] Vybrali sme sa do Kochanoviec. Nestálo to tam bez Teba, bárs sú tam fajn ľudia, nič, alebo málo. Chyboval cit, cit, cit a Ty, t. j. len Ty, lebo keby si Ty tam bola bývala, bol by býval aj cit. Tvoji pp. rodičia sú už horekoncom, ako sa vraví, rekonvalescenti po influenze.^[354] Milosťpani ešte nezdrží dym, ale humor má a pán otec^[355] veľmi mnoho a veselo diškuroval. Slečna Milinka^[356] je smutná, vraj bez Teba. Ale však jej potešenie^[357] príde okolo 15. a zostane, ako som počul, 8 dní. Inak dozvedel som sa, že v budúci štvrtok budú zabíjať, zabíjali by v pondelok (pozajtra), ale kvôli celkovitému vyzdraveniu len vo štvrtok. Salámy sa tiež budú robiť! Pán strýc a milosťpani jeho tiež kupujú, ako tu vravia, prasa (a nie sviňu, brava, kŕmnika) etc. Hľa, ako filistersky som sa rozpísal, a to hneď po toľkých výlevoch a presvedčovaní lásky, tej lásky, lásky!

Ale Teba iste urazilo to, že som napísal aj to, že veď Ty nemáš odo mňa sľubu, pozitívneho slova, čo? Iste. Prečo sa Ty toho pridŕžaš? Veď je to iba slovko, nič nehovoriace. Sľúbim Ti, že Ťa vždy budem milovať? Či len kvôli sľubu budem vždy milovať? Alebo Ti sľúbim, že si Ťa vezmem za ženu? Či len preto, že som to sľúbil, si Ťa vezmem? A Ty hneď preto a s tým dôvodom, že kto miluje, ten vďačne sľúbi, sa hneď rozžiališ. Oľa moja drahá! Ja preto nesľubujem nič, lebo sľubu, ako slovu v týchto veciach nepripisujem nič, a pretože tomu nič nepripisujem, týmto sa osvedčujem, že sľubujem, že si Ťa vezmem za ženu a že Ťa vždy, strašne, ukrutne, až po hrob, aj za hrobom, všade v každej minúte rád budem vidieť. Si spokojnejšia? Ale Ty si nie spokojná, lebo sa nazdáš, že sa smejem.

Včera sme pochovávali Svobodu, krčmára na štácii. Chudák, tak nechal všetko, pre pľúca tašiel. Mnoho ľudí bolo. I ja sám som šiel, lebo som ho poznal. Na pohrebe som sa stretol s p. strýcom a potom sme u Vás čajovali. Dozvedel som sa zase akúsi klebietku, že ten Váš Rus,^[358] Peťa, keby bol mal onehdá pri sebe papiere, bol sa by oženil s farárovou slečnou.^[359] Ty o tom síce budeš vedieť, že sa na jar zase stroja sem prísť i s dámami a ktovie, či potom nebude svadba. Ajhľa, pohreb a svadba v jednom odseku. To sa rýmuje!

A vieš, čo je nového? Že sa my onedlho uvidíme. Začiatkom februára budem v Pešti a čosi-kamsi vtedy aj Ty budeš cestovať domov, ačpráve Tvoj pán otec mi vravel, že len do konca januára máš termín, no akokoľvek v Pešti sa vidíme, a to ma veľmi teší. Som už zvedavý, ako vyzeráš, či tak ako predtým? Či Ti povetrie slúžilo, a či nie? Či bude dôvera, či nebude, pretože Ty rozmýšľaš o konci, ktorý príde, lebo prísť musí. No, Oľa, a bozkáme sa, až sa vidíme? Oj, keby si Ty teraz tu bola u mňa, lebo ja u Teba — nemohla by si si vydýchnuť — tak by [som] Ťa pritiahol k sebe a zapečatil Tvoje drahé, milované ústa, aby nemohli hlásať koniec lásky, už raz mnou ospievaný.

No, Oľa! Si ty musela byť ružová (v lícach) na tom srbskom „svečore“,^[360] keď tak aj dámy museli piť a Ty s nimi. Ale Ty si zaiste menej zniesla, keď tie Srbky toľko znesú! Ináče, akiste ste sladkú limonádu pili, lebo do piatej rána piť, a nie sladkú limonádu, to je strach! Ba či to nebolo vtedy, keď som to aj ja lumpoval a lámal stolíky? To sme my fajn pár. Ty tam a ja tu. Zišli sme sa, to je pravda!

Zajtra je nedeľa a dnes pľúšť, voda po kolená. Do nakopeného snehu padá ten najprozaickejší dážď a roztápä všetko. Budeže to za fádny deň, tá nedeľa. Keby si Ty tak ešte bývala, ako predtým, neďaleko, celkom inakšie by človek ponímal i ten dážď i tú pľúšť, vlastne by ich ani nepripomenul pri myšlienke, že veď zajtra je nedeľa, a tak poobede o tretej uvidíme našu slečnu Oľgu, ako kedysi sme ju vídavali. Ale takto je teraz smutne, a menovite keď človek vie, že ani lístok nepríde, lebo veď dnes prišiel, a to po prvý raz dlhší ako druhý raz a rozvlnenejší ako inokedy, troška podobajúci sa na ten spomínaný denník, na ktorý som ja povedal a či napísal, že ho veru písať nebudem, pri tom všetkom, že som ho sám proponoval, lebo skutočne by tam boli samé fádne veci, samá kancelária, apeláty, žaloby, banka, poobedňajšie novinky, nič neznamenajúci diškurz. Ba hej, najnovšie je, že sme dostali nového koncipienta. Driečny, čierny mladý človek s nízkym čelom a hrbatým nosom a s očami šedými a výrazom nepovedal by som pekným, ale skorej špatným, no takým špatným, aký sa ženám páči: je v ňom čosi takého ako utajená náruživosť, taký tutlajúci oheň. Je k tomu vysoký, len hlavu nosí akosi sklopene a kedy-tedy má gestá, ako by chcel všetko o zem hodiť. Dnes, divná vec, pri večeri, bez mojej iniciatívy, počal hovoriť o ženách; menovite o dvoch, a menovite o jednej, však Ty ich nepoznáš, ani ja, a až sa s ním stretneš, nedáš vedieť, že mal zaľúbené histórie (ako by si aj k tomu prišla), a tak môžem povedať, ostatne niet čo nepovedať. Item, iste mu prišla na um, postrádajúc ju, a rezultát bol ten, že on ideálne na ženy nevie hľadieť, že neverí v to, že by sa ktorákoľvek nedala strhnúť, keď človek chce, no on opravdu vraj nemiloval nikdy, zato nejednu strhol, a vždy takú, o ktorej druhí vraveli, že je pekná a nedá sa dosiahnuť. (Ale si nemysli, že to vravel nejaký krásavec namyslený a arogantný, a cigáň, vravel to skromný, mladý človek, úprimne a s presvedčením.) Ja som sa v duchu smial a povedal iba to, že sú to len niektoré dámy, aj to len medzi Vašimi, dolnozemskými, a že ja v tomto ohľade nezmýšľam celkom tak a že vlastne od toho závisí všetko, aký je charakter na jednej a na druhej strane, výnimky sú tie jeho ženy a pravidlo sú naše ženy. (Reč bola hrozná, t. j. reč bola o vydatých ženách.)

Chytro sa začervenaj, Oľa! Ja som zas zabŕdol do hlúposti, ktoré by som Tebe nemal písať, ale človek píše naozaj, čo mu slina na jazyk donesie. Mne sa ostatne nechcelo do dišputy púšťať. — Toľko z jeho názorov.

Lež ja končím, lebo je neskoro a pred oči mi ide akási hmla, mám totižto absolútnu nádchu, t. j. nádchu celkom vyvinutú, slovom klasickú, takrečeno neslýchane veľkú, t. j. pravú, ozajstnú, čo Tebe nevinšujúc — ba naopak, všetko dobré Ti želajúc — som Tvojím úprimným, no úprimnosti nehodným

Janom

Ešte som Ti chcel napísať, čo som Ti už dávno chcel, že totižto mýlil som sa, keď som Ti vravel, že vieš po slovensky písať. Nevieš. Ty, Oľa, nevieš ani literárnu našu reč, nevieš skloňovať a deklinovať,^[361] nevieš komparatív a superlatív, nie to ortografiu.^[362] Odporúčam Ti rukoväť slovenského pravopisu od Czambela,^[363] ak to nemáš, odpíš, zaopatrím Ti ho.

Až teraz som sa dozvedel, kde je moja Anna Karenina. Tú som dal ešte pred rokom Šoltésovi, ten ju čítal a potom Šoltéska.^[364] Dobre, že viem, kde ju mám vyhľadávať.

List 85. Oľge Kraftovej (NM n/V. 10. I. 905) ^[365]

Drahá Oľa!

Iste ostatný list Ti píšem z Nového Mesta, chcejúc Ťa ostatný raz pozdraviť z týchto krajov, kde som Ťa prvý raz videl, kde som Ťa poznal, rád Ťa mal a ktoré mi len skrze Teba zostanú večne drahé a nezapomenuteľné. Ak dá Boh a po časoch vrátim sa sem na pár hodín, alebo precestujem tadiaľto ešte niekedy. Ty vynoríš sa z nich, Ty obleješ ich svetlom prešlých dní a ony zaligotajú sa, a v tom lesku ja znova uvidím zmiznuté, drahé chvíle, ony prejdú myšlienkami a zase pocítim ich radosť, ich šťastie a lásku. — Hľa, ako som sa rozpísal. Ani čo by [som] akúsi novelu končil, alebo počínal. So mnou je to už ale tak. Kdekoľvek som bol za dlhší čas, a čo mi aj zle bolo, snáď vždy smutno mi bolo pri lúčení. No a tu menovite mi je smutno. A len pre Teba. Akoby som naozaj zanechával kus z nášho spoločného žitia, lásky a šťastia. Všetko ma tu predsa na Teba upomínalo a Teba spomínalo so mnou spolu. A teraz prídem do mesta,^[366] kde ma nič neupomína na Teba, alebo iba stanica a tie miesta, kadiaľ sme to raz spolu išli. Je to tak, akoby človek z pekných, rodných krajov zapadol v cudzie neznáme, chladné, odporné.

Oľa moja drahá! Divná vec, ale mne často tak prichádza, akoby si sa Ty na mňa hnevala. Sám neviem prečo, ale tak sa mi vidí, že veľmi málo píšeš a že vôbec listy naše rednú. No ale dá sa to vysvetliť, poťažne dalo by sa to vysvetliť, i keby to pravda bola; lebo veď si sa Ty už privykla k tamojšiemu žitiu a aj odvykla si sa od nás ďalekých, severných. Ten pocit postrádania je už nie v Tvojej duši. Avšak? A tak ani necítiš toľkú potrebu písať. Alebo si snáď naozaj urazená mojimi listami? Alebo či tá pošta skutočne tak pomaly ide? Či čo? Item všetko sa mi vidí, že už chladneš. A či nie? — Ech! Ja vždy hlúposti rozprávam. Predsa listy tak idú ako predtým. No predsa nie. Od Nového roku som od Teba jeden, jedinký list dostal. Pravda, zodpovedal dvom, lebo bol na štyri hárky, ale človek listy predsa len tak ráta, koľko je kuvert.^[367] A ja s novým rokom mám od Teba iba jednu kuvertu. Možné je síce aj to, že Ty píšeš denník a potom mi ho pošleš. Či nie? Keď ja nie, ani Ty nie! Či áno?

U nás už vlajú zástavy volebné s Vietorisovým menom. Tu v našom okrese vystupuje iba on,^[368] bez protikandidáta. Vo vrbovskom okrese vystupuje J. Markovič.^[369] A prosia ma, aby som kvôli voľbám zostal tu do 1. februára, ale ja už nezostanem. Predĺžila by sa mi skúška.^[370] A z domu už duria. Budem musieť byť v Pešti aj tak tri-štyri mesiace, takže by sme sa, Oľa drahá, už iba niekedy v lete videli, v máji alebo júni (ale v Pešti, áno!). V tento čas, myslím si, by sme obnovili našu pohádku mája.^[371] A či je to nie pohádka mája? Ozaj, ako sa Ti páčil tento román? Odpíš svoje dojmy. — Ešte jedno sa Ťa chcem spýtať: Nehneváš sa, že som Ti v ostatnom liste odporúčal Czambela? Bolo to celkom dobromyseľne proponované, lebo naozaj nepíšeš dobre po slovensky. Mne by sa Czambel tiež zišiel. Najlepšie by ho bolo spolu študovať.

Strašný chýr ide z Martina. Ja v tomto ohľade mám síce svedomie čisté, ale chcem Ti iba poukázať na zlomyseľnosť a hlúposť ľudí. V Martine, ako som Ti už písal, je jedna dáma chorá na suchoty.^[372] Tak zle je, že sotva dlho bude na žive. Údajne neprestáva plakať. A plače, pováž, tak vravia ľudia, za mnou. Za mnou! Hovorím Ti to tak, ako som to už počul z desiatich strán. Pri tom všetkom to pravda nemôže byť, ale ľudia vedia aj to, že preto plače, lebo som ju zradne opustil, a pretože vždy plače a plače, chytili sa jej suchoty, a že tieto suchoty sú moje dielo a že to dievča pre mňa umiera. Pomysli si, drahá Oľa, ako to divne, skoro smiešne zneje, že ona pre mňa umiera! Ona plače za životom, lebo je mladá a nechce sa jej zomrieť, veď komu by sa chcelo! A plače preto, lebo vie, že má suchoty a že musí umrieť, a veď ona aj to musí vedieť, že musela niekde prestydnúť, veď mala i zapálenie pľúc, a ľudia to musia vedieť, že ona bola k tomu náchylná, že už ako menšie dievča chodievala do ihličnatých hôr a že nie moja nevera, ale choroba vlastná je príčinou jej zomierania.

Mne je náramne ľúto, že musí zomrieť, ale divná vec je aj to, že keby skutočne odo mňa záviselo jej vyzdravenie (čo je absurdum) — nemohol by som jej povedať, že ju rád mám. Nemám ja tvrdé srdce? Lenže to je nie tvrdosť, to je presvedčenie o tom, že ja som nie na príčine. Veď som vtedy, keď som sa prechádzal s ňou, bol [som] iba dvadsaťtriročný, teda nedokončený poslucháč práva. Ja som jej už pred štyrmi rokmi odpísal, že vec neponímam vážne. Viem, že človek aj ten najväčší žiaľ je vstave preniesť a viem, že som jej nikdy nespôsobil veľký žiaľ. Chvalabohu! Nikdy som sa jej nedotkol, ničím nepošpinil, nikdy nič nesľúbil (ten sľub!), a tak teda, — je toto všetko iba zlomyseľnosť a hlúposť ľudí. Čo Ty na to povieš? Ty ma, pravda, tiež odsúdiš, ale Ty ma predsa neodsúdiš, aspoň teraz nie, kým ma, ako píšeš, troška rada máš. No predsa ber vec objektívne a posúď; a odpíš, ako zmýšľaš?

Hneď ako prídem do Pešti, odpíšem Ti, že som tam a hneď Ti zdelím aj môj byt, až si ho nájdem. Ty ale, Oľa moja radostná, nezabúdaj na mňa v Pešti a vyhľadaj ma kedy-tedy s lístkom, v ktorom každý riadok bude o Tebe a len o Tebe. A keď budeš cestovať, odpíš mi, že kedy, aby sme sa zišli^[373] a porozprávali si a potešili sa a posilnili láskou a oddaním jedno k druhému, povzbudili sa v dôvere a sľúbili si zas, že sa my dvaja nezabudneme. Tvoj

Jano

List 86. Oľge Kraftovej (V Novom Meste n/V. dňa 15. I. 1905) ^[374]

Drahá Oľga!

Píšem Ti na kancelárskom papieri. Je nedeľa, obchody pozavierané a listový papier sa mi celkom minul, k tomu všetkému píšem Ti v kancelárii, nuž niet divu, že ten papier, ktorý slúžieva na tie najšpatnejšie veci, teraz poslúži človekovi, ktorý vraví o sebe, že je zaľúbený, aby poznove napísal naň, že skutočne ten chlap je, ako sa vraví, celkom preč od lásky, že je to naozaj fakt, že miluje, že keď to konečne už aj dámy vravia na Dolnej zemi a či až v Slavónii, napokon netreba to ani písať.

Po druhé začuduješ sa, že Ti ešte z Nového Mesta píšem. Šéf mi ušiel na voľby,^[375] náš nový kolega sa v kancelárii nevyzná, a tak sám neviem, na čom som. Preto aj tá neistota. Raz desiateho, raz pätnásteho. Ale zajtra som už skutočne celkom chcel odísť, a tu máš! Nemôžem sa rozlúčiť s tým na rozlúčku najpotrebnejším a bez rozlúčky najpríjemnejším človekom.

Ty, ako badám, chodíš zo zábavy na zábavu a ja Ti iba to vinšujem, aby si [sa] na tých zábavách dobre zabávala, ale nie tak dobre, žeby si sa konečne pre ne nechcela domov vrátiť, kde by snáď tých zábav menej bolo. Badám aj to, že Ti teda žiaľ prešiel za týmito peknými krajmi. Ale tu Ti už nevinšujem, aby si ešte za nami žialila, len aby si nezabudla na nás a aj v radosti si kedy-tedy spomenula na nás!

Včera sme sa síce aj my zabávali. Boli sme na takzvanej „karmine“, ako to vy voláte. A síce dosť nás bolo. No najprv treba povedať, že u Tvojich tunajších. Obidve pp. Markovičky,^[376] tunajšia slečna Bálintová,^[377] Tvoja slečna sestra^[378] z Kochanoviec, nový kolega a ja. Bola trakta veliká. Jaterničky, klobásky, zo trojaké pečienky, zaváranie, ovocie, torty, giardinetto^[379] atď. Či to vždy také trakty bývajú na tých karminách? Ja som chcel byť „ľúbezným“, ako som Tvojim sľúbil ešte v predvečer trakty, ale nebol som vstave, lebo celú moju pozornosť zobral žalúdok, a potom som musel oddychovať kvôli troveniu a či venovať sa príjemnej tiažke v mojom žalúdku. Slečna M.,^[380] Tvoja sestra, spievala novú ruskú pesničku o akýchsi čiernych brovach a karých očiach,^[381] to jest, že načo sa jej tie čierne brovy a karé oči, keď jej líca od vetra v poli chudnú. Maloruská. Vzbudila obdiv a teda aj dojem u p. R. Markovičky, patrilo sa teda pesničku obdivovať a byť dojatým. Ináče pesnička bola pekná naozaj. Spievali sa ešte pesničky „Drotári, drotári“. Na túto povedala slečna M., že je to jej pesnička, a veď je to Tvoja. Potom „Hojže, Bože“ etc. Potom sa čaj pil a konečne o štvrť na jednu po polnoci, keď sa, ako ľudia vravia, vo Vašom (tu) dvore biela labuť ukazuje a u J. Markovičky kone dupotajú vo dvore — zobrali sme sa preč; na dvore ešte bola bitka so snehovými guľami, zahádzali nás celkom. A keby si vedela, aká krásna noc bola, mrzlo, až klince vyskakovali a hviezdy sa len tak jagali. Kde si bola Ty? Čo si robila? Čo si snívala? Nechcem Ti to síce povedať nahlas, len Ti tak pošepnem, že som Ťa postrádal a že bez Teba nebolo ani veselo.

Teda, teda. Aj v Otrokoch^[382] ste našli kohosi a Ty zrovna si chcela aj uhádnuť, že E. Š. a brat Vlado. To mi ani nenapadlo v noci vo sne. Ani som nevedel, že E. a brat mali spolu niečo. Ani sám o sebe som tam nepísal, ani o druhom. Slovom — o nikom. Snáď keď som o témate prvý raz myslel, napadla mi história Ivankova s Vierkou Martinskou (terajšou Zátureckou), ale ani toto som neopísal — snáď napadla mi M. Trokanová,^[383] snáď aj druhé Tebe neznáme, nie moje veci. No, pravda, slečna Hurbanova v Pazovej^[384] je hneď hotová takú naivnú vetu vysloviť, že sa zaľúbim a opíšem. Je to naozaj veľká naivnosť, vynášať takéto výroky. Vôbec nečítať, ale hľadať známe osoby. Takéto čitateľky sú nie čitateľky, ale aby [som] rovno povedal — klebetnice a na dámu, ktorá chce byť inteligentnou, sa ani nepatrí noveletky a besednice takto kritizovať a s takýmito predsudkami čítať. A potom — ale načo viac o tomto písať.

Včera sme tu mali — a či židáci mali — maškarný ples, no ja som radšej išiel na karminu a aj bez toho mám antipatiu proti židom a tam, kde ich je veľa spolu, sa tak cítim ako červík v jabĺčku. Tento sa síce dobre cíti, ale myslím tak, že som iba ja tým červíkom a ostatní sú tí pekní, praví, vyvolení.

Dnes je u Vás zase akýsi hosť! Wagner.^[385] Ja ho nepoznám, ale Ty ho iste budeš znať. Vše niekto príde k Vám, len Ty, Ty chýbaš ustavične, Ty sa kryješ, a či Teba kryje tá nepriehľadná diaľka. — A do Belehradu ako by [som] ja prišiel? To by bolo síce príjemné a pekné, a aj rád by [som] to urobil, ale to by bola strašná náhoda, moju lásku ukrutne vykríkajúca, a tak to radšej ani neurobím, ale len potom Ťa vyhľadám, až bude tá náhoda ozaj zdajúcou sa náhodou.

Tu vravia, že až do marca zostaneš tam. Sem mi už nepíš, drahá Oľa. Pá!

Tvoj

Jano

List 87. Oľge Kraftovej (NM n/V. 20. I. 905) ^[386]

Drahá Oľga!

Celých päť dní som Ti nepísal. Nebudeš vedieť ani kde som, čo som, ako som. Ale hneď sa aj zadivíš, že som ešte tu, kdežto mal som byť v Pešti. Tohoto príčinou sú voľby a menovite to, že na mňa padol lós, aby som sprevádzal dr. J. Markoviča^[387] po cestách. Dnes po troch dňoch, ustavičnom výbornom sánkovaní, počúvaní programových rečí, éljenovaní^[388] „a nech žije“, som zostal doma a tuším zostanem už doma až do volieb, ktoré budú budúci štvrtok, a tak z Tvojho denníka, ktorého si už zaiste hodný kus napísala, môžeš mi zase aspoň kúštik poslať.

Nuž ale dovoľ, aby som Ti aspoň napísal, kde som bol za tie tri dni. Zapredvčerom šli sme do Vrbového v treskúcej zime s vetrom, ktorý nás štípal a metal nám drobný sneh do tvárí. Teraz preskočím všetko a poviem iba toľko, že sme boli aj v Šípkovom a vrátili sme sa večer o 9. h. domov v svetle mesiaca a hviezd, bez vetra, sánky leteli, ani čo by ich štyri kone viezli, cengáče cengali a plašili zajacov, zamyslených a či driemajúcich na snehom pokrytých poliach; pritom v teplej bunde a kapčiskách sa tak dobre rozmýšľalo o pekných chvíľach, o čomsi ďalekom.

Predvčerom v zimnom ale slnečnom ráne vybrali sme sa popod čachtický zámok do Višňového, Hrachovišťa, Vaďoviec a Kostolného. Toto sú najhoršie obce v pokazenom kostolňanskom notariáte. Pri tom všetkom Višňové je naše, Hrachovište sa rozpadáva na dve rovnaké polovice, Vaďovce tiež, Kostolné tiež. Z Vaďoviec nám prišli naproti na pár saniach so zástavami, kostolňanský Trokan a učiteľ^[389] (meno som si nezachoval) a ešte zopár ľudí. V Kostolnom sme obedovali. Bola tam aj slečna Marienka. Táto dáma Ti ma v to poobedie a večer akosi dojímala, a myslím, že to iba nepravidelný základ všelijakých nepravdivých rečí robil. Bez otázky, že je to dievčatko pekné a bez otázky, že je Povážaj nijako nie pekný, čo by nebolo síce závažné pri mužskom, ale tento Povážaj nemá v sebe nič, čo by sa dievčaťu ideálnejšiemu páčiť mohlo. Človek sa nazdáva, že sa vydáva bez lásky kvôli otcovi a táto myšlienka dojíma. Vpravde ale bude tak, že pretože sa za Povážaja vydáva, jej je jedno, či sa jej on páči alebo nepáči, alebo na to nemyslí — a preto je to slečna bez hlbšieho citu, ako sa hovorí: bez srdca — lebo to, že by sa jej páčil, je vytvorené už podľa rečí ľudí, podľa mojich vlastných pochopov o duši dievčaťa. Ergo niet čo ľutovať a ani Igor^[390] nemá čo banovať, ak je tomu tak, a bude tomu tak, lebo tie vychýrené krásavice sú obyčajne také. Ináče zhováral som sa skoro výlučne s ňou, no len o všelijakých povrchných, každodenných veciach, do jej záležitostí som sa nepúšťal, lebo bolo mnoho prítomných a v diškurze konštatoval som, že ja by [som] sa síce nie, ale nie div, keby sa mnohí do nej pozaľubovali a že sa do nej mnohí aj zaľúbili.

Večer o ôsmej sme domov prišli, a ačpráve sme to po krkolomných cestách šli, predsa sme sa iba pred samým mojím bytom prevrátili so saňami.

Nasleduje pre Teba tretí, najinteresantnejší včerajší môj deň. Uhádneš hneď, prečo? Išli sme ráno o deviatej na Čachtice, popod ľavý bok čachtického zámku na Hrachovište do Krajného. Pred Hrachovišťom nás vítali Krajňanci na čele s Hlaváčom.^[391] Ovenčili nám sane a so spevom všelijakých národných piesní, s volaním na slávu, tiahli sme cez Hrachovište do Krajného. V Krajnom nás veľký zástup ľudí očakával a prijímal s ováciami. Reč bola prijatá s oduševnením, ačkoľvek Markovič bol zachrípnutým. Poobede boli ešte väčšie ovácie, keď prišli Podkylavci s muzikou a ešte väčšie oduševnenie, keď im M.^[392] v Podkylave zarečnil. Podkylava je najčistejšia obec. Tam údajne nebude hlasu na pravú stránku. Jeden Podkylavec mi medziiným vravel, že ačkoľvek si oni zvyknú uctiť obe stránky, t. j. i pravú i ľavú, teraz pôjdu výlučne s ľavou. Takáto obec je vôbec zriedkavá. I Krajné je naše mimo 7 — 10 hlasov. Veľký rozdiel medzi kostolňanským a krajňanským notariátom. Obedovali a večerali sme u Bodického,^[393] kde som sa ja, čertvie prečo, zle cítil, už myslím duševne. Pozoroval som Hlaváča, lebo veď som ho prvý raz mal na očiach a počul som o ňom, že si Ty bola do neho zaľúbená a on tuším do Teba. Nuž už len pre toto zaujímavý človek. Ale nebadal som na ňom nič abnormálneho, len to, že pil aj s Bodickým miesto vína akúsi jablčnicu, ale to je nič, snáď by aj mne lepšie bola chutila jablčnica. S ním som nehovoril mnoho, ačkoľvek som i do Podkylavy i odtiaľ naspäť do Krajného s ním šiel. Nebadal som nič farizejského, afektovaného na ňom, ba práve zdal sa mi riadnym a prirodzeným. Len zo dva razy zazdalo sa mi, že sa usmial tým smiechom, ktorým sa tolstojovci smejú, t. j. zvrchu nadol. Ten, ktorý sa smeje, je totižto navrchu, a ten, ktorému sa smejú, je dolu. Ale toto som nebadal v diškurze so mnou a možno, že sa mi to iba videlo. Vôbec nehovoril veľa a ja som ho nemohol nijakovským činom vystihnúť, t. j. vystihnúť tú jeho abnormálnosť alebo bláznovstvo. Pri tom všetkom zdá sa mi, že je on človek normálny a len vtedy, keď nechce, aby sa videlo, že klame a aby ľudia nepovedali na neho, že je klamár, si vymýšľa všelijaké teórie, idey, pomocou ktorých — on predsa len jednoducho (zahorí, horí, chladne, ochladne, t. j. ako Vy dámy vravíte) oklame, a potom sa skrýva za štíty vybájených lží a presvedčení, bojovaní etc. To bude to a tak to bude.

Naspäť, zase len v krásnej zimnej a dosť štipľavej noci, vrátili sme sa cestou, ktorou sme prišli — naspäť do N. Mesta. Šli sme cez obec Hrachovište a ľudia, ktorí boli hore, nás poznali, vítali nás a či pozdravovali s výkrikmi: Nech žije Markovič, len jeden nás pozdravil s „éljen Rudňansky!“^[394] a druhý menovite mňa veľmi nepríjemne vyrušil z myšlienok. Zaiste to bol lebo Feldbauer žid sám, lebo ním podplatený človek. Ja som nevidel, len pocítil. A síce zrazu zazdalo sa mi, že niekto strelil a mňa trafil, lebo mi v hlave zahučalo, v ušiach zacvendžalo a v očiach sa mi zaiskrilo. Že čo to bolo? spytuje sa Markovič; strelil, hovorím, niekto. Markovič neveril, lebo on výstrel nepočul, a tak som hneď pochopil, že to nebol výstrel, ale kameň, ktorý ma trafil, a tak musím mať hlavu prebitú. Richtig, strhol som čapicu a nahmatal [som] si dieru do hlavy. Krv sa len tak rinula. Začrel som do snehu a položil [som] si ho na prebitú hlavu. Potom položil som si ta čistú šatku, na to čapicu a bolo po paráde, ale krv ešte po polnoci spod fľajstra vytekala, aspoň tak som to zbadal ráno. Musel ten istý mať veľkú radosť, že trafil, no neviem, či to videl, lebo sme sa na saniach ani nezastavili. Ale ja, keby som ho bol mal v rukách, bol by [som] ho bez milosrdenstva zahrdúsil, bez milosrdenstva a so sladkým pocitom v srdci. Ešte aj teraz cítim, že by mi bolo náramne sladko, keby som toho chlapa mal v ruke, a keby to bol ešte žid, sladký a úctivý, ale falošný žid — Feldbauer.

Oľa! Ty si sotva niekedy cítila pomstychtivosť. Ja ju teraz snáď po tretí raz cítim, ale ešte nikdy nebol by som sa s takou radosťou pomstil, ako teraz. Nikdy sa mi nepodarilo vypomstiť sa, lebo ma lebo zlosť prešla, lebo mi ľúto prišlo človeka pokoreného, ale teraz by [som] ho neľutoval, a menovite včera nie, po incidente. — Akí sú podlí ľudia a sprostí a nerozvážni a pomstiví. — Sedliak to nemohol byť, ale bol to podplatený ožran, alebo osobný nepriateľ Markovičov. A musel za tým plotom aspoň poldruhej hodiny číhať na nás, musel vedieť, že sa musíme tadiaľ vrátiť, a to nik iný nemohol byť, len žid, židák hnusný, alebo jeho pálenka. Čo myslíš?

Ale mnoho píšem o tejto maličkosti!

Drahá Oľa! Rozhodne mi napíš, kedy pôjdeš naspäť, či koncom januára, či začiatkom februára; ak ešte v januári pôjdeš, tak Ťa na každý pád čakám na stanici, len musím vedieť, kedy; ak vo februári, tak Ty čakaj odo mňa peštiansku adresu, aby si mi mohla odpísať na ňu, kedy pôjdeš.

S Vašimi už dávno nemal som šťastie byť, dnes som ta chcel ísť, ale, hľa, už je pol ôsmej večer, a to by bolo neskoro.

Od Teba som už tiež dávno nič nečítal, ale veď som ani nemohol, však som Ti sám písal, aby si mi sem už viac nepísala, ale teraz, prosím Ťa, napíš mi čím skôr, lebo do volieb ešte tu zostávam, a tie sú iba vo štvrtok.

S úprimným pozdravom som Tvoj

Jano

List 88. Oľge Kraftovej (Lipótvár^[395] 30. I. 905) ^[396]

Drahá Oľa!

Tvoj posledný list, napísaný na piatich hárkoch, ma veľmi potešil. Po toľkom mlčaní konečne celá láva slov! Ale čo by bol ešte raz taký dlhý býval — tým väčšmi by ma bol tešil. Rozumiem, že si nemohla prv písať, keď si nevedela, kde som a čo je so mnou.

Dnes som na poslednej expedícii. Bol som v Nitre; ačkoľvek som veľmi oponoval a nechcel [som] poslúchnuť, aby som sem šiel — musel som ísť, lebo nemal kto, a tak Ti píšem tento list z Leopoldova, kde musím štyri hodiny čakať, kde som Ťa to niekedy očakával a odkiaľ som Ťa sprevádzal do Pešti. Keby si, hľa, dnes bola tu! Ako by tu veselo bolo!

Že som Ti ani ja nepísal tak dlho, to si vysvetli tým, že cez dva týždne som chodil po okrese najprv, ako som Ti to už písal — so samým kandidátom,^[397] potom bez neho v dolných dedinách: Krakovanoch, Strážoch, Trebaticiach. O týchto mojich cestách mám doma už započatý list pre Teba, ktorý som pre čosi nemohol dokončiť, a potom som neprišiel viac k písaniu, lebo som musel dnes do Nitry odcestovať. Ináče tamten list Ti nepošlem, poťažne nedokončím ho, lebo Teba to zaiste nebude zaujímať také korteš[ov]ské cestovanie, kapacitovanie,^[398] rečnenie, pitie a fajčenie, napokon aj objímanie! O samej voľbe sa dočítaš z novín,^[399] kde to bude zaiste krajšie opísané, ako by [som] Ti to ja opísal. Celá voľba bola faloš a klam, ako to sedliaci naši dolnodedinskí povedali. Mali sme istú 400 hlasovú väčšinu, ktorá sa na voľbište dostanovila, a predsa sme prepadli 94 hlasmi. Vôbec celá konštitúcia uhorská je humbug^[400] a švindeľ, zákony sú na to u nás, aby sa malo po čom šliapať. Človeku sa zhnusí žiť v takomto aziatickom štáte. Myslím ale, že sa voľba petíciou^[401] napadne, lebo snem podľa mojej mienky nerozpustia, vlastne nedovolí si rozpustiť opozícia, ktorá je vo väčšine. To by totižto znamenalo, že by Košút Ferenc^[402] bol ministrom s programom 48, a strana liberálna by bola tam, kde posiaľ opozícia. Lenže, hľa, púšťam sa do politiky a Vás — dámy, a medzi nimi i Teba, ako skôr estetické a poetickejšie osoby, žijúce celkom druhým záujmom — to nezaujíma.

Ty, Oľa! Ty si mi fajn radu dala v minulom liste: aby [som] sa nehral s ohňom. Ja som sa s ohňom, kamarátka moja drahá, nikdy nehral! Mňa kedy-tedy niečo zaujalo, t. j. páčilo sa mi a šiel som za tým, a možno aj povedal, že sa mi to páči, že ma to zaujíma — a vtedy ma to aj zaujímalo, neluhal som nikdy, a len to bola vari nerozmyselnosť odo mňa, že som to aj povedal — ale to nebolo [po]dľa mojej mienky hranie sa s ohňom. Hranie s ohňom by bolo to, keby človek povedomý toho, že bez záujmu chce budiť hlboké záujmy, aby potom videl ten záujem, a aby sa človek potom ľahkomyseľne vzdialil, stratil. Podpálil, a sám chladným bol, tešil sa v tých plamienkoch. To by bola tá hra s ohňom. A ja som sa, chvalabohu nikdy tak nehral s ním.

Lenže Ty, Oľa, sa mňa neboj! Ty sa ma ani nebojíš, lebo veríš tomu, čo som Ti mnoho ráz povedal, že to a tak, čo som Tebe povedal, nepovedal som ešte nikomu na svete; povedal som mnohým, že sa mi páčia, že sú mi sympatické, možno i to som povedal, že ich rád, a pravda môže byť aj to, že snáď i reči boli dôvernejšie, ale nikdy neboli dôverné, nikdy nepopustil som svoj cit v rečiach tak ako proti Tebe, a nepopustil som nikdy po tykanie, po dôverné dopisovanie, a síce preto, lebo som nikdy svojmu prípadnému citu neveril tak, ako som mu uveril pri Tebe, drahá Oľa moja, a nebyť tej sily viery (však som dlho neveril sebe a i teraz ma napádajú pochybnosti), ja by Ti ani tento list nepísal, ja by [som] Ti vôbec nebol písal, ja by Ti vôbec nebol proponoval dopisovanie — a nikdy by [som] sa nebol tešil svidaniu sa s Tebou tak, ako sa teraz teším, ačpráve je tomu ešte ďaleko — a nikdy by som sa nebol bál budúceho tak, ako sa niekedy teraz obávam, keby [som] Teba nebol poznal, keby Ťa nemal rád tak, ako nikdy nikoho.

Húj! Ale som sa rozpísal. Novinky by som Ti mal písať, ale ja píšem o tom, čo mňa zajíma, čo mi je najbližšie, čo cítim, čo sa ma dotýka. A tak odpusť! Zajtra, najďalej pozajtra, idem do Pešti.

Zbohom Tvoj Jano

List 89. Oľge Kraftovej (Pešť 5. II. 905, VII. Istvántér 6 szám, I. 16.) ^[403]

Drahá Oľa!

Ale teraz som už konečne v Pešti, so stálym dočasným bytom, takže Ti môžem určitú adresu dať, na ktorú, ak budeš chcieť, ešte napíšeš mi pár listov. Som tu od 1. februára, a len 4. sa mi podarilo nájsť kvartieľ, nie drahý, ale ani nie veľmi špatný, no ani nie pekný. Hlavná vec by bola tichosť, svetlo a čistota. Čo sa tichosti týka, zdá sa mi byt posiaľ dosť tichým, čo sa svetla týka, dosť svetlým, ale mohol by byť svetlejším, čo sa čistoty týka, vyslovil som sa zretedlne, že ak čo len jedného chrobáka nájdem, ujdem hneď; veľmi ma ubezpečovali, ba sami sa divili, že tak a tak, ale izba je absolútne čistá. Ja predbežne nenašiel som nič, iba hneď na druhé ráno v lavóre vo vode veľkosti malej šošovice topiaceho sa známeho chrobáčika a keď [som] domácich zvolal na diváky, zase sa len divili, ako to môže byť, že zaiste ju niekto doniesol, alebo prišla. Nuž, nech sa po toľkom divení nedivia, až ich 15. tu nechám, a či už len 1. — od tých chrobáčikov závisí, ktorých nemôžem vystáť.

Odpusť mi, že som tak lyricky naladený a píšem Ti toľko o vlastných nerestiach, a menovite o takej maličkosti tak obšírne, nuž ale keď z tých maličkostí môže povstať veľká chyba! Slovom, prepáč!

Cestoval som sem rýchlikom, ale veru cesta sa mi tak rýchlo nemíňala, ako na tom osobnom s Tebou.^[404] Hja! Ale keď Tvoja osoba je nenahraditeľná, a Ty sama si vtedy nahradila všetko.

Prvý večer, pretože sa mi ešte nechelo ísť spať a bol som hladný, šiel som ku Gambrinusovi,^[405] kde sme to vtedy spolu večerali. No vidíš — a Ty píšeš, že ma v Pešti nič neupomenie na Teba! Celá Kerepešská, Vacovská, pol veľkého bulvára, Andrášska — to sú všetko miesta, kadiaľ sme prešli a ktoré ma upomínajú na Teba. V Gambrinusovi som počúval vojenskú muziku asi do dvanástej a šiel som domov do Londýna. Na druhý večer som bol v Orfeu.^[406] Orfeum toto ale nestojí za fajku dymu, nevidel som ani tanec nijaký, ani spev poriadny, ani hru, len furt jedno za druhým vychádzali subretky, šansonierky a kupletisti premenlivo, takže to bolo nakoniec tak fádne, že som chcel ujsť, ale druhým sa nechcelo. V tretí deň večer bol som vo „Vígszinházi“ (t. j. ešte som vtedy ani kvartieľ, ani kufor nemal, a tak ani učenie nemohlo byť — preto toľké túlanie). Tam dávali akúsi francúzsku veselohru, bezobsažnú, a ani nie vtipnú. Ale tu vôbec v Pešti celej niet nikde umeleckého pôžitku. Jediná snáď opera a Nemzeti szinház,^[407] ale opera je iba pre hudobníka a Nemzeti nemá dobrých hercov. Ostatne, o tomto som sa Ti už raz vyslovil a mienku tú si podržiavam i teraz.

Nateraz, drahá Oľa, končím, aby list čím skôr odišiel. Nebanuj, že je krátky, však prídu ešte aj dlhšie. Vlastne chcel som Ti iba napísať, že som už tu a kde bývam.

S pozdravom Tvoj

J. Jesenský

List 90. Oľge Kraftovej (Pešť 11. II. 905, VII. Istvántér 6. I. 16) ^[408]

Drahá moja Oľa!

Tak mi je smutno na duši, Oľa moja drahá, že by som zase bol hotový sonety písať na Teba, ale pretože viem, že próza predsa len lepšie dovoľuje myšlienky vypovedať, radšej Ti list píšem, tým skôr, lebo viem, že ho budeš očakávať a lebo si zase, bezzákladne zaiste, ale predsa, myslím, že by som sa od Teba správy nedočkal a že keď Ti ja píšem, predsa mi i Ty skôr niečo napíšeš. Ale viem, že je to nie pravda, že Ťa zase potváram z takého, čo Ty nemáš v sebe.

Keď si Ty odišla,^[409] šiel som ešte na čiernu kávu ku Munkáčimu, kde sa Slováci kedy-tedy zídu. Vieš, človek keď tak odrazu pocíti tú hroznú samota — a po Tebe, keď si odišla, som ju veľmi cítil — žiada sa nebyť samotným; ale tam som nenašiel nikoho a odišiel som domov a rozmýšľal som o Tebe. Vieš, Oľa, čo sa mne po celý čas zdalo, ako si tu bola? Zdalo sa mi, možno zase, že bezzákladne, a možno preto, že, čertvie, ale že som zaiste veľmi nedôverčivý — zdalo sa mi, že si Ty už nie taká, akou si bývala voči mne, že si totižto troška predsa len ochladla. Budeš zvedavá, z čoho som to súdil, nuž poviem Ti: v Tvojich očiach nebadal som zvláštneho akéhosi oteplenia, mäkkosti, citu, či už čoho, čo som predtým vídal; jedine keď sme v New Yorku, v tej elegantnej kaviarni sedeli, oteplili sa Ti trošku oči; ani pri lúčení som v Tvojich očiach nevybadal cit (možno, vravím, že som hlupák, že som to nezbadal, možno, že sa Ti oči vôbec nemenia), potom, keď sme išli per pazuch, Ty si sa iba zo dva razy pritisla troška ku mne, fluida, fluida nebolo v Tvojich ramenách, etc. Odpusť mi, že tieto veci píšem. Nepatrí sa mi to, lebo bude sa Ti zdať, že Ťa prenasledujem tou neverou v Tvoju lásku, pretože vlastne k pochybovaniu nemám základu a tamtie veci som si iba sám sebe vsugeroval. Nebanuj, že som to spomenul. Mne je, bohvie, tak smutno dnes, a tak mi predchádza celá tá Tvoja výš udaná nálada, že som sa zaiste ja prehrešil proti Tebe nejakou hlúpou vetou, aké často používam, že som Ťa snáď ja niečím urazil… A potom, Oľa, len teraz sa mi zdá, že sme sa my po celý čas vlastne vážne ani ne[po]diškurovali a povedali si veľmi málo. Keby si Ty teraz tu bola, by Ťa nepustil, kým by si nezakričala o trošku povetria. Ale darmo, Ty tadiaľto už ľahko nepocestuješ a len teraz cítim, že kedy, kedy Ťa opätovne uvidím? Že to nebude hneď! A do tých čias! Najradšej by som si sadol na železnicu a šiel ta, za Tebou, alebo tam zostal u Teba, alebo si Ťa sebou vzal, — ale nie sem do tejto špinavej, zakadenej, nečistej Pešti, ale niekam, kde by sme len my dvaja boli. — Ale toto už prechádza do romantiky!

Prosím Ťa, Oľa moja drahá, píš mi čím častejšie a všetko, čo sa s Tebou robí, s Tebou, len s Tebou, každý Tvoj krok a každé Tvoje pomyslenie zlé a dobré, čo Ťa teší a zarmucuje, čo Ťa trápi a čo by Ťa netrápilo. Ja Ti tiež napíšem všetko o sebe a často. Nie ako som Ti vravel, že len po nedeliach, ale kedykoľvek odložím knihu. Ja som Ti to iba z neserióznosti povedal — ako aj niektoré druhé veci, napríklad o tom pive, o tej mojej ľahkomyseľnosti (toto je ináče troška pravdivé) — a vieš, čo ma udivilo pritom?, že si Ty to uverila a hneď. — Vôbec, konečne počínaš veriť tie epitetá, ktorými som sa obohatil, keď som Ti raz do Trenčína list písal. Pomyslíš si, veru, veru, netreba veriť zdanlivému, ale treba človeka najprv poznať a potom otvoriť ústa k láske. Či nie?

Včera som hovoril Bálentovi,^[410] že si tadiaľto cestovala a že sme ho aj vyhľadať chceli (cigáň!), ale ja som nevedel, že kde býva? Nuž, hovoril, že si Ty vedela adresu a že Ti veru aj dohovárať bude, že čo si sa na neho neobrátila! Tu máš! Ale že vraj dobre sme urobili, lebo iba o šietej večer vstával. (Toto len pred Tebou, Oľa, to sa nesmie ďalej povedať, aby nepovedali, že zrádzam ľudí!) — Teda predsa dobre.

Neviem, či som Ti dal dostatočnú odpoveď na to, že som Ti tak dlho nepísal, t. j. že od toho listu, ktorý som Ti z fraštackej^[411] stanice písal, do posledného minulo 7 dní a či koľko! To bolo preto, že som sem príduc 1. februára, len na tretí deň našiel byt, t. j. 4. februára, a potom som Ti hneď písal. A Ty vravíš, že ma len jedno ospravedlňuje, že som bol voľbami zaujatý. Z volieb sme my prišli domov až 27. januára, aspoň tak sa mi zdá, že voľby boli 26. Príduc domov, v prvý večer som Ti nepísal, ale len 28. som sa chytil do listu o voľbách, ktorý som nedokončil, a potom pred samým odchodom som šiel do Nitry, z Nitry príduc som pakoval, etc., a 1. II. poobede odcestoval sem. Teda neviem, ako by to mohlo byť, že som bol takým negalantným. Mňa to samého zadivilo, keď si mi to písala a potom aj tu spomenula, ale potom som si to takto, ako píšem, vysvetlil.

Oľa moja! Ešte jedno Ti chcem zdeliť, čo som Ti aj predvčerom povedať chcel, ale nepovedal (včera, aby si vedela, som Ti preto nepísal, lebo som Ti nechcel do Nového Mesta písať), že totižto láska je nepostojná, že sa nevie udržať dlho na jednom punkte a že musí ďalej. My sme si lásku osvedčili. Ja som Ti povedal, že Ťa mám rád, a Ty si mne povedala to isté. Toto sme aj potvrdili pečaťou, a síce tak, že sme sa… ale slová nepoviem, a že sme si potykali. Teda my sme na punkte, kde láska vyžaduje ďalší krok. Nuž, Oľa, a ja tento krok ešte teraz urobiť nesmiem tak, žeby ho všetci videli, lebo predo mnou je skúška a po skúške druhá skúška.^[412] Ja Teba kompromitovať a nešťastnou (pre kompromitovanie) urobiť nesmiem a nechcem a neurobím, lebo Ťa rád, a menovite nesmiem Ťa urobiť nespokojnou na celý krátky alebo dlhý život, preto lebo si Ty posiaľ spokojne žila a bola spokojnou, a toto Ti vziať by bolo nesvedomité odo mňa. Teda, Oľa moja radostná, čo teraz, ako ten krok? Ako ho urobiť? Ja ten krok najmenej iba po roku môžem urobiť, keď budem vidieť, že som fiškálom, ktorému pôjdu veci. Teda čo? Čo Ty myslíš? Znamená do tých čias čakať? Či ako?

Ale toto som mohol napísať iba po skúške; do skúšky, Oľa moja, na každý pád potrebujeme sa radi mať, ako sme sa posiaľ radi mali, a potom o tomto hovoriť. Nie?

Považuj to teda tak, ako čo by som to ani nebol napísal, veď ja Ti, ako si aj sama povedala, vizitku beztak musím vrátiť, nuž a túto vizitu Ti iba potom vrátim, keď bude diplom vo vrecku a vrátim Ti ju, lebo ak Ti ju nevrátim, tak mňa vôbec už nebude na tomto svete, ale ma iste pražiť budú — v pekle, a potom sa už nezídeme.

Je už pol dvanástej v noci. Čo Ty ozaj robíš teraz? Možno že spíš, a možno, že tiež list píšeš nejakej kamarátke do Nemecka,^[413] ba možno, že si si aj na kamaráta spomenula a môžbyť, že tomu píšeš. Akokoľvek je, ale ja by [som] tam mal byť a ak spíš, zavinšovať Ti dobré sny, ak nespíš, povedať Ti, aby si už skončila tie korešpondencie, však kamarátky počkajú, ak by si ale kamarátovi písala, to by som Ťa nepretŕhal, len aby ten kamarát čím skôr dostal ten list a mohol sa potešiť, keď nie v Tebe samej, aspoň v Tvojom liste, ktorý si Ty písala a ktorý je čiastkou Teba, drahej, radostnej kamarátky.

Na jedno som dnes večer zvedavý, či ozaj zajtra dostanem list od Teba? Ale tuším, že nie, lebo veď si Ty včera bola veľmi ospanlivá a dnes si zaiste už išla domov do Kochanoviec a tam si musela mnoho hovoriť o Surčíne, a tak ak budeš písať, budeš iba zajtra, v nedeľu večer. Ozaj či mi bude klappovať?^[414]

A teraz — maj sa dobre, Teba v duchu objímajúc a bozkávajúc, zostávam bez objemu a bozku Tvojím

Janom

List 91. Oľge Kraftovej (Pešť 17. II. 905)^[415]

Drahá Oľa!

Ďakujem Ti srdečne za Tvoje oba listy. Keď prišli, akoby ma bol zavanul ten náš zdravý, čistý, priezračný, horný vozduch so svojím vysokým nebom, horami, bielym snehom a akoby človek dostával krídla, aby letel ním, do jeho šírky a vysokosti, bez rozumu a len s citom — ale hop! Nepíšem novelu. Slovom, potešil som sa Tvojim listom. Ačkoľvek v prvom rade som sa napálil na toho Tvojho spolucestovateľa a na konduktora.^[416] Dobre si poznamenala, že to iba u nás, v tom dešperátnom Maďarorságu,^[417] je možné. Ale zaiste to boli Pešťania, ktorí sú navyknutí v každej dáme vidieť Peštianku s jej preukrutnou slabosťou, alebo v sebe čosi neoddolateľného proti vidieckej slečne, alebo čertvie už čo. Mal som Ťa odprevadiť aspoň po Lipotvár. V skutočnosti som aj myslel na to, ale pomyslel som si zároveň i na to, že by si sa mi bola ešte vysmiala a mňa za strašne zaľúbeného rytiera držala, ktorý od lásky stratil hlavu. Ale nebolo by sa Ti to stalo a bola by (si) musela komótnejšie cestovať.

Teda ostýchavosť! Á! To je celkom iná vec. Verím. Keď som bol prvý raz v Pešti, tiež som sa všetkého ostýchal. Ale teraz práve v tom hluku peštianskom by (som) bol s Tebou našiel tichosť a práve v tom dave ľudí samotu. Pešť s týmto krikom a masou ľudí vplýva na človeka tak, že je stratený, samotný a že keď človek sám kričí svojmu súdruhovi, hovorí vlastne potichu. Nik ho nevidí a nepočuje. Alebo keď kto pozrie, pozrie na minútu a už nevidí a ide ďalej a ja ho v riadnych okolnostiach viac neuvidím. Bože! A koľko zaľúbených párikov sa tmolí po uliciach a nikomu ani len nenapadnú. No viem si predstaviť, že keď človek príde do tej masy z dediny, nevie sa striasť dediny s jej očami a pazúrmi, čo všetko vidia a všetko chytia.

„Ja by som Ťa bol posúdil!“ To by som Ťa bol zaiste „do novín“ dal a vysmial, ako to jedna Tvoja kamarátka (aj druhí) povedala. — Aký strašný krok!? Škvrnu?! — Čo by sa bolo mohlo stať? Tu u mňa, v mojej izbe? Čo by boli mohli ľudia povedať? Že si u mňa bola, keď si cez Pešť cestovala — za päť minút. Povedali by — že keď bola ustatá, mohla tam zostať veru aj dlhšie, nemusela sa ponáhľať. Teraz, keď je pozde, by si sa neponáhľala! A pretože si mi vtedy mala mnoho čo povedať, nádejam sa, že mi to napíšeš, drahá Oľa. Či nie?

Nehovor a či nepíš, že dopisovanie s takým kamarátom Ti je vstave nahradiť všetko. To je nie pravda. Nože si len pomysli! Bojím sa u neho zostať na pár minút, a on mi je vstave nahradiť všetko! Počuješ, Oľga, všetko!

Nuž ale to je — a či bolo — preto, že ďalším krokom neveríme, slečna Oľga, neveríme! (Tvoj plurál majestatikus.)^[418]

Teda partie? Ozaj, Oľa, prosím Ťa, ak vieš nejakú partiu, nože mi ju menuj. Moje nároky sú nasledovné:

O bližších podmienkach by som iba potom hovoril, až by si ju pomenovala.

Ale že Ty to tak reálne vieš opísať, ako Ťa budem najprv mať rád, potom mi prídu partie núkať, nad čím sa spočiatku zasmejem, prídeš mi troška na um, a potom že prídem na tú myšlienku, že ľudia predsa majú pravdu. Tak reálne a tak smutne to píšeš, že ak by to pravda mala byť, ja by som už teraz zaplakal nad našou láskou, a ak to naozaj tak bude, tak som ja neschopný milovať, tak Ťa ja ani teraz nemám rád, tak túto lásku lužem, a ak ju lužem, tak Ty si posledná, ktorej som ju luhal, lebo tej budúcej partii ju ani luhať nebudem, lebo budem presvedčený o tom, že som nie vstave milovať. A tak zbohom poviem milovaniu a láske, lebo tá pre mňa neexistuje, akonáhle pri Tebe nemohla existovať. — Ukáže budúcnosť. Vederemo.^[419]

Teda chudák Stanek^[420] ostarel! Vidíš, akým som bol? Staral som sa do jeho vecí, keď som Ti vravel, že by to hlúposť bola bývala u neho a šťastie, že sa tak stalo! Človek nikdy nevie, čo našiel druhý človek v treťom? Prečo niekedy stáva sa to, že by človek malý dom, v ktorom býva, nepremenil za palác, aby v tom paláci býval, a radšej zostane v domci? Prečo krásavica chladné [ho] necháva často, a zapáči sa mu vdovica miesto dievčaťa? Nuž na to sa povie, že je to „gustosache“.^[421] Do rozdielneho gusta s naším sa ťažko vžívame, sú gustá, ktoré chápeme, sú také, ktoré nepochopujeme — a keby sme sa, ako mnoho ráz býva, bližšie prizreli veci, nepochopili [by] sme, prečo sme ten vkus predtým nepochopovali. Nuž tak.

Čo sa mojich preradostných dní týka, tečú rýchlo pri všetkej monotónnosti. Od rána do obeda kniha (tri hodiny), potom obed, poobede domov, od tri štvrte na dve do siedmej kniha, večera, po večeri čierna káva a noviny, o deviatej domov, od deviatej do dvanástej — jednej kniha. Radostný život, čo? A keby si Ty tu tak bola v Pešti, ako si nie, to by (som) mal každý deň aspoň 2 — 3 hodinky príjemné. Vieš, tu by sa dalo stretať, prechádzať a uniknúť! Prelesť! Lenže, viem, Ty by si so mnou nikdy nechcela unikať, no — snáď až by si tejto špinavej Pešti privykla. A akurát tento týždeň som čítal rodinné právo, bol by (som) Ti ho vyexplikoval,^[422] menovite čo sa prekážok týka, sobášu a rozsobášu — a v materiálnej čiastke čo je vlastne veno, aký je to ten spolunadobudnutý majetok, ký ďas je to ten takzvaný Moring, po nemecky Morgengabe, po maďarsky hitbér.^[423] Toto sa ináče iba vernej žene dávalo a dáva. Etc. etc. Zaujímavé veci by sa našli aj pre Teba, lebo veď naše právo rodinné (je) na etickom stanovisku a etika by Ťa zaujímala. Popri učení kúrim Tvoj znamenitý tabak, ale už prichádzam ku koncu a ešte je nie ani týždeň.

Do divadiel nechodím, zábavy málo a ani nemôže byť, keď sa tak môžem zabaviť s lektúrou, že až hmla sadá do očí.

Teraz už dosť, lebo sa blíži k poljedenástej a chcem ešte čosi prečítať, čo Ty odtiaľto nevyčítaš, čo ja nemôžem z Tvojich listov čítať a čo by som najradšej zamenil s tým čítaním očí z očí.

Pozdravuje Ťa. Pá a píš!

Tvoj Jano

List 92. Oľge Kraftovej (Pešť 26. II. 905) ^[424]

Drahá Oľga!

Akoby sa naozaj bolo uskutočnilo to, že Ti budem iba raz do týždňa písať. Od minulého piatku som Ti ani nepísal. I teraz neviem, či Ti dopíšem, lebo je neskoro a lampa je veľmi zlá, rovno do očú mi bije svetlo.

Ty si bola prvá, čo si mi napísala, že sa Igor zasnúbil,^[425] od tých čias som dostal aj kartičku, aj Tvoj pán strýc mi medziiným zdelil, že je Igorko zasnúbený, že keď sa mu nepodarilo na jednej strane na fare,^[426] šiel na druhú stranu do školy. Ja Igora chápem tak, že má v sebe túžbu za čistotným a riadnym životom a povedomý si je toho, že ako nezdravistý chlapák mal by riadny život viesť a vie i to, že je slabý a že on sám sebe si rozkázať nemôže — a tak potrebuje ženu, živý hlas vlastného svedomia v druhej osobe, a či takzvaný korbáč nad sebou. Láska! Dievča je driečno, má riadne oči, údy, ústa, nos — a láska je hotová. Človek je s tou láskou tak, že ako epizóda ona aj popri veľkej láske ukáže svoju hlavičku a človek sa jej chytí na minútu, dve, hodinu, deň a po dni už sa rozplynie epizóda a stará láska zostane. Kto nemá lásky silnejšej, takýmto epizódkam žije a epizódky takéto žijú aj pri veľkej láske. Igor mával takéto epizódky, minútky nadchnutia a ako „veľký chlapec“ podliehal im často a brával ich vážne, nuž popri horeudanej nespokojnosti so samým sebou, berúc do povahy minútku nadchnutia a veľkého chlapca, hotové je zasnúbenie hneď. Pod veľkým chlapcom ale rozumiem tých, ktorí podliehajú okamžitým svojim náladám a myšlienkam a bez uváženia letia ako chrúst do múru. O tomto som Ti bol už písal. A tak je s Igorom podľa môjho zdania.

Tvoj pán strýc mi taký pekný list napísal o všetkých novinkách novomestských, že radosť, a menovite preto, že som Teba odprevádzal a či lepšie rečeno sprevádzal, že Ti, vraj, bolo ľahko, keď si mala takého „ochrancu“. Fajn ochranca! Keby vedel, že si Ty aj u mňa bola, a že sme sa my aj bozkali ako tí najlepší kamaráti a či čo — to by nebol napísal. Klamať, klamať, klamať sa musí v živote. Nikomu neveriť! Všetko okolo nás je nestále, neverné, cigánske, falošné, fráza, klam, aj to nebo nad nami sa zvŕta sem a tam so svojimi hviezdami, i slnko vychodí a zapadá vše inde, i vrchy zdajú sa nám raz bližšími, raz ďalekými, a život sám ukazuje sa nám ako skrinka s akýmsi perlami, a čertvie čo je v tej skrini; a mozog čo raz za dobré vynášal, druhý raz odsúdi a srdce pri čom raz vrelo, proti tomu často ochladne, i ono klame, ako všetko na svete… Aleaké to reflexie!? Celkom nepatria k veci, lebo veď keď aj všetko, my zaiste jeden druhému veríme, jeden druhého neoklameme, nechceme oklamať. A ak bude tak, ako si Ty písala, to nebude klam, to bude sám pánboh, ktorý srdce takým stvoril, tak ulial mozog, takým urobil človeka, a proti Bohu, proti jeho zákonom v človeku prebývajúcim — daromný boj!

Ale nahliadam, že som dnes filozoficky naladený. Ačpráve čo píšem, nie je filozofia, lenže jedno predsa vykukáva z nej, že verím v Boha a že následkom toho verím aj v modlitbu, a teda vykukáva z nej aj to, že je nie Tvoja otázka celkom správna, kde sa spytuješ, a či skorej už odpovedáš za mňa, že veď ja v modlitbu neverím. Verím, a preto Ti srdečne ďakujem, že vhŕnaš do svojich modlitieb aj mňa a že prosíš Boha v nich, aby sa mi dobre darilo. Nuž, Oľa, toto je veľká láska od Teba. Ja ju nezasluhujem a zostáva mi iba vďaka a silnejšie presvedčenie v to, že ja predsa len musím byť strašne neistá existencia a kolosálny darebák, keď sa takto ľudia za mňa modlia. Ale aby si sa zase nenazdala, že si Tvoje modlitby takto vysvetľujem. Ty si ideálna! Preto Ťa rád mám, a keby si nebola, to by [som] sa ja modlil (možno), aby si ňou bola, tak ako si ja žiadam, žeby [som] ja nebol ideálnym, lebo mňa tiež volajú ideálnym, a ja ním nechcem byť, ako som aj nie — lebo ľudia moju ideálnosť berú z mojich veršov, a nevedia, že som to iba niekedy tak a že je to — a či chce to byť — iba poéziou. — Ľudia sa mýlia.

Tu som zastal včera, dnes pokračujem… Nemohol som pokračovať, lebo dr. Milan Izák prišiel, či nepôjdem do kaviarne, kde muzika hrá, na kávu. Išiel som s ním do café „Király“. Tu ti je to, menovite v nedeľu, strašné s tými kaviarňami. Ledva dostaneš miesto a v najviacej pádoch musíš ísť ďalej. V nedeľu sa to všetko hrnie do kaviarní, kto len má tie dva šestáky na kávu. Sedeli sme tam a počúvali muziku pol druhej hodiny, asi do pol siedmej. Hudba bola vojenská, ale nebola dobrá, lebo po kaviarňach dirigujú feldvéblovia^[427] a nedajú si záležať tak ako v reštauráciách večer, kde je aj publikum krajšie, aj banda úplnejšia, teda aj väčší pozor. Po celej Pešti nepočuješ teraz iné ako árie z operety „János Vitéz“.^[428] Má táto opereta cakompak dve krajšie melódie, ktoré sa v celej operete dvesto ráz opätujú. Je to maďarská opereta, a tak aj oduševnenie veliké, akonáhle počuť tie dve árie. V Király Szinháze^[429] dávajú túto operetu 109. ráz. Ja som ju neobzrel ešte, lebo viem, že nestojí nič, keď sa Pešťania za ňu oduševňujú. Tí sa vždy oduševňujú za to, čo fajku dymu nestojí.

Nedávno som bol s Hlaváčom, ktorý bol vo Viedni a chcel audienciu u kráľa, tam mu ale povedali, že sú písma tu na ministerstve, a tak prišiel sem. Vykonal to, že sa vec k vybaveniu posúrila u Nyiriho^[430] ministra. Je to huncútska história, tak nespravodlivo preháňať chlapa.

Ale končím, aby som čím skôr mohol list odoslať a dostať od Teba nejakú správu.

S pozdravom Tvoj Jano

List 93. Oľge Kraftovej (Pešť 9. III. 905) ^[431]

Drahá Oľga!

Odpusť, že Ti tak zriedka píšem a držím také pauzy od jedného listu k druhému. To je jednoducho nedbanlivosť, ktorú mi ale musíš prepáčiť, už len preto, lebo Ti i ja v myšlienkach ustavične píšem list, lenže neprídem k tomu, aby som to aj na papier položil a poslal Tebe.

Za ostatné dva listy Ti ďakujem. V predposlednom len dávaš asi znať, o čom si písala v poslednom, ale predsa najdlhší pasus je o modlitbe a o viere v Boha. Na toto nejdem reflektovať, len toľko poznamenávam, že som verubože aj ja zlý kresťan, t. j. nie taký dobrý ako druhí. Nechodím do kostola, nechodím ku spovedi, nenadchýnajú ma farári a kapláni s prevrátenými očami, ani ustavičné modlitby a ťahanie Pána Boha, ako sa hovorí, za nohy. Ja iba verím v Boha a v Krista. Verím preto, lebo neveriť v neho znamenalo by stratiť morálny fundament, stanovisko, okuliare, cez ktoré najlepšie vidieť najkrajšie ideály, ktoré človek musí mať; verím preto, lebo som sa presvedčil, že existuje v človekovi samom, a zneguješ-li ho, znihilizuješ, zakričí Ti svedomím, a konášli svoje povinnosti, upokojíš sa, a verím aj preto v neho, lebo nemôžem povedať, že neverím, nemám tej smelosti, ergo verím a nemôžem to povedať, lebo by mi to veľmi akýmsi hlúpym, neestetickým prichádzalo, takým akýmsi, čo sa nepatrí. Okrem toho mám rád aj Nový zákon, tie miesta, kde sám Kristus hovorí a učí pre krásno naučenie, filozofiu a poéziu. — Ešte by som Ti mal napísať, prečo nerád horespomenuté veci, ale to by dlho trvalo. Pre faloš a klam. Ja vôbec nenávidím preukrutne falošnosť. Všetko snáď znesiem, len falošnosť nie (a sám si falošný! — pomyslíš si), ba ešte dve veci: posmech, ktorý ide na mňa, a vypínavosť z protzu,^[432] ale o tomto druhý raz.

Píšeš mi aj o Igorovi (kartu som nota bene^[433] nedostal — zmizla vo vreckovej redakcii pána Igora). Veru v ten sobotňajší večer by [som] rád bol býval medzi Vami na tom „mojom“ miestečku a rád by som bol povedal „klaňba a úctivosť!“ — Boli by sme potom všetci v tom piatkovom diškurze pokračovali. O tom liste, čo on písal,^[434] som vedel a vtedy som sa v duchu zhrozil nad toľkou naivnosťou Igora, nemohol som pochopiť, ako mohol tej dáme list písať a vyznať jej v ňom lásku; nuž ale on zaiste mal k nemu základ, na ktorom si to potom dovolil. Pri tom všetkom mojom konšternovaní^[435] som mu predsa prorokoval, že ak ho má rada, bude odpovedať. A richtig teda. — To ale zase nechápem a skoro by [som] povedal — neverím, že by sa Povážaj^[436] nebol dovtípil zrušiť sľub. Ona predsa ho len musela udržiavať v domnení, že je u nej láska k nemu aspoň mrva. A to je zrovna hlúpe, pre toto, a len pre toto sa zasnubovať a viezť sa do Kostolného. Ináče podržujem svoju už raz Tebe napísanú mienku o Igorovi. Tvárička, oči, nos, figúra a dievča — láska hotová — u Igora. Ostatne P.^[437] chodili aj po Pešti. Boli tu dva dni. Prvý večer bumľovali^[438] po kaviarňach, druhý večer boli v divadle a potom na večeri v Metropole. Dievča a či žena nemala pohľadu pre svojho muža, nemala slova, nemala ničoho. Treba bolo, vraj, ľutovať. Tak Hodža,^[439] ktorý s nimi večeral.

Ale bola reč nedávno o dievčatách. Strašná reč. Účasť brali v nej samí mladí ľudia. Aké sú ženy. Preukrutná simulácia. Ani čo by pavúk priadol okolo človeka siete s utešeným akýmsi bzučaním, čo človek iba počuje, omamuje sa a nevidí, necíti, že sa popritom zamotáva, čím diaľ tým menej sa môže hýbať, až je omotaný, nehybný, stratený, a tu sa už potom odrazu počuje, ako sa to pekné bzučanie premieňa v ponosu, nespokojnosť, hnev, zlosť, nenávisť… Bola reč o jednej dáme, Martinčanke, ktorú sme vídali roztúženou (t. j. už my Martinčania) pre istého znamenitého, ideálneho, fajn chlapa; zrovna oči stratila voľakde medzi oblakmi — a teraz si údajne nevie privyknúť. Simulovanie lásky! Ak ma rada máš, ja som Ti všetkým, budeš so mnou aj na Zélande, alebo na Kanárskych ostrovoch. Ak sú Ti milšie tie štyri jedle, čo máš v záhrade, a ktoré ja v záhrade nemám, alebo filagória, čo ja nemám, tak ma nemáš rada, ani si ma nemala. A ja Ti, duša drahá, nedám zasadiť štyri jedle, ani postaviť filagóriu, ale otvorím pekne dvere a poviem: nech sa páči ku tým štyrom jedliam a do tej filagórie. Nech Ti tam šumí jedľa a prináša vôňu kvetov vietor — do drahej filagórie! — Také diškurzy. Ale v tomto páde oprávnené. Lenže, pravda, z jedného pádu netreba konzekvencie ťahať na ostatné pády, ako nemožno povedať, že keď minulý štvrtok pršalo, že bude aj na budúci. Možno bude, ale možno, že sa akurát krásny čas ukáže. Stojí iba to, že netreba diamanty v povetrí hľadať a hviezdy pod zemou, tak ako v človeku večnosť pocitov. Láska má svoju periódu, keď blčí a každý oheň musí prestať blčať, ale jej iskry tlejú snáď; láska má čas, keď cíti a čas, keď [sa] ten pocit stíši, zaspí, ale žije snáď.

O Markovičovcoch^[440] sa mi bridí písať. Sú to jednoducho ľudia podlí a falošní, bez šľachetného citu a myšlienky. Peňažné vrecia, iné nič, a peňažným vraciam ja v ceste svojej neustúpim, ani sa v úctivosti nepokloním. A ako som ja vtedy svoj cech chcel platiť! Mrzelo ma, lebo viem, akí sú to ľudia, nuž ale item, stalo sa, protestovalo sa proti plateniu, tak som ani ja neplatil. Nota bene vtedy som ja platil do 5 zlatých, ak sa dobre pamätám, ale to sa mi vôbec hnusí spomínať. Teší ma to, že Markovičovcov všade poznajú.

Ale končím, ačpráve by som Ti mal ešte veľa písať. Od 1. zaiste premením byt. A Ty mi, prosím Ťa, drahá Oľa, píš. Menovite, čo to s Tebou majú, keď Ťa prekárajú.

Tvoj Jano

List 94. Andrejovi Halašovi (Budapešť 12. III. 905, VII. Istvántér 6. I. 16) ^[441]

Blahorodý pane pravotár!

Ráčte láskave odpustiť, že sa po nečase zase obraciam k Vám s jednou veľkou prosbou. Viem, že pre moju nedbanlivosť pri platení dlhov a úrokov nezasluhujem, aby ste mi pomohli, ale ako sa vraví, núdza láme železo. Prišiel som do Pešti, aby po dokonalom zopätovaní mohol zložiť tú advokátsku^[442] a treba mi je k vôli tomu ešte mesiac-dva tu zostať. Peniaze, ktoré dostávam od brata Fedora mi nepostačujú a veľmi ho obťažiť nechcem, lebo by to bola vec neslušná, bá snáď nemožná a poneváč groše sú treba, musím zas len na tú prekliatu zmenku si vypožičať pár zlatých. Hanbím sa, lebo som už dlžen a nesplácam, no Vy, blahorodý pane budete snáď ešte raz taký láskavý mi túto zmenku zažirovať, ju kdekoľvek či v Tatre, ale Sp. eskoptovať^[443] a ak som v Sp. závislý so zmenkami Vašich žírov^[444] si interes na ne stiahnuť a mňa, akby boli potrebné nové zmenky dať upozorniť. Prosím Vás úctive mi túto, môže sa povedať drzú prosbu vyplniť, akby ale nebolo možné, mi zmenku naspäť poslať, čím by som bol aj o tom uvedomený, že máte, bl. pane, tých mojich zmeniek dosť.

Opätujúc svoju prosbu som Vaším sluhom

Dr. Jánom Jesenským

List 95. Oľge Kraftovej (Budapešť 22. III. 905) ^[445]

Drahá Oľga!

Počínam sa hanbiť zakaždým, čo pero chytím do ruky, aby som Ti niečo napísal — lebo zakaždým ujde drahný čas, čo Ti list napíšem. Ty si mi minule, ako si sama podotkla, len preto písala, lebo som sa priznal, že je to odo mňa darobnosť — ináče by som bol čakal na Tvoj list až posiaľ. Čakám síce na Tvoj list, ale som sa presvedčil, že ak Ti ja nenapíšem zase, že som darobný — by si mi nenapísala nič. Nuž, Oľa moja, počúvaj: ja som darobný, darobný, darobný. Tri razy darobný, teda mi napíšeš tri listy, kým Ti ja opätovne nenapíšem, že som darobný. Ale Ty sa mi v poslednom liste posmievaš, že som ja rovný človek. Nuž, to je výsmech, Oľa moja! Ty predsa vieš, že som ja nie rovný človek. Nie som rovný preto, lebo sa neraz prichytím, že som nie prirodzeným a že afektujem, nevravím tak, ako myslím, slovom cigánim, t. j. nie som rovným, a to, čím, akým som, ja sám najlepšie viem posúdiť. Možno, že ja na Teba robím a či robil som dojem takého človeka, ktorý neluže a Tebe skutočne, ako sa pamätám, som ani neluhal; no boli chvíle, kde som nevravel podľa presvedčenia; pravda, odhliadnuc od toho „citu“, ktorý tak šiel, ako sa rodil, pochyboval, váhal, vrel, chladol, opäť krsol, dúfal, utišoval sa atď. A čo sa lásky týka, je pravda, že som vždy vravel pravdu, t. j. keď som Ti povedal: rád Ťa vidím, to bolo naozaj tak, tak som to cítil. Ale vieš, čo sa istej vonkajšej grandezzy,^[446] hrdosti, britkosti, smelosti, rovnosti a zapretosti a iných vecí týka, tam som neraz bol falošným, nie takým, akým som, ale inakším, vždy bývalo v tých veciach a či vlastnostiach viacej dózy,^[447] akú a koľko jej má príroda.

Ty mi posielaš trenčianske kvety. Celý Tvoj posledný list voňal fialkou, voňavou, aké môže jaro dať do fialky. I tu máme plno kvetov, voňavých, krásnych a fialky predávajú v celých bukrétach,^[448] ale tieto kvety sú iba v košíkoch, za sklom, teda hoc aj kúštik prírody vidno v nich samých, ale tú ostatnú nevidno, tú širokú, krásnu, dýchajúcu životom — tú tu nevidno a jaro tu vidno iba na zvrchníkoch, čo ľudia nosia a tých mizerných kriakoch a tváre, čo vidno kde-tu na pľacoch vysadených biednymi stromkami. A z toho neba a z tej chýrnej prírody zostáva Ti štráf oblohy^[449] medzi vysokými domami a čiarka vrchov na konci Košútky pri Dunaji za Budínom a vedľa neho. To je rozdiel! A v samých ľuďoch je tá príroda tak ako zo samého mesta vyhnatá. Niet nikde tej bezprostrednosti, srdečnosti duší, i sám presadený vidiek sa akomoduje^[450] byť chladným, vyrátaným, prospechárskym, lebo kto je tu nie takým, zahynie, je fuč, ako sa internacionálne hovorí. Zvláštne, že je tu úžasne mnoho všelijakých zábavných miest — a niet nikde pravej zábavy. Každý roh, každý desiaty dom Ti všetko sľubuje, každá žena, veľkým klobúkom šuštiaca, s vysočiznými a tenkými opätkami, Ti núka zábavu, a predsa sa ich strániš, lebo niet v nich duše, srdečnosti tej skvostnej, cítiacej a žijúcej pravej prírody. Ale hó! Píšem Ti už o inom a veľmi zúfajúco. Nezúfam preto, len mnoho razy je teskno človeku, že je sputnaný, a že sa nemôže rozšíriť (po)dľa vôle a chuti. Zato ale všeobecne ani teskno mi je nie, a vôbec som posiaľ zdravný a veselý, len špeciálne niekedy mi je smutne. A tak je to s normálnym človekom tuším všade.

Jozefa ste ako slávili? Predsa Tvoj pán strýc je Jozef. Ja som aj poslal kartu, ale som ju prineskoro oddal, o deň neskoršie, lebo vo vrecku zostala, ako u Igora zostávajú karty. Dnes mi práve písal list.^[451] Však je to div. Igor a list píše! Na dvoch hárkoch. Veľkými písmenami a málo, ale predsa. Nebol by som sa nazdal, že je to vstave urobiť. Píše, že je blažený, že je spokojný, že je dievča „pekné, skromné, čisté, milé, nežné“. Mal tam byť údajne zo tri razy, a len potom pýtal. Tam sa cíti najlepšie. Domácnosť vzorná, aj — dokladá na samý koniec — v otázke vena môže byť úplne uspokojený. A že jeho zasnúbenie nie je v spojení so svadbou Marienky Trokanovej.^[452] Ani v najmenšom. Trocha ho to mrezelo a ostýchal sa, keď prišiel do Kostolného a tam pred kostolom zakaroval namiesto naľavo — napravo. To bolo všetko, vraj. Potom opisuje scénu, čo si mi aj Ty napísala práve tak, len s tým rozdielom, že M. T.^[453] mu na to, keď on povedal, že je nie zvyknutý prstene nosiť, povedala, že mu nepraje, aby ste ju tak cítili, ako som ju ja na toľké časy cítila. V tom prišiel vlak a odbehla. Atď. atď. A že počul, že sa privykla už na muža a na Čabu a že je spokojná. (Tuším toto cituje moje slová, huncút, ktorými som bol zakončil „Otrokov“. V Hodžovom Kalendári.)^[454] — Sláva!

Končím, prosiac Ťa, aby si nezabúdala na mňa a pomyslela [si] niekedy na mňa.

Som Tvojím oddaným

Jano

List 96. Vladimírovi Jesenskému (Pešť 26. 3. 1905, VII. Istvántér 6. I. 16) ^[455]

Drahý braček!

Podpíš a pošli prosím Ťa hneď do Tatry. Zrok 26. t. m. Málo groší braček, málo groší? V máji skladám, alebo počiatkom júna.^[456]

Pozdrav!

Tvoj Jano

List 97. Oľge Kraftovej (Budapešť 1. IV. 905) ^[457]

Drahá Oľga!

Za Tvoj list Ti srdečne ďakujem a ešte srdečnejšie za talizman,^[458] ktorý — ako verš hovorí^[459] — ma má chrániť od izmeny a zabvenia. Od ničoho iného, len od premeny a zabudnutia. Za toto by bolo najlepšie ďakovať nejakým povzneseným sonetom, ale v próze života, pri všetkých pekných myšlienkach, nepríde človek ku poézii, poťažne už len k veršíku, aby sme si nenamýšľali! Ale ako si Ty prišla k tomuto Puškinovskému veršu? Robíš v ruštine akési báječné pokroky, keď už vieš vyhľadať takéto romanticky pekné, originálne verše. Ale — jedným slovom — ďakujem Ti a ani Ťa nezradím, ani nezabudnem. Ak mal slúžiť len proti tomuto Tvoj talizman — škoda bola orabovať sa oň, keď si ho tak rada mala. Aj bez neho snáď moje pocity proti Tebe by sa neboli zmenili, tak ako by nebol zachránil v opačnom páde od zabudnutia.

Veru, Oľa drahá, pravdu máš, že Ti málo píšem. Hanba a posmech. Tuším je to týždeň, čo som Ti ostatný raz písal, alebo je tomu viac? Ak viac, je to ešte väčší škandál a posmech. Ale ani Ty nepíšeš viac ráz ako raz do týždňa. Aj to je nový dôkaz toho, že sa Vaša láska riadi podľa lásky muža. Ako táto silnie, silnie i láska ženy, ako chladne, chladne i ona, alebo sa dusí, a ako mizne, mizne i láska ženy, lebo sa mení v podobný chlad, alebo práve naopak — v nenávisť, alebo je hlúposť čo píšem (a toto je najpravdepodobnejšie). Nedávno ma bol požiadal Hodža o noveletku do Hlasu^[460] a ja som chcel v tej noveletke dokázať (čo som aj u Vás i Tebe tvrdieval), že láska ženy pred prezradením sa muža, že miluje — neexistuje, nenarodí sa, alebo nenarastie, kdežto mužský môže milovať aj bez lásky ženy. Chcel som tú noveletku napísať aj napísal som za jedno odpoludnie, ale je to akosi neprirodzené dokazovať, t. j. taký hrdina, čo miluje, sa osvedčí, teda taký hrdina, ktorý chce lásku ženy bez vynucovania, bez jeho slova, jedného pohľadu, bez pôsobenia, a pritom hrozne miluje — však, Oľa, je to veľmi neprirodzený hrdina, a preto sa mi noveletka nevydarila.^[461] — Aby si sa nenaľakala, že som Teba opísal. Ani zďaleka. Tebe som už neraz písal i listy i verše, ale som Ťa ešte neopísal, lebo Teba by som musel veľmi krásne opísať a ľudia by sa nazdali, že sa vysmievam a Ty by si sa nahnevala. Toto len kvôli uspokojeniu Tvojmu.

Ale aj z druhej strany ma naháňajú (z jednej strany Hodža). Klimeš mi poslal korektúru veršov^[462] — mojich vlastných. Chce vydať tieto zelené plodiny moje a práve k letu, keď je plodín dosť. Aby [som] zbierku doplnil, poslal som aj sonety, ktoré si Ty písala^[463] a ktorých je asi 12. Nenahneváš sa? Ja predsa môžem o komkoľvek verše písať. — I tu treba teda prepisovať a zanedbávam kedy-tedy toho a či tú tretiu, ktorá ma naháňa najväčšmi, a síce veda, veda, veda. A k tomu, Oľa moja, i Ty si nespokojná so mnou, že sú moje listy krátke a zriedkavé. To prvé je preto, lebo tento zlý papier, ktorý mi akýsi kupec lacno na krk zavesil, je malý a úzky. Preto sa Ti zdali onehdá i tie dva hárky také krátke. Ináče pardon, Oľa! Ja som nerozťahoval. Ak sa Ti tak zdalo — to bolo od pera. Od pera a od malých hárkov.

Spytuješ sa na spor Hodža-Martin.^[464] Nuž, Hurban nemal na svoju päsť písať takto do Národných novín, teda do národného orgánu, kým by mu to neboli dovolili. Nemôže predsa v mene národa takto vravieť. A vieš, keby nebola v tom článku zlomyseľnosť, keby článok bol chcel iba udržať štangľu toho trebárs iba teoretického, izbového radikalizmu — ešte ta! Iným tónom písaný bol by mohol dať direktívu svojho idealizmu, ale takto sa nedá ospravedlniť. Ináče práve tak ako N. N.^[465] písal i starý srbský Brarrik^[466] i rumunská Transsilvanea.^[467] Vieš, všetko tí starí idealisti, ktorí sú iba po redakciách a doma idealisti a radikalisti. Nič neupustiť. Nijaké kompromisy. Nič o maďarovi, ale v živote sú tí najväčší oportunisti a najpokorenejší služobníci, akomodujúci sa ako židia. (Ale i tam je mnoho výnimiek.) A tak, slovom, v tom Hurb(anovom) článku iba zlomyseľnosť treba odsúdiť^[468] a urážlivé osobníctvo. Počuť, že sa zvolá národný výbor — vec riešiť. N. N., tak sa zdá, dostali mnoho protestov, preto v druhom článku^[469] boli miernejšie. A tretí článok Hurbanov bol veľmi pekný,^[470] ale ako Hodža vravel, vraj zlý. Ja neviem, prečo by bol zlý. (Myslím to „samozrejmé, jednoduché, pravdivé“.) Ináče to všetko nie je pravda, lebo my hazafíci^[471] nemôžeme byť, a my sme Slaviani a panslávi. Pravda je. Netreba tajiť, pokým nerobíme s tým kriminál.

Ozaj, aby som nezabudol. Ty si v ktoromsi svojom liste chcela odo mňa fotografiu. Oľa moja drahá! Tebe to nebudem môcť odvrhnúť, tak sa mi zdá, budem sa musieť dať fotografovať a poslať Ti svoju fyzimušku.^[472] Ale uver, ja som vždy cítil akési uponíženie seba samého, keď som sa dával fotografovať, akúsi hanbu, stydlivosť a či čo. Prostivo sa mi vždy, sadať si pred tú maškaru s tým, že tá maškara sa teraz špeciálne na mňa díva a mňa chce zvečniť. No raz sa predsa odhodlám a potom Ti pošlem.

Píšeš, že Lajko Pauliny zomrel.^[473] Od Teba som to prvý raz čítal, a tu nikto ešte vtedy nevedel o tom. Prekvapilo ma to, lebo len nedávno sme boli spolu na Myjave a zabavili sme sa ostatný raz. Ešte rečnil, ale už vtedy nebol taký veselý ako predtým niekedy u Štarkeho,^[474] keď spievaval opery, rečnieval po rusky a bol fókusom^[475] spoločnosti.

S tou paňou to je nič. Myslíš A. H. (?).^[476] To budú zväčšené veci, také kvázi pomluvy. A. H. sa rada zabaví s mladými ľuďmi a rada má okolo seba dvor. Punktum. Ostatné sa nevie. Snáď sa háda, ale sa nevie. Teda nevieme nič. Ale L.^[477] nebol jej obeťou nikdy. Možno, že sa sám svojím životom zahubil, ale nemyslím. Skorej sa musel poprestýdať, lebo ako nás brat Poradovský^[478] (kolega) spomína, ponosovával sa vždy na pľúca a údajne zomrel na tie tzv. cválajúce suchoty. Akokoľvek, to isté vravím, čo Ty, škoda mladého človeka a Slováka a priateľa ozaj pravdivého, nefalošného.

Teda Igorko náš sa tak chytro žení? Prahne za tým spokojným, tichým životom v čistých izbách s večerami bez hluku, osvetlenými jedinkou lampou… ďalej sa nepúšťam, lebo nepíšem novelu. Ale môže to byť dobre, keď tak dvaja ľudia si vedia jeden druhému všetko nahradiť…

Ktosi ma pretrhol v písaní listu a pováž tú hroznú indolenciu,^[479] len po dvoch dňoch som prišiel k písaniu. Stavím sa, že si už hodila ruku po mne od tých čias, alebo si ma nedobre spomenula v myšlienkach svojich, lebo si sa zrovna presvedčila a či presvedčenou cítila o mojej ľahostajnosti a nevere. Avšak? No uznaj a povedz! Veď je to celkom spravodlivý cit a či myšlienka. Na taký pekný list so zlatým talizmanom a veršom od Puškina tak roztratene písať list, ani čo by fúru ťahal hore vrchom, je — najmenej — hrozná vec.

A propos „hrúzašagy“.^[480] Anna Karenina je nie hrozná osoba, ale žena, žena, žena. Každá žena je to vstave spraviť pri podobnom žití, pomeroch, a pretože sa ženy v ženskosti nelíšia — nepríde na váhu charakter a či temperament ženy, ani jej rozum. Každá žena pri istých okolnostiach musí byť horúca, stratiť rozvahu a podrobiť sa búrke krvi. Len jedno je treba, t. j. akord bytostí, súlad, ktorý hrá melódiu v dvoch dušiach a telesách, nie súlad teoretický, kvázi napísaný na papier do nôt, ale hrajúci pieseň, najprv tichú, potom silnejšiu, rozčuľujúcu, hučiacu, konečne divú, zverskú, no vždy súladnú — a ľúbostnú. Sama duševná láska sa vyžíva a je krátka, ako myšlienka bársaká veliká, no ktorú môže prerušiť malinká mláčka pod nohami, čo treba prekročiť. To je preto, lebo duša je v tele, duša od tela odtrhnúť sa nedá, tak ako myšlienka musí sa rodiť v poskrúcanom materiáli mozgu; keď niet mozgovej matérie riadnej a zdravej — niet v nej myšlienky; kde niet tela, niet ani duše, kde niet duše, niet ani tela a viceversa. A tak láska. Karenina, hľa, padla, lebo rada mala a celou dušou, keď ona na morálku nehľadela, na inštitúciu manželstva, nebola nemorálnejšia, ako keby bola iba v myšlienkach hrešila. Chyba jej [bola], že sa vydala z nelásky a chyba jej lásky bola, že nemala morálneho podkladu, t. j. že bola mimo inštitúcie (píšem „con“ — miesto „in“^[481] = politické bacily) manželstva. A Kareninu ja neodsudzujem. Ba Plojharovú^[482] ideálnu zamilovanú obdivujem, že sa divila, keď videla v očiach jeho (Plojharových) čosi strašného, odpudzujúceho pri objímaní a bozkoch — akoby to isté ona nebola cítila! Ale dosť o tomto toľkoto. Píšem zaiste nepremyslene. K tomuto by zaiste [bol] potrebný diškurz — dlhý a celý. Kedy sa my budeme diškurovať!

Tu v Pešti je už jaro všade. Ľudia vo zvrchníkoch, a odhliadnuc od tých dám, čo aj v zime chodia v poltopánkach, už vidno celkom nové a pekné poltopánky a slnečníky. Nedávno jeden červený. Slnce svieti, že by si skoro chládok hľadal, keby vetrík nefúkal chladný (menovite včera a dnes). Pred kaviarňami už na novo farbené plotíky, stoličky a stolíky — budúce kiosky pod plachtami. Cez Andrášku durch^[483] lavice, a stromy pučia ako o závod. Tráva sa zelená po priestoroch. Fiakristi sú už otvorení. Noví, elegantní a ligotaví, ako ľudia vôbec. Všetko je to už skoro bigľované, čisté, jarné. A pritom v „Király Szinházi“ ešte vždy „János vitéz“. Cigáni ale už aj inú nôtu počali, ktorú ostatne všetci učni vedia a ktorá sa začína „O Náni! Náni! Meg fogor bánni“.^[484] Pešť je údajne najkrajšia na jar a v jeseni. Prečo? Čo je na jar a v jari pekné, to tu nevidno a čo na jeseň a v jeseni, tiež nie. Snáď zo stanoviska zimy a tepla. Ale ani to je nie pravda, lebo v zime je tu sotva zima, len to je pravda, že leto má byť neznesiteľné, horúce, odporné. No máj a počiatok júna, keď ešte myslím tu byť, je snáď nie taký strašný. A čo Ty, nepôjdeš na leto zase ta dolu s pp. Novomešťanmi,^[485] ktorí, ak sa dobre pamätám, sa stroja taísť? U vás je v lete zaiste krajšie, ako tam dolu.

Zajtra bude rok, čo som prišiel prvý raz do N[ového] Mesta za koncipienta.^[486] Keď si pomyslím, čo som neurobil za ten rok, a čo som mohol a mal urobiť, zrovna smútok ma nadchádza. Darmo, ale je pravda, že som naničhodník, naničhodník! Keď sa tak opovážim porovnať svoj život napríklad s Tvojím, aký hrozný rozdiel! Oľa? To je vlastne nesvedomitosť odo mňa, mne Tebe písať a čakať ešte čo len jeden riadok od Teba. Vy ženy a dievčatá ste predsa len vysoko nad nami. Vám patrí kult, úctivosť a zdôrilosť najponíženejšia, a menovite Tebe a podobným Tebe, ktoré tak žijú a konajú a myslia ako Ty!

— Tvoj talizman nosím na retiazke od izmeny a zabvenia!

Bozkávajúc Ťa v duchu, som Tvojím

Jano

List 98. Oľge Kraftovej (Budapešť 16. IV. 905, VII. Istvántér 6. I. 16) ^[487]

Drahá Oľga!

Mal som už jeden list napísaný, ale roztrhal som [ho] práve tak, ako si Ty urobila. No nie preto, že bol sentimentálny, ale preto, že chcel byť veľmi dôverný, pridôverný. Chcel som Ti ním odôvodniť, prečo sa držím za chybného a prečo mám vždy niečo so svojimi chybami, ale pretože som Ti to už tuším napísal, držal som to za nepotrebné ešte raz napísať a list som rozdriapal. Stalo sa mi to po prvý raz, ale aj s Tebou to iste prvý raz bolo, že si list rozdriapala, a tak sme v tomto ohľade rovnakí. V tomto ohľade! V druhých veciach zostáva ten velikánsky rozdiel, ktorý bol.

Ty si sa teda nazdávala, že chladnem. Nechladnem. Ale je pravda, že nie som taký, akým som bol. To jest predtým, keď som si na Teba pomyslel, predstavil nejaký ten diškurz s Tebou, prechádzku, to mi tak akosi žiaľno bolo okolo srdca a zároveň i príjemne, vieš, taká akási horkosladká túžba, boliaca a neboliaca. A teraz ju už necítim. Teraz keď si pomyslím, to akoby mi zažiarilo akési svetlo, príjemné a sladké, také svetlé body, čo rozveselia myseľ, a keď aj cítim túhu, je nie boľavá, necítim sa nepokojným, nešťastným, že sa ona nemôže hneď vyplniť, že Ťa nemôžem hneď vidieť a s Tebou hovoriť. To je návyk k okolnostiam, v ktorých si Ty nie. Iste je to aj s Tebou tak a iste je to prirodzené. Ale to nie je chladnutie, to je, ako som vyššie spomenul, návyk na okolnosti. A pre toto snáď, spojené so zamestnaním a darobnosťou, sú aj moje listy zriedkavejšie a ako badáš, nijako nie s citom plamenným (ako predtým tie prvšie), alebo plačlivým, rozrušenosťou písané. — Oľa moja! Ty sa snáď pohoršíš, že Ti to takto píšem, ale vedz, že zato ja Teba práve tak ako predtým, s tým istým citom, tými istými myšlienkami, rád mám; to je nie defekt lásky, lenže, hľa, pre vzdialenosť akási tichšia, nie toľme postrádajúca — ale vidieť Ťa hodinu, počuť Tvoj hlas, cítiť pri sebe Tvoje indivíduum,^[488] Tvoju teplotu, vôľu, ja opäť postrádal by [som] Ťa práve tak, ako keď si odišla z Pešti. Teda, Oľa, ja nepíšem o chladnutí, ja píšem o tom istom, čo Ty teraz voči mne cítiš, lebo viem, že s Tebou je to práve tak — a predsa ani Ty snáď nepovieš: nemám ho už tak rada, necítim už tak, ale povieš, niet ho tu, dávno som ho nevidela a moja láska eventuálne je nie toľme ostrá, tak sa vlniaca, ako predtým.

Píšeš o „postillon d’amour“-ovi.^[489] — Ja takým postillonom, Oľa moja, verím. Všetka úcta im, ale nerád som, keď moje listy dostane niekto druhý do ruky a nie Ty, ktorej to všetko patrí, ktorá to vyvolala a zdiktovala. Lebo taký list prezrádza všetko. Povie, že veď v tomto liste nepíše ten človek o nesmrteľnosti chrústa, ale píše o inom a keď raz píše, tak už aj písal, tak aj bude písať, teda je korešpondencia, teda je záujem, teda je akýsi pomer, a tak sa slečna Oľga páči komusi a iste aj tá píše, rozumie sa; teda láska, ergo vydaj, svadba. To sa povie druhému, tretiemu — a už celý svet kričí. A predsa, Oľa drahá, ja neviem, čo zo mňa bude, a keď zo mňa nič nebude, akože bude? — Nedávno sme mali ukrutný diškurz. Čo stojí domácnosť? Ja som iba počúval, lebo som to ešte nikdy nerátal. A povedali, že tu v Pešti do 6000 zlatých, na vidieku do 3000. Hrúzen und strachen! — ako Ty píšeš. Nuž a keď pán fiškáľ nevyrobí ani na dlžoby, ktorými oplýva — čo potom? Najprv teda kancelária, čo donesie toľko, koľko treba. A ak ním nebudeme a ak nedonesie? Zle je to svetu vopred na známosť dať. Preto Ťa prosím, nezdôveruj sa nikomu. Až keď sa veci vyvinú.

Ale teraz badám, že vlastne zase som pridôverný a Ty to budeš vykladať, že je to nie láska, ktorá takto píše listy. Opätujem Ti, že láska je. Keby nebola, tak by som o tomto ani slovíčka neškrkol.

Ale k tomu patrí ešte čosi, čo dokazuje aký je svet. Slečna Podjavorinská^[490] (prvá klebetnica, do povahy berúc to, že aj verše píše) ma dala pozdraviť skrze Hodžu, ktorý bol v Bzinciach s Hrušovským^[491] — iste sa tam u nich zastavili — a že vraj len to nevie, či to ja chodím k tej dáme do Nového Mesta, či tá dáma ku mne do Pešti. Hodža nemal dunstu,^[492] že ja chodím za akousi dámou do Mesta a spýtal sa, že ktorá. Nuž, že keď nevie, mu to ani nepovie. Nuž, hľa, slečna poetka, myslím, musela počuť o spoločnej ceste, alebo že som Ťa ja po Pešti sprevádzal, a s pomocou jej vlastnej — a možno s fantáziou iných ľudí — vybájila alebo potvrdila ten chýr, že ja chodím potajme do Nového Mesta; lebo Hodža aj to počul, že som bol nedávno v Novom Meste s akýmsi, vraj, Tóthom (iste pisárom u Markoviča). Pováž! Ja chodím potajme do Nového Mesta! To by si Ty musela vedieť sama prvá, a akože to? Byť v Novom Meste a nevyhľadať Ťa, alebo vyhľadať Ťa, a zostať skrytým, tajným? Ajhľa, fantázia. Ajhľa, vetrík, ktorý tu bylinu kníše. Ináče slečna Podjavorinská prekárala aj Hodžu (tá má, tuším argusové^[493] oči, keď vidí a vie všetko), že hľadá mladuchu, nuž ten jej vraj odsekol, že tak by neprišiel do Bziniec, keby mladuchu hľadal. Ozaj, nevieš Ty niečo o Podjavorinskej, z jej života; nie z jej veršov, pánbohchráň, ale zo života, zo života! Napíš mi, prosím Ťa, o nej niečo. Ja som počul všeličo, ale na moj pravdu neviem nič. Vravel Hodža, že ju ináče nemá rád pre jej klebetenie a vravel aj to, že boli s Igorom aj v Kostolnom a že Igor má fajn mladuchu, či nevestu, či najlepšie rečeno snúbeničku.^[494] Hej! Nehovor o týchto, poťažne o vyšších veciach nikomu. Vôbec, Oľa, prosím Ťa, nezdôveruj sa nikomu, a menovite poetkám nie! A postillonov d’amour nemaj!

Dostal som dnes aj Tvoj druhý list. Oľa moja radostná! hanbím sa, hanbím sa, hanbím sa! Dva listy a jedna karta, a ja jeden, jedinký. Áno, pravdu máš! Nepatrí sa mi takto zachádzať s Tebou. Ty by [si] naozaj mala opovrhovať mnou! Odpusť mi, a keby [som] mlčal, pokutuj ma tým, že aj Ty budeš mlčať. Tak sa ohlásim, ale nie som hoden, aby si mi Ty dva listy písala (nie päť!), kým Ti ja jeden. Škandál, že som snáď takúto žiadosť niekedy vyslovil. A ešte raz Ťa prosím, odpusť!

Píšeš o mrzkej veci. Nepatrí sa rodičov klamať tak, že vidno z klamu, že ten, čo klame, rovno povie, že je drahý pre rodičov, a pretože im je drahý, im do výhľadu postaví, že im to odoberie. Myslím tiež tak ako Ty, nebude to také zlé, a keby som vedel byt B.,^[495] bol by som ho vyhľadal, ako sa má; ale by [som] mu nebol dal groše práve preto, že takýmto spôsobom pýta (byvše jeho rodičom). Aj v tom máš pravdu, že je Pešť hrozná pre mladého človeka, ale len na čas, kým sa nenasýti tým falošným leskom, priateľstvom, láskou, kaviarňami, mulatóteľami,^[496] etc. etc. Za istý čas pláva v tom bahne, ale konečne aj bez vyšších ideálov príde na to, že je to všetko šudierstvo a že treba na tie lákaniny zapískať a že je lepšie predsa to pravé, čisté, ozajstné — že to ostatne nevydrží a utiahne sa. A keď nie ináč, zvykne si na všetky tie veci a ho ipso facto^[497] viac nelákajú. Čo sa mňa týka, Oľa, ja som bol zvedavým (už predtým) na všetko a musel som vidieť všetko a prejsť cez všetko, ale lepšie rečeno — prísť ku všetkému, ale tak, že som obyčajne zastával tam, kde sa druhí vrhnú do toho. Najlepší príklad: dievčatá a ženy v Mestskom orfeu, t. j. v kaviarni. Po orfeu sa často zachádza do tejto kaviarne. Tam je to všetko báječné. Samá noblesa, utešené dámy v toaletách tých najkrajších a bezúhonných. Sedia pri stolíčkoch s hosťami, alebo sa prechádzajú sem a tam bez práce, a najviac hľadia na to, čo kto pije, či kávu, či víno, či šampus. Ak šampus, to si prisadne, čo si aj neznámy a pije spolu a vyťahuje groše z vrecka tými najsprostejšími spôsobmi. Muzika hrá, ona vonia a usmieva sa a flirtuje a pije s hosťom. Reku, nože jednu takú najkrajšiu, najvoňavejšiu a najusmiatejšiu, alebo nejakú malancholickú krásavicu, alebo spevavú. Dobre. Sadne si. Že by jedla. Dá sa jej. Že by ona ešte aj kaviáru! Dobre. Že zlatku na garderóbu. Prichádza kvetinárka, chce bukrétu, príde kučéber,^[498] ona chce hrať a ona chce bez hry túto škatuľku, aj toto, aj toto; prichádza kupčík, chce nožničky, kapsičku, vyprázdni sa fľaša, chce lepší nápoj. Nuž, si lebo balekom^[499] a platíš, lebo sa nazdáš, že to musí byť, lebo máš rozum a odprášiš čerta po prvých slovách, lebo hneď vidíš, že všetko smeruje k tvojmu vrecku. Ona Ťa bude aj milovať, ale láska jej ľpí na vrecku! A špeciálne ja som takú zmiju hneď odprášil, lebo sa mi to všetko akosi hnusilo a nikdy som nechcel od ženy niečo za peniaze, a menovite nie lásku. Naozaj hľadal som, či ide niečo od nich z duše. Nič. Ergo Ťa nepotrebujem. Marš! — A v Pešti je žena najhoršie pre mladého človeka. Toľko je dievčat, že nemajú ceny nijakej, dievča, ženu si tu človek vážiť nemôže, rád vidieť tým menej, čo len na polhodinu. Nedá sa. Všetko hnusoba. Nemá ceny, mravnej myslím. A jej peňažná suma a či hodnota, odhliadnuc od lumpačiek s nimi, je mizerná. Keby som sa rovno mohol vysloviť, by Ti napísal všetko, ale to nejde. Aj takto hreším proti zdvorilosti a mravnej láske. Ale Ty si sama kvázi dala otázku, čo je so mnou ohľadom peštianskej skazy? Nuž, vieš už teraz, a keby si nebola dostala pochop, ešte raz Ti opakujem, že sa mi to všetko hnusí a keby som spravil niečo mizerného, to by som mal katzenjammer na rok.

Ale je už pozde. Idem spať. Dobrú noc, dobrú noc! Ale nie každému. Len tomu dievčatku, čo ja chodím, k nemu! (potajme do Nového Mesta!).

Minul deň a ešte pol, čo som tento list písal a zase som to chcel potrhať, lebo píšem v ňom samé neestetické veci, ale keď je človek tri mesiace tu, naučí sa tak rovno špatne diškurovať, že Ti to musí byť odporné. Nemaj za bánosť.^[500]

No Veľkú noc zostanem tu. Kamže by som išiel? To by vytrhlo človeka, aj tak vytrhovaného dosť často. Keď je človek tu, čo sa aj menej učí cez sviatky, ale predsa voľačo. Doma by [som] zabudol za deň na všetko. A aj ostatní podobného postavenia ľudia zostávajú. Nuž, neprídem Ťa okúpať, ale v duchu Ťa okúpem bozkami a Ty si tiež mysli na mňa! (Pravda, ak sa myseľ zvrtne sem!)

Som ešte vždy na starom byte, ale od 1. na každý pád bývam inde. Musím si byt nájsť. No budem ho už hľadať iste iba po sviatkoch. Ťažká práca. Veľmi nerád mením byty. Nevieš, do čoho vhupneš. Na okol Ti je všetko pekné a len na druhý, tretí deň počínaš badať chyby. Tu neprestajný diškurz v susednej, tu vresk detí, tu spev nejakej artistky alebo klavír. Chrobáčiky. Smrad a sadze etc., niet nad naše domáce čisté byty s veľkými oknami a výhľadom na hory a celú polovicu neba. Až teskno neraz, keď si tak na ne pomyslím a popritom na ten prešlý pokojný, bezstarostný život. Ten sa nevráti nikdy viac; keď tak človek na čokoľvek pozrel — tešil sa a videl všetko jasne a všetko bolo čisté a radoval si sa bez príčiny, len tak, lebo Ti to bolo v srdci a musel si sa radovať. A teraz? — Net dľa menja vzojdet zarja… Ničevo dľa menja!^[501]

A pri tom všetkom ja cítim, že by som bol vstave ešte po detsky tešiť sa a radovať, ale čosi nedovolí, čosi, čosi…

Pozdravujem Ťa, drahá Oľa moja a vinšujem Ti najsrdečnejšie tie najlepšie veľkonočné sviatky, aby sa Ti splnila každučká túžbička a aby to záviselo odo mňa.

Pá! Srdečne Ťa bozkáva

Tvoj Jano

List 99. Oľge Kraftovej (Pešť 5. V. 905, VIII. Aggteleki utca 4. I. 4) ^[502]

Drahá Oľga!

Konečne, pomyslíš si, píšem list. Od 1. bývam tu v Lutherovom dvore,^[503] a ešte som Ti nedal na známosť, kam som sa podel. Ale čertvie, minulý mesiac sa končil akousi lumpačkou a od tých čias každý deň donesie akéhosi vidiečana, smädného a hladného, zvedavého a potom už hybaj na večeru, na pivo, na čiernu kávu, a tak sa minuli voľnejšie hodiny, v ktorých by [som] Ti bol mohol niečo napísať. Nehnevaj sa za moju netečnosť. A ozaj, aj mestský lesík rozkvitol, fontány striekajú, muziky hrajú, koče hrčia a elegancia sa prechádza teraz iba v lesíku. Nuž, treba bolo to pozrieť. Korzo kočov a pešiakov. Mala by si vidieť, ako sa to tam hemží, človek za človekom, koč za kočom a všetko také vyfintené, čisté a iba pre seba žijúce, troviace. Po takej prechádzke, našskej t. j. peši, človek zájde do nejakého kiosku na kávu a počúva muziku a díva sa na ľudí a stroví aj dve hodiny času. Pešť je totižto najkrajšia v máji, ešte je aj v meste život a prírodu zelenú máš tiež blízko s tými istými komédiami, zábavami, divadlom etc., čo v meste. Celkom ináče sa to dýcha v tom znamenitom vzduchu, vôni tak okolo šiestej večer. Len to je chyba mestského lesíka, že nenájdeš v ňom tiché, opustené miesto, kde by si mohol byť sám. Proboval som už aj s knihou ísť a tam sa učiť, ale to sa nedá. Človek na lavičke sedí, a vše začuješ kroky, prichádza a prechádza figúra popri tebe a zakaždým vyruší. A tu v meste, menovite minulé dni, bolo veľmi teplo, takže som cítil, ako mi mozog zredol a nevedel [som] sa nijako sústrediť. Etc. Ostatne toto už nepatrí k veci.

S mojím novým bytom by som bol spokojný, je čistejší, krajší, ale nie taký tichý. V každom obloku sa Ti zjaví známa hlava. Všetci známi t. j. bývajú v Lutherovom dvore. Máme spoločný signál. Jeden zapíska — už sa vytrčia hlavy a je diškurz z obloka k obloku. Deti na dvore niekedy kričia. Bývam častejšie navštevovaný ako tam, jednoducho preto, lebo som bližšie. A to všetko vytrhuje. K tomu je teplo, termín sa blíži. Všetko spolu robí chlapa nervóznym. Menovite robí ma nervóznym predmet môjho najnovšieho štúdia, t. j. trestný poriadok. Najhlúpejší, najnesystematickejší zákon na svete. Samé seno-slama. Ale o tomto nehodno písať. Skladám asi v polovici júna,^[504] ak pôjdu veci tak, ako si ja myslím. Vravia, že som schudol, a tak akože sa dať fotografovať taký chudý, vyžlknutý? Pridržiavaš sa fotografie? Ale Ty sa pridržiavaš ešte snáď, a tak sa dám, iste sa dám.

Nedávno som bol v divadle. Hrali berlínski herci z Lessingstheatru Hauptmannových Tkáčov.^[505] Hrali veľmi pekne a umelecky ozaj. Prirodzený pátos. Maďarskí herci sa môžu schovať pred nimi. Divadlo bolo preplnené, boli aj z kráľovskej rodiny akísi, ale publikum bolo väčšinou židovské. My sme sa asi piati parádili v lóži na druhom poschodí. Čo bola chyba, to bola tá, že som hercom nerozumel, lebo vraveli akýmsi dialektom, a tak mi zostala iba hra a hlasy, výkriky a smiech.

Ešte jedno mi musíš odpustiť, a síce to, že tak rapsodicky píšem. Skoro nesúvisle od buka do buka. To je zaiste tiež nervóznosť. Myšlienky behajú sem a ta. Raz o tom, raz o tom. Nedopíšem jedno, už píšem o druhom a vrátiť sa na ten istý predmet sa nepatrí.

Musím Ti ešte napísať, čo ma znepokojuje. Pravda, nie veľmi, len troška. Predo mnou v tej izbe, kde teraz ja bývam, bývala akási „Frajlajn Micka“^[506] (to je už poslovenčené). Slečna akéhosi kapitána, myslím kvázi vlastníckym právom slečna. Vysoká, štíhla Nemka, blondínka z Austrie, z Grazu.^[507] Nevie vypovedať s, ale rozpráva š. Keď som ja narukoval do mojej izby, ona prešla do susednej malej kutice. O to sa ale nejedná, kam prešla, len o to, že nablízku býva a moji kamaráti sa, tak sa mi zdá, všetci pozaľubovali do nej. Spoznali sa s ňou a prichádzajú ku mne Micku obzerať a vlastne s ňou diškurovať. Dnes napríklad ten diškurz trval do jedenástej večer. Ja som sa tiež oboznámil, a pretože sú tí páni moji hostia, často aj ja musím asistovať, kým sa vyhovoria. To odoberá čas a mám toho dosť. Až prídu — nech sa zhovárajú sami. Ja som z toho len ten osoh dosiahol, že sa už viem po nemecky vyjadrovať a ešte dva týždne hovoriť po nemecky, naučil by som sa celkom pekne vravieť, aspoň bez der, die, dasu. A Ty vieš, že sa dá vravieť celkom elegantne bez tentátoho! Ba je to ešte krajší diškurz, ako s ním. Oprobuj, uvidíš. Napríklad nepovieš „das Fräulein wohnt sehr schlecht“!^[508] ale „Fräulein, wohnen sehr schlecht“, Nezneje to dobre? Ty si dobrá Nemka,^[509] vieš posúdiť. A tak všade, kde len možno. Niečo uhádneš, iné sa naučíš a vieš po nemecky. Dnes som napríklad po nemecky vedel posúdiť Zolu,^[510] vlastne dámy, keď Zolu čítajú. Chcel som povedať toto: Zola musí byť fádny pre dámy, lebo v ňom je iba psychológia zaujímavá,^[511] sama psychológia nezaujíma dámy, a tak dámy, keď čítajú Zolu, čítajú ho pre jeho svinstvo. Povedal som to asi nasledovne: Für Damen muss Zola langweilig sein, weil beim Zola ist nur die psychologie interessant — und Damen, welche Zola lesen, lesen sie ihn nur wegen Schweinheiten.^[512] Nie je to parádna nemčina, k tomu aj akcent, aj mäkkosť slovenská — nuž, Ty by si sa smiala. Ale naučil by [som] sa. Keby som tak s Tebou mohol hovoriť za mesiac po nemecky — bol by [som] hotovým Nemcom. Lenže my by sme vraveli po slovensky. Pred Tebou by som aj možno chcel byť márnomyseľným, a pre chyby eventuálne by som sa iba slovenčiny držal. Horeudaný kompliment by [som] Ti napríklad nebol mohol povedať. V človeku, ktorý rád má niekoho, je vždy viac márnomyseľnosti — pred tým, koho rád má, ako pred indiferentným.^[513] Tak by bolo aj so mnou pred Tebou. Nie je to smiešne?

Oľa moja drahá! Ako je Tebe dobre. Ty teraz bezstarostne požívaš Vašu peknú jar. Sama píšeš, že chodíš do záhrady, či do parku. Teraz zaiste pracuješ aj v záhrade, a mrkom možno niekedy pozrieš po oblohe, cez vrcholce stromov, ponad hory na nebo a tešíš sa, že je tak krásny ten život prírody. Ja by som tak rád brúsiť teraz tými zelenať sa počínajúcimi vrchmi a horami, takú túričku na Turecko, alebo na Váš vŕštek — a pokochať sa tiež, lenže tu máš! Pre vedu, mizernú suchú vedu, ktorá iba v zime býva dobrou a príjemnou, trč v najkrajšom mesiaci máji v jednej izbe s teplými stenami a dumaj nad krátkymi paragrafmi, keď máš v srdci akýsi iný paragraf, diktujúci Ti myšlienky inam pohýnať, v inom sa zosústrediť. A pomoc? Pomoc je vôľa, sila vôle, nútenej befélom^[514] života, ktorý žije vo mne, ale nie tak ako život prírody, vždy obdobne znovu rodiac sa — ale iba s tuhou za znovuzrodením sa a s vierou v znovuzrodenie, ktoré prinesie snáď poklady, a aj s pochybnosťou, že ten život nevypáli tak, ako je namierená puška, ale naopak.

No nepíšem toto zo sentimentalizmu, len tak kvôli rapsódiám, ktoré mám dnes akosi v nálade… Vulgo:^[515] som nervóznym… Zaiste preto, ako som už napísal. Tak sa mi vidí, že keby niekto tento môj list, napísaný teraz Tebe, čítal, a ma nepoznal, nazdal by sa, že ho bláznivý človek písal, alebo taký, ktorý sa má zblaznieť. Nerobí na Teba taký dojem?

Je už pozde. Treba ísť spať. Zajtra možno rozumnejším budem.

Dnes je nedeľa a utešený, horúci deň. Čo ozaj Ty budeš robiť poobede? My sme práve prišli z obeda. Dr. M. Izák^[516] leží na diváne, a ja som sa pribral písať Ti list, t. j. pokračovať v ňom. Až dokončím, ešte neviem, či prečítam N[árodnie] noviny, či iné spravím. Okolo pol štvrtej alebo štvrtej ideme na kávu do lesíka a budeme hľadať krásu, akiste do siedmej večer, potom zaiste domov pôjdeme a od ôsmej asi do dvanástej snáď sa budeme učiť, lebo noc je najlepšia na štúdium pre jej chládež a tichosť. Toto by bol asi náš dneskajší program, od ktorého sa udávajú veľké odchýlky, takže často celkom iné sa robí, ako bolo ustálené. Často sa stáva, že jeden chce pivo, druhý kávu, tretí obidvoje, ale aj s prechádzkou, a pretože často závisíme jeden od druhého, nemôžeme potom nikam ísť, a ideme električkou domov. Tak bolo aj včera. Dnes možno bude to isté, ak bude chcieť niekto z nás pivo piť, a druhý kávu. Mám ale nádej, že zostaneme pri káve, lebo tuším aj p. Krišková^[517] pôjde, a keď je pani, nuž vari už len tá bude dirigovať, a my, ako poslušní a zdvorilí zvelebovatelia dám, poslúchneme. Končím s úprimným pozdravom na Teba a s nádejou, že Ty nezadržíš takú pauzu v písaní, ako ja, ačpráve by som to zaslúžil. No, myslím, odôvodnil som svoje dlhé mlčanie.

Tvoj Jano

List 100. Oľge Kraftovej (Budapešť 25. V. 905) ^[518]

Pozdravujem Vás. M s nádejou, že Ty nezadržíš takú pauzu v písaní, ako ja, ačpráve by som to zaslúžil. No, myslím, odôvodnil som svoje dlhé mlčanie.

Tvoj Jano

List 101. Oľge Kraftovej (Budapešť 26. V. 905, VIII. Aggteleki utca 4. I. 4.) ^[519]

Drahá Oľga!

Na prozaickom, bezvonnom kancelárskom papieri Ti chcem napísať pár riadkov, ktoré budú zaiste tiež prozaické a bezvonné, čo by si si Ty mohla požadovať po Tvojich dvoch pekných listoch, písaných v nadchnutej nálade mája. Lenže mňa sa máj aspoň teraz nedotýka, ale žijúc v tých najprozaickejších okolnostiach, sám sa stávam suchým a prozaickým — filistrom, ktorých si aj ctím, lebo len tí značia čosi, pretože sú riadni. Etc. Nuž odpusť za prózu a že pomíňam máj, ktorý sa beztak končí. Ach!

Na všeličo by som Ti mal reflektovať, na mnoho, a tak iste niečo zabudnem a možno, že to bude práve to, čo by Ťa zaujímalo. Ba zrovna neviem už ani, na čo som Ti odpovedal a na čo nie, preto ak by som Ti nedal odpoveď na niektorú Tvoju otázku, ráč mi láskavo prepáčiť.

Igor už zo tri razy písal, aby som na každý pád prišiel na jeho svadbu.^[520] I Ty si mi písala, a to takým tónom, aby som Ti nerobil žiaľ, ale radosť a žeby som prišiel. Igorovi ešte musím odpísať, a Tebe píšem, že sotva budem môcť prísť na tú svadbu pre tú jednoduchú príčinu, lebo do 15. júna termín sotva dostanem a práve zaiste v tie časy budem skladať,^[521] keď sa Vy budete veseliť. Strašia, že vôbec mnohí pýtali termín na jún a že mnohí z nich budú musieť byť presotení na september. Len aby sa to so mnou nestalo. Bol by čert! Najhoršie je, že sa človek len asi týždňom pred termínom môže dozvedieť, či má termín, či nie. A už by som sa s Tebou len ako fiškáľ rád zísť, trebárs by (som) musel upustiť od takej báječnej príležitosti, s Igorom sa rozlúčiť a s Tebou sa vidieť, čo priam by sme museli byť, ako Ty píšeš, obozretní. Raz obozretnými predsa len prestaneme byť, ako sme už museli raz alebo viac ráz neobozretnými byť. Ináče by nediškurovali také veci a ináče by sa nespytovali rovno od Teba, že či Ti píšem objemné listy. Nuž tomu na príčine je lebo pošta, lebo poštár — či novomeská, či kochanovská, či surčínska. Thormayovci^[522] nie. Tí nemôžu vedieť nič. Ja svoje listy som obyčajne z Nového Mesta na jeden dúšok písal, zalepil a vždy sám zaniesol, sám hádzal do truhličky. Nepredpokladám, že ak som list predsa nenapísal odrazu, ale schoval do listovej škatule, žeby ho tam boli moje domáce vyhľadali a snáď prečítali. Ani nevedia natoľko po slovensky, ani neboli vari také netaktické, ačpráve dámy sú zvedavé. Ja sám nepovedal som pred nikým ani slovíčko, že si s niekým dopisujem. Predsa som ja už dávno z ľúbostných listov vyrástol! Nie? — Teda kde hľadať zvedavých? Ja by (som) ich iba na pošte, ale aj to nie, lebo veď listy vždy riadne prišli, riadne zalepené, nedotknuté! Ale čert po ňom! Nelámem si hlavu na tom.

Ďakujem Ti, že si ma tak zastávala pred tou istou dámou z Martina (prečo nenapíšeš meno?, prezradila si tým, že máš tú dámu radšej ako mňa, lebo ju nechceš vyzradiť a Ti na tom záleží, aby som to ja nevedel?) — keď slečna Oľga Čajdovie zomrela,^[523] chudera. O tomto som Ti v tom čase bol písal dosť. Nechcem sa rozpisovať. Ty si sama napísala svoju mienku tak, že to mohlo prispieť ku koncu. Práve o tomto je reč. Prispieť! — Možno, že som ju ja niekedy rád mal zo zvedavosti, ale to bolo dávno. Dávno som jej povedal to: neberte ma vážne. Dávno. A choroba vypukla nedávno, a ona i potom bývala veselá na báloch a speváckych a iných próbach. Aj zhovárala sa so mnou, akoby nič (hrdosť). Ja viac nikdy nedal som jej znať, že by som sa ešte zaujímal. Prečo choroba iba vlani? Ale dajme jej pokoj. Ja zo srdca som ju ľutoval a ľutujem ju aj teraz a rád ju vidím aj teraz, lebo mi nikdy nič neurobila a pretože to spojenie, čo bolo medzi nami, bolo absolútne čisté, a možno ja som bol neskoršie podlý a zlý, a možno, že skutočne moja vrtkavosť a ochladnutie bolo príčinou jej konca. Ale myslím, vždy som jednal tak, žeby som ju neurobil nešťastnou, a keď aj pri tom všetkom nešťastnou bola — viac nebude, môžem už iba ja byť. Asi týždňom pred smrťou sa mi snívalo o nej a zdalo sa mi, že je veľmi veselá a ja že som do nej zaľúbený. Cítil som ukrutnú lásku k nej. Malo to byť omen,^[524] či telepatia?

Nedávno bolo tu jedno bláznivé mladé, inteligentné dievča (u Izáka). Tiež vraveli, že sa pre lásku zbláznila. Šikovali ju do inštitútu pre choromyseľných. Inak ono samo bolo veselé a vždy sa smialo. Raz, asi pred dvoma rokmi, mi vravela jedna dáma, že si rozpotená ľahla na chladnú jarnú pôdu, aby sa prestydla a zahynula — pre lásku. Druhá dáma vravela svojej priateľke, keď ju táto upozorňovala, že netreba veriť, že je darmo, ona rada má a hľadí dráme v ústrety. Nuž, je ozaj, môže byť naozaj toľké nadchnutie, zaujatie dievčaťa proti jednému človekovi? Môže? Ak môže, tak verím, že som prispel k smrti a ešte raz ľutujem.

Včera boli Vaši tu. Zdraví a svieži. Prišli aj so Stanekom-sudcom,^[525] ktorý sa vo Vacove cíti ako v raji. Šli sme Košútkou, potom sme sa vrátili nazad a šli na večeru. Škoda, že sa tak museli ponáhľať naspäť. Cítil som sa ako niekedy u Vás v Novom Meste n/V, kde som tak často večeriaval a čaj píjal a napadli mi tie čisté a pekné chvíle domácich večierkov, kde sa človek zaujíma o jedno stvorenie, a to je nablízku, ktorému ešte dnes, o chvíľu, budem môcť povedať, že ho rád mám a že mi bude smutno, až odídem, a keď som potom — príduc domov — písal sonety a znova precítil celý príjemný večer a chvíle jeho… Ale veď vidíš, zase som skoro ódu napísal. Item, pekný večierok som zažil s Vašimi preto, lebo som sa cítil s Vami doma, ako predtým, odhliadnuc od cigánskej hudby, dobrej teľaciny so zeleným hráškom a piva. Poslali sme Vám aj karty. A dozvedel som sa, že Ty teraz v Novom Meste gazduješ s p. otcom a slečna M.^[526] doma. Preto Ti adresujem list do Nového Mesta. Mesto pre mňa zaiste zaujímavé a drahé, na ktoré sa rozpomínam s akýmsi veselím na duši, s akousi vďakou — a to všetko iste pre Teba. Poézia ma nadchádza, keď si naň niekedy pomyslím, poézia, čo sa zakladá na reálnom, cítenom pocite.

Bozkáva Ťa

Tvoj Jano

List 102. Oľge Kraftovej (Budapešť 18. VI. 905, VIII. Aggteleki u. 4. I. 4.) ^[527]

Drahá Oľga!

Ani sa už nepamätám, kedy som Ti posledný raz písal. Viem len toľko, že si mi Ty od posledného môjho listu zo tri listy napísala. Škandál, byť takým nezdvorilým práve proti Tebe, proti ktorej by sa patrilo byť najúctivejším. Teraz sa už ani vyhovoriť nemôžem tým, že mi dohára a treba sa do kníh pochovať, lebo čoho som sa bál, stalo sa: prehodili nás všetkých so skúškami na jeseň.^[528] Môžeš si pomyslieť, aké je to radostné prekvapenie, aká radosť, ešte raz zabudnúť, čo si vedel a ešte raz sa to naučiť, ešte raz odísť z Pešti bez skúšky, ešte raz prísť, ešte raz drukovať.^[529] Nie je to zrovna fátum, sprosté, slepé fátum, ktoré prenasleduje človeka ako zbesnené zviera. No, snáď ešte uprosím korunného fiškusa,^[530] aby dal termín, keď nie inak, aby spravil ešte jednu komisiu. Ale nádej je slabá.

Bol som nedávno s Tvojimi. Škoda, že sa dážď spustil. Nemohli sme ísť ani na Margitin ostrov,^[531] ani do lesíka, ani budínsky kráľovský hrad sme si nemohli obzrieť, ale tento posledný preto, že Jozef zomrel^[532] a pre publikum je tuším do pozajtra zavretý. Nevideli sme teda nič, iba snemový palác, aj to bez hláv, lebo poobede nebýva snem a pre sviatky, či čo to bolo vtedy (snáď pre krízu), sa nesnemovalo. Chodili sme, ako Ti už zaiste vyrozprávali, po uliciach a nemohli [sme] dostať rukavičky pre Teba. Slávna Pešť! Pre dámu nedostať rukavičky. Do neuverenia. Na štáciu sme o hodinu prv prišli. Ale Tvoj pán strýc si z toho nič nerobil, zaiste bol rád, že i tým je bližšie do Nového Mesta. Divím sa sám na sebe, že som to dovolil, vlastne, že som neobzrel plán, ako idú železnice. Viem, že keby sme to my dvaja boli bývali, by sa nám to nebolo stalo, lebo by sme sa boli, aspoň ja, poslednej minúty pridržiavali a vykukávali ten najposlednejší vlak.

Práve v túto minútu sa spustil dážď. Je večer, či noc (10 hodín), blýska sa a do izby mi duje príjemný vetrík. Príjemná vec po sparne, ktoré dnes bolo aj v lesíku pod stromami, aj dnu v izbe, keď som prišiel. Teraz zahrmelo. Tak rád by som sa postavil naprostred dvora a zmokol, len aby som sa ochladil. Ja som nikdy nemal rád daždivé počasie, len tu v Pešti; až túžim niekedy za ním, aby oblial tie špinavé ulice a dlažby, ochladil páliace múry, žeby si voľne podýchal chlap. Kvôli tomuto vzduchu a dýchaniu neraz sme už boli v blízkych budínskych hájoch, pili sme kyslé mlieko, jedli maslo, poľné kvety zbierali a dívali sa dolu na Starý Budín, Novú Pešť a zhustnuté povetrie nad ich budovami, splynuté v šedý, tľapkavý oblak. A ako sme prichádzali k Margitinmu mostu, už Ťa zas dusil dym, zarážal smrad a vtrhli všetky starosti do hlavy, že by som bol rád celý život peštiansky zavesiť na klinec a ujsť niekam pod nebo, alebo aspoň pod nejakú jedľu do trávy.

Ďakujem Ti pekne za gratuláciu k mojim veršom.^[533] Nezaslúžia toľkej chvály, a menovite nezaslúžia takých pekných slov, akými si ich Ty poctila. Aj Hurban keby nebol ku mne priateľsky nakloneným, tieto isté verše by bol znosil.^[534] A znosil by ich bol menovite pre erotický flirt, ktorý tu Hodža, Ruman etc. považujú za pokrok a preň vravia, že tak smelo ešte nepísal slovenský veršovník.^[535] Ja to zapieram, a tí páni, zdá sa mi, nepochopujú niektoré verše moje. Ja pri ruke nemám teraz ani jedného exempláru, ale to čo si Ty žiadaš, Ti na každý pád urobím. Extra venovanie! Veľmi vďačne. Aj fotografiu. Lenže aj jedno aj druhé si musím zaopatriť. Teda, drahá moja Oľa, maj trpezlivosť!

Igor mi nedávno napísal list na celom kancelárskom hárku. Je zaľúbený. Má veľa starostí pred svadbou a ponosuje sa na Markovičovcov, píše, že aj proti mne sú oni akosi zle naladení, menovite milostivá pani Viera M.^[536] Čo sa Igora týka, koncedujem,^[537] ba viem, že sú to ľudia špinaví, nešľachetní, suchí, akých sa ja tiež hnusím — čo sa mňa týka, o mne môžu mať akúkoľvek mienku, ja na ich mienku nedám nič, a tá pani mňa ohovoriť môže, ale uraziť nie, lebo ma nezná, lebo tie veci, pre ktoré ma snáď nenávidí, zakladajú sa na malicherných veciach, snáď som ručičku nebozkal, keď by bolo bývalo treba; snáď som nebol dostatočne ľúbezným voči nej, snáď nebol som nadchnutý, keď ona chcela byť ľúbeznou. Možno, že má aj vážne príčiny, lebo možno, že som prišiel niekedy neskoršie do kancelárie, včaššie odišiel, z tohto vysvitá zaiste to, že sa o veci nezaujímam, škodu robím jej mužovi, teda som nanič fiškálom, teda nezaslúžim plat. A pretože má takú mienku o mne pani, pán fiškáľ^[538] nebude mať inakšiu, pán brat^[539] tiež nie, rodina tiež nie etc. Nech sa páči, mienky sú všelijaké a dovolené. Pravda je to, že sympatia býva obapolná, a antipatia detto.^[540] Tí ľudia mne tiež nikdy neboli sympatickí, a menovite pani Viera M. Ale dosť!

Ty sa akosi veľmi hneváš na Podjavorinskú.^[541] Prezri, Oľa, jej viny, to je jej vrodená slabosť, ktorú treba prezrieť a nepodliezať jej nikdy. Ináče ma jej gratulácia našla.^[542] Rozumie sa, že som sa jej potešil, ale nie tak, ako si ona snáď myslí. Ona keď tú gr[atuláciu] písala, možno sa skutočne nazdávala, že ja budem nadchnutý, keď mi ona, slovenská poetka, zagratuluje a tým snáď aj podvihne mňa, rozšíri moje básnické sebapovedomie. Nuž, v tom sa mýlila. Ja sa necítim poetom, čokoľvek kto píše, ale ak svoju gr[atuláciu] Podj[avorinská] tak napísala, ako staršia, plodnejšia, talentovanejšia poetka mladému veršovníkovi, aby ho pozdvihla, Tebe vravím, že ja Podj[avorinskú] nedržím za poetku, ako nedržím seba a mnohých, čo verše píšu. Ináče možno, že P[odjavorinská] mi gratulovala celkom dobromyseľne, a tak je dobre všetko a odpadá vyššie spomenutá supozícia.^[543]

Dážď sa leje a električky ešte cengajú, teda je tam von ešte život, dobre by bolo snáď ísť ešte na čiernu kávu, ale brána je už zavretá a dáždnik polámaný. Ergo, doma zostaneme už a list iba zajtra oddáme.

Dobrú noc! Srdečne Ťa pozdravuje

Tvoj Jano

List 103. Oľge Kraftovej (Turč. Sv. Martin 28. VI. 905) ^[544]

Drahá Oľga!

Som tu už druhý deň a práve dnes večer chystal som sa Ti list napísať a vysvetliť, prečo som ja na svadbu neprišiel, ale, hľa, Tvoj list a Tvoje otázky ma predbehli, ako ma Ty zavše predbehneš.

Na svadbu som preto neprišiel, lebo korunný fiškus vravel, že snáď utvorí ešte komisie a budeme môcť skočiť, jestli niekto odskočí. Neodskočil nik, a snáď ani nových komisií nebolo, a tak sme sa jednoducho domov zobrali bez skúšok, aby to čert bral. V septembri budeme musieť zase do Pešti ísť.

Za Tvoj list Ti srdečne ďakujem. Je veľmi pekne napísaný, menovite čo sa fiškála a človeka týka. Opis zaľúbených na svadbe, prekárame, reč Markovičova, poznámky Markovičovej, Čulíka^[545] — je taký akýsi, že si Ty bola smutne naladená, zrovna nahnevaná na tých ľudí a na mňa a cítila si sa byť opustenou. Len to raz neviem pochopiť, z čoho uzatvárajú tí ľudia môj záujem o Teba a naopak (?). Z tých nešťastných veršov^[546] vari nemohli vyčítať, lebo ačpráve sú domýšľaví, ale verše nečítajú. Kto to rozchýril? Ako Čulík môže vravieť, že vie, čo vie? Ty sama si sa neprezradila. Ja z mojej strany nehovoril som o mojich záujmoch o Teba nikdy s nikým. Kto teda? Ako? Mne sa zdá, že tí ľudia všetci to iba hádajú. Ale nech. Konečne sa to nedá ustavične tajiť a donekonečna zapierať.

Som, ako som už hore spomenul, druhý deň doma. Necestoval som na Nové Mesto preto, že bolo už po svadbe a kvôli Tebe, aby neboli zase hlúpe diškurzy. Tu som sa už dobrého luftu nachlípal a zvláštne je, že mi Pešť krúži v hlave. Pre tú náhlu tichosť, tmu, bezpestrosť ulíc zrovna s ťažkým srdcom si líhaš spať. Menovite ostatné dni v Pešti boli veselé. Večera u Vampetiča v lesíku pri muzike, hučiaci Ösbudavár,^[547] promenády po Štefánskej atď. rozjarili chlapa a zabudol som, že je Pešť vlastne horúca, špinavá, otravujúca, a čo nachádzam, je to, že je vidiek otravujúci, keď je dlhý a neprestajný. Na vidieku zostať tri týždne, mesiac a bývať v meste, vo veľkom, pri nejakej hore, lese, potoku by bolo vari najlepšie. Nuž ale vyberať si nemôžeme. Naše životy sú ako slabé riečne vlny, ticho tečúce, zafúka vietor nadol, idú dolu, zafúka nahor, idú hore. Nemôžu sa mu vzoprieť a navzdor mu potiecť [po]dľa ľúbosti. Pri tom všetkom mám veselú, veľkú izbu s bielymi záclonami, pred nosom kus záhrady s kvetmi a kriakmi bazice a jazmínu; keď chcem, idem pod agáty napravo, keď chcem — do veľkej záhrady, keď chcem — na záhumnie alebo na vŕštek a kým neprší, obveselí človeka zeleň a slnce, neprestajne svietiace. Ostatne otázky, kde je lepšie, kde je horšie sú neoprávnené; je to všetko nálada duševná a ak Ťa poteší, keď kohút zakikiríka, môže byť veselo aj na ostrove Celebes,^[548] ak sú tam gazdovské dvory.

Nuž, drahá Oľa moja, odpusť, že som Ťa nesprevádzal na tej Igorovej svadbe. Mne je tiež veľmi ľúto, že Ti nič nemôžem kvôli urobiť. Čokoľvek by Ťa tešilo, to púšťam mimo uší, t. j. zdá sa, akoby som to mimo uší púšťal. Napríklad Verše. Nazdal som sa, že ich tu dostanem, ale ich niet u Gašparíka.^[549] Musím si reklamovať svojich 100 výtiskov. Napríklad fotografia. Sto ráz som pošiel k tomu fotografistovi, a zakaždým som inde šiel a na druhý raz nechal odblesknutie svojho „obrazu“ (ak je to obraz?!). Prepáč mi teda túto indolenciu.^[550] Všetkému je ešte nie neskoro a môže sa ešte stať, čo sa nestalo.

Tvoj posledný list, ktorý z Pešti za mnou poslali sem, je drahá Oľga, akýsi rozhorčený proti mne. K žiaľnemu rezultátu si konečne prišla, že jednoducho necítim potrebu Ti písať. Tak sa Ti vidí, že si mi už dávno nepísala, ale ja to nenachádzam! Atď. Teda, Oľa drahá, zle myslíš, nemáš pravdy, len ja som bol voči Tebe darobným, netečným, lenivým, či akým, tak si to vysvetľuj! Asi pred štyrmi dňami, ešte v Pešti, práve pred zobudením a vstávaním, prisnilo sa mi o Tebe: Zrazu videl som dvoje očú, veľmi smutných a veľmi známych; dívali sa na mňa uprene, smutne a s výčitkou. Pozerám a myslím, čie sú to oči? Známe, veľmi známe, a tu odrazu zazrel som okolo nich Tvoju tvár. Tvoje oči to boli. Ale náhodou preto, lebo v sne pomyslel som na Teba, zobudil som sa a akosi veľmi studno mi bolo na duši; akoby ma svedomie hrýzlo, že som Ťa urazil. A hľa, predsa je tomu tak. Tvoj posledný list je taký, ako tých pár očú, čo som videl a pocit môj zase len taký, aký som cítil.

Pamätáš sa na ten Tvoj sen, keď si Ty bola oblečená v čiernych háboch, ktoré boli spojené s mojou skúškou a Igor Ťa tešil, že veď je to ešte nie tak zle. Ajhľa: Píšeš, že si bola na svadbe, skúška, jeseň.

Podotkol som toto, že ako ľahko sa dávajú do súvisu sny a skutočnosť. A predsa sen ako sen, skutočnosť ako skutočnosť. Osobitné veci.

Včera som pár razy prešiel po trotoári, večer, a prešiel som aj popri dome Čajdových.^[551] Tam v záhrade zazrel som zo tri panie sedieť. Neviem, kto to bol, ale na um mi prišlo, že tam niekedy sedávala slečna Oľga a že v tej besiedke je teraz už omnoho smutnejšie, vlastne je smutno, predtým bývalo veselo. Aj mňa nadišla akási smutná myšlienka. Prešiel som aj popri jednom veľkom dome. Zazrel som v okne blondínku. Ako ma poznala, ušla. Prišlo mi na um, čo mi pani M. Križková (Bachátova dcéra) povedala nedávno v Pešti, že som cynikom a akýmsi Don Chuanom (Don Juan) a že aby sa nikdy neženil, lebo darmo hľadám, ja pre seba nikdy ženu nenájdem, ale toto posledné preto, že som „básnikom!“ — Nuž, reči. Faktom je, že tu v Martine mám mnoho nepríjemných rozpomienok.

A píš! Bozkáva Ťa Tvoj

J. Jesenský

List 104. Oľge Kraftovej (Tsv. Martin 6. VII. 905) ^[552]

Drahá Oľga!

Tak je dobre, ak sa nehneváš a ani troška rozhorčenia proti mne neprechovávaš. Ale ešte raz opätujem — nebol by div! Mne samému je najsmutnejšie, že Ťa tak ľahko neuvidím, lebo skutočne bez titulu^[553] ísť k Vám, znamenalo by odokryť pred zvedavým a malicióznym^[554] svetom tajnosť a potvrdiť všetko to, čo hovoria o nás. Je pravda, že nemal by som už robiť toľké tajnosti, ale práve dokumentovať svoj záujem, lebo však keď je láska, tá musí konečne vytrčiť svoju hlavičku a ukázať sa svetu. Ale napísal som Ti, vidí sa mi, viac ráz, prečo ja nechcem vykrikovať a chcem tú hlavičku ľúbosti potlačiť ešte do duše, odkiaľ ju nevidno. Ty ale nemusíš sa trápiť, že tu medzi známymi potratím svoje terajšie záujmy. Bohvie ako je to, ale o koho som sa prestal zaujímať — ten a či tá nemá vzkriesenia. Amen. Ako z oblaku, ktorý vypršal, nekvapne viacej kvapky, z vytlačeného citróna šťavy. A tak nie že by ony utekali odo mňa, ja i bez toho nešiel by som za nimi. Pri tom všetkom zvedavý som na Ž. Š.^[555] Že tak schudla. Rád by ju vidieť, ako vyzerá. Či skutočne jej to svedčí? Ale pretože Ty vravíš, že áno, musím veriť a som asi presvedčený o tom.

Ľúto mi je minulého leta. Predsa v Novom Meste bolo akosi veselšie ako tu. Chodievalo sa do Piešťan, do Teplíc, a tu nablízku máš prázdne Štubne, žilinské R[ajecké] Teplice, alebo Ľubochňu, celkom miesta nezaujímavé. V samom Martine je fádne, veľmi fádne. A keby som mal, tak ako nemám, vakácie (lebo veď študujem, žeby [som] nepozabúdal), ušiel by hneď odtiaľto. Trebárs i do Nového Mesta, lenže nie k Markovičovi. Toho som mal, a menovite jeho ženičky, po krk. Keď si na nich pomyslím, zrovna cítim, fyzicky cítim odpor, hnusenie sa. Že som dobrák! Nie. Ja veľmi viem nenávidieť, opovrhovať niektorými ľuďmi, menovite nízkymi, malichernými a zlostnými. Teda Tvoja rada — kosa na kameň. Ale veď viem, že si to nemyslela vážne.

Možno, že do Trnavy pôjdem substituovať^[556] dr. Ivanku, ktorý, ako Ti je známo, bol na smrť chorý. Akýsi vred na čreve. Bol i operovaný. Boli sa u mňa spytovať, či by [som] ho nezastúpil, ak vyzdravie. Nuž, priateľská povinnosť a šiel by som, keby na to prišlo. Ale len v júli, alebo v auguste v prvej polovici, lebo potom príde termín a bude sa treba koncentrovať. A tak možno, že sa cestou zastavím v Novom Meste. Navštívim Vašich, Igora, moje bývalé domáce^[557] a pôjdem ďalej. Pre toto by [som] bol rád, keby ma Ivanka potreboval, inak nie som tomu rád, že Ivanka takúto pomoc potrebuje.

Ty nejdeš ani do Luhačovíc, ani sem neprídeš? Sem preto, že sa bojíš jarmoku?^[558] Hurbanovská^[559] sa nebojí a aj Podjavorinská chodí. Táto zaiste nie kvôli jarmoku, lebo veď [po]dľa jej mienky a [po]dľa ňou preloženej besednice (z maďarského v N[árodných] novinách)^[560] mladí ľudia nehľadia na duchaplnosť, ale na krásu. Má úplnú pravdu. I ten, či tá, ktorý či ktorá napísala pôvodne onú besednicu. Lebo duchaplnosť bez telesnej krásy, alebo len prijateľného zovňajšku — nepúta, menovite mladého človeka. A môže to byť génius prvej klasy. Špatnosť rozhodne odstŕka. A slečna Podj[avorinská] neni vari ani duchaplná, ani vari dobrá. A či je? Nuž a Hurbanovská, tá nepotrebuje ísť na jarmok. Tá sa i bez jarmoku môže zapáčiť. Ačpráve mne sa u Vás na posviacke nepáčila. Nuž ale, veď je o mne nie reč. A potom, horký jarmok! Aký jarmok! Čo tam tancujú, sú ľudia veľmi mladí, a nie „heiratskandidáti“.^[561] Títo ak sú, pijú, alebo kartujú. A keby tomu aj tak nebolo, treba sa dáme svetu ukázať, lebo ju nenájdu. A či perličku nájdu i bez bálov a martinských jarmokov? Načim pri tom všetkom upozorniť sa, že, hľa, je perla na svete, v malej trenčianskej stolici prebývajúca a — ľudia prídu. No, to je prirodzené, že sa treba ukázať, ako vravím, upozorniť na seba takých, čo túžia za mladoženíctvom. Teda? Nie?

Inak — pozdravujem Ťa na stotisíckrát! Korešpondencia je úplne bezpečná. Nemusíš premieňať písmo. Ja som poobede vždy doma a mamka, keď je aj zvedavá — nedozvie sa nič, lebo jej nepovieme. Konečne nie je to taká prísna osoba. Ako si na to prišla. Počula si iste nejaké nezmysly. Práve naopak.

Bozkáva Ťa Tvoj

Jano

List 105. Oľge Kraftovej (Turč. Sv. Martin 19. VII. 905) ^[562]

Drahá Oľga!

Píšeš, že nepochopuješ, prečo tak neskoro odpovedúvam na Tvoje listy, a menovite ako mohlo ubehnúť celých 12 dní od môjho posledného listu? Sám píšem, vraj, že mi je tu fádne, a nespomeniem si na svoju kamarátku, pri ktorej by mi veselšie bolo. Nie, nesťažujem si na nič. Ako by som si mohol na Teba sťažovať. Ty si predsa taká, na ktorú si človek sťažovať nemôže. A predsa, čo sa menovite Tvojho predposledného listu týka, zrovna bilo mi do očú, že je nasilu písaný. Tebe sa nijako nechcelo písať, a len aby si neupadla do viny nespomínania, nepísania, do ktorej ja tak často upadúvam, predsa si písala. Nuž, odpusť, s akýmsi horkým citom som odložil Tvoj predposledný list a nevedel som, na čo mám odpovedať. Aj chystal som sa, aj nechal tak, a koniec koncov prišiel Tvoj posledný list a predbehol ma predsa len v odpovedi.

Odpusť mi, že Ti to tak zrovna píšem, ale nemôžem ináč odpovedať, ak chcem pravdu povedať. Však som ja hlúpy, čo? Pravdu povedať! Akoby to bola nejaká veľmi pekná axióma,^[563] nejaký veľmi pekný princíp, vždy pravdu hovoriť. Vôbec tento princíp je strašne nemiestny v našom čase u človeka takého, akým som ja. To je pripanský princíp a hneď pritom aj negavaliersky. Pán si môže dovoliť vše pravdu povedať, a pán si nesmie dovoliť vždy pravdu povedať. Príklad: môj. Alebo: na krížnych cestách ma opustil priateľ, idúc druhou stranou. Má pri sebe povedzme x groší. Prídu zbojníci a spytujú sa ma, kam šiel, kadiaľ? Môžem ja pravdu povedať? Nemôžem. A keď ma zabijú? Nemám. Alebo: Sestra mi je na srdce chorá a môj starší brat zomrel práve. Viem, že ju to rozčúli a zomrie, ak jej poviem. Ona sa ma spytuje o ňom. Môžem pravdu povedať? Nemôžem. Nuž, slovom, chcel som iba to, že pravdu hovoriť sa vždy nemôže, nesmie, nemá. A menovite keď sú také okolnosti, čo nedovolia. A veď skutočne ľudia nemajú také princípy, a vôbec nemajú princípy. Alebo iba v kotrbe, v teórii. Tam M.^[564] Je jeho slovenskosť čo priam nejaký princíp (keď nie presvedčenie, prirodzenosť)? Preto, že vydal, povedzme, 10 tisíc na národné ciele — už nechce ani účinkovať, ale sa utiahne, aby ho to groš nestálo. Vodcom byť by mal, by chcel, bol; princíp viesť národ, lebo je neodvislý, peňažitý. Ale keď je aj druhý princíp: zhŕňať groše. A toto je výdatnejšie. Princíp prevládne princíp. Je to princíp slovenskosti? Čerta. Je to Slovák? Čerta. Iba ak rodom. Ináče nič duchovného, iba masa. Nič sa nelíši od lubinského, sprostého sedliaka, nesčítaného, ktorý je tiež hmotou, s tým rozdielom, že z toho sedliaka ešte môže byť niečo, ale z človeka inteligentného, ktorý nemá v sebe nič duševného, čo sa stal hmotou, ničoho nevykrešeš. Najviac sa príde umývať sem, a ešte černejším zostane, ako bol — lebo mu nik neuverí, iba potvrdí domnienku.

Chcel som povedať, že načo vravieť vlastne o pravde, o princípoch, keď je u nás pravda, keď sú u nás princípy ako fazuľa na tyčkách. Tyčka je ukrutný egoizmus a fazuľa slovenskosť, slovenčina s celým Slovákom. Nebyť tyčky — sama od seba sa nevyšinie dovysoka. Musí sa niečo ulapiť. Vyber z tohto chaosu, čo píšem, to, čo treba, prosím Ťa, lebo som to dosť nesúvisle napísal, ale veď Ty uhádneš, čo som chcel povedať.

Čo sa mňa týka, sedávam celý deň doma a len večer vychádzam do dediny, na chvíľu do kasína, alebo na spev, čo je vlastne jedno pri druhom, a idem ďalej, prejsť sa po dlažbe, alebo do druhej krčmy. Spoločnosť je ukrutne rozorvaná. Jeden je nepriateľ druhého a dvoch priateľov nenájdeš. Takže keď prídeš do kasína, nevieš, či si máš k Hurbanovi, Janovi Mudroňovi,^[565] drovi Kohútovi^[566] sadnúť, či ku vlastnému švagrovi,^[567] či k bratrancovi Vanovičovi^[568] a či si stať ku kachliam a dívať sa na tento krásny, holubičí, preľúbezný národ, na týchto radostných inteligentov? Ak si totižto k Hurbanovi, Mudroňovi Janovi a drovi Kohútovi sadnem — zrovna by [som] snáď urazil švagra, lebo títo sú, zdá sa, najväčší nepriatelia Daxnerovi. (Daxner — nie. To je človek čestný a gavalier navonok i zdnuky. Nie preto, že je švagor, ale preto, [že] je tomu tak.) Ak si ale sadnem k Vanovičovi, nahnevám pani doktorku Vanovičku^[569] (Myslím mladého Vanoviča, čo si vzal slečnu Annu Petrikovičovú) a roznesie ma po celom meste ako vrabec slamu, lebo som sa jej stal nepriateľom tým, ačpráve som jej nebol nikdy priateľom. Ak si sadnem ku Daxnerovi, to Hurban iste povie, alebo starý Vanovič,^[570] že chcem fiškálstvo Tatry.^[571] — Strašný národ. Ani nie strašný, ale hnusný a podlý donekonečna. V tejto spoločnosti sa človek musí hanbiť, že je Slovákom. Ani je to ozaj nie nijaká chvála. A predsa ak Ťa urazia, ani čo by Ti ťahal zubné črevo. Mala by si tých ľudí vidieť. Ja som bol pár razy medzi nimi a takto myslím. Tebe o tomto píšem, lebo Ty neukážeš list ako Katr.^[572] Markovičovi. Ostatne, to som vlastne chcel. Nech vie, ako ľudia myslia o nich.

Končím, lebo ak by som ešte písal, chcelo by sa mi bomby hádzať. A prikrývajú na večeru. Mamka sa spytuje, komu to taký dlhý list? Že dlhý? Ty si konečne naozaj aj sama vyprosíš, že Ti o týchto fádnych veciach tak naširoko píšem.

Živena tohto roku zhromaždenie nedrží.^[573] Celá slávnosť, ako vravia, bude deň trvať. Doobeda zhromaždenie Muz[eálnej] spoločnosti. Spoločný obed, divadlo či beseda, po ňom tanec. Tu máš! Nová dekadencia. Ideme, pp. Martinci a pp. Slováci, dolu vrchom! Keď je tak, nechže ideme. Každý mravec nedožije, rozmlaždia ho predčasne. — Že vraj všetko zastydne. Aby [som] šiel jesť. Idem.

Bozkávam Ťa. A nemaj za bánosť! Tvoj

Jano Jesenský

List 106. Oľge Kraftovej (Tsv. M. 15. VIII. 905) ^[574]

Drahá Oľga!

Tvoje dva posledné listy som dostal. Ďakujem Ti, že vzdor všetkej mojej nezdvorilosti predsa si mi písala, ačpráve si sa v predposlednom liste pohrozila, že ak Ti neodpoviem, nuž Ty mi ani za mesiac nebudeš písať. Prečo som ja nepísal? Nuž, na počiatku nášho priateľstva som Ťa prosil, aby si len vtedy písala, keď sa Ti bude chcieť, nikdy nie zo zdvorilosti, z ohľadov. Keď som Ti to vravel, zaiste potichu bolo povedané i to, že i ja len vtedy prichytím sa k listu, keď ma bude k nemu nútiť nejaká vnútorná, duševná pohnútka. Nediv sa, že predtým cítil som tú túžbu s Tebou pohovoriť každú minútu a keď som list Tebe zapečatil, už som ho chcel otvoriť, aby som Ti ešte niečo napísal. Tieto pohnútky čím dlhšie sme sa nevideli, tým zriedkavejšími sa stávali. Medzery (však vieš) medzi mojimi listami stávali sa čím diaľ tým väčšmi, až aj dvoj- či trojtýždňové pauzy nastali. Nie hnev, božechráň! Ja nikdy nemal som príčiny na Teba hnevať sa. Ani nemám, ani nebudem mať. Ty si vždy taká mäkká, taká korektná, taká správna, že nikdy nie hnev, ani len tieň nejakej aprehenzie,^[575] či čoho necítil som proti Tebe. Ale čas, dlhý čas nevidenia, alebo, ako si Ty to nazvala, istoty, nenútili ma k písaniu, nenútili ma cítiť a túžiť, postrádať atď. To je vysvetlenie mojich mlčaní. A preto, drahá Oľa, nerozčuľuj sa! Ty zaiste práve tak myslíš a práve tak necítiš ako ja. Práve tak nepotrebuješ listov, ako asnáď predtým si potrebovala. Práve tak, ako ja. Ja, drahá Oľa moja, neklamem, len sa podriaďujem ukrutnej sile prírody ľudskej, ktorá všetko plodí, živí a usmrcuje. Tie prvé nadchnutia, oduševnenia, veliké pocity radosti, šťastia, tá muzika najkrajšej periódy lásky, hľa, už zamĺkla, umĺkla už aj v rozpomienke; ani táto už nerozčuľuje, nerobí radosť, nenesie šťastie, ako predtým pri každej myšlienke na Teba a na prežité okamženie s Tebou samotnou a medzi ostatnými, kde si aj Ty bývala. A preto moje dlhé mlčanie. Ja nesilím sa byť úctivým, keď nemám úcty; nesilím sa zbožňovať, keď nezbožňujem; nepokloním sa tomu, koho nerád; nechcem vypisovať s výkrikmi lásky horúcej, keď mi srdce nevykrikuje a nepíšem, keď mi túžba tak nediktuje. Ale nie preto, že by [som] nemal rád, nemiloval, nie, preto, že vývin lásky prešiel horúce periódy, a pretože nemohol prejsť do tej najbližšej a najhorúcejšej, tak zotrváva v tichej a čakajúcej na všetko, čo sa môže ešte vyvinúť — či v zlom, alebo v dobrom smere. Preto moje mlčanie. To [je], hľa, úprimné svedectvo pravdy.

Na takzvané slávnosti^[576] sme sa ostatne dosť slabo zabávali. Prečítaj si úvodný článok v ktorýchsi N[árodných] Novinách^[577] a máš obraz pravidelný o našich slávnostiach. Na schôdzkach som nebol. Ani na muzeálnej, ani na mládeneckej porade. To je fádne. Hral som divadlo^[578] aj ja, a po divadle šiel som sa preodieť do fraku a išiel ešte dopočuť program. Akurát končila Šumenu^[579] slečna B. Hallová. Češka. Český akcent. Dosť neplastické a neprirodzené gestá, a mne sa menovite nepáčilo, že každé tretie tvrdé l vyslovovala mäkko. Ako „ľáska“, „bľúdila“ etc. To majú niektoré dámy. Menovite Nemky. Kde to vzala H.? Bohvie. Hneď zatým bol živý obraz, z ktorého som iba polovicu videl zo zákulisní. Zábava bola, tak sa mi zdá, dobrá. Ja som sa nezabával zvláštne. Mnoho mladých dievčat, bakfišleniec^[580] bolo a pocítil som, čo som posiaľ ešte nepocítil na báloch, že mne sa vari už nepatrí tancovať medzi tou mládežou. Plno študentíkov a iba kde tu starší. Ani tanečnice som si do kadríl sám nevyberal. Našli druhí. Tak sa mi do I. štvorylky dostala pekná ale fádna slečinka, istá Várošovská (ak sa nemýlim), ani čo by bola mala uťatý jazyk. Vôbec naše dámy s málo výnimkami sú dámy s uťatými jazykmi. Druhá štvorylka pretancovala sa so sleč[nou] Oľgou Sokolíkovou.^[581] Táto už viac vravela a lepšie, a preto bola aj zaujímavejšia. Viac štvoryliek nebolo. Ku koncu tancoval som s istou Laurou Holécy, teraz v Ružomberku bývajúcou. Táto dáma, ačpráve nie je pekná, sa mi najlepšie zdala, lebo sa dalo s ňou zabaviť, dalo sa s ňou hovoriť a ona pochopila všetko spravodlivo a nie krivo.

I na zábave i na výlete bolo mnoho tanečníc a človek by bol potreboval aspoň štyri nohy a 48 hodín, aby bol mohol každú vykrútiť. Preto som mnohé, i tie najznámejšie, nevykrútil. Tak napríklad slečnu Želu Švehlovú. Ináče toto posledné malo tú príčinu, že raz nemohol som pri náhodilej špacírke či odprevadení (tak sa vtedy vyžadovalo pripojiť sa), nemohol som, ako vravím, slovíčka z nej vybrať a zdalo sa mi, že som celkom nepríležitým. — Mala si Ty prísť. Bol by som mal aspoň s kým prediškurovať celú noc.

Bozkáva Ťa Tvoj

J. Jesenský

List 107. Oľge Kraftovej (TsvM. 27. VIII. 905) ^[582]

Drahá Oľga!

Ty nič nepíšeš. Či bol tak drzý môj posledný list, taký bezohľadný, taký urážlivý, že po ňom nemohlo byť slovíčka z Tvojej strany? Nemožno. Ty si ten list zle chápala. Ty, ako badám, chápala si v ňom koniec, vôľu potrhania všetkého a Tvoja hrdosť bola urazená, tak veľmi urazená, že si po prečítaní všetky myšlienky z hlavy, všetky (eventuálne) city zo srdca vyhodila, týkajúce sa mňa; city a myšlienky lepšie a krajšie a zostali Ti iba tie horšie a špatné na mňa. Hrdosť zadrhla lásku, pošliapala nohami — lásku zjavnú, otvorenú a dôvernú, lásku vnútornú, zavretú a tichú. Pomyslela si si, že viac nemožno so mnou hovoriť o nej, viac nemožno ju cítiť proti mne. A tak si hneď aj urobila. Mlčala si posiaľ. Hrdosť zvíťazila nad citom, o ktorom som si myslel, že žije v Tebe tuho a nepodvratne. Urazila si sa. Urazila, lebo si nechápala, t. j. zle pochopila moje slová, napísané v mojom poslednom liste. Možno, že boli zle napísané, že zmysel ich bol druhý, nie ten, ktorý chceli vyjadriť. Chcel som, hľa, iba to povedať, že oči, ktoré sa nevidia, sa zabudnú. Druhými slovami, že keď sa dvaja nevidia dlho, cit, ktorý predtým v nich horel, pomaly tratí i na blesku, na žiare, i na teple. Nuž, a čo je s tým spojené, že škoda vyčítať jeden druhému dlhé mlčanie, že je to celkom prirodzené. Ale že je to nie defekt lásky. To je stíchnutie iba, stíchnutie túžieb po jedno druhom, stíchnutie, potreby videnia, stíchnutie niekdajších postrádaní. To je prirodzené v človeku. To musí prísť. U jedného prv, u druhého neskoršie. A myslím, všetko sa obnoví po videní, ako suchý kvet oživne, keď ho pokropia. Toto som chcel povedať v minulom svojom liste. Týmto vysvetliť moje mlčanie. Nebola to rovnosť odo mňa, ktorú si si Ty žiadala? A hľa! Ty sa hneváš, Ty si jednoduchým rozkazom zabila všetko, čo si snáď cítila, rozkázala si si. Nie že by si si tak myslela, že keď ja tak robím, že nepíšem celé týždne, nuž i Ty môžeš, nie — preto nie, lebo môj ostatný list vyžadoval odpovede.

A vlastne veď aj prišla. V Tvojom mlčaní ju mám. Ty nechceš takú stíchnutú lásku. A ak ani teraz neodpovieš, tak Ty ju — tichú — rozhodne nechceš.

Zbohom

Tvoj J. Jesenský

List 108. Oľge Kraftovej (TsvM 28. VIII. 905) ^[583]

Drahá Oľga!

Tento list som Ti napísal včera, v nedeľu, podvečer. Ale náhodou nemal som pri sebe marky,^[584] lebo sklepy boli pozatvárané, a vlastne do mesta, kde by som bol dostal marku u nejakého kelnera, sa mi nechcelo. Dnes ráno som list zase neposlal, myslel som si, že až sa pôjdem prejsť okolo ôsmej večer, vezmem ho. Medzitým Tvoj list prišiel. Hľa, ako sa človek mýli, a keď aj nie celkom, nuž aspoň troška sa často pomýli. Ja Ti ďakujem zaň, ďakujem menovite zato, že si moje domnienky podvrátila a nehneváš sa. To jest vlastne hneváš sa, lebo sama píšeš, že si roztrpčená. Nuž, nebuď! Ani nesmúť! Škoda by bolo smútiť. Ani si nemysli o mne, že Tvoj list zahodím! Toto posledné je myšlienka ozaj dešperátna.^[585] To si len tak napísala a ani si neverila v to, keď si to napísala. Alebo že by [som] sa smial nad Tvojimi riadkami! Či ma Ty ozaj za takého cynika pokladáš tiež? Raz v Pešti ktorási dáma, tak sa zdá, pani Margita Križková (Bachátova dcéra), veľmi duchaplná, príjemná, dráždiaca ustavične dáma, povedala, že som cynik, a to pri čítaní ktoréhosi môjho verša (Jano Ruman ich čítal u Miloša Izáka).^[586] Preto, že sa niekedy zasmejem na láske. Tomuto skutočne komickému citu. Nuž ale on je komický pre tretieho, pozorovateľa, ale nie pre interesovaného. Interesovaný môže byť podlým, a tak cynickým, ale len vtedy, ak uveril tej láske, a predsa sa rehoce; ak jej neuveril a smeje sa cynicky — to nie je podlosť. Ja by [som] voči Tebe, ak som nie podliakom, len vtedy mohol byť cynickým, jestli Ti neverím. A ja myslím, že Ti verím, a myslím, že keď som aj nie vždy charakterom, nie som ešte podlým.

A nie je v Tebe chyba. Neni Ti je vraj dané, vedieť lásku udržať. Ani v tom niet pravdy, že mi Tvoje listy nerobia radosť. To som predsa nenapísal, lebo je to nie pravda. Moje listy Tebe robia žiaľ. Sama píšeš. Myslíš na posledný. Naopak by sa to nedalo povedať. Ale to prvé sa dá predpokladať o mne, medveďovi. Som ukrutne nezdvorilý, neogabaný, sproste rovný, graldo akýsi! To je tiež pravda. Bezohľadný, nerátajúci s ničím, žvatlajúci všetko ako decko, čo nevie rozdeliť zlé od dobrého. Preto Ti pôsobím žiaľ. A tak odpusť!

Ten Igor vie všetko. Ani slovíčko som mu nevravel, kedy idem, ako idem. Ten si to domyslel, lebo je to asi pravda, že teraz ktoréhosi septembra pôjdem do Pešti vyurgovať si termín, ktorý zaiste bude len v októbri.^[587] Ale som nevravel, že pôjdem cez Nové Mesto, lebo by mi príhodnejším bolo ísť rovno na Hatvan; no možno, ak by mi nezáležalo na čase a na peniazoch, pôjdem snáď na Nové Mesto. Inak úprimne vyznajúc, nerád by som sa videl s (Meltovcami).^[588] Sú mi to veľmi antipatickí ľudia. A ak ma zdrží niečo, pri vôli a chuti budú tí. A ako by som Ti nenapísal! Kochanovce ja ešte neraz vidím, ak budem živý. Sú ako otvorená kniha pri železnici. Ale, pravda, tie izby a chodníky, ktorými sme pár razy prešli. (Chodníkmi síce iba raz. Bola to jeseň? Rozpomínam sa, že som už mnoho žltého videl vtedy.)

Že Igor ide preč,^[589] už viem. Som mu gratuloval. A myslím práve tak, ako Ty, že tyrania je nepríjemná vec. Treba sa vymaniť. Ó, tie dámske jazyky, oj, tie legendy! Musím obdivovať dôvtip ženský, ktorý videl, ako sme žialili, ako sme cestovali! To im musel konduktor rozprávať, čo nás tam strážil. Alebo tie chodníky, cestičky, hory, skaly, kamienky, popri ktorých sme prešli. Lenže to sotva. To je geniálny dôvtip strážiacich dám, čo pichajú do nemravnosti, do zlého tónu a neslušnosti svojimi jazykmi popri cenganí lyžičiek, pichaní ihličkami, a keď zastáva pero nad hlbokými myšlienkami. Ó, ten dôvtip! Kde si, mister Holmes?^[590] Ty všetko vidiaci detektív? Ty nevidíš predsa všetko! Ty niečo nevidíš niekedy. I pomýlil sa. Uč sa od našich niektorých dámičiek. Tie všetko vidia, všetko vedia. Aby si sa nenazdal, že len variť a zavárať, verše robiť, ale aj preniknúť cez guľu zeme a povedať, kto v tejto minúte dvorí dnes, na akom mieste, pod akým stromom slečne, povedzme Etelke Cablkovej?^[591] Aký vtáčik spieva na tom strome. Či má rovný zobáčik, či krivý, vedia, či naľavo poletí, či dovysoka? Či to konopné semiačko ďobe, či kukurice zrnko. A že tento vtáčik sa včera veľmi rozhneval so súdruhom pre toto isté konopné semiačko, ktoré našli pri akomsi kanáli. Etcetera! Ó, mister Holmes! Sem sa príď učiť! Sem sa príď učiť! Aj inde. Ale aj v Horných Bzinciach je na to výtečná škola,^[592] a popritom sa aj verše naučíš poklepkávať a hovoriť o sebe, že si talent aj v poézii božskej!

A táto dáma mi nedávno písala, aby som jej poslal fotografiu a životopisné dáta pre kalendár do Ameriky!^[593] Napísal som, že životopisných dát nemám, ak nemyslí pri nich na dáta narodenia, krstu a konfirmácie. A že podobizeň nemám tiež. (Čo je pravda, ačpráve aj o tých dátach je tak. Aké dáta!?) No pritom, aby [som] sa nezdal nezdvorilým, napísal som jej rok narodenia — o dva roky včaššie, kde som chodil do školy. Ľúto mi je, že som nenapísal aj dátum svadby a narodenia môjho prvého syna. Všetko na karte. Ináče dobre zmýšľala. Chcela ona môj životopis napísať. Neviem, čo napíše. Fotografiu moju ona má. Pred jedno troma rokmi si ju vzala u mňa, s mojím dovolením. — No dosť o nej! A Ty sa nečervenaj. Čo je to za mladosť od Teba? Ty sa nevieš pretvoriť, ako všetky dámy?

Zbohom, Tvoj

Jano

List 109. Oľge Kraftovej ^[594]

Radi by sme ešte raz inštalovali, vesele!! Čo ste mňa nepozvolili!?

List 110. Miline Jesenskej (Pešť 27. IX. 905, VI. Csengeri utca 72, II. 14) ^[596]

Pozdravujem Ťa a prosím, napíš mi na karte, čo je s Fedorom?^[597] Dnes čítam v novinách maďarských, že ho tuším iba včera vypustili.^[598] To iba ak fiškus…^[599]

Tvoj švagor J. Jesenský

List 111. Oľge Kraftovej (Budapešť 28. IX. 905, VI. Csengeri utca 72. II. 14) ^[600]

Drahá Oľga!

Len v krátkosti Ti chcem zdeliť, že som už týždeň tu. Mal by som Ti síce taký list napísať, ktorý mi zodpovedal mesačnému (či viac) mlčaniu. Je to fátum moje, že v riadnych okolnostiach držím dlhé pauzy. To ma charakterizuje — čo? Lenivec. Ale Ty si mi to už neraz prepáčila a prepáčiš mi to i teraz. Nešiel som do N[ového] Mesta, lebo veľmi chytro som sa zobral a telegrafovať som Ti nechcel, list písať bolo už neskoro. Ináče šiel som na Hatvan s Gregorom,^[601] a práve v také najkritickejšie časy. Brata akurát privreli,^[602] t. j. dali ho zlapať pre ťažké ublíženie na tele (vlastne iba podozrenie bolo aj na neho) a zavreli do väzby. Nič bližšieho neviem, len to, že už v tie časy ho mali vypustiť za kauciu 20 000 korún. Dnes som dostal od brata Vlada list,^[603] že je ešte vždy zavretý, ale teraz už v Ružomberku. Nechápem vec. Magyar Hirlap^[604] písal včera, že ho pustili za 20 000 korún kaucie, a Vlado takto píše. A ani riadka, prečo, začo? Sú to pri tom všetkom strašní kopovi, ale čo by kopovi, tí sú ani nie zvery, to je akýsi hnusný hmyz, ktorý treba sirkou vykúriť, aby sa podusili. Mne by aspoň veľký pôžitok robilo, keby som tak mohol Chudovskému^[605] nôž vraziť medzi rebrá. Keby to aj bol toho Sokola^[606] okaličil, či čo to mal urobiť — predsa zato hneď do vyšetrujúceho väzenia posadiť nejde. [Po]dľa zákona v tomto páde nemali právo. Ale čo právo? Zákony? U nás zákony — najšudierskejšia reklama, že je pravda v paragrafoch. A právo? Nikde neviditeľné — ako Boh. Hotová španielska inkvizícia pod Torquemadom,^[607] domini canes,^[608] psi boží a nie sudcovia, fiškusovia.^[609] Podpáliť celý „jogállam“.^[610] Švindeľ a nie állam.^[611] — Item v najkritickejšom čase som odišiel, ale to som nevedel, lebo nazdal som sa, pri kaucii ho pustia na slobodu a kým sa vec skončí, prejde pár mesiacov.

Prišli sme večer a zašli si zavečerať ku Gambrinovi. Poznáš ten historický hostinec? Na druhý deň v daždi, s bielou ruskou čapicou bez dáždnika, zo začiatku hľadal som byť — nenašiel [som]; na tretí deň som konečne našiel u kresťanky akúsi izbu, čistú naoko, i pani vyzerala čisto i pitvor i kuchyňu. Bol už večer, ale v noci — vlastne nad ránom — som sa zobudil a noha ma svrbí, pretriem oči, svrbí ma aj bok, koleno ešte napuchnuté od pľuzgiera. Zdvihnem perinu a tu už letí ako slepý honvéd,^[612] celkom dobre vyzerajúci, napitý, tučný. Vidiecka krv mu šmakovala. Obzriem sa lepšie — druhý. Už sa skrýval pod plachtu. To je impertinencia.^[613] Nad ránom ešte bumľovať. Nemali dosť noci. Spánombohom! Zdelil som to panej a nechcel zostať ani minútu. Potom [som] sa presídlil na byt u tej istej panej, ale druhý, po veľkom ubezpečení, že tu niet nič takého. Najlepší dôkaz periny, v ktorých už spávali. Skutočne, periny boli čisté. Ale i tu som našiel na druhé ráno. Posiaľ cakompak tri. Jednu nevyvinutú, malinkú, celkom driečnu, naivu. Utekala proti mne. Ó, tie naivy! Letia do náručia smrti. Dnes som našiel domácu ráno so sviečkou v ruke medzi peľasťami postele a ihlicou zo ženského klobúka pichala do škár. Oj, tie ihlice, ó, tie klobúky a dámske vlasy! Zo dva dni ale nebadal som nič a predbežne zostávam tu.

Si sa ma v minulom liste opýtala na Ivanku a Elenu. Čo je s ich manželstvom.^[614] Ona, zdá sa mi, neprestala mať grófske maniery, ktoré svedčia grófom, ale nie nám, alebo aspoň tak svedčia, ako konflišskému^[615] koňovi klobúk, s tým rozdielom, že toto posledné má zmysel pred páľou slnka. Aspoň grófovi možno svedčí odrazu jedno za druhým najprv omdlievať, a medzi omdlievaním spozorovať, že Ivanková zle drží šálku, t. j. po grófsky. Alebo nadať rodine celej do škrofľavých,^[616] a Macínka,^[617] či ako ho to volá, dlhým bozkom oblažiť. To je pre grófa. Alebo… Ale nebudem klebetiť. Ľudia vravia, vraveli, že sa majú rozsobašovať. Konečne ona sa vyslovila a tak spravila, údajne, s mužom, že až bude môcť zarábať, vtedy príde zase ku nemu. Do tých čias bude v Prešporku. A Milan, chudák, údajne žije na dlžoby. To všetko možno že sú klebety. Klebetárok v Martine mnoho. Ona je grófska. To je pravda. Stará, i to je pravda. Nemá nič na sebe, t. j. je mrzká. Má konversationslexikon^[618] v hlave. Excentrická.^[619] Ale ja som ich vídal spolu špacírovať. Teda chcú aspoň ukázať svetu, že sa radi majú, ona ho bola v M[artine] aj navštíviť. Teda sa nechcú rozsobašovať. A možno, že sú šťastní.

Bozkáva Ťa Tvoj

Jano

List 112. Miline Kraftovej ^[620]

List 113. Vladimírovi Jesenskému (Bpešť 3. 10. 1905, VI. Csengeri utca 72. II. 14.) ^[621]

Drahý Vlado!

Za správu Ti ďakujem. Nie veľmi ma ona potešila síce, ale nebude to tak zle vypadať. Pravdepodobne ani svedkov nebude, ak to brat Fedor neurobil. Dosť je ale ak dokážu, že tam bol a bil, nemusel zapríčiniť ranu on, aj tak bude súdený.^[622] Myslím ale nie tak krajne, lebo sú obľahčujúce okolnosti a zato, že mal niekto za 21 dní škrabnutie na hlave — ináče mu ani fr(a)sa nebolo — nemôžu súdiť na roky, ale na dni. 3 roky je tuším maximum na tento pád, no pravda, keď je popri tom akiste aj személyes szabadság megmentésé nejaký,“^[623] zločin a čert diabol, ktovie čo si navymýšľajú. Ale i takto nebudú súdiť silno, lebo sa to pri voľbách stalo, a ak aj v Ružomberku áno, tu hore sotva. Preto okrem dosavádnej komisnosti Chudovského^[624] a búriacich jeho zločinov treba byť spokojným. Tomuto čertu by sa zišlo brucho rozpárať. To som už síce povedal. Netreba sa báť súdu!

I tá druhá správa Tvoja nebola potešiteľná. Čo sa týka groší. Keby si bol aspoň pichol niečo do listu. Veď som ja dnes iba obedoval a na večeru už niet. Písal som Ti, že som rátal na F. pomoc^[625] a preto som si nezaopatril dostatočných groší. A Ty ešte vravíš „o pár dní“, „snáď“, „pomôcť si nevieš“. Luft je síce tuná dobrý v tieto časy, ale nemožno sa sýtiť s ním. To si mohol už dávno nejako vykonať. Myslím nie je to taká strašná vec. Ale to je nanič, že človek má v poriadku ústroje na jedenie, ale jedenia niet. Mrzí ma takto písať, ale som si sám na príčine, že som odcestoval sem nezaopatrený byvše grošmi.

Tedy nie o pár dní, ale pomoc je súrne potrebná. Vôbec taký motúzik je nepríjemný.

Píšeš „sto rúk bolo pri bitke, a len štyria by boli žalovaní! Odpusť pre čarbaniny. Som nervózny do skapania! Pozdrav!

Tvoj Jano

Ak ináče nemožno to aspoň dve, tri desiatky predbežne do 15.

List 114. Oľge Kraftovej (Budapešť 21. X. 905, VI. Csengeri utca 72. II. 14) ^[626]

Drahá Oľga!

Musíš mi zase odpustiť. Ale veď Ty si mi už raz navždy odpustila, však. Je to predsa nedbanlivosť odo mňa. Nič iné, len nedbanlivosť. Lebo veď človek nesedí vždy pri tej knihe. Tri, štyri hodiny je bez nej. Niekedy aj viac. Sú hodiny, keď sa človekovi učiť nechce. Nuž odpusť, že tie dňové a či dvadňové listy sa teraz premenili na mesačné.

Skúšku, zdá sa mi, budem mať asi koncom novembra.^[627] Už by bol ozaj čas, aby som sa sprostil tejto ohavy. Tým skôr, lebo kniha sa mi už zrovna hnusí. Rád by som odhodiť všetko ďaleko preč od seba, aby som tie skrútené paragrafy ani ďalekohľadom nedovidel a najlepšie by bolo, aby [som] ich ani vôbec nemusel vidieť, nikdy. Celá jurisprudencia^[628] je iba na papieri, a len na papieri je pekná, akonáhle ožije a ide do súdnych siení, vidíš starú cigánku, šudierku.^[629] Kvôli šudierke treba bude šudiť. A veď ja som už sám šuditeľ a dávno. Šudím všetkých. Ale hop. Nekritizujme sa pred druhými. Vlastná hana — chvála. Vlastná chvála smrdí.

Ale Ty, Oľga! Prečo si Ty taká dobrá? Taká, čo všetko odpúšťa. Taká zdržanlivá, že nepovieš, čo máš na srdci. Nemyslím, že by si sa Ty nahnevala na mňa pre moje mlčanie. A Ty mi ešte píšeš! A zrovna akoby si ešte prosila, aby som Ti ja písal. Že Ti ešte na tom záleží! Záleží Ti? Že Ty ešte myslievaš, a koľko myslievaš, na mňa! Veď ja to ani nezaslúžim. Oľa moja, drahá, prepáč mi. Tak by som Ti rád ruku stisol teraz a tak rád by (som) Ti pozrel do očú a povedal: „Ty, Oľa, nechaj tak toho medveďa. Ak ho nenecháš, mnoho budeš plakávať.“ Rozumieš ma.

Ale pozri len na moju najnovšiu zradu. Bývam na ulicu. Vis-a-vis^[630] býva jedna pekná blondínka. Dcéra akéhosi poštového úradníka. Veľmi usilovné dievča, pre rodičov šije, pre sestry šije a pre seba. Izby zametá, a pritom má frizúru tú najmodernejšiu. Keď som vnišiel sem, držal som v prvom rade okulátu^[631] na ulici, na susedoch. Dám vis-a-vis zo päť. Mám kuker a skukeroval som z okien všetky. I blondínku. Vtiahla sa, ale o chvíľu (ako aj druhé) vytrčila sa v najbližšom okne. Na druhý deň, keď bola v okne a zbadal som ju, zase kuker. (Bolo poobede a za hodinu sa neučím.) Úsmev. Z mojej strany tiež. Badám, dievča vždy doma sedí a bol som zvedavý, či by som sa ozaj nemohol oboznámiť nejako, či by nešla na ulicu. Dáva znak, že nechodí sama, a len raz do týždňa (7 prstov a 1 prst, gesto špacírky a ukázanie na seba záporne). Ukázal som jej, či môžem písať. Nie. Item šiel som k ich dverám, pozrel numero, pod numerom v bráne na tabuľke ich rodinné meno. Spýtal som sa na začiatok jej krstného mena a písal som jej, aby vyšla niekedy na ulicu. Odpísala, že o tri dni o 4. po obede v kostole katolíckom. Richtig, prišla a včera detto. Nuž, ja som len toto chcel a hec^[632] je u konca. — Toto som Ti kvôli charakteristike tunajších dám a kvôli tomu, aby si vedela o mojej najnovšej zrade. Lebo zrada je, že ta píšem, a Tebe nie. Myslí, že som Ti toto mohol odpísať, lebo sa nazdávam, že si to nezaprahenduješ.^[633] Proťajšku je aj tak koniec, lebo s novembrovými sťahovačkami, hľa, zase pech — i ja sa musím presťahovať a ešte neviem, kam? Na každý pád Ti to oznámim. A telegram po skúške budem vari ja sám, ak Ťa prídem pozrieť. Kdeže sú tie časy, tie večery u Vás, tie spevy a tie diškurzy. Aká je to radosť, hovoriť naozaj, keď Ti ide každé slovo zo srdca. Keď bojuješ o záujem o seba a máš predmet vlastného záujmu pred sebou, ako to vtedy bolo a dosiaľ by bolo, len Ťa vidieť na chvíľu. Oľa, je to veliký rozdiel: teplé zvučiace slovo sprevádzané živou tvárou, očami, perami, rukami — ako napísané, čo aj mnoho vyrážajúce, ale predsa mŕtve. No, Oľa, budeme sa my ešte niekedy tak rozprávať? Či by to u nás malo byť už prekonaným štádiom lásky? To by bola večitá škoda. Ja by [som] rád aspoň vždy tak cítiť a tak horieť, ako niekedy. Ja sa len vtedy dobre cítim, keď rád mám niekoho a keď mňa niekto rád, ale tak, že to vidím, cítim, čujem. Ja som vravel, totiž písal som Ti o tichej láske svojej, ale mám nádej, že stíchla na čas, tají sa a ešte všetko príde a zopätuje sa. Ostatne, o láske nefilozofovať, lebo kto miesto lásky filozofuje, ten nemiluje. Láske najväčší nepriateľ mudrctvo. Kedyže aj boli zamilovaní múdri? To jest už v ich láske múdri. Ak vedeli byť múdrymi, tak mali viacej mozgu ako citu, vulgo: viacej vixu^[634] ako obuvi. My sme tiež chceli byť múdrymi, napríklad vtedy, keď sme svet chceli prekabátiť, že málo vieme o citoch jeden druhého, a svet nás prekvapil, že vie všetko. „Ó, Ty milé cestování!“ Či Ti to ani nespomínať? Aby si sa nečervenala? Item, krátka to bola vtedy cesta, a slečna P.^[635] by vedela o nej dlhé reči viesť. Ako je to možné? Ty, prosím Ťa, pamätáš sa Ty, čo sme vtedy rozprávali jedno s druhým, vieš mi reprodukovať moju vetu? Ja Tvoju, ani svoju neviem. Vtedy sme sa tešili jeden druhému, a niekto by aj to vedel povedať, že sme vtedy o tom, alebo o tom vraveli.

Pozdravujem Ťa srdečne, a prepáč mi za medvediarstvo.

Tvoj Jano

List 115. Oľge Kraftovej (Budapešť 4. XI. 905, VI. Eötvös utca 44. II. 16) ^[636]

Drahá Oľga!

Chcem Ti napísať, kde bývam, ačkoľvek po Tvojom poslednom liste zdám sa byť pre Teba takým špinavým, že sa Ti zrovna hanbím ešte písať, Ti tykať a lásku spomenúť. Ty máš, ako vždycky, aj teraz pravdu, ale aj to je pravda, že Ti ja druhý raz pravdu nenapíšem, alebo, ak sa stane so mnou ešte niečo takého, to nespomeniem. Nechám si to pre seba. Skutočne, načo každú haraburdu písať. Ale natoľko žiarlivá si nemusela byť. Tvoj list je hrozný a ja si po ňom ešte hroznejším predchádzam, lebo pravdu máš, pravdu máš a pravdu máš! Ty dôveruješ najzanedbanejšiemu človeku, najnespoľahlivejšiemu, najnevernejšiemu čeľadníkovi, ktorý má to presvedčenie, že človek nemá v sebe vlastnosť vernosti, nemá to v prírode a nemôže odolať pokušeniu, lebo ani vo svoju vôľu neverí. I vernosť i nepokušenie sú len postuláty alebo optatívy, t. j. požiadavky alebo žiadosti či prosby. Svoje prípadné prehrešenia tajiť a zdať sa verným a nepokušiteľným, čistým, iba sa vidieť v pravde, ale byť nečistým, neverným, pokušeniu podľahujúcim — je zaiste nie morálka naša, ale farizejská.

Item, Oľga, Ty si veľkú váhu položila na moje bývalé vis-a-vis, t. j. na naše schôdzky. Odhliadnuc od toho, že naše takzvané kamarátstvo by nemalo vylučovať podobné „hece“, človeku sa niekedy žiada byť v spoločnosti dievčaťa, počuť ženský hlas a cítiť ženskú vôňu — človek potrebuje zabaviť sa s dievčaťom poriadnym. Tu nejde hneď o pomútenie hlavy, o nevyčerpateľnú, večnú lásku, a potom o smiech nad tou pomútenou hlavou a večnou láskou. Ja som sa nijakému dievčaťu nesmial a nevysmial ho, keď som sa s ním diškuruvával. A dievčatá iste vždy sú tie, čo sa vysmejú nad galantným gavalierom a zaľúbeným trubadúrom;^[637] čo vešajú, ako to tuším ten mladý židovský filozof píše, na klinec svoje dojmy, keď príde nový; no staré veci sa nikdy nevrátia; dievčatá sú tie, čo vždy reálnejšie vedia zmýšľať. A ešte jedno, Oľga. Ja som si ešte nevzal po toľkom žití mladé, nevinné, neskúsené dievča za ženu, teda ten Tvoj výrok o tomto, o mne ešte neplatí. Platí zaiste všeobecne, ako vôbec máš pravdu Ty. Prosím Ťa, nebuď žiarlivá, toho som nie hoden.

Tvoj Jano

List 116. Oľge Kraftovej (TsvM. 11. XI. 905) ^[638]

Drahá Oľga!

Ešte som vždy tu a zase som padol do starej viny, že som Ti dávno nepísal. No nech mi je na ospravedlnenie moje, že som bol v Mikuláši a tam nebolo kedy písať, nebyvší ani na minútku slobodný.

Do Pešti idem okolo dvadsiateho. Kedy? Určitejšie Ti ešte odpíšem. Menovite či pôjdem do N(ového) Mesta.

Dnes máme privátnu poradu^[639] tuná a ak list nedokončím, napíšem Ti nádejné niektoré veci o zdraví nášho holubičieho národa, ktorý je sotva holubičím, ale lenivým, romantickým, zlostným a pomstivým, ak je totižto — podľa Hurbana — inteligencia národ.^[640] Tento pán už mnoho hlúpostí narobil a v spoločenskom živote je pliagou. Taký tyranček malinký, ktorému keď sa nedarí tyranizovanie a príde na odpor, stáva sa najhnusnejším intrigantom a búcha ako sekera do združenej spoločnosti. Že je tu v M(artine) spoločnosť taká hnusná a rozpadnutá, má on na tom leví podiel. Ostatne, uvidíme, čo bude na porade? Nemôžem vystáť nekonzekventných^[641] ľudí (ani seba, keby som ním bol). Treba napríklad židov bojkotovať. Nekupovať u nich. Fumigovať. Dobre, to je treba. Spoločnosť to môže urobiť. Chce to urobiť a jedná sa o hostinského v Dome.^[642] Žid. Najmrzkejší žid. Lebo má Hurbana za protektora, ten si podáva s ním ruky, Dula^[643] si podáva s ním ruky, Pietor^[644] detto, etc. Najlepšie famílie kupujú u Grábela, najväčší Slováci jedia mäso od Löwyho, robia šaty u žida, dámy tie najkrajšie a najvýznamnejšie berú u Binfelda, čo ani slovensky nechce hovoriť. Netreba k Páčovi^[645] chodiť do krčmy, lebo jeho syn mrzko vystúpil pri voľbách proti Halašovi.^[646] Podpisy zbierajú. (Aká sila k tomu treba — podpis!) Dobre. Čo otca do syna a syna do otca v týchto veciach? Ale nech trpí, keď si také vtáča vychoval. Lenže k Balážovi holičovi netreba chodiť, lebo je žid, ačpráve sa pozdržal pri voľbách od hlasovania, ale treba ísť k Seppenfeldovi, ktorý hlasoval proti nám a je sem pozvaný maďarónsky holič. Atď. Človeku by sa hlava prevrátila, keby počúval na nich, na diktátorov! A aké silné charaktery! Hovoria, my sme urobili niečo za národ, druhí nič. Hurban nechce nič pripustiť starému Hodžovi^[647] a starého Daxnera,^[648] keď sa o tých časoch píše, schválne vynecháva všade, a preto mu je aj mladší Hodža^[649] nič, šuviks,^[650] ačpráve všetci uznávajú, že je to súci chlap a dobrý, a preto mu je Daxner^[651] nič, nula, pijak so zlým hlasom, nevediaci spievať, etc., ačpráve všetci vedia, že sa k tomuto chlapovi nedá pristúpiť čo do charakteru a spieva ešte vždy krásne. Hurban — stelesnená žiarlivosť. — Tu máš Dulu. To je Slovák. Výtečník. Na fotografiách sme ho všetci mávali. A čo? V riadnom procese Ti nadáva do panslávov, aby robil pri súde náladu (proces Kníhtlačiareň kontra Bielek).^[652] Človek by ani neuveril, ale je tak! Dula! Niekdajší reprezentant slovenský! Ako poddirektor Sporiteľne dostával 70 a či 80 zlatých s tým, že tieto peniaze nie sú celkom jeho, ale iba tretina či koľko, ostatok sa má dávať na národné ciele (on to má dávať, akoby z jeho vrecka). Teraz ho idú procesovať, lebo všetko pre seba habal, ako aj Melfelber.^[653] Prečo? Lebo s jeho iniciatívou chceli akési direktórium postaviť na manipuláciu groší, čo sa hrnú Mudroňovi (dostal som). Nemajú dôvery. — Melfelber po žene dostal tisíce a vravia, že keď zomrela, nedal pozostalosť pojednávať, lebo nebola údajne, nezostalo nič, lebo to patrilo deťom. Ako vravia, okradol deti. Laca^[654] dal do blázinca a je pod kuratelou — zdravý, mladý človek, ktorý teraz chvalabohu chodí medzi nami a neblaznie. — A máš takých mnohých, všetkých. S heslom všetko za národ na ústach, v skutočnosti všetko pre seba. A medzi mladšími? To sú rytieri! Brýzgajú, a keď ich postavia pod obžalobu, znížia sa, o odpustenie prosia pred súdom, a keď prídu domov, cigánia, že proces vyhrali (Janko Mudroň). Fliaskajú sa, a keď príde na pištoľ, alebo šabľu či patróny — nebijú sa (M. Krčméry).^[655] Nadávajú si v krčme pred cudzími, nepriateľskými, a keď sa interpeluje, švindľujú, a krútia (sa). Zmenky falošne podpisujú etc.

Viac papieru nemám pri ruke. Ale dosť toho už bolo, čo?

Tvoj Jano

List 117. Oľge Kraftovej (Budapešť 29. XI. 905, VI. Eötvös u. 44. II. 16) ^[656]

Drahá Oľga!

Sto ráz som sa Ti chystal dlhý list napísať, ale čím diaľ, tým menší výhľad bol na dlhý list, lebo čím diaľ, tým väčšmi sa blížila skúška. Pozajtra, t. j. v piatok, mám prvú písomnú, v pondelok, v utorok, alebo v stredu ústnu.^[657] Neviem, odkiaľ to vedia, že som ju mal už dvadsiateho. Divní ľudia.

Ty veru strašné veci píšeš. Keď si pomyslím, že Tvoj p. otec aký bol ešte vlani zdravý, čerstvý — ani uveriť sa mi nechce. Neviem si predstaviť, ako je to možné? Veľmi ma to prekvapilo a smútkom naplnilo, že tak smútite, že Ty tak smútiš, drahá moja Oľa. Nedávno Ťa len-len že nezabilo a teraz zase toto. Keby som sa bol mohol nazdať, že Vám je tak smutno a bol mal tušenie, že by Ťa môj list mohol potešiť, veru by [som] Ti bol písal. Pri tom všetkom, že mám už veľmi krátky termín a každá minúta je drahá. Ale drahšie mi je Tvoje potešenie. Keby len skôr prišlo! To ani nemôže byť, žeby neprišlo. Nešťastie prejde — potešenie príde.

Odpusť mi, Oľa moja, že som bol teraz takým mĺkvym. Teraz ale naozaj preto, že mám málo času. A vieš, tie schôdzky a kukačky už dávno vystali. Puch a pach sa rozptýlil. Inak veď to nebolo nič. Ostatne o tom všetkom sa Ti opovážim ústne podať svoje histórie a skúsenosti, nie nové a nie zvláštne. Len preto súce na jazyk, že Ťa niekedy popudili aj proti mne.

Rozpisujem sa o týchto bláznivostiach, keď Ty zaiste zase niekde plačeš nad svojím otcom. Oľa moja drahá, pripomeň si pri tom nariekaní, že súcitím s Tebou, cítim Tvoj žiaľ, ktorý pretože je Tvojím, je aj mojím, ale keby aj nebol ním, keby nebol aj Tvojím, iste je spoločným naším žiaľom. Poteš sa a maj nádej, že sa potešíš a budeš možno zase takou veselou, akou si bývala.

Končím. Musíš prepáčiť krátky list. Akonáhle zdrvím skúšku, Ti ho napíšem obšírny, o všetkom. Teda 4., 5. alebo 6. decembra som fiškáľom, alebo…

Bozkávam Ťa, Tvoj

Jano

List 118. Oľge Kraftovej (Budapešť 6. XII. 905) ^[658]

Drahá Oľga!

Pozdravujem Ťa, a dávam Ti napochytre na známosť, že som advokátsku zložil včera večer. Nechcel som Ti telegrafovať, lebo by to nápadné bolo bývalo. Zostanem tu ešte asi do 15. decembra. Zdá sa mi, že by som mal v N(ovom) Meste zosadnúť a Ťa^[659] pozrieť.

Tvoj kamarát Jano Jesenský.

List 119. Oľge Kraftovej (Tsv Martin 20. XII. 905) ^[660]

Drahá Oľga!

Prosím Ťa pekne, nehnevaj sa, že som sa nebol u Vás a od Vás rozlúčiť. Hľadal som Katreňáka a s týmto, ako aj s listom, čo som mu napísal, ubehol čas, takže raz nebolo už času k Vám zájsť a dať Ti srdečný bozk na rozlúčku, nejako ešte vždy potajme, lebo zaiste nebolo by bývalo zase príležitosti, ako v to odpoludnie, čo som strávil u Vás.

Pomyslíš si, že od tých čias mohol som zato už tri listy napísať. Lenže na druhý deň som bol v Bytči a na tretí v Žiline, a len na štvrtý deň, t. j. v pondelok, som prišiel domov. Tu zas nebolo mamky doma, a tak som bol u sestry,^[661] až dnes ráno som sa konečne dostal do mojej izby, a teraz poobede Ti píšem. Nuž, také neslýchané vandrovanie si ešte nevidela a či nepočula — čo? Keby bol už aspoň tomu koniec, ale ono neprestáva; tak sa zdá, že na Štedrý večer pôjdem do Mikuláša k bratovi^[662] a na prvý sviatok na obed s Minárikom^[663] do Bánoviec — predstaviť sa pánom mešťanom a byt si nájsť.^[664] Keby [som] ho len našiel, nejaký dobrý! V takom (iste) hniezde, kde človek nemá ničoho, aby mal aspoň dve vzdušné izby s poriadnym nábytkom, kde by sa dosť dobre cítil, keď už nemá nikoho — sám s knihami, spoločnicami. A propos!^[665] Vidíš, s Tebou som chcel o všetkom diškurovať, poradiť sa, ako — čo si zariadiť? Ty máš vkus a bolo by si mi povedala, aké náradie, aký stolík, akú kasňu, ako ich rozložiť etc. Môžeš mi to napísať, ak sa Ti bude chcieť.

U Vás v to doobedie som sa tak akosi divne cítil, taký neistý, naprirodzený, cudzí. Bohvie prečo? Zaiste že som mal ešte inšie na hlave. Najprv všetko porídiť a potom návštevy robiť. Ale i bez toho. Vieš, ten pohľad do budúcnosti v takom malom mestečku je akýsi smutný, bezfarebný, bez emócií, bez naladenia, potešenia. Ten mi už teraz prekáža vo všetkom. A ešte keď tie slávne Bánovce uvidím! Možno, že im dám hneď aj vale.^[666] Jednu dobrú stránku ale pri tom všetkom majú, blízko sú do Trenčína a Trenčín je blízo k N(ovému) Mestu a v N(ovom) Meste si Ty, teda budeš blízo mňa. Potom Ti budem referovať, ako mi ide, t. j. mnoho je-li tých nešťastných, čo ku mne budú chodiť. Či sa ozaj nezopakujú tie trenčianske špacírky, ako boli takto rok, len čo minul? Či sa zídeme ešte niekedy v Pešti,^[667] ako vo februári vlani, či kedy to bolo? Ty máš dni v pamäti lepšie, snáď i odpoveď na tieto otázky by si lepšie vedela povedať.

Pováž! Som už tretí deň v Martine a ešte som nebol nikde. Nie pre zimu, ktorá velice tuho pritiahla, pre sneh, ktorý napadal a zmrzol na výtečnú sankovicu, ale akosi sa mi nechce medzi ľudí, do kasína, kaviarne. Zase by som musel tie isté otázky počúvať, tie isté odpovede dávať, vysvetľovať, a mne sa teraz ani hovoriť nechce. Som v akomsi takom polozabitom stave, takým akýmsi fatalistom, ktorý očakáva ďalšie deje bez vlastného pričinenia, bez pohybu. Tak akosi chcelo by sa mi ležať a tie deje aby sa tiahli predo mnou. To je leňoch! — si iste pomyslíš. Ale je to nie z leňošstva. To je zrovna poézia. Dívať sa von oknom na strechu snehom zapadlú, suchú, čiernu bazicu, plot a ponad plot na belasé, čisté, utešené vrchy, popolavé nebo. Vravím, bola by to až hen poézia, keby si človek pri tom nemyslel na to, že veď ty ešte ani pečiatky nemáš ako fiškáľ, ani tabuľky na kanceláriu, ba ani bytu od 1. januára, a ty budeš musieť teraz všetko tak nechať, utiahnuť sa do kúta, žalovať chudobných ľudí, za prsty sa ťahať so slúžnovci, biť sa, štemple lepiť, zakopať sa za živa do krypty, do malého, filisterského mestečka, ako som už vravel — bez svetla a s blatom. Nuž, to je už potom nie poetické, nie je to dolce far niente,^[668] to je už potom ten zabitý stav, do ktorého človek pri myšlienkach vopred upadúva.

Drahá moja Oľa! Ja končím list s nádejou, že Ti teraz už častejšie budem môcť písať, ak Ti totižto to príjemné bude. Ty mi iste tiež budeš, ak sa Ti bude chcieť. Ale Ty si sa posiaľ vzdor toľkým mojim prehrešeniam ani raz neprehrešila, Ty si bola mojím živým svedomím. I teraz ma ešte bolí, že som sa Ti za Tvoj pekný vinš^[669] nepoďakoval. Vinšovala si mi všetko dobré, ja Ti zato teraz ďakujem a vinšujem Ti to isté, a ak si sa za mňa modlila, čo si aj urobila, lebo si to písala, nuž zaiste to Ťa Pán Boh vyslyšal a ja musím dnes tiež ísť do kostola poďakovať sa a zároveň ho aj prosiť o ďalšiu pomoc.

Celkom úprimne písané. Tebe sa to bude zdať neúprimným, lebo neveríš (ako ja sám neverievam) v moje dobré kresťanstvo, lebo ako aj Tebe, tak aj mne sa zdá, že sa len vtedy utiekam, ako sa vraví, k nemu, keď je duša stiesnená, keď na ňu akási mura padne a nemôže si voľne vydýchnuť.

Pozdravujem Ťa a bozkávam

Tvoj Jano

List 120. Oľge Kraftovej (Tsv. Martin 29. XII. 905) ^[670]

Drahá Oľga!

Cestoval som až posiaľ. V Bánovciach som sa dlhšie zdržal, objednával, kupoval, platil dlhy, riadil, item tak som bol zaneprázdnený, že mi času pre Teba nezostávalo. Ty si, pravda, pomyslíš, že veď Ty by si mala byť pre mňa prvou a ako vždy aj v tomto by si mala pravdu, ale keď viem, že mi Ty to odpustíš, teda, hľa, ani sa neusilujem. Človek je už taký, že najprv toho odbaví, kto súri, ako napríklad najprv toho veriteľa zaplatí, ktorý je netrpezlivý, a malo by to byť naopak: tomu by bolo treba najsamprv zaplatiť, ktorý čakal, trpezlivým bol, neposielal účty, ba ešte aj rukou hodil, že veď je to najmenej. Takéhoto by bolo treba platiť a takému odpúšťajúcemu kamarátovi najsamprv písať. Netrpezlivých veriteľov síce nemám (niet pravidla bez výnimky), ale odpúšťajúceho kamaráta mám. Veriteľa som len pre prirovnanie spomenul a Ty sa nehnevaj, ale odpusť, ako vždy bývalo.

Toto na introdukciu.^[671] Teraz v prvom rade Ti ďakujem za Tvoj srdečný list a báječný dar.^[672] Písmo som poznal, ale, reku, Oľga mi knihy posiela? To bude nejaký Schiller, alebo Goethe, Heine, Shakespeare,^[673] alebo Divina Commedia,^[674] a tuto taká krásna vec! Srdečne Ti ďakujem za dar. Ja som ho veru neočakával, práve tak ako vlani, teraz som v rozpakoch, čím sa Ti revanžovať na Nový rok, lebo na Štedrý večer som veru nikomu, nikomu nekúpil dar, a keby som bol vedel, že ma Ty niečím prekvapíš, i ja by som Ťa bol. Ale takto novoročný dar by vyzeral taký nejaký vynútený. Teda tie klince to znamenajú, znamenajú, ako ja viem, to isté, nielen strapaté, ale všetky klince, t. j. vôbec kvety, tuším ale, že len vtedy, keď sa meniny posielajú. Neviem iste. Ty tieto veci iste lepšie vieš, preto sa nejdem sporiť.

Malé intermezzo^[675] bolo, keď Tvoj dar došiel. Bola i sestra Ľudmila u nás. (Bývajú totižto u nás v prednom byte.) Že od koho to? Dáma, to je isté, ale od ktorej? Pravda, ja som nepovedal meno. Ľudmila vraví, že by uhádla. Nože, reku, povedz. Vtedy som Tvoj list ešte nemal kedy prečítať; sestra nepovedala, ale keď som si Tvoj list prečítal, jasné mi bolo, že Markovič nezamlčal to, čo píšeš, ale povedal Ivanovi a Ivan Ľudmile.^[676] K tomu na druhý deň ma aj starý Dula prekvapil, že sa vraj žením. Nuž, ja sa ešte nežením a neviem, či sa budem. Najprv musím mať dôchodok aspoň 2500 zlatých — potom budem rozmýšľať o tomto dlhom kontrakte^[677] na pol života, lebo polovicu som už odžil. Aby [som] nepochodil tak ako Ivanka. Bez dlhu, alebo s málo dlhom počal prax, a teraz má dlhu do 6000 zlatých. Krásny život. Dostatočné pre nepokoj v dome a aby človek cítil ťarchu spoločného života. Nemal si ma brať, keď si si nebol istý, vravela by pani, a ja by som sa zbláznil, alebo ušiel. Bol by to pokoj? Bolo by to obľahčenie života? — Dr. Minárik zase vraví, že jeho prenasleduje myšlienka oženiť sa, má asi 5000 korún (hádžem s tisícami ako Markovičovci!) príjmu, a predsa sa nežení. Trafil by zomrieť, trafili by byť deti — a tu máš, nemá ich kto zaopatriť. Akí svedomití sú ešte niektorí ľudia! A bez ženy niet života, vraví. To je nie život, nie poriadok, nie zariadenie. Oj, tá láska, večná páska! — vraví kuplet. Bez nej skutočne niet žitia. Musí človeka niekto rád vidieť, musí človek niekoho rád mať. Ináče tma, fádnosť, opustenie, prázdnota, nechuť. Harminc^[678] zase hovorí, že sa láska pominie a groše, keď sa aj míňajú, ale sú ako vozduch treba. To isté, čo Ivanka negatívne dokazuje. Tohto chlapíka mi je ináče veľmi ľúto. Príde a či vypustia zase toho starého odkundesa Veselovského,^[679] toho cynika, odroňa, hnusníka mrzkého a viem, že mu vyrve zase banku, ktorá ho jedine udržiavala posiaľ.

Ozaj, a Bánovce! Už tá cesta. Človek lezie ako slimák, až dolezie. Cestou by mohol prečítať Dumasov román Monte Christo,^[680] keby bol vstave pri krásnom svetle vagónov. Ako je tu tma, tak je v Bánovciach. Dobre som vravel: tma a blato. Dávno som nechodil s lampášom, ale tu by sa boli zišli aspoň tri. Vieš, keď som Ťa raz odprevadil smerom k Melčiciam, šli sme s lampášom. Nazad idúc som sa skoro utopil. Tu bolo síce menej blata, ale aj lampáš bol — jeden, ktorým svietil Dobrucký. Večeru som strávil v spoločnosti tohto a dr. Minárika v takzvanom „panskom hostinci“. Druhého tuším niet, alebo je ešte panskejší. Tento je naozaj panský! Dvere — ledva sa zmestíš, hlavu si dnu prebiješ, ak sa narovnáš. Remeselnícka mládež fajčí, pije a karty hrá, krik; bürgeri^[681] bánovskí tiež karty hrajú a sa vadia. A dym ani čoby bola hmla sadla do krčmy, smradľavá, hustá, hnusná hmla, ani naozaj čoby bola na krájanie. Kelner nevie po slovensky, hostinský je Nemec. Dobrucký, Minárik chvália všetko, až sa hory zelenajú. Práce bude veľa. Samaróci, Vranovič, Wágner^[682] — mená len tak lietajú v lufte, ako odhadzované švíbalky od kartárov. Utešený kraj. Aleje orechové, park, krásny ľud. Medzitým príde cigán a hrá slovenské. Dosť dobre ich hral. To ma potešilo. — Zavčasu s ťažkým srdcom som si šiel ľahnúť. Ráno keď som odkryl z okna záclonu a pozrel na rínok, až sa mi dych zastavil. Ja tu zostať? Ja sa tu zakopať? Nemožno, a predsa som si našiel byt za 160 zlatých s dvoma izbami, tuším s kuchyňou a špajzou, voľakde pri krížových cestách, pri akomsi sade. Bože! To budú izby! Nízke, s malými oknami. Ale tranzit.^[683] Býval som i v N[ovom] Meste v takej, a dobre som sa cítil v nej. Možno potom pre vis-a-vis. (Ale vis-a-vis to nebolo!). Poobede zasadala správa. Vyvolili ma za advokáta banky. Ja som sa im v krátkej reči poďakoval a šli sme ďalej. Ledva som večer čakal, aby [som] mohol odísť preč. Bol som deprimovaný po celý čas. Na mne hneď badať zlý dojem. V Trenčíne večer, či to polnoc bola, som oživol, keď pripálil rýchlik. V Bytči som prenocoval a na druhý deň večer som prišiel do Martina. Tam blato, tu zamrznuté všetko, pod snehom. Krásne zimné nebo s hviezdami, kde-tu červená žiara zory nad bielymi, tmavými vrchmi. Akoby ramená rozprestreté na objem. Srdce mi oťaželo. Toto ja opustiť, toto nechať? Nie. Tu zostanem. Nemôžem odísť odtiaľto. — Naozaj, aký je človek sentimentálny — a vlastne to nie je sentimentálnosť, to je cit, ktorý sa zrodí a žije pri každom normálnom človekovi.

Pokračujem, ako vidno podľa atramentu, v kaviarni u Štarkeho. Chcel som totižto odísť do Mikuláša, ale rýchlik by som už nebol dohonil. Mám si v Mikuláši u brata^[684] ešte objednať lampy, servis na umývanie a na čaj, ako aj druhé hlúposti, nuž ale to si už teraz len po Novom roku zadovážim a až budem mať svoje teremy^[685] bánovské zariadené, prejdem ta probovať šťastie a pritom, tuším troška osprostieť, zamotať sa, zmateriálničiť sa a ideály a či čo nechať tak. Kelčíky^[686] (len aby bolo komu), ako R. Markovič vraví, pripisovať. Lebo, [po]dľa neho, čo je jurisprudencia po adv[okátskej] skúške? Kelčíky robiť, a tuším je to pravda. Bože daj takej jurisprudencie!

Ale dosť o týchto životných veciach. Prejdime na pole zábav. Nuž, v Martine je smutno a ako vždy: spoločnosť potrhaná. Jediná zábava sú teraz prípravy na Silvestra. To kibicovanie účinkujúcim. Človeku príde na um, keď sa on zúčastnieval tohto zákulisného života slovenského, aktívne. Teraz nový podrost, noví mladíci, dievčatká, len dve-tri zostali z tých dôb, niektoré už ako panie, druhé ako zasnúbené, tretie ako ešte nevydaté. Mohla by si ich aj poznať, keby si raz sem nakukla. Ináče niet ničoho. Kasíno fádne. Mládencov pre mňa tu niet, okrem dvoch-troch, aj to sú inakší, ako by sa patrilo. Ale túto spoločnosť, keď je nie s ňou, aspoň ju vidí a nepostráda ju. V trenčianskej neviem ako bude?

Ale je čas zakončiť. Aby sa Ti nezunovalo čítať. Pozdravujem Ťa srdečne a vinšujem Ti ten najšťastnejší nový rok! Tak ako bol starý mrzký a starosťami plný, tak by bol nový pekný, pokojný a bez starostí! Tvoj

Jano