Zlatý fond > Diela > Krvavý hostinec a iné povesti


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Krvavý hostinec a iné povesti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Zuzana Berešíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 55 čitateľov

Na „záhade“

„V noci borom nechoď!“ Túto výstrahu doposiaľ používajú obyvatelia dedín okolo „Búrskeho lesa“ alebo krátko „Boru“. — Je totiž v tomto ohromnom lese toľko ciest a chodníkov krížom-krážom, že každý, kto tu len zriedka chodí, zablúdiť musí. Bo stáva sa, že i okolitý obyvateľ, ktorý v jednom roku dobre vedel cestu, v druhom roku už ľahko zblúdi, poneváč cez zimu, keď sa drevo vozilo, mnoho nových ciest bolo narobených a staré opäť neboly použité.

Je to skutočný labyrint tento „Búr“ pre každého cudzinca.

Medzi Sološnicou a Mor. Sv. Jány, bokom od Hasprunky, nachodí sa miesto, ktoré posial menujú „Na záhade“. Je to teraz mladý bor, znova budovaný, keď starý boli už vyrúbali. O tejto „Záhade“ koluje nasledujúca povesť:

Pred dávnymi rokami, keď ešte ani jednej cesty neviedlo cez Búr, ale zato mnoho ciest nahodilých sa križovalo, nebolo hodno bez vodiča sa tamtade pustiť. „V noci borom nechoď!“ Túto výstrahu neuposluchnul kasnár zo svätojánskeho majera a dal raz po obede zapriahnuť s rozkazom, že pojede na podhorie lichvu kupovať. Do večera že bude v Sološnici, tam prenocuje a ráno začne obchádzať dediny.

Paholok zapriahol do ľahkého vozíka, pán vzal naplnenú tobolku so sebou, troška krmu pre kone a pre seba tiež vzali a tak asi o druhej hodine popoludnie vydali sa na cestu. Za 4-5 hodín môžu byť vraj v Sološnici.

Deň bol pošmúrny, chystalo sa na dážď, ale toho si pán nevšímal. Zajeli do boru. — Paholok poznal cestu až do Hasprunky, ale ďalej nie. Že však ich voľakto odtiaľ upraví.

Jeli už skoro dve hodiny borom, ale človeka nevideli ešte. Až tu naraz objaví sa pred nimi hájnik so psom. Dal pozdravenie a pýta sa pána, kde že jede.

— „Do Sološnice,“ — odpovie tento. „Sme už u Hasprunky?“ — zopýta sa.

— „Pane, keď touto cestou pojedete, nikdy ani do Hasprunky ani do Sološnice neprijdete. Táto cesta vedie ku smolným peciam pri Sokolde.“

— „Teda sme zblúdili!“ — vzkrikol pán. — „Juro, čo si nedal pozor! Ako sa dostaneme teraz na pravú cestu?“

— „No, nebude tak zle,“ — riekol hájnik. — „Vráťte sa na kúsok a keď prijdete k prvej križovatke, zahnite na ľavo. Tou cestou prijdete do rubiska a odtiaľ rovno popri kopách otiepok k jágerni a tam vás už upravia. Ale neradím vám dnes ešte do Sološnice sa pustiť, nocujte v Hasprunke, bo iste zamrknete.“ — Takto vysvetloval hájnik.

Obrátili sa teda a jeli zpäť. Na križovatke zvrtli sa na ľavo a za pol hodiny boli pri rubisku. Vtedy práve spustil sa dážď a zatemnilo sa. Cestu popri kopách našli a jeli ďalej k jágerni.

Ale čo! Už sa úplne zvečerilo a o jágerni ani stopy. Pršalo hodne a tma sa stávala vždy hustejšou. Už bolo to i pánovi podozrivým. Avšak tu ostať nemohli, teda nezbývalo nič iné, iba jeť ďalej.

Nastala tma ako v rohu. Už i kone nevideli cesty a tu naraz zastanú. Poholok sliezol, obzeral sa po príčine a tu zbadá, že veru tu žiadnej cesty ani neni. Že už od dávna blúdia, to vedel i pán, ale že i cestu ztratili, to ho naplnilo úzkosťou.

Lampáša nemali a tak nemohli si ani posvietiť. — A drobný hustý dážď padal tak, že boli už premoknutí. Pán hrešil, paholok len vzdychal, ale nepomohlo nič. Kone však boli múdrejšie. Keď si oddýchli, pustili sa sami od seba ďalej a za nedlho boli už zasa na akejsi ceste. Tu si vysadli obidvaja na voz a pustili kone na zdarboh ďalej.

Jeli dlho; mohlo byť už pri polnoci a nikde východiska. A zase zostali. Tu naraz kmitne sa pred nimi svetlo. Soskočili obidvaja a vidia, že asi na sto krokov stojí dom a dve okná sú osvetlené. Teraz už s radosťou viedli kone k domu. Vrata boly dokorán otvorené, taktiež aj domové dvere, ale človeka nikde a na volanie sa tiež nikto neozval. Pán vošiel núter do sieni, potom do izby, ale nikto nikde. Paholok chcel do dvora vejsť, ale kone frkali, vzpierali sa a nie a nie sa hnúť.

Paholok vošiel do izby, „Pane, neni sme na dobrom mieste, kone to cítia; jeďme preč.“

„Neni som blázon, však voľakto príde! Choď si len ku koňom!“ kázal pán a sadnul si ku stolu.

Netrvalo to dlho, tu naraz zavznela vonku muzika, ktorá sa blížila. A za pár minút bola až tu. Vpredu kráčali štyria muzikanti a za nimi niekoľko kočiek, vymašlovaných a vyfintených, vždy dve a dve pospolu. V izbe pustily sa hneď do tancu a pána si ani nevšímaly. Tento sedel polomrtvý nehybne a sotvy dýchal. Tanec trval hodne dlho, ale keď muzika prestala, zasa všetko v takom poriadku sa vytratilo, ako bolo prišlo.

Pán sa vzpamätal, vyskočil a šiel von. Voz stál s koňmi obďalač a paholok držal kone za uzdu a chlácholil ich.

V tom zavznela akoby streľná rana. Pán sa obráti, ale svetla už nebolo, urobí pár krokov, ale domu tu už niet. Nič, iba jakási mýtina, lebo lúka. Zmizlo všetko.

Pán i so sluhom stáli tu ako omámení. Dlho nikto nič neprehovoril. Konečne zahrešil kasnár a riekol:

„Teraz sa ale nepohneme do rána ani na krok! Urob oheň a vypriahni kone, nech sa pasú!“

Sluha tak urobil a čo chvíľa plápolal veselo oheň, živený mastnou borovicou. Mlčky sedeli a osúšali sa, až sa počalo brieždiť. Vtedy vyhľadali cestu, ktorá smerovala k východu slnka a dali sa na cestu.

Asi za hodinu prišli k jágerni.

„Kde sme?“ bola prvá otázka pánova.

„Jabloňovská jágerňa,“ znela odpoveď.

„No to sme premerali celý Búr od Sokolda až sem! Štyrikrát toľko cesty ako do Sološnice!“ — riekol kasnár a vyprával, ako pochodili a spomenul tiež príhodu s domom.

„Hm, hm! To ste bol na močiarisku. Menujeme to — Záhadou — lebo nik sa nevyzná, čo je to tam. Dnes je to pod vodou, zajtra suchá mýtina, pozajtrá bažina s tisícmi žabami a zasa na to suchá lúka. Nikto sa nevyzná, ale každý bočí tomuto miestu. Zkúsili tam už mnohí rôzné veci a niektorí aj zblazneli. — No za pol hodiny ste v Jabloňovom a môžete za tri hodiny dobrej jazdy byť v Sološnici.“ — Takto hovoril starý jáger.

Cestujúci sa občerstvili teplým mliekom a konali svoju cestu ďalej. Kasnár nikdy viacej cez Búr neide a paholok by ani za svet nebol do Búru vstúpil ďalej, iba na 100-200 krokov.




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.