ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je to veľmi stará rozprávka, dľa všetkého pochodí zo stredoveku, lebo podobné čarodejné príbehy len v tom poverečnom, babonárskom období sa darily. Stupava je staré mestečko, malo voľakedy i svoje „právo“ a dostalo svoje meno od „stupov“, (Stampfen od Stampfe) nástroje to na tlčenie oleja, aké sa ešte v Hasprunke, Závodoch, v Šandorfe nachodia, v ktorých sa konopný a ľanový olej po domácky dorába.

O tom však rozpisovať sa tu neni mojím cieľom, ale chcem tu podať povesť, ktorú som ešte pred „prajzskou vojnou“ tam očul, keď som putoval do Mariatálu.

V ktoromsi dome „za potokom“ obesil sa istý Š… za pecou. A keď sa na to prišlo, urezali ho a on sa začal chechtať a rehotať. Ľudia sa zľakli a poutekali z domu. Rozprávali to tamojšiemu výťažnému, ktorý bol známy ako bosorák a ten si vedel poradiť.

Vzal hrniec, tanier a lyžicu a šiel do domu obešenca. Ľudia išli za ním a nazerali oblokom. Výťažný navaril akúsi polievku, nalial na tanier a volal obešenca:

„Súsede Š…! Poď si zajesť!“

Obešenec nešiel, len sa rehotal. Tak ho volal po trikráť. Keď obešenec nešiel, prehodil výťažný hrniec a tanier a vylial polievku na zem, hrniec a tanier preklopil a nechal všetko stáť. Obešenec prestal sa rehotať a bol potom skutočne mrtvý.

Výťažný priniesol si z kuchyne sekeru, vyrazil povalu a tou dierou vytiahol obešenca na pôjd. Tam zasa prerazil strechu a hodil obešenca do dvora.

Ľudia sa rozutekli, výťažný im ale hovoril, že keď on obešenca odvezie na káre, nikto nesmie za ním isť. Ten, kto za ním pôjde, ten bude obešenca každú noc u seba vidieť.

Výťažný šiel domov, zapriahol a prišiel s károu. S paholkom naložil obešenca a jeli dolu ulicou na cintorín. Ale niektorí všeteční nemali pokoja a opodiaľ išli za ním. Obešenec bol pochovaný, výťažný išiel domov, ale zbadal všetečníkov.

„To vás bude stáť každého pol kopy grošov!“ zvolal na nich.

A skutočne, obešenec každú noc navštívil zvedavcov a to sa opakovalo po celý týždeň. Konečne prichodili jeden za druhým k výťažnému a prosili ho, aby im pomohol od návštevy.

„Pol kopy grošov a jedného kohúta prineste; potom pomôžem!“ znela jeho odpoveď.

Všetci prišli, jeden za druhým a priniesli žiadané. Len jeden jediný vystal. Tu výťažný raz v noci išiel s paholkom, vykopal obešenca, hodil ho na káru a odviezol ho do „Devínskeho jazera“, alebo jak to okolitý ľud menuje, na „Tebenreis“ a tam ho vykotil do vody.

Od tej doby každý rok sa v tom jazere musí utopiť dajaký človek z okolia.

Ten jeden jediný, ktorý neprišiel k výťažnému, dostával návštevu každú noc. A to ho predsa konečne zunovalo. Prišiel na radu. Výťažný sa usmial, shrábnul pol kopy grošov a riekol: „Iď sa vykúpať do jazera!“ Chudiak išiel, ale viac sa nevrátil. Bol prvým utopencom.

Takto zneje povesť, ale málo je tých, ktorí ju znajú. Za potokom je teraz celá ulica a márne by sa tam hľadal ten obešencov dom, lebo nikto sa tam nechcel viacej nasťahovať, spustnul a časom sa zrútil. Miesto zostalo pusté.