ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ferko, chlapec malý, ale papáč hodný, kedykoľvek mu je krajic chleba vhodný. Ráno sotvaj oči zo spania otvorí, „oh však by som jedol,“ k mamičke hovorí. A sotvaj pojedol čo mu predložili, už mu zase oči po inom sliedily. Tu orech, tam hrušku, zas zemiak pobadá, všetko to v žalúdok nenasytný skladá. O preberačnosti nevie on ničoho, pojie, čoby toho jako bolo mnoho. Je to papáčisko bez všetkej miernosti, majúci krom toho aj iné necnosti: O jeho skúposti všetky deti znajú, o jeho lakomstve vrabci čvirikajú. I ten kohút s kurkou keby vraveť znaly, tiež by mu svedectvo peknejšie nedaly. A že Ferko nemá za mak citlivosti, videť z toho: trápi, koho môže v zlosti. Preto všetky deti neradi ho majú, ku zábavám svojim si ho nevolajú. Samotný sa tlče po ulici, dvore, nik oňho nestojí dolu ani hore. „Ferko, Ferko, z teba nebude radosti, jestli neodvykneš takéto necnosti!“ To sú obyčajné mamičkiné slová, s nimiž sa spojuje výstraha otcová. Strýčko Slavoš