SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nenasytný Ferko

Ferko, chlapec malý, ale papáč hodný, kedykoľvek mu je krajic chleba vhodný. Ráno sotvaj oči zo spania otvorí, „oh však by som jedol,“ k mamičke hovorí. A sotvaj pojedol čo mu predložili, už mu zase oči po inom sliedily. Tu orech, tam hrušku, zas zemiak pobadá, všetko to v žalúdok nenasytný skladá. O preberačnosti nevie on ničoho, pojie, čoby toho jako bolo mnoho. Je to papáčisko bez všetkej miernosti, majúci krom toho aj iné necnosti: O jeho skúposti všetky deti znajú, o jeho lakomstve vrabci čvirikajú. I ten kohút s kurkou keby vraveť znaly, tiež by mu svedectvo peknejšie nedaly. A že Ferko nemá za mak citlivosti, videť z toho: trápi, koho môže v zlosti. Preto všetky deti neradi ho majú, ku zábavám svojim si ho nevolajú. Samotný sa tlče po ulici, dvore, nik oňho nestojí dolu ani hore. „Ferko, Ferko, z teba nebude radosti, jestli neodvykneš takéto necnosti!“ To sú obyčajné mamičkiné slová, s nimiž sa spojuje výstraha otcová. Strýčko Slavoš