ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poviestka z dávno minulých dôb

Na pravom brehu Váhu medzi Trenčínom a Považským Novým Mestom nachodí sa dedina „Veľká Chocholná“ a na pravo od nej malý kúsok cesty „Podhradie“.

Tam, kde je „podhradie“, samo sebou sa rozumie, že musel byť aj hrad, lenže u tohto Podhradia už ani zmienky o hrade. Je síce nad dedinou ako pre hrad stvorený vrch, ale známok hradu nieto, iba jak nevezmeme do povahy jeho ploský končiar, sem tam trčiaci balván a akýsi hrbolatý veniec, akoby rukou ľudskou nasypaná hrádza, čo veľmi dobre môže predstavovať niekdajšie valy, alebo šance. A poneváč žiadnych zbytkov múrov tu nevidieť, dá sa predpokladať, že to mohla byť len drevená tvŕdza, aké naši starodávni pohanskí predkovia užívali. Ba ani meno hradu, či tvŕdze sa neudržalo, len v povesti ľudu deje sa o ňom zmienka.

Že toto okolie ešte pred Rímanmi bolo nielen obydlené, ale i opevnené, na to dôkazov viacej ako dosť. Kolonie rimanské troška pozmenily ráz tohto kraju, ale v podstate ostalo všetko pri starom, čoho dôkazom sú vykopávky na celom okolí.

A nasledujúca povesť, ktorá sa v tomto kraji medzi ľudom (najmä medzi babkami) udržala, pochádza iste z pohanských dôb, lenže časom zamenil ľud mnohý starý názov za modernejší. Z vladyku sa stal rytier, potom gróf. Avšak ani v dobe rytiera, ani v dobe grófov hradu už tu nebolo; ten bol iste Rímanmi znivočený, bo ináče by sa aspoň meno bolo udržalo. Počujme rozprávku Krajčovičky.

Za starodávnych dôb panoval tu na hrade istý vladyka, muž veľmi tvrdého srdca. Z chudoby si robil posmech a pre núdznych mal zavretú päsť. Preklínal, nadával a hromžil celý deň a veselú tvár nikomu neukázal. Celodenná práca bola mu primalá; sluhovia a poddaní museli aj po nociach pracovať a pokrmom ich bol suchý chlieb a voda, nadávky a korbáč. Čo rozkázal, to presahovalo sily ludské a keby časom dobré víly neboly pomohly, bolo by všetko namáhanie marným ostalo.

Najmä priastky musely mnoho trpeť. Tento vladyka totiž pestoval v najväčšej miere ľan a mnoho žien z Podhradia a všetky slúžky v hrade musely dňom i nocou priasť, bo vladyka s priadzou udržoval veľký obchod.

Medzi slúžkami bola i Marga, sirota, ktorá už od útleho veku pracovala v tvrdzi. Ačkoľvek ona musela aj komnaty usporiadovať, v kuchyni pomáhať, schody a dvor zametať, predsa musela práve takú hŕbu ľanu spriasť, ako aj iné ženy. Že táto deva pod nesmiernou prácou, nadávkami a ranami vladyku neklesnula, neochorela a zkazu nevzala, bolo každému čudné. Ona musela najviacej práce vykonať a predsa s ňou najhoršie zachodil. Toho príčinou bolo iste, že mu nechcela byť po vôli, že sa jeho chúťkam nepoddala. Násilenstvom na ňu siahnuť, to si netrúfal ani mocný vladyka, obávajúc sa vyplnenia veštby, ktorú mu pri akejsi slávnosti staručký kmeť na hlavu hodil: „Mladá deva, chránenka dobrej víly, pomstí tvoje násilie a ohňom pochádzajúcim z hrobov jej rodičov zničí. Maj sa pred ňou na pozore! Bohovia sú s ňou.“

A táto deva bola iste Marga. Bolo očividno, že tie práce, ktoré musela Marga vykonávať, presahovaly všetky ľudské sily. Teda pomáhal jej dakto nadprirodzeným spôsobom. Sirotou bola; rodičia jej zahynuli ukrutnosťou vladykovou a bol by iste dávno aj sirotu zmárnil, keby nebola bývala tak ukrutne krásnou. Ale podmaniť si ju nemohol.

Na hrade konal službu vrátneho mladý panoš, ktorý pre jeho útlocitnosť a dobré srdce nebol za bojovníka súci, pritom ale verným, ochotným a poslušným sluhom súc, mohol sa vladyka úplne naňho spoľahnúť; preto mu sveril službu vrátneho.

Tento vrátny zamiloval si Margu a ona priala od srdca šumnému a dobrému šuhajovi. Dohodli sa a raz predstúpili pred vladyku a prosili o svolenie k sňatku. Ale so zlou sa poradili.

Vladyka sa nadmieru nahneval, ale nepoužil korbáča ako inokedy, ale v bezmiernej zlosti zaviedol ich k oknu dvorany a rukou ukazujúc na protejší vrch, riekol: „Devo hlúpa, pozri tam, na tom kopci sú hroby tvojich rodičov. Sú zarástle divokými koprivami. Iď, posbieraj koprivy, bodlavé z nich sober a až z nich upradieš priadzu a ušiješ mi z nej košeľu, potom môžeš sa stať ženou tohoto panoša. Ináč nie! Toto je moja vôľa.“

Smutne odchodil párik. Marga ponáhľala k hrobom rodičov, aby sa tam vyplakala a požalovala. Koprivy jej neprekážaly, vrhnula sa medzi ne a nepálily ju. Plakala tak srdcalomne, že by sa i tie skaly nad ňou sľutovaly a to jej obľahčilo.

Keď vstala, stála pred ňou krásna žena, dobrá víla. „Marga, neboj sa, buď silnou a dúfaj plnou nádejou do budúcnosti. Čo od teba vladyka žiada, dostane, ale tá košeľa bude mu zároveň aj smrtným rubášom. Teraz ponáhľaj domov!“

Za krátko po tom vyberal sa vladyka na lov. Zbrojnoši a sluhovia ho doprevádzali a veľká smečka psov s nimi. Mnohý jeleň a srnec, divoký kanec a medveď padnuli mu v obeť. Lov sa vydaril a mali čo niesť domov. Už boli blízo hradu a mali len pohrabište prekročiť. V tom začala smečka skučať, blafať a ku skalám dorážať. Vladyka prikročil blížej a tu vidí v jaskyni Margu priasť. No, nebola to Marga, ale dobrá víla, ktorá Marginu podobu na seba vzala.

„Čo je to za spôsob, môj ľan sem znášať a tu priasť?“ zkrikol vladyka. Ale víla pozdvihla praslicu, ukázala ju vladykovi a temným hlasom riekla: Tento ľan nerastol na tvojom poli; to, čo tu robím, konám len na tvoj rozkaz!“ Pritom sa obrátila a ukázala na hŕbu sodraných koprív. Na to zmiznula medzi balvánmi.

Tento deň nezabudnul vladyka nikdy, ani nie slová, ktoré bol počul. A často sa mu pozdávalo, že sa musí stať inakším, surovosť odložiť a stať sa ľudskejším. Ale to sa stávalo len niekedy. „Eh, babské reči,“ — hovoril si — „takými sa nedá vladyka zastrašiť.“ Ale Margu nechal byť.

Tri mesiace takto minuly. A tu naraz vstúpila Marga do jeho komnaty a niesla v ruke hotovú košeľu, celkom odlišnú od ľanových. „Tu je košeľa, akú si sebe žiadal; teraz ale daj svolenie k sňatku.“

A on prekvapený darom, povolil. „Už zajtrá môže byť svatba a ja budem tiež v sprievode a túto košeľu oblečiem, aby som ukázal, že tvoj dar je mi milým. Ty ale si od dneška slobodnou, nebudeš viacej ani slúžkou, ani nevoľnicou. Môžeš ostať v hrade, nájom nemusíš platiť. I tvoj muž bude slobodným. Si spokojná, Marga? Hovor, čo si ešte praješ?“

Marga ďakovala so slzami v očiach.

Na druhý deň už z rána bolo veselo. Dolu v čeladníku hral gajdoš veľmi veselú nôtu, zbrojnoši na valoch mávali čiapkami, v nádvorí sa shromažďoval sprievod.

Zabudnuté bolo všetko príkorie a mnohé hlučné „živio“ bolo prinesené vladykovi. Všetci boli už pohromade, len vladyka ešte chýbäl. Ani neprišiel.

Sotvy obliekol na seba košeľu z koprív zhotovenú, každý osten oddelil sa od priadze a vniknul mu do tela. Nesmierna boľasť a pálčivosť zasiahla ho a on s výkrikom hrúzy padnul na zem a válal sa po dlažbe. A to bolo ešte horšie; kde aký osteň, vrazil mu do tela, zčervenel ani varený rak a v nesmiernych boľastiach vypustil ducha.

Tak ho našli po svatbe; veštba sa na ňom vyplnila. Slúžobníctvo sa rozutekalo a len naši mladí ostali na hrade.