ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo vrchoch medzi Vrbovým a Brezovou nachodia sa južne od silnice „Pustoves“. Zablúdil som tam kedysi v prázdninách a bol som svedkom, ako pasáci obklopili starca šedivého a žebronili na ňom, aby im dačo vyprával zo starých dôb.

Staroch nedal prosiť a začal, posadiac sa na kus skaly a zapáliac si do fajôčky, nasledovné:

„Deti, vždy vám to hovorím, milujte vašu rodnú zem ako vlastnú matku! A vážte si vašu rodnú reč slovenskú nado všetko. Modlite sa každodenne vrúcne a úprimne, aby Boh žehnal našemu milému Slovensku a odvrátil od neho veškeré útrapy!

Bolo to pred rokom 907 ako sa za to má, ale mohlo to byť aj voľačo pozdejšie. Hordy divokých Maďarov vpadly na Slovensko. Ríša Svätoplukova bola premožená, Mojmír II. s vojskom pobitý, mestá a rodiny vypálené, spustošené. Tu naraz priletel chýr, že hordy maďarské prekročily Váh a tiahnu sem do hôr. Tu na tom mieste, kde sú vaše kopanice „Pustoves“, bola vtedy veľká dedina, ale ako sa menovala, to sám Boh vie. Nastal tu poplach veľký. Ľud vo svojom zmätku sobral čo mohol, utiekol a ukryl sa hlboko v horách.

A skutočne čo skoro privalil sa kŕdeľ Maďarov a vtrhol do dediny a dolinky. Poskákali s koňov a rozbehli sa po staviskách. Ale všade bolo prázdno, nikde ani človiečika ani zbožia. Maďari rozzúrili sa a stali sa z nich zúriví dravci. Zapálili dedinu, zničili všetko, tak že ani kameň na kameni nezostal. Potom sa rozjeli do okolia.

Našli kdesi na ceste dievku služobnú a zaradovali sa veľmi, lebo dúfali, že sa o utečencoch dozvedia. Obkľúčili ju a revali na ňu, aby povedela kde sú ostatní.

,Poviem, ale nie zadarmo,‘ riekla. Mala totiž zlosť na svojho gazdu a chcela sa pomstiť.

,Dostaneš tretinu koristi,‘ sľubovali jej.

Dievka bola spokojná, prikývla a viedla ich tam, kde boli obyvatelia ukrytí. Maďari obkľúčili útulok, vnikli núter medzi skaliská a húšťavy, pobili mužov, ženy a deti, pobrali zbožie a odviezli, čo mohli. Boli by ozdaj aj dievke sľúbenú odmenu dali, ale ona nečakala na ňu. Keď počula zúfalý plač a nárky ubohých ľudí, pocítila výčitky svedomia a zúfalstvom púdená utiekla sama do hôr.

Beda tým, ktorí musia trpeť za nevinne vyliatu krv. — Pudená hriechom ako Kain, pobíhala teraz dievka z miesta na miesto, ale nikde nenašla pokoja. V ušiach jej neustále znel plač žien a dietok a svedomie jej pokoja nedalo. Noc za nocou, deň za dňom chodievala všetka zchudnutá, otrhaná, s vlasom rozpusteným a divoko vlajúcim po rozvalinách dediny, plakala žalostne, vlasy si rvala a rukama zalamovala. A všetko to trpela zaslúžene, lebo nad zradu neni hroznejšieho činu.

Od tej doby minulo už mnoho sto rokov a predsa vraj až do nedávna bolo vídať zradnú dievku po okolí sa potulovať a nariekať. Tak prísno trestal Boh zradkyňu, a potrestá i na budúcne každého zradcu. Preto ešte raz: milujte vašu krajinu, váš rod a radšej zomrite, než by ste sa stali zradcami.“