ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vtáčkovia malinkí po hájoch lietali, z halúzky na vetev veselo skákali; lež pri všetkej svojej roztomilej vôli, vtáčkovia tí ešte posial nemí boli. Tu v poli, tam v lese počuli panenku nôtiť, prespevovať veselú pieseňku. I oni tak chceli pyštekom štebotať, lež nevedeli tak hrdielkom klokotať. Tu z tej modrej báni neba vysokého, zoslal Boh anjela ku nim bielučkého. A ten k nim prerečie: „Sem, milí vtáčkovia, zleťte všetci ku mne z milého vám krovia!“ Vytočil píšťalku z halúzky vrbovej, a nôtil piesenky šumnulinké na nej: hrubo a tenunko, trasavo a jemne, slaďunko, veselo, zádumčivo, temne. Tu otvorí píštek kŕdlik vtáčkov milých, srdiečko jim tlče od citov podivných, a hlasy príjemné výndu jim z hrdielka, a srdiečka jejich radosť prejme veľká. V rostomilom zvuku, sťa zvončeka znenie, rozľahlo sa hájom vtáčkov švitorenie. — Vnídeš-li do lesa, ideš-li po poli, všade tam počuješ, jak vtáček šveholí. Pomysli si, dieťa, že ten vtáček malý so svojou pieseňkou Pána Boha chváli! A. E. Timko