Zlatý fond > Diela > Krvavý hostinec a iné povesti


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Krvavý hostinec a iné povesti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Zuzana Berešíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 55 čitateľov

Turecký vrch

Poviestka z Malých Karpát

Z Jabloňového na východ vedie cesta do hôr popri „Tureckom vrchu“ ku káplnke a odtiaľ k Limberku a Pezinku. Vrch je asi 550 m vysoký a porostlý bukovým lesom. Naproti k juhu na nižšom vrchu je jágerňa, menovaná „Skala“. O tomto okolí zneje nasledujúca povesť:

V sedemnástom storočí bolo v Uhorsku strašidlo, ktorého meno už samo spôsobovalo drkotanie zubov. Tým strašidlom bol Ahmed paša na „Červenom Kameni“ a jeho janičiari. To nebolo už vojsko, ale sberba lúpeživá, surová a ukrutná.

Ahmed Jusuf paša nastúpiac svoj pašalik, poplienil celé Zahorie až po rieku Moravu a obyvatelia stupavského okolia zakúsili mnoho útrap a hrúz. Nemali útočišťa, iba hory a ich neprístupné hvozdy. Kto mohol, ešte zavčasu sobral svoj mohovitý majetok a kto nemohol sa dostať do hradieb zámku „Pavlina“, alebo „Detrekova“, utiekol do hôr a vyhľadal si tam dajakú neprístupnú skrýš.

Pravda, teraz nie je tá krajina tak divoká, ako bola ešte vtedy; pralesy pokrývaly temená končiarov, strmé skaliská vyčnievaly nad dolinami, dravé potoky rútily sa s vrchov do úžlabín a tak poskytovaly mnohú vítanú skrýš.

Tam na „Skale“ v tej dobe, keď Ahmed na moravskom poli zúril, práve v deň pred Bartolomejom, nachádzal sa na „Skalách“ húf uprchlíkov z Jabloňového. Boli zásobení potravinami, mali so sebou obilie a dobytok a chystali sa pustiť do bezpečnejšieho úkrytu skalísk „Babej hory“. Boli tu už po niekoľko dní, ale boli tak zkormútení, že až srdce zabolelo. Venovali jednu noc na to, aby z prinesených zásob napiekli chleba, aby tam pod Babou horu, kam svoje ručné mlýnky so sebou vziať nemohli, netrpeli hladu. Všetko konaly mlčko, tíško, bo obávali sa prezradenia. Veď Turek bol už pod samou horou, a možno, že už rozposlal svojich vyzvedačov, aby vyhľadali skrýš uprchlíkov. To sa samo sebou rozumie, že mali rozostavené stráže na všetky strany, aby boli hneď hotoví sobrať sa a utekať, keď zavznie výstražné znamenie. I na protejšom vrchu mali svoju stráž a toto bolo najvýznamnejšie miesto, bo odtiaľ bol rozhľad na celú dolinu.

„Kde len zostal Koráb? Veď už mohol byť vystriedaný Jakubom. Ani neodpovedal na ustanovené znamenie,“ prehovoril konšel obce. „Aby tak — nedaj Bože…“

V tom počuť horou akoby vytie dravej zvere. A tento hlas stáva sa každým okamihom zreteľnejším. Je to chrapľavý hlas v cudzej reči, potom kliatba a bohorúhanie v slovenskej a maďarskej reči. Húf uprchlíkov bol hneď na nohách; mužovia popadly sekery a mlaty, ženy zase baťochy a malé deti a už boli hotoví k úteku.

Avšak už bolo na blízko počuť hlas Turka a rinkot jeho zbrane, a než sa mohli zpamätať, škriabal sa medzí skaliskami Turčín. Videli ho a on ich; na útek bolo pozde. Zmeravení ostali stáť.

Tu naraz ozve sa hrozné zkriknutie, doprevádzané mocnejším hlasom iného človeka, počuť dunivé nárazy, ztrácajúce sa až kdesi v doline a nastalo hrobové ticho. V tom vyšiel mesiac zpomedzi mrákav a osvetlil okolie. Na vrchu skaly objavila sa postava a hneď ho poznali, že je to — Koráb. V ruke mával tureckou šablou, ale tvár mu bola bľadá ani smrť.

Sostúpíl dolu, mlčky usadnul na kameň a z hlboka oddychoval. Uprchlíci ho obklopili, ale nikto nemal tej smelosti, aby sa ho opýtal. Až si dobre oddychnul, sám začal vyprávať.

Stál hore na protejšom vrchu a bedlive pozeral do doliny k Jabloňovému. Bolo ticho ani v hrobe. Tu naraz rozhrnulo sa húštie; jemu za chrbtom a ohromný Turčín vycenil na neho svoje zuby a zachechtal sa. Koráb, ale vidiac, že len útekom môže spasiť svojich spolurodákov, zvŕtnul sa a dal sa dolu svahom na útek. Ale húšťava bola mu veľkou prekážkou a tak sa stalo, že ho Turčín dohonil a k zemi porazil. Potom mu ruky pevným remeňom do zadu zviazal a zahrmel mu do ucha: „Teraz hybaj vpred a ukáž mi vaše hniezdo. Jestli by si ma ale chcel ošialiť, touto šablou ti hlavu sotnem.“

Koráb neodpovedal; vedel, že by to bolo márné. Prosil v duchu úpenlive Boha, aby bratov zachránil. Potom nastúpil cestu, kade úfal, že pôjde ten, čo ho mal vystriedať. Snáď ich zbadá, vráti sa a dá výstrahu.

Keď sa ho Turčín pýtal, kde sú ukrytí obyvatelia, bez rozpakov ukázal smer ku „Skale“. „Tam z tej skaly ich uvidíme,“ dodal.

Turčína to upokojilo; domnieval sa, že má pred sebou zradcu. Sklonil doposiaľ napriahnutú šablu a kračal za Korábom.

Prišli na miesto, kde dohorieval oheň. „Aha,“ zvolal Turčín, „tu boli, ale len niektorí; kde sú ostatní?“

Koráb dobre vedel, že tu bola len predstráž; či ale ich zbadala, nevedel. Dobre poznal svojich rodákov; ak ich zbadali a utiekli, iste nešli k hlavnej trupe a tak títo nebudú nič vedeť. Bolo mu úzko okolo srdca. Ach, keby mal aspoň ruky slobodné. Vyhútal si lesť.

Odtiaľto viedol Turka najpríkrejším kopcom a za každým druhým krokom padnul. Turčín klnul, hrozil, ale darmo. Konečne riekol Koráb: „Čo preklínaš? Mám ruky do zadu sviazané, nemôžem sa zachytiť ani podopreť, ako ty na tvoju šabľu.“

Turčín zastal a premeral Korába. Nevidel u neho žiadnej zbrane a bol o veľa slabším nežli on sám. Ten ho iste nepremôže. „Dobre, rozviažem ti ruky, však mi neujdeš; ale maj sa na pozore!“ A rozviazal remeň.

Korábovi ale zdalo sa, že mu sám Boh soslal pomoc, keď mu vnuknul novú myšlienku. Umienil si na príhodnom mieste pustiť sa s Turkom za pasy.

Boli už na „Skale“, za ktorou medzi balvanmi boli ukrytí obyvatelia. Turčín bol už veľmi ustatý touto namáhavou cestou a klial, nadával nehorázne. „Keby som vedel, kresťanský pse, že ma mýlnou cestou vedieš, zkrátil by som ti život.“

Ale na samom vrchu skaly vrhnul sa na neho Koráb celou svojou silou, akú len zúfalosť do žíl vlieva a vytrhnul mu šablu z ruky. Hneď na to vyskočil na balvan, aby ho Turčínova päsť zasiahnuť nemohla a rozkriknul sa: „Sťahuj sa, turecký pse, odkiaľ si prišiel!“ Pri tom zamával šablou Turčínovi nad hlavou. Tento uhnul síce rane, ale stojac na pokraji skaly, urobil chybný krok, a s výkrikom hrúzy srútil sa dolu skalou do priepasti, naraziac niekoľkokrát na vyčnievajúce skaliská. Dolámal si všetky kosti a zostal pod skalou nehybne ležať. Koráb pozeral strnule za ním, potom ale bežal k ustrašeným ľuďom, sám súc hrúzou dojatý.

Ešte zavčasu unikli všetci záhube. Turci až na druhý deň sa na „Skale“ objavili, kde našli zabitého súdruha; našli aj stopy uprchlíkov, ale nemohli ich už dohoniť. Ustali od prenasledovania a museli sa obávať aj dajakej pasce, do ktorej by mohli vliezť.

Od tej doby nazval ľud ten vrch, na ktorom Koráb s Turčínom sa sišiel, „Tureckým vrchom“, šabľu ale venoval Koráb kostolu ompitálskemu, kam sa bol presťahoval, odkiaľ prišla do sbierky na Červený kameň.




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.