ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Známo je, že v chotároch Bystrice, Mástu a Stupave darí sa dobre kapuste už od starodávnych časov. Lenže v niektorom roku mnoho škody utrpí od húseníc, ktoré sa z blízkych hôr objavija.

Stalo sa to tiež na začiatku minulého storočia. Bolo toľko húseníc, že celá úroda bola skoro zničená. Bývala vtedy v Máste chudobná vdova, ktorá mala len jednu zelnicu. Táto, keď zbadala húsenice, sobrala sa a išla do Malaciek k výťažnému na radu.

Bol tento výťažný široko-ďaleko rozhlásený ako bosorák a kto mal dajakú „smolu“, išiel k nemu na radu. Tak tiež i táto žena.

Keď sa mu požalovala, poradil jej:

„Iďte na cintorín, ale tak, aby vás nikto nevidel. Teda najlepšie na poludnie. Nasbierajte si tam kostí z umrlých, tie doma v moždieri utlčte na prach a skoro ráno pred svitaním posypte tou múčkou vašu kapustu. Húsenice sa ztratia a budete mať kapusty dosť.“

Žena poďakovala a ovšem i zaplatila za radu. Doma urobila tak, ako jej bolo nakázané. Našla na cintoríne pri novo vykopanom hrobe celú umrlčiu hlavu. Sobrala ju do zástery a odniesla domov. Potĺkla ju a hneď na úsvite posypala svoju kapustu touto múkou.

Ale beda! Sotvy bolo poludnie a zvončok zaznel, prišiel do domu suchý bľadý muž, v plachte zaobalený, zostal stáť a riekol: „Vráť mojej žene hlavu, ktorú si odniesla, bo ináče tvoju vezmem.“

Žena sa neľakla a robila tak, akoby ani nebola počula; konala svoju prácu ďalej.

Umrlec stál tu až keď uderila jedna hodina, vtedy zmiznul beze stopy. Toto sa opakovalo po trinásť dní. Vždy jednako.

Žena však na to nedbala. Bola nesmierne rada, že kým húsenice všetkým susedom požraly kapustu až na hĺby, ona nemala ani jednej hlávky porušenej. Aby sa ale nemilej návšteve vyhnula, umienila si, že na poludnie pôjde do zelnice.

Už o jedenástej tam sedela. V súsedstve nikde ani živej duše. Keď zazvonili v dedine poludnie, tu naraz stal pred ňou umrlec. „Vráť mojej žene hlavu, ktorú si odniesla!“

Žena vstala a vytrhla jednu hlávku kapusty a podávajúc ju umrlcovi riekla: „Tu máš, inej nemám.“

„Dáš mi teda tvoju!“ Umrlec popadnul ženu za hlavu, zakrútil jej krk, hlava odpadla a umrlec nasadil na bezhlavé telo podávanú hlavu kapusty.

Tak našli ľudia bezhlavú ženu na zelnici ležať a hlava jej bola na tom mieste, kde bola kapusta vytrhnutá.

Darmo hľadali zločinca, ktorý toto vykonal. Avšak, keď sa táto neslýchaná vražda po kraji rozniesla, výťažný z Malaciek riekol:

„Poradila sa, ako húsenice zkántriť, ale neporadila sa, ako oškodeného uspokojiť. Bola lakomá a chcela mať viacej ako iní.“

Rodina tak zmárnenej ženy však predala veľmi draho tú úrodu kapusty a postavila na zelnici božiu muku s vyobrazením hlávky kapusty.

Na tejto zelnici nikdy viacej sa kapusta neurodila hoc jak úrodné roky boly. Konečne postavil tam majiteľ stodolu.

Božia muka stála ešte v roku 1901, ale už veľmi zchátralá. Vedľa nej drevená stodola, tiež už na spadnutie. Majiteľ, pijan a kartár, nedbal o to a tak možnô, že už teraz tam nič neni.

V Máste by azdaj niekto vedel o tom viacej povedať.