SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dieťa detvanské

Stojí vysoká, divá Poľana, mať stará ohromných stínov, pod ňou dedina Detvou volaná, mať bujná vysokých synov: Či tých šarvancov Detvy ozrutných Poľana na tých prsách mohutných nenosí a nenadája? Alebo aspoň na tie výšiny nehľadí dcéra tejto rodiny keď má porodiť šuhaja? Jako by Detva obrov nemala! — Mať srodila v poli syna, trávovú plachtu porozvíjala, z buka na buk ju pripína. Prvý raz oči šuhaj roztvorí, čo vidí? — Výsosť Poľany hory a opachy nezvratných skál; A spustí zraky prvé v doliny, čo vidí? — Hory zázračnej stíny a prekrásnu slovenskú diaľ. Mať žne, a kto to dieťa čičíka? Šum lísťa storočných dubov. A k jakej piesni chlapča privyká? Vetor duje horou hrubou. A pekná pieseň šumnej materi mladuškú dušu len s krásou mieri, aby celkom syn nezdivel: a preto potom rád on počúva aj keď Poľanou víchor predúva aj mladušky slovenskej spev. Z „Detvana“ A. Sládkovič