ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Karoľ, jedináčik fabrík majiteľa, po celé dni skáče, lieta jako strela. O dákej slušnosti uňho reči nenie, v nezbednostiach hľadá zväčša potešenie. Otca, matku veľmi zriedka kedy slúcha, a keď sa nahnevá: vreští, kľaje, búcha. A bars otec drží učiteľa v dome, jeho rozum sliedi vždycky po parome. Preňho môžu nebyť: kniha, papier, tynta, skôr by ho tešila pištol lebo flinta; tou by nedbal strielať a kynožiť vtáčkov, týchto užitočných, nevinných speváčkov. Počúvajte, deti, a zhrozte sa toho! čo ten Karoľ stvára, je viac nežli mnoho! I teraz hniezdo vzal z dutiny v zahrade; starú v ruke stíska — škrtí, dlávi mladé! Špatné srdce veru Karoľ ukazuje, keď nevinné tvory bezcitne sužuje. Zkazená je veru jeho duša mladá, že v trápení vtáčkov zábavu si hľadá. Z toho chlapca sotvaj kedy radosť bude, jestli len na strunu inú nezahude. — Každému dieťaťu samopašnosť škodí, ona mladé srdcia po zlých cestách vodí. A preto, detičky, naučenia dbajte: samopašnosti sa vždycky vystríhajte! Strýčko Slavoš