Zlatý fond > Diela > Krvavý hostinec a iné povesti


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Krvavý hostinec a iné povesti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Zuzana Berešíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 55 čitateľov

Pustovník od Sv. Kateriny

Smutné rumy kostola sv. Kateriny vyčnievajú na kraji Bielej Hory, neďaleko dediny Naháč, asi 2 hodiny cesty od Nádaša. Avšak v tej dobe, keď v nasledovnom podaná povesť na týchto miestach sa odohrávala, nemenovalo sa to okolie „u sv. Kateriny“, lebo vtedy ešte ani kostol, ani kláštor tam nebol; teda muselo to byť hodne dávno, lebo kostol bol vraj asi 1650. — 1690. roku stavaný.

Toto miesto bolo už za pradávnych časov pamätné. Tu voľakedy pred 1000 rokmi naši pohanských zvykov dbalí predkovia svoje obete bohom a duchom prinášali, pozdejšie ale slúžilo ono za útolok zbojníkom a ešte pozdejšie pustovníkom. Miesto toto akoby stvorené pre samotársky život. Na vrchu rozsiahla plocha, na naháčskej strane srázna skala, na ostatné strany húšťavy a hustá hora, od dedín a usedlísk obďalač, bolo ono vždy dobrým útulkom samotárov a ľudí, ktorí mali príčinu vyhýbať sa svetu.

Hodne dlho pred tým, než bol tu kostol postavený, stála tam drevená káplnka, jednoducho srúbená a poblíž nej malé obydlie so zahrádkou. Kol do kola rozprestieral sa prales, ktorým však na všetky strany chodníčky sa rozbiehaly. Teda nebolo to miesto úplne od sveta odlúčené.

Obyčajne býval tam dajaký hriešnik ako pustovník a kajal sa zo svojich hriechov. Často ale bolo to miesto i po dlhé roky opustené, než sa zasa voľakto tam usalašil. Vtedy ovšem kapla i obydlie spustly, rozpadly sa, lebo nebolo nikoho, kto by sa o ne staral.

Raz tiež, dávno vo stredoveku, bolo toto miesto už od rokov opustené. Pustovník bol zomrel a nemal nasledovníka. Budovy hnily a práchnively, až sa shrútily.

Naraz sa to však zmenilo.

Prišli tesári, odstránili pozostatky starej chalupy, srúbili novú objemnú búdu, shotovili jednoduché náradie do nej a upravili na obývanie. Rozhlásilo sa, že nový pustovník prišiel.

Pod názvom „pustovník“ rozumel sa vždy staroch so šedivou bradou a hlavou, ináče si ho nevedel ľud predstaviť. Ale tento nový pustovník nebol takým; bol to mladý, bujarý muž, ktorému pod hrubou pustovníckou halenou srdce pre svet odumreť ešte nemohlo.

Prišiel Boh vie odkiaľ. Keď ho ľudia po prvýkrát uzreli v kostole na Dobrej Vode, kľačiaceho u oltára a pohrúženého v hlbokú modlitbu, postrkovali hlavy a dopytovali sa, kto to vlastne je. Ale nikto nič o ňom nevedel.

Pustovník nikoho si nevšímal. Už bolo po omši, ľudia opustili kostol, ale neišli po svojom, čakali pred kostolom, až podivný muž výjde.

Tento konečne vstal od oltára, pokrižoval sa a po zpátku cúfajúc, oči mal jednostajne uprené na oltár, až vyšiel von. Vonku nepokryl si hlavu, bol prostovlasý a tak vždy chodil i na budúcne.

Ľudia mohli na ňom oči nechať. Bolo mu tak asi do 30 rokov, tvár mal opálenú, oči iskerné a tmavé husté vlasy padaly mu až na plecia. Bol odiaty hrubou, dlhou halenou na spôsob žobravých mníchov, akí sa vtedy dosť zhusta po krajine potulovali, v drieku bol opásaný povrazom a nohy boly opatrené drevenou podošvou, remienkami priviazanou.

Pri kríži pred kostolom pokľaknul, pobozkal kamenný podstavec, potom vstal a až teraz sa poobzeral. Každého zaujímal a mnohý bol by sa rád s ním do reči dal, ale nevedel ako.

Konečne odhodlal sa k tomu mlynár z dolného konca: „Páči sa vám náš kostolíčok?“

Cudzinec kývnul hlavou a rozhovor započal: „Čudujete sa môjmu rúchu?“ — pýtal sa divákov. „Hospodin zaiste nežiada si prepychu v šatstve. On nepozerá na škrupiny, ale na jadro.“

Keď sa ľudia rozchádzali, pozval mlynár cudzinca do svojho domu.

„Cesta moja ďaleká,“ riekol muž v zadumaní.

„Avšak ste iste ustatý, hladný — —,“ podotknul mlynár.

„Kto ide tou cestou, ktorou idem ja, neni ani ustatý, ani hladný.“

Mlynár zbadal, že toto akýsi pustovník, ktorý nemyslí na obyčajné veci. Ceľkom ho tento muž zaujal. Konečne ho predsa nahovoril a tak kráčali spolu ku mlynu.

Ľudia sa rozišli a hovorili o ňom; páčil sa im. Len obecný kováč krútil hlavou a povedal: „Mne sa ten človek niako nepáči.“

No, akoby aj nie! Kováč mal vždy svoje rozumy; je známy ako mudrlant. Akým jeho otec bol.

A čudoval sa kováč, keď sa za niekoľko dní dozvedel, že cudzinec z Dobrej Vody neodišiel. Chodil každodenne do kostola, choval sa vždy jednako. Modlieval sa tak vrúcno, že nikdy ani hlavy nepozdvihnul.

Zdržoval sa v mlyne a mlynár bol na svojho hosťa hrdý! Jeho pričinením sa stalo, že s dohodou s farárom a panským fojtom bola mu vystavená nová pustovňa tam, kde teraz stoja rumy sv. Kateriny.

Pustovník získal si čoskoro lásku mnohých ľudí v okolici, najmä žien! Mnohá si počakala na neho pri kostole a prosila ho, aby sa za toho, či onoho nebožtíka pomodlil, pri čom mu už dajaký groš do ruky vtiskla. Aký teda div, že pustovník potreboval hodne tej samoty, aby ho nikto nevyrušoval. A k tomu hodilo sa to zákutie veľmi dobre.

Našli sa síce aj neveriaci, ktorí mu nedôverovali a hovorievali, že sa len pretvára.

On si však z toho nič nerobil. Obýval svoju pustovňu, spával na tvrdom loži a chodil každú nedeľu do kostola.

Odrazu sa začalo povrávať, že máva vraj videnia; on to sám tvrdil. Často sa mu zjavil dajaký svätec.

Keď sa toto roznieslo po okolí, ľud ho mohol zaniesť všemožným. On síce tvrdil, že toho nepotrebuje, ale aby mohol vraj mrzákov a žobrákov podeliť, prijímal všetko a skutočne veľmi mnoho rozdal. Navštevovali ho títo často, aby prijímali dary, ale tiež i mnohé ženy a tieto neprišly nikdy na prázdno.

Neveriaci zase hovorili, že to s tým videním neni správné, bo chodili ho špehovať a neočuli nič iného, iba zdravý chrapot. Kováč bol prvým medzi nimi. A pustovník, keď sa o tom dozvedel, vyhýbal kováčovi, kde mohol.

„Má špatné svedomie,“ hovorieval kováč.

Medzi ženami kolovala ovšem iná reč. Tým sa jednanie pustovníkovo páčilo, najmä o daroch pustovníkových hovorievaly s pochvalou.

„Áno, rozdáva, čo nepotrebuje,“ riekol kováč. „Ale očuli ste kedy, žeby bol len groš voľakomu dal? Tie si on schováva.“

Len farár mlčal; nehovoril ani tak ani onak, na dotazy mrdnul len pleciami. S pustovníkom však ani slova neprehovoril, iba pri spovedi a to len odmerane, krátko.

Pustovník žil si ďalej v pustovne; okrašloval káplnku, obrábal si zahrádku, zvonieval ráno, na poludnie a večer, dával rady návštevníkom a pomáhal ubožiakom potravinami, ktoré mu ľudia nanosili, modlil sa často a dlho. Nič sa nezmenil, ani reči o ňom nie. To ale tvrdili mnohí, že musí už mať veľa peniazí, bo nič nekupuje, nerozdáva ich a ľudia nosia vždy.

Minulo tak niekoľko rokov. Stalo sa síce občas, že zmiznul na niekoľko dní a nik nevedel kam chodí, ale domnievali sa, že navštevuje biednych aj v iných dedinách. Jedni ho držali za svätca, iní zase za pokrytca. Avšak dačo zlého nevedel nikto naňho povedať, ba opak: len dobré. Podozrelým bolo len to, že niektoré ženy až priveľmi často do pustevne chodily, ale ani kováčovi, ani iným špehúnom nepodarilo sa nič špatného vysliediť.

Raz po odpoludňajších pobožnostiach pristúpila k nemu švarná deva, mladá, svieža a iskrenných očí. Bojácno sa obzerala a čakala, až mohla byť s ním samotná. Sklopila zrak, on ale pojal ju za ruku a toto dotknutie mocne pôsobilo na neho.

„No povedz, čo žiadaš?“ pýtal sa jej.

„Chcem vás prosiť, aby ste sa pomodlil na dobrý úmysel,“ — riekla dievka a zrúmenela.

V tom sa blížily kroky a dievka odskočila.

„Musím ísť, až po druhé poviem,“ — riekla. Iste sa bála, aby ju nezbadali.

„Príď do pustovne,“ — riekol pustovník za odchádzajúcou.

„Prídem,“ — odvetila dievka a zmizla medzi zahrádkami.

Pustovník nemohol tejto nocí spať, len vzdychal.

A na deň bol ako pomätený. Pred večerom prišla deva, on ju už túžobne očakával. Keď pozdravila, pýtal sa jej:

„Zkadiaľ si?“

„Z Dechtíc.“

„A jak sa menuješ?“

„Helena.“

„Teda Helenko, povedz mi ohľadom tej modlitby, začo a prečo to má byť?“

Dievka sa zapýrila a bola tým krajšiou. Pustovníkovi malo srdce vyskočiť.

„Prosím vás, pomodlite sa, aby Boh dal mojim rodičom inú myseľ, aby privolili. Jurko je taký dobrý a hodný. A oni nechcú, aby som si ho vzala. Ja sa toľko modlím, aby Boh ich srdce obmäkčil. Ach, vy neviete, jak je láska ťažká…“

Ba vedel! Závidel tomu šuhajovi.

„Láska svetská najviacej škodí človeku,“ riekol vážne, „zanech ju.“

„Nie, nikdy, ja mám Jurka rada, iného nechcem!“ — skočila mu do reči.

Pustovník chopil ju za ruku a tíško, sladko povedal: „Obrať srdce k tomu, kto sa všetkého pozemského odriekol.“

Dievka pozrela prekvapeno do jeho tváre. Cítila jeho vrelý dych a videla palčivý pohľad. A pustovník sa už ďalej nezdŕžal, náružive objal dievku a bozkal ju na obidve rozpálené líčka.

Dievka sa mu vytrhla z objatia a vidiac, že ju opäť chce zachytiť, obrátila sa a volajúc o pomoc utekala dolu svahom. Pustovník za ňou. Dievka, nevediac kam, utekala rovno ku sráznej skale a bola by sa iste dolu zrútila, ale v tom zabľafal pes. Obrátila sa v tú stranu a hľa, jágar kráčal chodníkom k Naháču.

To vidiac pustovník, zahrešil veľmi nekresťansky a schoval sa do húšťavy. Odtiaľ pozoroval, ako dievka rozkladá jágrovi, čo sa stalo a hrozí päsťou k pustovne. Potom ale videl, že hájnik kráča s devou dolu k Naháču.

Pustovník zostal zarazený. Toto neočakával. Čo, keď sa to roznesie po okolí? Nepriateľov má už dosť a ten Jurko, ten mu to veru neodpustí! — A tie ženy??

Nerozmýšľal dlho, pôda horela pod nohami. Išiel ku kapličke, tam za oltárikom vytiahol zo skrýše objemné vrecko peniazí, poťažkal ho a šeptnul: „Dosť bude.“ V pustovne nabral si do kabele potravín a výjduc von, riekol si: „Príjde i tak zima a načo tu mrznúť?“ Vzal so sebou i pre každý pád sekeru a poberal sa rovno k Dobrej Vode a ku mlynárovi. Tam mal prístup kedykoľvek, bol tam ako doma.

„Musím skoro ráno na hrad a aby som mal kratšiu cestu, chcem tu prenocovať.“

Mlynár ho zaviedol do komôrky, kde už často nocoval a dal „dobrú noc“.

Ráno tu už pustovníka nebolo. Za to ale prišli z Dechtíc ľudia s novinou, čo sa stalo. Jáger priviedol dievku až k polnoci domov a skoro ráno vyšiel kŕdeľ šuhajov pustovníka potrestať. Ale ten už bol preč.

„Pekný to pustovník! Kováč mal pravdu!“ — hovorili. Mlynár bol ticho, najmä keď zbadal, že s pustovníkom zmizly i jeho sviatočné šaty. Za to mal ovšem pustovnícky háb.

Toto bol vraj posledný pustovník na Dobrej Vode, tam, kde sa teraz hovorí „u sv. Kateriny“.




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.