ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náčrtky z ústneho podania

Z pradávnych časov bola krajina okolo Skalice na severovýchod a juhovýchod široko-ďaleko porostlá veľkými lesy a na juh a západ obtočená močiarmi a bahniskom. Miesto akoby stvorené pre zbudovanie pevnosti.

V nasledujúcom podám len to, čo blahej pamäti zosnulý Andrej Radlinský, potom páter Gregor Terlanday, pozdejšie ale Rudolf Wrchovsky vyzkúmali, zistili a dľa ústneho podania starých občanov sostavili.

Pri vpáde Avarov — české kniežatá, vlastne panovníci Veľkomoravskej ríše, aby bohaté a úrodné kraje Moravy pred spustošením hájili, začali budovať po zdĺžke Moravy hrady a pevnosti, ako aj válečné tábory. Takými boly: Hradisko (Uh. Hradišť.), Ostrog (Uh. Ostroh), Kňazovo Selo a Ves. Selo (Veselí), Strážnica, Skalka (Hrad na Skalke, Skalica), Radošín, (Hrad Radošov, — Zámčisko medzi Radošovciami a Radimovom), Stráž nad Šášinou (Straže-Belveder) a mnoho iných až k Devínu.

Nedá sa z mlhavých časov dávnoveku určiť, či tieto hrady boly budované kniežaťmi ríše, alebo jednotlivými vladykmi. Isté je len to, že hrad Kňazovo Selo (kniežacie sídlo) bolo prvým i s válečným táborom Hradiska. Kňaz, sídliaci v Sele, akiste uznal toho potrebu, opevniť celý kraj a prvým miestom bola vyvýšenina nad bažinami moravskej doliny v blízkosti pohoria. Tam postavil pre svoje čaty opevnenú Strážnicu, to jest strážny hrad a za ňou hneď na skalnatom výbežku pohoria Hrad na Skalke, terajšiu Skalicu a zároveň nad bažinatou šášinou pri rieke Myjave. Strážny hrad, ktorý mal hájiť priechod myjavskou dolinou.

Hrad Skalka bol teda pred príchodom Maďarov — ba už pred príchodom Avarov — vybudovaný.

Na ktorom mieste bol ten prvý hrad vybudovaný, nedá sa presne určiť. Radlinský hovorí, že tam, kde je terajšie „hradisko“ iní však sú tej mienky, že tam, kde sa nachodí niekdajší „povetrňák“. Isté je len to, že v rokoch 900 — až do stredoveku stál pevný hrad i s mestom tam, kde od Kalvárie až po malý rýnok ulice sa rozprestierajú.

Dôkazom toho je, že keď sv. Vojtech, arcibiskup pražský, do Maďárie roku 996 tiahol, bola Skalka už z väčšej časti kresťanským sídlom, lebo on tu posvätil prvý kresťanský chrám a síce terajšiu pustú kaplu sv. Juraja „Na hradisku“.

Istým je to, že jestli kapla sv. Juraja bola prvým chrámom, nemohla byť sv. Juraju zasvätená, poneváč v roku 977. Juraj nebol ešte ako svätec ctený, — aspoň nie vo slovenskej kresťanskej cirkvi, akú sv. Cyril a Method boli u nás založili, a ku ktorej i sv. Vojtech patril, ba i pozdejšie kráľ Štefan bol v nej vychovaný a krstený, čoho dôkazom sú tie cyrilikou vyšité staroslovanské písomné ozdoby na korunovacom plášti, mešci a inde.

Teda hrad na Skalke stál v tej dobe na tom priestore, ktorý sa tiahne od ulice Svätojurskej, Podhradia, Hradiskou a s druhej strany cesty na kalváriu, na priestore asi 3-4 domoch. Keď sa v pozdejších dobách mesto múrom obohnalo, aby hrad a či len zbytky jeho — tiež pojali, museli pri hradisku múr v pravom uhle zlomiť, smerom ku kalvárii tiahnuť a tam zasa v pravom uhle zlomiť a ku bašte tiahnuť. (Von z mesta v tom kúte zlomenej zdi umiestil sa židovský cintorín.)

Jestli skutočne pôvodný „Hrad na skalke“ bol na tom priestore stavaný, kde sa to zove „u povetrňáka“ a v pozdejších dobách nezachovali sa žiadné zbytky tejto pevnosti, tomu sa nemôžeme čudovať, veď pred ôsmym a deviatym stoletím boly podobné hrady len z dreva stavané, — sruby z mohutných brvien a klátov — ako i sám Vyšehrad bol vystavaný. Až keď sa začaly hrady z kameňa stavať, vtedy pre Hrad na Skalke vyhľadali priaznivejšie a účelnejšie miesto na poslednom výbežku skaly smerom k bažinám, aby bol hrad i z tejto strany chránený.

Hrad na Skalke bol dobrou záštitou kňazov zo Sela, bo ináče by sa nebolo v tak krátkom čase, — do roku 996. — pod ním toľko rodín usadlilo, že vzniklo z nich celé mesto, ktoré malo už zapotrebí aj vlastného chrámu božieho. A táto pevnosť na Skalke, ako aj mesto trvalo až po dobu, kedy náporom germánskych výbojných a maďarských lúpeživých čiat pri Bratislave zanikla „Slávov sláva“.

Germánska soldateska vtrhla vtedy cez Moravu na naše „moravské pole“, zpustošila hrady a pevnosti, vypálila mestá a dediny a čo ona nedokonala, vybavili lúpeživí Maďari na svojich výletoch. Vtedy začali sa Germáni sťahovať na naše žirné moravské pole a zakladali si zvláštne obce, (Dimburg, Hochstetten, Schützen, Stampfen atď.), alebo opanovali už jestvujúce a mená ich zkomolili vo svojom nárečí. Tak sa stal z Devína = Deven, Teven, Teben, Theben; zo Šášiny Sassin, zo Skalky = Skalitz, zo Strážnice = Straznitz, z Ves Sela = Vesel — Veselí, z Ostrogu — Ostra atď. (Maďari nazvaly Šášiny = Sášvárom a nie Sasvárom.)

Skalka stala sa Skalicou. A čo zvláštné, hrad bol znova vybudovaný a Vrchovský čerpal z akejsi starej knihy, že poneváč vtehdajší pán Skalice menoval sa Sákul, dal svoje meno hradu a tak vraj povstal názov Sakulca = Szakolcza. Isto je, že keď sa kráľ Béla (nie Albert — Vojtech? —) tu narodil, písalo sa o ňom, že „Szakolczae natus“ (narodený v Szakolczi) a tento názov stal sa úradným a bol i vtedy, keď Pongrácovci dostali ho lénom. — Toľko o pôvode Skalice.

Teda mesto Skalica mohlo už dávno svoje 1000-ročné jestvovanie sláviť, keby sa mohol presný rok vzniku ustáliť. Isto však je, že táto oslava mohla byť skorej, ako maďarské millenium bolo, poneváč Skalica pri zakladaní maďarského štátu už dávno bola pevným hradom. No snáď až 1996, zasvätí sa 1000. ročná pamiatka založenia prvého kresťanského chrámu na Skalke — v Skalici — a pritom oslávi sa aj pamiatka založenia mesta.

S pôvodnou tvrdzou, — akiste dreveným srubom — zaoberať sa je nemožné pre hmlistú minulosť a potom i z tej príčiny, že ona nemala na vývin mesta žiadneho vplyvu. Zanikla skorej, než by sa bolo mesto zakladalo.

Pevný hrad na Skalke bol o veľa pozdejšie postavený. Kto len niektoré pozostatky starodávnych hradov si obzrel, iste našiel, že každý hrad mal i svoje nádvorie, ináče hradiskom (ohradeným miestom) nazvané. Tak to bolo a muselo byť i pri hrade na Skalke. Sám pôdorys do povahy prichodiacej časti mesta ukazuje nám, kde sa toto nádvorie rozprestieralo.

Bolo ono dosť rozsiahle a zaujímalo asi tento priestor: Od struhy pri židovskom kostole tiahlo sa pri tejto struhe k rohu hospodárskej ulice, potom smerom k zákluke potoka, odtiaľ priestorom, ktorý zaujímajú domy od bývalej pálenice až k bašte. Toto nádvorie bolo preto potrebné, lebo západným smerom hrad sa rozvinovať nemohol a stájne, zásobárne, sklady na válečný materiál, ako tiež i žoldnérske miestnosti vyžadovali širšiu ohradu. Že tomu muselo tak byť, nasvedčuje zvláštny spôsob polohy tohoto dielu mesta, s tými malými, krivoľakými uličkami.

Toto bolo prvé obdobie Skalice.

Prví usadlíci mohli sa teda len pomimo tohoto priestoru usadzovať a to sa dialo jednako podľa potoka smerom východným od nádvoria a smerom severným od struhy. Tak behom času povstala tá štvrť, ktorá sa rozprestiera od hospodárskej ulice k námestiu vonkoncom tohoto kostolnou ulicou k potoku. A vtedy vyskytla sa už potreba chrámu páne. Spor o prvý chrám riešený niako neni a nebude, keď len ústné podania sa zachovaly a tie si protirečia. Avšak všetko poukazuje len k tomu, že týmto prvým chrámom mohla byť len kapla sv. Anny, postavená na pokraji mesta v tom smere, kde sa mesto ďalej vyvinovať mohlo, čo dokazuje i tá okolnosť, že pohrabisko mesta (cintorín) bolo umiestnené ďalej za kaplou (za farským kostolom).

Teda možno bezpečne tvrdiť, že toto bolo druhé obdobie vývinu Skalice.

Keď však začalo mesto prespievať a stalo sa strediskom obchodu a priemyslu, rozširovalo sa nielen pri potoku na východ, ale smerom severným od hospodárskej, rynkovej ulice, námestia a kráľovskej, ulice až k vonkajšiemu potoku. A keď i to nestačilo prešlo sa i na druhý bok potoka (potočná ulica) a tak povstalo mesto v terajšej rozlohe. A vtedy obsiahlo i svoje práva, stalo sa skutočným mestom, dostalo svoje výsady a poneváč hrad na Skalke nebol už dostatočným na jeho hájenie, ba bol už len tieňou bývalej pevnosti, bolo celé mesto obohnaté pevným múrom a priekopami, opatrené dvoma bránami smerom hlavnej silnice; na sever strážnickou a na juh holičskou bránou a dvoma fortnami, na východ a na západ. Toto bolo tretie obdobie vývinu mesta Skalice. A pri tom i zostalo. Lebo čo bolo ďalej von za múrmi budované, to boly len majere pre dobytok, stodoly pre úrodu, byty pre sluhov, lebo toto v meste už miesta nemalo. A tiež uprchlíci z iných krajov, úskoki a vyhnanci sa len vonku za mestom mohli usadzovať. Tak povstaly predmestia. Ale ďalšieho vývinu mesto nebolo schopné, poneváč keď sa ono stalo lénom istých rodov (Pongrácovci, Stibor), slobodomyselní a slobodu používajúci obchodníci a priemyselníci opúšťali mesto a zostal v ňom len zemiansky živel (Migazzy, Hubáczy, Véghlesi, Tóthi, Farkašovci, Kopčányi, Ország, Kardhordó atď.) a nevyhnuteľne potrební remeselníci. To sa ovšem pozdejšie zasa zmenilo, keď sa nasťahovali nemeckí a moravskí živnostníci a zemianske rody urobily miesto roľníkom. Avšak to už sem nepatrí.

Keď bola kapla sv. Anny stavaná, bola pod ňou i rozsiahla krypta vybudovaná, do ktorej popredné rody boly pochovávané. (Bola naposledy v r. 1863. a či 1864. otvorená a návštevníci mohli sa pokochať na skvelých historických menách, umiestnených nad rakvami zosnulých). Pre obecenstvo bol cintorín už spomenutý za tehdajším mestom (za kostolom). Kdežto žoldnéri a zbrojnoši hradu boli pochovávaní „za potokom“, ako písal Sasinek, ale na ktorom mieste, to už nevedno.

Hrad bol častejšie nepriateľmi dobytý a zpustošený. Kedy vlastne úplne zaniknul, to už nikto nevie povedať, ale v rodinovom archíve grófa Pongráca v Mnešiciach a tiež i u predošlého novomestského probošta (teraz je tam jeho synovec proboštom), nachodia sa doposiaľ listiny, ktoré o tom pojednávajú a iste, že i v mnohom inom smere vývody by nám podaly, keby ich odborníci — znalci — prezkúmali. O týchto listinách písal v „Trencsén vármegyei közlöny“ bývalý skalický rodák Imrich Hajdin, vtehdajší (1890 — 5) hlavný notár župy trenčianskej a redaktor toho listu a sdelil, že on tým starým latinským spisom veľmi málo rozumie a ani času k ich prezretiu nemá. Či neboly tieto „skalické dokumenty“ zavlečené do Budapešti, to už neviem.

Z hradu ostala do dnes len kapla sv. Juraja a bašta (fortňa), ktorá má východ ku kalvárii a vidno ho doteraz. Zbytky hradu boly zväčša použité ku stavbe jezovitského kostola. No ostaly tesané kamene a bola ich v r. 1864 — 1865 ešte hŕba za františkánskym kostolom na brehu potoka, ktoré potom boly použité ku stavbe mostu. Avšak nachodia sa ešte po domoch rozvlečené kvádre a tesané kamene.

Ono je to už starým hriechom Skaličanov: pamiatky nivočiť a roznášať, potomstvu nič na pamiatku nezanechať, čoho dôkazom je zbúranie mestských (Strážnica si zachovala!) fortní, bášt, zničenie karmelitskej záhrady, zpustošenie jezovitského, paulínskeho chrámu, sv. Juraja atď., ale opraviť, v pôvodnej podobe zachovať, to už nie. V tomto smysle Skalica je veľmi pozadu.

I „svoje“ šibenice — za ktorými ovšem nikto nenarieka, „zkasírovali“, lenže — múdri z obyvateľov ponechali si ešte doposiaľ „účastiny“ na ne, najmä keťasi, ktorých tu je až nadbytok. Kto chce byť mešťanom Skalice, musí mať účastinu na šibenice, to jest: musí mestu složiť poplatok.