ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Janík, Janík, syn môj, posluchni ma!“ Vraví matka k synčekovi. „Nechoď mi von, tuhá je tam zima, i ľad ešte slabý, nový, preborí sa; padneš do rybníka, vlny zavrú v sebe nezbedníka!“ Ale Janík, veľký neposeda, neslúcha na slová matky; jemu ten ľad len pokoja nedá. Na kĺzačky je čas krátky. Myslí sebe: „ľad sa nepredúpi; veď azdaj viem, nie som taký hlúpy.“ A sotvaj že matka z neho oči spustí, už je na rybníku. Na kĺzačku veselo si kročí, má on v tom radosť velikú. Nedbá, že ľad pod ním sa prehýňa, a hneď smelo kĺzať sa počína. Sotvaj že sa ale zo pár razí zakĺzol, ľad pod ním puká. Janík mrzne, strachom sa zarazí, v tom čľup do vody rybníka! Vlny už už ho tam zadusily. Na krik sluhovia hneď prikvapili. Naučil sa, jak sa tomu vodí, matku čo si neposlúcha. Toho stihnú preťažké nehody, ten nemáva spokojného ducha. Na rodičov však kto slúcha slová, toho teší vždycky radosť nová. I vy, milé dietky, jestli chcete, by v radosti vždy ste žily, by ste dlhé blaho maly v svete, poslúchajte rady v každej chvíli rodičov; najlepšie tí vám prajú, oni s láskou o vás sa starajú. Slovenka