ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brezová leží v peknej dolinke, vôkol ohraničená malebnými kopcami. Meno svoje nosí od brezových hôr, ktoré sa tam od jej pôvodu nachodily. I terajšie námestie zdobily dva rady brezí. Jej poloha spôsobuje romantický pohľad. Hneď u stanice vypína sa osamelý kopec „Ostriež“ zvaný, poneváč stojí osamote ako strážca. K tomuto sa druží povesť, že je to vyhaslá sopka. Má tvar kuželovitý, na vrchu badať prehlbinu, o ktorej hovoria, že je to zasypaný otvor. Po jednej strane bol do nedávna holý, teraz už čiastočne zarastený.

Hora Klenová má tiež svoje pamätnosti. Nachodí sa v nej jaskyňa, o ktorej sa povráva, že to bola zbojnícka skrýš. Jaskyňa má chodby velikosti izby, ktoré sú už čiastočne zasypané. Neďaleko nachodí sa zvláštny prameň, „Ztratený stok“ nazvaný; vyznačuje sa tým, že voda zo skaly silným prúdom valí a zrazu úplne zmizne. Prúd ten trvá od jara do červenca.

Pamiatky zasluhuje Brezová, že na jej pôde bola srážka slovenských povstalcov proti Maďarom r. 1848. Väčšinu povstalcov tvorili Brezovania, pod vedením Dr. Jozefa M. Hurbana, e v. farára v Hlbokom. Títo hrdinsky sa postavili a mocný útok Maďarov odrazili. Po smrti tohoto výtečného muža pamiatku jeho rodáci chceli uctiť tým, že mu vymerali najkrajšie miesto vstred cintorina. Senický slúžný to však nedovolil a rozkázal jamu zasypať. Keď to však počuly brezovské ženy, prišly tam a hrdinsky sa postavily, že jamu vykopú. Smelosť brezovských žien je známa na ďaleko.

Teraz spomeniem ešte: Garbiarstvo na Brezovej.

Snáď na celom Slovensku neni tak vyvinutý ručný priemysel garbiarsky, ako na Brezovej. Prevádza sa tam vyrábanie koží hovädzích a hlavne ovčích. Garbiarčina je ťažká práca; garbiar v lete či v zime pracuje vo vode. Voda na Brezovej je hlavným pokladom priemyslu garbiarskeho. Brezovan skupuje kože surové po mestách a dedinách, ktoré vyrobí a zase s nimi obchoduje. Veľký obchod prevádzajú s vlnou. K čisteniu vlny je tam niekoľko šaravní, z ktorých jedna tohoto roku úplne shorela.

Brezovania venujú sa viacej remeslu a obchodu, než zemedelstvu. Ovšem Brezová ani neposkytuje toľko poľa, aby početný ľud mohla z toho vyživiť. Brezovskí občania sú dobrí obchodníci, rozídení po celom svete. I porekadlo hovorí o nich, že všetci Brezovania až na súdny deň budú doma. Tento jejich obchodnícky talent osvedčil sa menovite počas svetovej války, keď bol nedostatok koží a veľká spotreba. Brezovania vzdor zákazu maďarskej vlády, obchodovali s kožami počas celej války. Každý šikovný obchodník brezovský využitkoval náležite túto príležitosť. Teraz, keď majú veľkú konkurenciu výrobkov továrnych, spomínajú na tie válečné časy, keď kože z polovice nevyrobené, za vysokú cenu predávali. Bude to iste vzpomienka u brezovských garbiarov na válečnú dobu.

Nad Brezovou vypína sa vo výške 560 m mohutný rozsiahly vrch „Bradlo“. Do roku 1919 nik netušil, jak pamätným stane sa v dejinách. Do tých čias známy bol len na okolí, poneváč nechoval v sebe žiadnej pamiatky. Zdobily ho niektoré vinohrady a z holého vrchola vidieť zrúcaniny hradov Branč, Čachtický zámok, Korlátko. Bolo takmer zabudnuté, keď 4. mája 1919 prišla náhla zvesť o nešťastnej smrti Štefánikovej. Štefánik, narodený v malej dedinke pod Bradlom, Košariskách; za života svojho žiadal si, aby bol pochovaný v svojom rodisku. Rodáci ho uctili tým, že ho pochovali na vrchole Bradlo. Pamätný deň jeho pohrabu spomína celý národ československý, lebo sa zúčastnil v nesčíslnom počte. Kto nebol účastný pohrabu, ctí jeho pamiatku tým, že navštevuje v hojnom počte jeho hrob.

Od tej doby stalo sa Bradlo výletným miestom, zvlášť školskej mládeže. K jeho pamiatke založený je na Brezovej pohräbný spolok pod názvom „Štefánikov pohrabný spolok.“ Bradlo je teraz známe v celej Československej Republike, ba v celom vzdelanom svete.