ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nechoďme dnes, Janíčko, nechoďme do školy, veď od toho sedenia všetko ma už bolí; poďme radšej do poľa alebo do hory, to prílišné učenie veru nás umorí. Doma o tom nebudú mať ani tušenia, a vo škole pokážme na hlavy bolenia. Tak sa nám to prepeče jakby pľasol dlaňou, poď! na miesto učenia poskáčme si stráňou!“ Takto Miško Lenivý zvádzal ma od školy, ale jeho namietky daromné ver’ boly. Nedám sa ja nikomu odviesť od učenia, v ňom nachádzam jedine svoje potešenia. Behajte si, lenivci, stráňami, poliami, zakial neznám úlohy, nepôjdem za vami. Hľadajte si obľubu vo hračkách, skákaní, ja radosť mám jedine vo školskom staväní. Vyhybujte učeniu, obchádzajte školu, ja jedine vo škole mávam dobrú vôlu. A keď nám pán učiteľ predkladá, rozpráva, nuž všetkými žilami radosť mi pohráva. A keď sa ma spytuje o tom lebo onom — tu mu potom odpoviem hlasno, celým ohňom. Oh, a jakú potechu veľkú z toho mávam, keď za pilné učenie pochvalu dostávam. Oh, jako to tešieva rodičov, rodinu, keď jim niekedy výpravkou zkracujem hodinu. Nebudem ver’, nebudem lenivcov počúvať, lebo bych to kedysi musel obanuvať. Nad pilným a poriadnym Božia ruka dlieva — na lenocha, nezbedu i pán Boh sa hnevá. Pilným budem sťa mravec, jako tá včelička, tie mi budú za príklad zaraz od malička. Strýčko Slavoš