Zlatý fond > Diela > Krvavý hostinec a iné povesti


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Krvavý hostinec a iné povesti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Zuzana Berešíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 55 čitateľov

Hrad Radošín

O tom niet ani pamiatky. V Holičskom tak zvanom cisárskom panstve, od Radošoviec smerom k Šaštínu vyčnieva hora, ktorá sa menuje „Zámčiskom“. Je to panská obora. Na tomto mieste stál v predávných dobách mohutný hrad, ktorý vraj vladykovia „Kňazovho Sela“ (terajšie Veselí n. Mor.) postavili na ochranu a obranu proti vpádu maďarských hôrd.

O pôvodu tohoto hradu zneje nasledovná povesť.

Za predávných časov bola krajina kol dokola ďaleko-široko zarastlá mohutným lesom, vlastne pralesom, a bolo v nej divokej zvere na dostač.

Vladyka zo „Sela“ bol náruživým poľovníkom a keď mu okolité lesy a hory neposkytovaly dosť zábavy, vypravoval hony do vzdialenejších oblastí, vtedy ešte pustých, neobydlených krajín ríše Veľkomoravskej. Ovšem, žeby sám sa súčastnil týchto honov.

Raz vybral sa s četnou družinou na hon do južných oblastí svojho okresu. Skoro ráno vydala sa družina zo „Sela“, raňajkovala v Strážnici, obedovala na hrade „Skalky“ (Skalica) a podvečer bola už na potoku, ktorý sa volá „Chvojnica“. Tu sa utáborili a postavili svoje stány. Skoro ráno vybral sa vladyka s družinou na hon do pralesov, zanechajúc pri potoku čiasť svojich zbrojnošov, aby robili prípravy k odvezeniu zveriny. Ovšem dediny, alebo usadliská toho času tu kol do kola nebolo a vozov tiež nemali, ale mali oni dosť príprav na nosítka a kone tiež. Nosítka sa upravily na dva kone a bol povoz hotový.

Vladyka s družinou tiahol hore do hôr. A tu sa stalo, že vladyka, prenasledujúc jedného mohutného jeleňa, odlúčil sa od družiny a zablúdil bez toho, že by bol jeleňa dostal. Naraz ocitnul sa v húštine, odkiaľ sa nevedel vymotať. Blúdil sem a tam celé odpoludnie a už sa chýlilo k večeru a východu nenašiel. Na zvuky jeho poľovníckeho rohu nikto neodpovedal. Vtedy si umienil, že pôjde hore vrchom a z temna hory že si obzre okolie. A tak aj urobil.

Už sa zmrákalo, keď dostúpil vrchola. Bola tam rozsiahla mýtina, lúka a uprostred stály tri duby. Ale do okolia nebolo pre vysoký les vidno. A tak vyliezol na jedon vysoký dub a odtiaľ pozeral do okolia a veľmi sa zaradoval. Zbadal neďaleko na svahu hory silný dym. Sliezol a poberal sa v tú stranu. Zanedlho prišiel ku kolibe a obďalej zbadal uhliara pri milieri. Teda bol tu uhliar.

Prišiel k nemu. Uhliar bol prekvapený; vidí pred sebou pána, akého ešte nikdy v živote nevidel. Tento ale oslovil ho hneď: „Dobrý človeče, povedz mi, ako sa dostanem k mojej družine dole k potoku?“

„Pane, neznám ťa, ale teraz už nastáva noc a divej zvere tu veľa. Nemôžem ťa pustiť, ostaň tu a ráno ťa odprevadím.“

Vladyka ustatý, hladový a smädný, uznal sám toho potrebu a zostal. Uhliar mu nemohol inšie poskytnúť, ako čierny chlieb, suchý syr a lesný mäd. Ale táto večera chutnala lepšie vladykovi, ako najlepšia pečienka a dobrá voda zo studienky zahnala smäd. Dal sa v rozhovor s uhliarom. Dozvedel sa, že je to uhliar až z rohovskej tvrdze, že tu páli pre hrad uhlie, že sa menuje Radoš a že má ženu a deti v rohovskej vsi, ale že on tu cez týždne samotný býva a má časté boje s divou zverou.

Vladyka spozoroval, že má umného a bystrého človeka pred sebou, keď mu tento ukázal dvojo medvedích a trojo vlčích koží, ktorú zveru vraj behom týždňa zabil, tu dostal pred nim i rešpekt.

„A ty si len uhliarom? — Veď ty by si zaslúžil byť rytierom! Taká smelosť! A pekný chlap si tiež. Ako to prijde?“ — Hovoril zadiveno Vládyka.

„Hja, pane, som otrokom. Sverepý pán na rohovskej tvrzi, Hún, či Tatár, a čo parom vie, čo a kto je, drží náš ľud v otroctve a beda tomu, kto by sa protivil. — Ubičovanie mu je istým. Tieto hory nie sú jeho, ale on predsa tu nechá uhlie páliť, bo vie, že sem nikto neprijde ho pokarhať.“

„Toto sú moje hory“ — odvetil vladyka — „a jak chceš, pokarhám ho ja. Zajtra ma odprevadíš dolu k družine, potom si pôjdeš pre ženu a deti a pôjdeš ku mne. Ostatné očuješ potom. Som vladyka zo Sela a pánom tohto územia.“

Uhliar pobozkal okraj rúcha vladyky. „Učiním, ako kážeš, pane.“

Vladyka sa vyspal na uhliarovom loži a ráno vydal sa so sprievodom uhliarovým dolu k družine, ktorá ho už na všetky strany hľadala.

Uhliar dal pokyny a poľovačka teprv nastala. Korisť bola značná a za ten čas priviedol v nastávajúcej noci uhliar svoju rodinu, bo vo dne by nemohli utiecť.

Vladyka držal slovo. Vzal rodinu so sebou. Dal na tom mieste, kde bola mýtina vystaviť pevný hrad, uhliara ustanovil za fojta a nazval hrad dľa jeho mena „Radošínom“.

Pána na Rohove potrestal tým, že mu odňal celú dolinu popri potoku a tam, kde mal svoje stany postavené, usadil svojich poddaných zo vsi „Radošinovce“, z ktorej behom časov staly sa „Radošovce“, prekvietajúce teraz mestečko.

Hrad zaniknul s ríšou Veľkomoravskou a nebol viacej postavený. Bola tam síce i pozdejšie postavená akási tvrdz, zámok, ale nebol už strážnym hradom, ale len poľovníckou stanicou. Kedy zanikol úplne, nevie sa iste určiť.




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.