Zlatý fond > Diela > Krvavý hostinec a iné povesti


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Krvavý hostinec a iné povesti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Zuzana Berešíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 55 čitateľov

Borový rybník

(Föhrenteich)

Z mesta Pezinku vedie teraz pohodlná silnica na západnú stranu Malých Karpát, a síce Cajlanským údolím vedľa baní a vápeníc hore cez horský hrebeň do Perneku.

Však vždy tak nebolo. Bola síce tady vždycky premávka cez hory, lenže cesty neboly v pohodlnom stave a kto tu s vozom išiel, musel byť pripravený na to, že si bude museť prípraž najať. Ale kde v pustých horách? — No neboly tie hory za dávna tak pusté.

Keď teraz silnicou ideme, za baňami pri skaliskách nájdeme odrážať sa v pravo inú pohodlnú cestu, ktorá sa tiahne vedľa potoka až na tak zvaný Föhrenteich — „Na rybníku“ — hovoria v celom okolí. Je tam niekoľko drevorubačských domkov a jágerní. Z rybníka nepozostalo do teraz už skoro nič a o boroviciach ani zmienky.

Za starodávnych časov na mieste rybníka stála malá, ale pekná a bohatá dedinka, ktorej obyvatelia chovali kone a poskytovali formanom prípraž cez hory, z čoho bohatli. Jako sa táto dedina menovala, nevedno presne určiť; v ľudu zachoval sa len názov „Stará ves“, vlastne „Altdorf“.

Najlepšie prekvietala dedinka asi v päťnástom a šesťnástom storočí. Ale ona sa prepadla a na jej mieste vyskytnul sa rybník, ktorý temer celé údolie zaplavil. Ako sa to stalo?

Všeobecne má sa za to, že pri zemetrasení bola dedinka pochovaná. Lebo treba vedieť, že Malé Karpaty oplývajú podzemnými jaskyňami a chodbami a tak sa mohlo ľahko stať, že sa to tu „prepadlo“ pri dajakom zemetrasení. Avšak hovorí sa tiež, že v čas váliek bola zničená, čože pravde niako nezodpovedá, lebo keď Turci tieto kraje opanovali, nebolo tu už dediny, ale len rybník, z ktorého sa pánom na pezinskom zámku dodávaly ryby. Vypráva sa, že tam „za borinkou“ ešte pred rokmi bolo vidno kamene z pozostalosti prepadnutej dediny.

Istý hospodár z tejto dedinky bol ráno dal svoje kone s paholkom na prípraž. Keď bol voz vytiahnutý až na horský hrebeň, paholok sa obrátil a chcel ponáhľať domov. Avšak z čista jasna zadunel rachotivý hlas hromu, jedenkrát, po chvíľke druhý a tretíkrát. Pri tom slnko hrialo a pálilo. Len veľké hmly vystupovaly z nížin, pod hrebeňom. Paholok ponáhľal domov, aby sa pred dážďom, keby padnul, zachránil.

Keď ale prišiel do údolia, nemálo sa čudoval nad tým množstvom vôd, ktoré sa mu v ústrety valily. Sotvy sa vedel predrať až ku kotline, v ktorej dedina ležala a tu s hrúzou vidí, že tu už žiadnej dediny neni, ale miesto nej veľké jazero, z ktorého sa vody dolu údolím valily.

Dal sa na útek hore vrchom ku „skalnatej bráne“ a do Modre. Tam zvestoval tú pohromu, potom hneď v Pezinku.

Mnoho ľudí dalo sa na pochod, ratovať, čo by sa ešte dalo. Ale márne; vody odtiekly, ale zostal predsa ešte veľký rybník na tom mieste, kde bola stála dedina, okolie bolo zanesené skalami a kamením. Nepozostalo z dediny nič, iba ten paholok s koňmi.

Tomuto okoliu potom každý vyhýbal po celé stáročie, iba nejaký lovec sem zablúdil. Vyrástly tam mohutné borovice a tak dostalo to miesto názov „rybník u borovíc“.

Keď boli Turci z tohoto kraju vypudení, aby nimi zpustošené kraje a vypálené dediny opäť oživly, povolala vláda sem Nemcov z rôznych krajov Nemecka, celý kraj pod Malými Karpatmi sa ponemčil, staré názvy dedín zanikly a nové povstaly. Tak: Raitzersdorf, Grünau, Limbach, Neustifs, Kutschersdorf, Zeile, Terling, Königsdorf, Schattmannsdorf, Ottenthal, Nussdorf a mnohé iné. Avšak keď nebolo Nemcov dosť, nasadila vláda sem Horvátov, utečencov to z jarma tureckého a tento živel i s domorodnými pomaly vytisnul Nemcov, ktorí sa museli, ak chceli tu ostať, prispôsobiť a poslaviančiť. Vyskytuje sa v tomto kraji veľké množstvo nemeckých mien rodín, ktorých ani dedovia nemecky už nevedeli. Len v mestách sa nemecké menšiny udržali, ako vo Sv. Jure, Pezinku, Modre, Častej.

A v tých časoch začaly sa u rybníka zasa domy stavať, lebo rybník scvrknul sa na mláku, zem sa stala úrodnou, ale to boly už len panské domky. To jest: panstvo tu usadilo nemeckých drevorubačov, hájnika, uhliarov a vápeníkov. Pozdejšie vyskytlo sa neďaleko rybníka kamenné uhlie, kopali ho, poneváč ale veľmi smrdelo sirou, lomy zastavili. I teraz stoja pusté, ale na na svahu sú umiestnené tabuľky s nápisom: „Freischurf“, alebo s dvoma havírskymi kladivami.

Názov tohto okolia teraz zneje: „Föhrenteich“.




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.