ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rohovský zemän Hromadai prišiel raz domov veľmi rozjedovaný. Zastihnul vo svojom lesíku častkovského zemäna Portáša, ako stínal stromy a odvážal ich domov celkom verejne, bez bázne.

„Pán brat, drevo toto je moje,“ riekol Hromadai mierne k Portášovi.

„Les tento je môj a nikoho iného,“ odvetil s dôrazom Portáš.

„Cudzí majetok si azda nebudeš privlastňovať, pán brat,“ prihováral sa poškodený.

„Ja som vo svojom a nie v cudzom,“ odpovedal podráždeným hlasom Portáš.

„Pán brat, nehreš!“

„Tiahni odtiaľto, bo ťa srazím, ty bočkoroš!“ A Portáš zamával sekerou.

„Ty si bočkoroš, nie ja,“ odvetil Hromadai, ale vidiac, že protivník je rozzúrený, musel odísť…

Hromadai neváhal a išiel ku slúžnodvorskému na poradu. Tento si dal Portáša do Senice zavolať a dohováral mu; bolo to ale márné.

„Les ten je mojou vlastnosťou a čo je moje, nikdy nevydám,“ — mienil Portáš.

„Dám ti týždeň na rozmyslenie,“ riekol slúžnodvorský. „Nemám rád, keď sa zemänia pravotia.“

„Už dávno som si to rozmyslel,“ odvetil zasa Portáš.

„Teda nechceš vydať pôdu po dobrom?“

„Nikdy!“

„Môžeš odprisahať, že les je tvoj?“

„Áno odprisahám.“

„Tak dobre, bude súd. Na dnes týždeň prídeme do Rohova,“ riekol slúžny a prepustil ho.

Slúžnodvorský s prísažným dostavili sa v určitý deň do Rohova, pojali so sebou rychtára, Hromadaiho a dvoch iných zemänov za svedkov a šli do lesa. Tam už našli Portáša s dvoma súsedmi.

V tých časoch, — to bolo vraj ešte pred Mariou Tereziou — odbývaly sa súdy medzi zemänmi ináč, ako dnes. Bývalo zvykom, že prisahujúci vykonal svoje vyznanie pod šírym nebom. Slúžnodvorský domnieval sa, že Portáš si toto predsa rozmyslí a že nebude falošne prisahať. Rohovský rychtár totiž dosvedčil, že Hromadai má pravdu, ale zemäni — svedkovia — nechceli ani na tú, ani na túto stranu svedčiť, aby si bratskú lásku nepošramotili.

„Ešte raz sa pýtam, pán brat, si odhodlaný odprisahať, že tento kus lesa právom ti prináleží?“ pýtal sa ešte raz slúžnodvorský.

„Už som povedal,“ odvetil Portáš.

„Tak len toľko ti pripomínam, že hrozný trest ťa zastihne, keď falošne budeš prisahať, že ani po smrti nebudeš mať pokoja.“

Portáš sa zasmial.

„Vykopte hrob!“ rozkázal slúžnodvorský obecným sluhom, ktorí priniesli so sebou nástroje.

Netrvalo dlho a hrob bol vykopaný. Portáš postavil sa na dosku, ktorá bola nad hrobom preložená a odriekal formulu: „Vyznávam a prisahám pred Bohom, že tento pozemok, na ktorom prísahu skladám, jedine mne právom náleží a nikomu inému a jestli pravdu nehovorím, nech do dňa a roku biedne zahyniem a…“

Nedokončil prísahu. Doska po ním zapraštela a on sa srútil do jamy, pri čom hlavou tak nešťastlive padnul na tam stojaci rýl, že sa mu ihneď rozpoltila.

Prítomní strnuli hrúzou, i sám slúžnodvorský, ako by zkamenel. Nemohol slova prehovoriť. Až po chvili riekol: „Falošne prisahal; nie on ale Hromadai má pravdu.“

A keď sa všetci presvedčili, že Portáš je skutočne mrtvý, rozkázal hrob zahádzať.

Keď bolo všetko hotové, tíško, so svesenou hlavou odišli do Rohova.

*

O krátky čas rozniesla sa po okolí povesť, že na chotáre medzi Rohovom a Častkovom straší. Z lesa vychodi Portáš, obchádza les a zalamuje rukami. Niekedy je čierny, ako uhol, niekedy ohnivý, ale vždy neobyčajne veliký.

To trvalo pár rokov, až konečne Hromadai sa sľutoval a na hrobe falošníka dal postavil „Božiu muku“. Od tej doby objavoval sa duch Portášov len na výročitý deň prísahy. Až keď konečne bol les vyrúbaný a zem zoraná prestal sa objavovať.

Zbytky Božej muky (ošarpaný stĺp) nachodia sa doteraz na mieste, ale v lete neni ani pamiatky, len povesť sa udržala.