ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povesť z trenčianskeho okolia

Nikto nepovedal starej panne Anne z Halíkovho rodu inak než „Nána“.

Nána mala svoj román; bola z domu zámožného, dcéra bohatého sedliaka a cezto, že bola za mlada driečna, predsa zostala neprovdaná. Po matke bola duševne zaťažená. Takmer všetci členovia rodiny matkiny prepadali šialenstvu, lebo aspoň nervovým záchvatom. Matka jej v 50-ti rokoch z trudnomyselnosti, ačkoľvek bola dobre opatrovaná, utopila sa v obecnom rybníku. To dojalo 18-letú Nánu, pozdné jediné dieťa manželov Holíkových tak, že umienila si pevne nevydávať sa. Cítievala sama návaly krve k hlave a pomáhala si od toho úpornou fysickou prácou. A snáď preto, chytajúc sa práce, ako úspešnej methody liečobnej, oddala sa jej Nána tak, že stalo sa jej nezbytnou potrebou zdravia a zvykom. V nej úľavu a ochranu pred úzkosťami nachádzala, ktoré od srdca ju prepadaly. Hlásili sa ženichovia, ale odbývala ich. Žila s ovdovelým otcom, ktorý sa už neženil a dcéru k ničomu nenútil. Keď zomrel, predala majetok a presťahovala sa k otcovej rodine do mesta. Skoro tam zdomácnela a zastala hospodyňu tak dokonale, že táto sa mohla zcela venovať vychovaniu svojich dcér. Všetkých 6 dcier sa postupne vydávalo a k venu každej pridávala Nána zo svojho toľko, že vo svojom 75. roku ocitnula sa takmer na mizine, ale dobrí ľudia sa o ňu postarali.

Nána cez svoju starobu nepoddávala sa jej vetchosti. Od rána do tmy šukala vo dvore, v kuchyni, vo sklepe, stájach, ako malý, šedivý mravenec. I k deťom dohliadla a tieto behaly za ňou, ako by kuriatka za kvočnou.

Nána mala zdravie, že keby mala čínskeho lekára, ktorý je honorovaný len za dni zdravé, ten by iste zbohatnul. Ale letošné syrové, predvianočné počasie Náne neosožilo. Dostavilo sa u nej prirodzené vyčerpanie síl. Keď k nej bol zavolaný lekár, pýtala sa ho: „A to už musím, pán doktor, zomreť? Už v 80. rokoch?“ Lekár ju uisťoval, že bude ešte hodne dlho živá a Nána iste už spomienala, do akej práce sa najskôr pustí, až vstane. Ale nepustila sa už do žiadnej. Život jej pomalu sa chýlil ku koncu a krátko pred sviatkami vianočnými odsťahovali Nánu k večnému odpočinku, zaslúženému na mestský cintor, kde ju už po dlhé roky očakávali jej otec a mať.