ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tatry naše, Tatry, utěšený kraju, pri pohľade na vás žily vo mne hrajú. Kam len okom hodím pre ovečky paša, na holách, na grúňoch, aj vôkol salaša. Ovce, moje ovce, pozor že si dajte, dravcom smelým vždycky vyhybovať znajte. Dunčo, Zahraj, Vlčko, strážcovia sú vaši, vo dne tu na pastve, v noci na salaši. Ovce, moje ovce, jako smyšľam s vami, jako vás milujem, vidí Boh nad nami. Ovce, moje ovce, k salašu sa berme, čiernemu mračienku nikedy neverme. Dolu, ovce, dolu, hvízda na na nás bača, bo nám veru leják chrbáty namáča. Dunčo, Zahraj, Vlčko, z bokov zavracajte, pasáka za stádom stúpať ponechajte.“ Už kropaje dážďu z oblakov padajú, už ovečka biele pod strechu vchádzajú. Zbliskne sa — zahrmí — z oblakov sa leje, že ušli zmoknutiu pasáčik sa smeje. Gajdence, fujara vydávajú zvuky, Tatranské si piesne podávajú ruky: Lebo sotvaj jedna pieseňka odzneje, už druhá i tretia z mladých úst sa leje. Pekný je ten život na Tatranskej holi: pasák oviec nezná o žiadnej nevoli! Strýčko Slavoš