ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Hohllinde — Holind — Hulin)

Podanie z Malých Karpát

Sološnica — Széleskút — Breitenbrun, je najznačnejšie mestečko na západnej strane Malých Karpát, v okresu malackom, od východu najvyššími vrchami týchto hôr zastienené. Hneď nad Sološnicou dvihá sa „Rachšturm“ (vlastne Rachsthurm) 748 m vysoký a viacej k juhu „Vysoká“ 745 m vysoká; obidva vrchy spájané vysokým chrbátom, v ľudovom nárečí „Babinou“ (Babou) zvaný.

Sološnica je staré mestečko, malo aj voľakedy svoje „právo“. Z mestečka, keď vyjdeme do hôr smerom k Babe, na pravú stráň odráža sa chodník, ktorým sa do strmého kopca popri drevorubačských domkoch stúpa až na hrebeň, kde opäť tri drevorubačské domky sa nachodia. Tieto chalupy menujú sa „Hohlind — Dutá lipa“, alebo jak Sološničania hovoria, „Hulin“ alebo „Holin“.

Na tomto mieste bola voľakedy menšia osada, ktorej pozostatky sa na tej pláni nachodia. — Ešte v rokoch 1850 — 1860 stálo tu niekolko mohutných líp, ktoré však panstvo nechalo vykynožiť. Ale pamiatku toho miesta ešte doposiaľ nevykynožili. Starší ľudia zo Sološnice vedia ešte rozprávať o pamätihodných udalostiach tohto kraju, a aby do zabudnutia neupadly, opísal som dačo o tom už pred 10 rokmi, čo však nijako nestačí. Preto obnovujem to podanie a na povolaných činiteľoch je bližšie záznamy zadovážiť.

Osada, pozostávajúca asi z 15 — 20 chalúp, bola veľmi starou, a iste staršou, nežli sama Sološnica. V archíve malackého panstva nachodí sa vraj listina z roku 1478, ktorá spomína „colonia sub montem Rachsturni“ (— osadu pod horou Rachšturm), a na „Červenom Kameni“ je zamurovaný kameň na juhovýchodnej bašte, ktorý som sám videl, s nápisom: „in coloniam rachys thuris“, (v osade rachšturmskej).

Rozpráva sa o tejto osade nasledujúce:

Táto osada bola obrúbená lipovým stromoradím, a pred každou chalupou stála tiež lipa. Avšak pri najstaršom, akiste prvom domku, bola najmohutnejšia. Iste je to už dávno, lebo jak zneje podanie, krásna táto lipa vraj v dobách pred vyhlásením tolerančného patentu slúžievala za doby nočnej tajným protestantom, vlastne „českým bratom“ za miesto schôdziek náboženských. Bola totiž táto lipa už vtedy mohutným, dutým kmenom, a tajní prívrženci vyliezali po rebríku do koruny a odtiaľ spúšťali sa do priestornej dutiny a tam spievali žalmy, plakali nad osudom privržencov „viery beránkovej“. Bolo to často až príšerné a nezasvätení držali to za mátohy.

Často poberali sa tade špehúni a drábi, ktorí stopovali vyznavačov tejto novej viery, zastavili sa a načúvali. Sliedili, aby vypátrali tajomných spevákov, ale Hospodin chránil úbohých; prenasledujúci nikdy nevedeli vyzkúmať, odkiaľ spev pochodí. Hneď sa im pozdávalo, že z pravej, ihneď zas z ľavej strany; hneď zasa ako by z oblak padaly, a zase akoby zo zeme zavznievaly. Ovšem to nikto nevedel, že lipa je dutá, iba len sám majiteľ a zasvätení údovia. Pozdejšie vyhýbal každý tomuto okoliu, najmä v noci, bo každý bol presvedčený, že tu mátoží, poneváč v domoch bol pokoj.

A tu naraz vzešiel tajným vyznávačom viery bratskej deň slobody. Vypráva sa, že pod milovanou dutou lipou, ktorá bola dlhoročným útočišťom prenasledovaných, shromaždili sa ženy s plačom radostným, objímaly ju a bozkávaly a mužovia hore z koruny zaspievali chválospev.

A od tejto doby datuje sa názov „Dutá Lipa“. Poneváč ale bola to doba všegermanizačná, zostal názov „Hohllinde“, a trvá až do terajška, zkrátený „Holind“.

Jak známo je, bolo dľa tolerančného patentu cisára Jozefa II. zo dňa 13. októbra 1781 zapotreba 100 rodín k založeniu sboru modlitebny a školy evanjelickej. A tu sa ich toľko nenachodilo a preto vysťahovali sa „tajní bratia“ do Modre a Pezinku, následkom čoho osada zpustla.

A keď aj ostatní, ktorí zostali katolíckej viere verní, odsťahovali sa do katolíckej Sološnice, panstvo zariadilo tam vápené pece, lipy vykynožilo a zariadilo tam byty pre drevorubačov, Nemcov, ktorých povolaly všetkých Pállfycké panstvá do týchto hôr z Tyrol (Rofner, Aschenschvandtner, Hirner atď.), zo Štýrska (Tröster-Steiner, Himberger, Linduer atď.) a Nemcov z Čiech (Tulák, Hartinger, Juriš, Schön, Strasser) a len málo Slovákov bolo prijatých (Šalát, Ribnikár, Vrátny) a tieto rody doposiaľ tu v okolí jestvujú.

Vápené pece na „Dutej lipe“ tiež už zanikly, len drevorubači majú tu doposial prácu a živnosť.

Na Holinde udržuje doposiaľ malacké panstvo privátnu školu pre drevorubačov (holcokárov).

Podobný osud zastihnul „Sklenné hute“ pod Babou, o čom zase inokedy pojednám.