Zlatý fond > Diela > Krvavý hostinec a iné povesti


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Krvavý hostinec a iné povesti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Zuzana Berešíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 55 čitateľov

Historické anekdoty, povesti a žartovné povedačky o Skalici

Temer každé mesto a každá dedina má svoje zvláštné anekdoty, ktoré sa zväčša na dajakom historickom čine zakladajú, alebo sú žartovného spôsobu, ktoré svoj pôvod v dajakom činu alebo výkonu obyvateľstva mávajú. Ani mesto Skalica neni toho prostá, ba azdaj o veľa viac takých anekdôt o nej koluje, ako o ktorom inom meste.

Uvediem ich tu a objasním tak, že nikto ich ani za urážku, ani za posmech brať nebude.

Ako Skaličania kráľa napálili

V popise o vzniku mesta Skalice bolo hovorenô, že kráľ Bela IV. nechal mesto múrom obohnať. Občania však pripisujú toto rozhodnutie Bélovi II. Slepému. Tento že vraj rozkázal tieto múry stavať a občania museli kameň, piesok a vápno dodať, základy kopať. Múr, či hradby maly byť tak široké, že pár volmi tiahnutý vôz mohol sa na nich obrátiť.

Toto im bolo priveľa a preto usnadnili si prácu tak, že postavili síce bašty a brány, ale múr postavili taký, ako ho dnes — kde je zachovaný — vidíme.

Keď boly hradby hotové, hlásili kráľovi, že je všetko v poriadku. Kráľ sadnul na koč a dal sa okolo mesta voziť. Skaličania mali na hornej a dolnej bašte prichystaný volový záprah, a keď tam s kráľom prijeli, záprah sa musel obrátiť a kráľ bol spokojný. Bol slepý, nič nevidel, len po zvuku pozoroval výkon. Aby mohli občania kráľa oklamať, museli ovšem jeho tajomníka, ktorý všade s ním bol, podplatiť. O tom sa však dozvedel kráľov spovedník, prezradil to kráľovi a tento rozhnevaný dal dozorcov stavby — popredných mešťanov — k sebe zavolať, štyroch dal poviazať a rozkázal ich na štyri strany sveta do hradieb zamúrovať za trest, že ho ošialili. I v tom spáchali mešťania podvod, lebo miesto štýr dozorcov dali zamúrovať štyroch zločincov, ktorých práve vo väzbe držali.

Tak napálili Skaličania slepého kráľa.

Voda horí

Na tento posmešok nemal by sa nikto hnevať, ba Skaličania mohli by byť pyšnými nad významom tohoto narčenia. Heslo je zaručene historické a povstalo z toho, že keď grófovi Pongrácovi bola Skalica ako léno odovzdaná, jeho úradníci s mestským zastupiteľstvom vymerávali chotár skalický, a keď celodennou chôdzou ustatí, usadnulí v ktorejsi „bude“, pýta sa jedon úradník: „Povedzte nám, ,Domini‘, kdeže predsa sú hranice chotára? Chodíme celý deň a nevieme ešte odkiaľ — pokiaľ siaha chotár?“

Vtedy vstal málomluvný síce, ale rozumný občan, rozprestrel ruky na východ a západ a mávnuc rukou: „Hranice naše sú (ukáže na západ) voda, (ukáže na východ) hory.“ Teda „voda-hory“. Tým rozumel rieku Moravu a vrchy Malých Karpát.

A v Pongrácovskej knižnici nachodí sa vraj tá zápisnica, v ktorej sa hovorí, že hranicu chotára Skalice tvoria „voda, hory“.

A z toho povstalo to narčenie, že v Skalici „voda horí“.

To je zo stredoveku.

Z osemnásteho storočia obžilo toto narčenie zvláštnym spôsobom. Mesto Skalica prenajalo svoj mestský mlyn istému „Vothovi“. Stalo sa, že keď bol v meste jarmok, naraz začali na farskej veži „šturmovať“ a hlásny vykríknul z pavlače medzi ľud: „Votha horí!“ — Skaličania tomu porozumeli ihneď, cudzí predavači a kupci ale nie. Títo sa dali do smiechu, že vraj v Skalici voda horí a preto aj „šturmujú“. Boli ovšem poučení niekoľkými údermi drábov, ale predsa po vidieku rozniesli ako posmevačku, že v „Skalici voda horí“.

A z minulého storočia poslednej polovice zasa obživnulo toto narčenie tým, že ktorýsi občan kopal vo svojom dvore studňu a mal k tejto práci najatých Sudomeričanov. Bola zima a kládli si ohníčok blízko jamy. Keď už boli hodne hlboko, naraz vystriekne mohutný prameň čiernej smradľavej vody, tak že sotvy mohli uniknúť z hlbiny. Voda naplnila jamu a začala pretekať, a keď prišla do styku s ohňom, vzňala sa a začal celý povrch horeť. Mali potom ťažkú prácu, aby jamu zasypali, zahádzali a tak oheň udusili. Ale sudomeričtí robotníci rozniesli ten chýr, že v Skalici aj „voda horí“. A to majú teraz i Gbelania.

Teda Skaličania, nemáte príčiny hnevať sa na to.

Zajac sudcom v Skalici

V tej dobe, keď sa protestantizmus v Skalici vzmáhal a keď ich z farského kostola vypudili, nastala škriepka a zvady, kde-že si majú protestanti svoj kostol vybudovať. Žiadali najprv, aby im bol z troch katolíckych kostolov jeden prepustený, to ale bolo odmietnuté. Bolo im viac domov núkaných, ale nemohli sa za žiadon rozhodnúť. A vtedy vystúpila jedna múdra hlava a hovorila: „Chyťme zajaca, pustíme ho uprostried rynku a kade bude utekať, pobehneme za nim, a do ktorého domu vbehne, tam si zbudujeme kostol.“

Tak sa i stalo; zajac utekal kostolnou ulicou, preskočil potok a vbehnul do poválaniska brán Revayovského domu, ktorý im už bol i tak núkaný. Vyprosili si ho teda, postavili si tam kostol, — terajší Milosrdných bratov — a na vďaku na prajný rozsudok, umiestnili obraz zajaca nad hlavným oltárom, kde sa ten obraz doposiaľ nachodí.

Teda zajac ich rozsúdil.

Triesku za ušami majú Skaličania

Toto neni posmešok, ale výraz opatrnosti, múdrosti a rozšafnosti, ale tiež i lakomosti Skaličanov.

Bolo už spomenuté, že v Skalici bolo voľakedy výše 100 súkenníckych dielní. Bol to vtedy mohutný cech bohatý a široko ďaleko vážený. Ale majstri práve preto zpyšneli a od tovaryšov a učňov žiadali nadľudské práce. A vtedy sa raz v nedeľu tovaryši shromaždili „pod sklepmi“ a usniesli sa, že nebudú skorej pracovať, dokiaľ majstri neustanovia istú mieru pre všetkých rovnakú, dľa ktorej budú denne tkať a ktorá bude záväzná, tak pre majstrov, ako aj pre tovaryšov.

Bol to azdaj prvý štrajk robotníctva v krajine — a pomohol.

Shromaždili sa majstri a tovaryši v dome cechmajstra a dohovorili sa, že toľko a toľko piadí musí tovaryš za deň utkať a viac nesmie majster požadovať. Poneváč ale nemali všetci majstri rovnaké piade, niektorí malí dlhé prsty, niektorí krátke, a preto zo všetkých vezmú za mieru tu najstrednejšiu. Tak bolo dobre. Miera sa našla a bolo hneď aj ustrúhané drevko, ktoré malo byť v láde deponované a každý majster bol povinný podobné drevko si zaopatriť. To sa urobilo hneď na mieste a tak bola miera jednotná.

Majstri, alebo dielňu vedúci námestník, chodil 2-3 krát po dielne a meral od jedného stavu k druhému a nosil tú triesku za uchom zapichnutú. To sa stalo takým zvykom, že i na jarmoku a na ulici nosili tú triesku za uchom, aby im daktorý nezbeda tovaryš kúšťok neodrezal. Bola tá trieska akýmsi posvätným pokladom a beda bola tomu tovaryšovi, ktorý predpísané piade nenatkal.

Pravzor tejto triesky nachodil sa naposledy v rukách p. Jozefa Vrchovského, súkenníka a pri tom i predstaveného cechu.

Keď prišli na jarmok cudzí ľudia, hľadali skalických súkenníkov a pozerali, ktorý má tú triesku za uchom. „To je Skaličan, ten má triesku za uchom a teda aj dobré súkno.“

Zosnulý súkenník Granský z Potočnej ulice ale hovoril i to, že na tých drevkách si majstri narobili čiarok, ako husté má to tkanivo byť; teda koľko vláken na tú piaď má byť pretkaných (hustota súkna).

To je skutočne odznakom rozšafnosti, opatrnosti a obozretnosti, a keď niekto hovorí: „má triesku za uchom“, musí sa to v tomto smysle ponímať a nemôže to byť urážkou alebo výsmechom. Že je pri tom tiež i lakomosti dosť, to sa samo sebou rozumie.

Súkenníctvo zaniklo, ale „trieska za ušami“ znie doposiaľ. To si už musia občania nechať ľúbiť.

Behá ako s virgulami

Povesť hovorí, že v skalických horách sú „zbojnícke studienky“, a že sú v nich poklady zakopané, ale ťažko je sa k ním dostať, poneváč vlastne len ten môže tie poklady vyzdvihnúť, kto z toho rodu pochodí. Ale povesť nepovedá, či ten istý má byť z rodu tých zbojníkov, alebo či z rodu okradených. Studienky sa vraj len raz do roka otvárajú a to len po čas pašiových dňov pred veľkou nocou.

S tým hľadaním mnohí už zle pochodili. Lebo zablúdili v horách, alebo ich divá zver napadla (ktorej už teraz v tomto kraji neni!), alebo vysilení hladom a smädom klesli niekde pod krovie.

Tak sa stalo aj s jedným majstrom poctivého remesla ševcovského na začiatku minulého storočia. Zadovážil si totiž u jakejsi čarodejnice (boršickej??) prúty, zvané „virgule“, ktoré mu znaly ukázať to miesto, kde sa tie zbojnícke studienky nachodia. Chodil po horách, hľadal, ale nenašiel. Utrmácaný, hladom a smädom zmorený, zostal kdesi ležať a tak ho našli rubači, lenže už zošialel, zbláznil sa.

A od tej doby udomácnil sa výraz: „behá ako s virgulami“, čo toľko znamená, že behá bez rozmyslu a cieľu. A máme v Skalici takých ľudí nadostač.

Ovšem, že aj inde.

Pre nás a pre našich synov

No toto je už urážkou, tak dehonestovať poctivých občanov! Veď terajšie pokolenie za to nemôže, že boli voľakedy takí mudrcovia na „ratúzi“, ktorí i šibenice za svoje vlastníctvo a dedovizeň uznali. To sa stalo takto: V Holiči chytili dvoch zlodejov, ktorí tam prišli zbíjať a panská stolica ich odsúdila na smrť povrazom.

Holič mal síce tiež svoje šibenice, ale nemali kata a žiaden z poctivých občanov nechcel sa na to podujať, aby tých lotrov obesil a preto sa ujednotili požiadať mesto Skalicu o prevedenie „ortelu“. Skomponovali nasledujúci dopis:

„Ctenij saude hrdelníj a šanournij rychtáři slawného mjesta Skalicé.

Tu Wám posíláme dwou lotrou z moravy, kterij tu zbijawše chytený byly a sauce odsaudenej na šibenici moji býti povjesenij. Ale ani kata ani pacholkow nemajíce, posíláme ich ku Wám a za každýho platime 7. idest. Sedum grošší stŕíbrných českých pro Wašijch Milostj kata, žeby ich na Waššiej šibenici pověšiti si neobtežoval.

Datum in castrum Holich anno domini 1710 die quarto oktobris in festo sct. Francisci Seraph.

Judex curiae: (Podpis nečitateľný.)“

Lotrov sputnali a v sprievode dvoch žoldnierov i s listom a peniazmi poslali do Skalice.

Hrdelný súd sa sišiel a nastala porada, čo tu robiť? Nevedeli sa dojednať. Až tu vystúpil jeden z rychtárov a riekol:

„Spectabiles domini! Títo lotri neni sú Skaličania ani Holičania. Naše veci sú enem pre nás a pre naše deti a potomky (teda aj šibenice). Navrhujem, pošlite tých lotrov v sprievode drábov na hranice moravské, tam im štvrtník vyplatí po sedmi grošoch a dá im rozkaz, aby sa nechali ve Strážnici obesiť, poneváč sú z Moravy.“

Dictum factum. Sbor súhlasil a lotrov v sprievode dvoch drábov pod vedením štvrtníka Adalberta Novackého odprevadili až ku sudomerickému mostu, tam im štvrtník vyplatil po sedmi grošoch a rozkázal im isť do Strážnice, tam ortel, ktorý im bol odovzdaný, oddať „saudu“ a nechať sa tam obesiť.

Či uposlúchli, o tom žiadnych poznámok neni. Len to sa vie, že títo lotri to hneď v Sudomeřiciach vyrozprávali. Strážničania, ktorí nikdy neboli so Skaličanmi v dvojakom priateľskom pomere, to počuli a rozniesli, že vraj Skaličania majú šibenice pre seba a svojich synov.

Pozdejšie ujal sa ten zvyk, pýtať sa obyvateľa Skalice: „Máte už účastinu na skalickú šibenicu?“ Čo toľko znamenalo, či je patričný skutočným občanom v Skalici, alebo len prišelcom.

A tento žart ešte podnes sa opakuje.

Ako sa Skaličania chránili pred cholerou

Bolo to počas veľkej cholery v rokoch 1831 — 32. Slávné mesto nariadilo, aby Bzenčania so zeleninou a Sudoměřičania s maslom, syrom atď. len na hranici smeli svoje zbožie vyložiť a Skaličania museli tiež až tam dochodiť, na 5 krokov pred predavačom zostať stáť, dľa oka vybrané zbožie muselo im byť na drevenej lopatke podané; na ktorú oni zasa peniaze položili a predavač ich musel do šáflika vody hodiť, vymočiť nechať. A tak sa to dialo aj opáčne. Drábi dozerali a musel tam byť aj mestský „trečaf“ s vodou odvezený.

Mimo toho musely brány a fortne už o 7. hodine večer zavreté a ráno až o 6. otvorené byť. A nikto nesmel v noci ani sem, ani tam, čo Skaličanom, ktorí mali svoje majere, salaše a stodoly vonku za mestom velké nesnádze robilo. A tu sa našiel jedon múdry občan, menom Mitták, ktorý toto konečne prekazil. Stalo sa to tak:

Večer o 7. hodine pribehnul ku bráne a volal už z ďaleka:

„Pane štvrtníku, nedajte ešte brány zatvoriť, mám ešte holubov vonku!“

Štvrtník na to: „Ale veď holuby preletia aj nad bránou!“

„To verím, — odvetil Mitták — ale aj to verím, že cholera tiež nechodí na nohách, ona je v „lufte a tak ona tiež preletí nad zďou!“

A to sa i stalo. V Skalici strašne zúrila a vtedy sa už brány nezatvárali, len vápnom kríže sa robily na vratách domu, v ktorom sa cholera uhniezdila. Len že aj tí, ktorí boli niekomu niečo dlžní a báli sa, že budú upomienaní, narobili si podobné kríže na dvere a mali pokoj.

Skalické karkacétle

(Katarrh — Zeltle)

Každá krajina, ba každý vidiek má svoje zvláštne mlsoty. Nadovšetko ženské pokolenie holduje tým zvykom. Na príklad Španielčanky, Maďarky, Rumunky obľubujú praženú kukuricu, (maďarsky: pattogatott kukurica); Nemkyne majú svoje „Pfefferkuchen“; Srbkyne svoje „Sladko“, Ruskyne majú rady zmrzlé mlieko žuhlať; jedným slovom, každý národ má svoje zvláštnosti. To platí tiež o Slovensku. Okolo „Búrskeho lesa“ lúskajú „dyňové jadierka“; na východe Malých Karpát zase „oriešky“; v Trenčianskej suché slivky atď.

Skalica nemohla tiež zostať pozadu. I tu sa udomácnil istý zvyk v tých časoch, kedy ešte neboly továrne na cukroviny. Teraz ovšem, keď už v Skalici máme troch cukrárov, starý zvyk už neplatí.

Čo to bola za špecialita, tie „skalické karkacétle“?

Ta sme sa my dozvedeli za našich študentských rokoch, v dobe 1860 — 1870. Skalické dievčatká, — žiadné kisasonky, ani nie žiadné slečny — jednoducho „frajlenky“, keď vo sviatok a v nedeľu konaly svoje prechádzky do „hájka“, alebo na „kalváriu“, mávaly vždy plné kapsy alebo v „škarnetách“ zapakované „karkacétle“ a mlsily po celej ceste, kade chodily. A starí si tiež na nich pochutnávali, po obede, alebo podvečer.

My, chlapci zvedaví, chodili sme v hlúčkoch za frajlenkami, nadovšetko, keď ešte s krinolínami blahej pamäti vyzváňaly. A tu sme kápnuli na živé.

„Frajlenko, čo to porád žuchlú?“ pýtali sme sa.

„Karkacétle, pane študent,“ znela odpoveď.

„Dajte aj nám okoštovať,“ žebronili sme.

„To nie, to je len pre nás, dievčatá,“ odvrknuly. A tak sme chodili za nimi s dlhým nosom.

Zbadali sme ale, že vždy odhadzujú čosi. Skúmali sme príčinu toho, a tu sme našli, že odhadzujú šupky z bobu.

Sto strieľ! Ony žuchlaly bob (v hospodárskej terminologii máme dve sorty; koňský bob a sviňský bob; ktorej sorty ony žuchlaly, to sme nevedeli ustáliť), a nazvaly to „karkacétlami“!

A boli sme raz na fare v Bútoch, asi 5 — 6 žiakov u vdp. Radlinského pri obede a ku koncu hovoril ku svojej gazdinej: „Toto sú Skaličania, prines tých skalických karkacétkov.“

A ona priniesla plnú misu „koňského bobu“, ako palec veľkého, na mäkko uvareného a veru my sme ho nenechali v hanbe. Čo mohly „frajlenky“ mlsiť, to sme mohli aj my užiť.

Teraz ovšem tento obyčaj zaniknul, poneváč rôznych cukroviniek sa v každom obchode dostane, čo voľakedy nebolo.

Povesť o krásnej Helenke

V Kráľovskej ulici bývala zemianska rodina Szurmayovcov, o ktorom nemohol som sa dozvedeť, avšak domnievam sa, že to bol dom Wernerovský. Szurmayovskú kaplu som opísal v monografii Skalice, teraz ale poprajem miesta aj tunajšej povesti, ktorá o tejto kapli koluje.

Rodina Szurmayovcov mala v 18. storočí — hovorí sa, že na začiatku Napoleonských válok, — čo však sa neshoduje s dejinami, bolo to skorej, — jedinú dcérušku, krásnu devu, menom Helenku. Asi v desiatom roku utratila matku a sotvy za rok odumrel i otec, žialom nad ztratou manželky. Helenka zostala opustenou sirotou, a čo najhoršie, nebolo nijakej záveti.

Rodina prišla, rozobrala všetko cenné, ale sirotu ani jeden nechcel prijať. Zostal jej iba holý dom a troška hábov. Asi 13-ročná Helenka zostala opustenou a keď oplakala svojich rodičov a mesto tiež sa o ňu neobstaralo, nedbalý tútor ale ani sa o ňu neobzrel, sobrala sa a išla službu hľadať. Dostala sa kdesi k rodine Dussarovskej; boli to zemänia blízko okolia Skalice. Tam pestovala deti, bola ich učiteľkou a vychovávateľkou. Najstarší syn si ju obľúbil, dospela vzal si ju vzdor prekážkam rodičov za manželku a vtedy sa s ňou navrátil do Skalice, aby prevzal majetok manželky.

Tu žili po niekoľko rokov blažene a pani Dussarová nebola ináč nazývaná, iba ako „Krásnou Helenkou“.

Však prišla pohroma. Vypukly války, (ľud hovorí, že napoleonské, čo ale nesúhlasí s dejinami. Pozn. spis.) a mladý Dussar musel k vojsku ako dôstojník. Keď narukoval, manželka ho odprevadila až pod vinohrady a tam sa s ním s bôľom rozlúčila.

Dussar však bol vo válke ranený a sotvy ho domov odviezli, zomrel v náručí manželkinom. Helenka mu dala vystaviť kryptu na tom mieste, kde sa naposledy rozlúčili a postavila (a či obnovila?) tam káplnku, kde bola už v r. 1730 založená rodinou Szurmayovskou kapla sv. Rodiny. Tam ho dala pod oltárom pochovať a keď onedlho aj ona zomrela, vo svojej poslednej vôli zažiadala si tiež vedľa neho pochovanou byť. A tak ležia obidvaja pod tou kaplou.

Hovorí sa, že pri kopaní tej krypty prišlo sa na starú podzemnú chodbu mesta a tak sa shoduje, že krypta bola s ňou spojená.

Terajší majiteľ toho pozemku mohol by o tom ozdaj viacej povedať, udajne p. Rublík v Masarykovej ulici.

Skalické špeciality

Tie sú svetochýrné. Lenže ich nikto nevie tak správne pripraviť, ako skalická sedliačka. Mnohá „panička“ sa ovšem už podučila a tiež ich vie dobre spraviť, ale už neni sú tak prirodzené, ako keď ich sedliačka gazdiná spraví, poneváč panie pridávajú rôzné prípravy ku nim. Su to:

a) Skalické trdelníky, na takzvané „trdlo“ namotané, z mäkkého cesta nasúkané povrázky, nad žeravým uhlím s otáčaním na ružovo upečené, tlčenými orechami alebo mandlami, niekedy i marhuľovými jadierkami a cukrom posypané, z trdla stiahnuté vyzerajú potom tak, ako rukávy z kabátca. Znamenité jedlo, pochúťka.

b) Zázvorníky. Tieto shotoviť nie každá žena vie. V Skalici je vždy len niekoľko báb, (pardon! niekoľko gazdín chcel som hovoriť), ktoré dobré, chutné, krehké zázvorníky vedia upiecť a to je ich tajomstvom, ktoré neprezradia ani za pečenú hus a preto spôsob dorábania tu ani podať nemôžem.

c) Praclíky, boly svojho času znamenitou pochúťkou pri víne. Len pekári ich piekavali a to nie všetci razom, ale vždy len po poriadku, jedon za druhým. Mali potom svojich chlapcov — učňov, — ktorí po uliciach chodili, na trúbelku pískali, aby obecenstvo upozornili a tak po ulicach a po domoch predávali. Jeden kus za dva krajciare. (Blažené časy, ktoré sa už nikdy nevrátia!). Zavítali „pod búdy“, do „hájka“, pod „sklepy“ a robili dobrý obchod. Ako by aj nie! — Zmizlo to už nadobro.

Sú ešte aj iné skalické pochúťky, tak nakládaný homolkový starý sýr, „politírované knofle“, cesnakovica a iné, ktoré Skaličanky vedia zvláštnym spôsobom pripraviť, o ktorých ale radšej pomlčím, lebo sa mi až sliny sbiehajú.

Kolovrátok ako striekačka

Bolo to v dobe, kde boly používané ešte prenosné malé striekačky pri požiaroch, akých bývalo v Skalici často.

Stalo sa, že akýsi kolovrátkar (verklista) prišiel s moderným kolovrátkom, na vozíku umiestneným, udajne Talian a našiel si voľakde nocľah, kde nemohol svoj kolovrátok umiestiť a tak odobral sa na mestský dom a poprosil, aby mu kolovrátok tam ponechali. Stalo sa, že kolovrátkar ráno odišiel do okolitých obcí „na kveštu“ a o kolovrátok sa nepostaral.

Predpoludním pán kapitán zbadal tu zavadzať kolovrátok a rozkázal, aby ho ukryli do hasičskej šopy. To sa tiež stalo. Chlap sa ale nevracal, akiste bol dakde „schovaný“ pre žobrotu a tu — čert nespí, — na predmestí vypukol požiar. A tu ľudia, poverení hasičstvom, vytiahli všetky striekačky a medzi nimi i kolovrátok, ktorý však nepoznali. Na mieste v úzkom priestore dvorov zastali, a teraz len hasiť.

„Šak je veliká truhla, je tam iste plno vody, len pumpujte,“ volal dráb.

„Nuž, kde je tu ventil? — Ahá tady je kľuka, zatočíme,“ odvetil občan hasič.

A zatočil, len že miesto vody tento „novomódny“ striekač chrlil „Radecký-Marš“ na všeobecné gaudium okolo stojacích. — O ďalšom výkone historia mlčí.

Enem po táto, keď je vyšej neni dovolenó

Kto sa chcel v Skalici kúpať, musel (ba i doteraz musí!) isť na Moravu, poneváč Skalica kúpeľne nemá. Stalo sa však, že mnohých to v krútňavách Moravy zachvátilo a utopil sa. Vtedy slávna mestská rada dala na rieke Morave miesto vymerať a postavila do rečišťa výstražnú tabuľu:

„Keď voda vyšej tohoto stĺpca stúpne, neslobodno sa kúpať.“ Morava je zlá voda; nenazdajky sa rozvodní a tak občas zmiznul ten stĺpec a ľudia sa kúpali a zase sa topili, ponevač stĺpec pod čiarkou zmiznul vo vode a Morava stala sa slobodnou.

Mestský bubon

V Skalici sa všetko vybubnuje. Predaj, kúpa, dražba, ztrata, nález, jarmoky a rôzné udalosti. Je to pozostatok stredoveku, keď ešte naši predkovia nevedeli si prečítať písomné vyhlásenia, ktoré boly alebo maďarsky, alebo predtým ešte nemecky spísané a na tabuli mesta vylepené.

Boly tej doby i časté požiare a hasičského spolku nebolo. Vtedy napadlo pánu kapitánovi výstrahu dať obecenstvu a nechal vybubnovať:

„Na známosť sa dáva, aby každý majiteľ domu aspoň 24 hodín pred požiarom mal pri dome nachytaný škopek vody, hák a rebrík. Kto to zanedbá, bude platiť 10 zlatých šajnov pokutu.“

A zasa druhý raz:

„Kto chce esť na hrozna do vinohradov, nech si príjde pre ceduľku na ratúz!“

A veru išli, kto chcel.

Hradby a brány mesta

Mesto Uh. Skalica od dávnych čias bola opevnená hradbami, o ktorých sa rozpráva, že ich dal postaviť kráľ Bela IV., aby nepriatelia nemohli vniknúť do mesta. Okolo tých hradieb boly ešte veľké šance, medzi ktorými tiekol potok, ktoré slúžily na obranu mesta. Z týchto šancov sa doposiaľ zachovaly zbytky pri Sv. Jure, pri Sv. Jáne a pod baštou.

Tieto hradby boly udajne v troch miestach podkopané od Turkov, keď sa chceli dostať do mesta. Hradby sa síce troška naklonili, ale boly zase hneď postavané. Hradby maly dve veľké brány a síce trojaké, jednu za druhou; severná, zvaná Strážnická, a južná zvaná Holičská. Potom dve menšie, zvané „Fortne“, predmestská a kalvárska. Mimo toho boly ešte aj tajné, to jest uzavreté východy, ktoré sú doposiaľ viditeľné, ovšem zamúrované a síce: za pivovarom, v mlynárskej ulici, za synagogou.

Všetky brány a fortne bývaly o deviatej večer zatvárané a pri každej bolo malé stavanie pre vrátneho a stráž a kto sa opozdil, musel vrátnemu platiť desiatnik. Stávalo sa, že nezbední mladíci, ktorých bolo i za starodávna dosť, ako i teraz, a nemali peňazí, preliezli hradby na rôznych miestach.

Tak istý mladík, ktorý sa vonku u svojej milej zameškal a menoval sa „Kucmoch“, preliezal hradby „za valchou“, ale strážnik ho zbadal a volal za ním: „Počkaj, však viem kto si, ,Kucmoch‘ alebo ,Smeta‘. A tak ostalo meno všetkým šuhajom, ktorí chodievali na majere na besedu, názov: Aj to je „Kucmoch“ a hen ten je „Smeta“.

To miesto, kde stojí teraz františkánsky kláštor, bolo voľakedy pustým a na jeho okraji stál jednoposchodový dom, hostinec, ktorý sa nazýval „na pustom“. V tomto hostinci narodil sa kráľ Béla, zvaný „slepý“. Bo jeho matka, cestujúc do Poľska, dostala na ceste boľasti a musela sa vrátiť do Skalice. To pole, odkiaľ sa vrátila, menuje sa doposiaľ „Zvrátné“.

Ten dom bol potom uznatý za „asyl!“ to jest: na „nedotyčnú kúriu“ povznesený. V stredoveku a pozdejšie, keď chytali zlodejov, áno aj mladíkov na vojnu, kto sa zavčasu mohol ukryť na tom „pustom“, k tomu nemal nikto práva, to bolo posvätné miesto. Až keď nebezpečie minulo, mohol patričný vyliezť a slobodno sa pohybovať. Takým tam ukrytým mladíkom nosievali rodičia, známi, potraviny dotiaľ, dokiaľ bandúri a žoldnéri neodišli z mesta. Novomestská.

Pôvod kaple sv. Juraja

Prvý názov kaple bol: „Ecclesia sti Salvatoris in arce“. Pôvodná kapla sv. Juraja bola vystavaná asi r. 800. Keď bratia Cyrill a Methodej prišli na Slovensko a tiahli na Moravu, už vtedy slúžili tam obrady v jazyku slovanskom. Naproti tejto kapli, na včuľajšej kalvárii, nachádzal sa hrad, ktorý bol kol dokola obkľúčený náspom. Hrad ten volal sa „Skalka“. Pod touto kaplou na tak zv. „Pohradí“ nachádzal sa kostol farský. Tento však za válok bol zborený a asi o 100 rokov vystavaný znova, avšak ďalej v mieste. Kapla r. 1867 slúžila za prachárňu. Tam uschovávali vojaci prach streľný a stroje strieľacie. Park, ktorý sa nachádza okolo tunajšieho farského kostola, bol cintorínom pre obyvateľov z mesta a pri včuľajšom predmestí bol cintorín pre obyvateľov vonku bývajúcich. Kapla sv. Juraja je teraz pustá.

Svieca jedného Turka

Za válok tureckých jedného dňa bola vraj nad celou Skalicou veľká hnula. Takým spôsobom Turci bitvu túto mali prehrať. Za odplatu poslal jedon z bojovníkov „Čiernej Panne“ sviecu, ktorá, keď bola v chráme milosrdných bratov zožatá, vypráskala sa od nej stena, len niektoré maľované obrazy tam zostaly, a tie tam videť dosiaľ. Je to tak zvaná „Loretánska“ kapla, ktorá bola modlitebnou pred tým, než bol kostol vystavaný; kapla bola potom do staviska pojmutá a je k nej vchod od zakristie a od epištolskej strany hlavného oltára.

Irčičová.

Turecký stôl

Asi okolo roku 1700 obliehali Turci mesto Skalicu. Poneváč ale mešťania a kráľovské vojsko húžovnate bránili mesto, nemohli ho dobyť. Útoky sa opakovaly po celý týždeň, až konečne dal jedon Turčín pašovi radu, aby dal na mieste, kde voľakedy hrad mesta stál, nanosiť kopec zemi, ktorý by prevyšoval hradby a aby potom z tohoto kopca odstreľoval mesto a jeho hradby. To paša uposluchnul a dal nanosiť kopec, ktorý teraz tvorí kalváriu. Avšak to odstreľovanie sa Turkom nepodarilo, poneváč mešťania použili bočného východu z mesta, ktorý doposiaľ je videť zamúrovaný za garbiarňou a starým pivovarom a raz v noci napadli Turkov od zadu tak mocne, že ich hnali až do hôr. Tam si Turci zo zajatých kresťanov, ktorých povraždili, popálili, z pozostalých kostí upravili stôl, na ktorom hodovali, lebo až sem ich mešťania prenasledovať nemohli, neboli na toľko mocní. Až keď Turci odtiahli k Myjave, potom našli sa tie zbytky stola a preto pomenovali to miesto „Turecký stôl“.

Avšak vypráva sa o tomto kopci aj iná povesť, ktorá je o mnoho pravdepodobnejšou.

Keď Turci tiahli cez túto krajinu na Moravu, na hraniciach mesta Skalice utvorili tábor, z ktorého činili svoje výpady. V tomto tábore cítili sa bezpečnými, tam si paša so svojimi vernými hodoval, lebo koristi mali dosť. Mesto Skalica nebola vtedy Turčínmi dotknutá, mali oni rozsiahle pole, rovinu moravskej Slovače, ktorú ukrutne plienili.

No a skalickí mešťania nestarali sa o nich, poneváč mali pokoj, ale holdovali svojim náruživostiam, nadovšetko poľovačke, ako i dnes tento šport pestujú. Usporiadali hony na divú zver do hôr, ktoré v tých časoch siahaly až po terajší „Pelíškov mlyn“.

Lovci mali znamenitú korisť a keď vnikli až na „Lopaty“ a k „Rasocháču“, od radosti nad korisťou dali si trúbiť fanfáry, strieľali z pušiek, bubnovali na bubny, s ktorými predtým plašili zver a robili rámus, ktorý nielen Strážničania a Koválovania očuli, ale tiež i Turci v svojom tábore. Tohoto rámusu sa Turci tak naľakali, lebo mysleli, že tiahne veľké vojsko proti nim, že dali sa na útek a všetko zanechali, čo tam mali.

Lovci prišli až tam a našli veľké zásoby potravín, pripravený, ale opustený stôl, všetko pobrali a víťazoslávne odniesli do mesta.

A od vtedy dostal ten vrch meno „Turecký stôl“.

Ale ešte aj iná povesť koluje.

Proti Turkom vytiahlo vojsko i s „kusami“, to jest delami, a utáborilo sa na vinohradských vrchoch. Odtiaľ odstreľovali turecký tábor. A stalo sa vraj, že práve vtedy, keď paša držal hostinu, priletela kamenná guľa a vyrazila práve pašovi z ruky nôž a vidlicu, keď barana rozkrajoval. Toho sa Turci tak naľakali, že lohmom opustili tento tábor a zmiznuli z okolia. A tak stal sa tento vrch „Tureckým stolom“.

Sú to ovšem povesti, ale jadro musia mať, lenže záznamov o tom neni, a keď boly, tie požiare mesta zničily.

Prečo sa čast skalických vinohradov nazýva „darmovisy“

Za starých časov, keď ešte nebolo železnice, chodievali skalickí súkenníci hradskou, ktorá viedla až do Nitry a Bratislavy. Bolo to práve na vinobranie, keď si vyšla touto cestou chorá pani na prechádzku. Po oboch stranách cesty boly pekné hrozná a ona by si bola veľmi rada utrhla aspoň jeden strapčok. Práve v ten čas sa tam cestou ubieral jeden študent, ktorý šiel z Nitry na vinobranie. Ona sa mu posťažovala, že by si rada utrhla aspoň jedon strapčok, ale že sa bojí hotára. On išiel a utrhnul jedon hrozen, na kôl položiac strieborný groš.

Ale medzi tým už ho aj hotár držal za golier a viedol ho do mesta k súdu. Boly to práve tie časy, keď za každú maličkosž odsúdili k smrti, nadovšetko krádež. Tak sa stalo aj so študentom, že ho obesili bez ďalšieho vyšetrovania. Veď Skalica mala svoj hrdeľný súd. Keď totá istá pani počula, bežala na miesto, kde študenta vešali, chcela ho obrániť, ale bolo neskoro. Túto pani predvolali k súdu, pýtajúc sa, prečo ho bránila. Pani nebola na rozpakoch a povedala, že to nebolo správné jednanie so študentom, poneváč on hrozen zaplatil, lebo peniaz na kôl položil, tak že kmínom nebol. No však márné bolo už všetko povedanie, poneváč už bol povesený.

Toto sa ľudia dozvedeli a ľutovali študenta. Preto povedali, že darmo „visí“.

Avšak hrdeľný súd uznal, že keď ten študent zaplatil za ten hrozen životom, nemožno i peniaz podržať, a preto nariadil, aby ten strieborný groš bol zpät vrátený tomu študentovi, to jest: s ním do hrobu zakopaný. Tak usúdili sudcovia hrdeľného súdu v Skalici.

Nie na darmo mali „výstupky“ na svojich domoch, ale mali ich aj v hlavách.

Od tej doby nazýva sa tá časť vinohradov: „Darmo visí“, na „Darmo vízy“ už časom zmenené.

Ona mu dvere otvárať nebude

Skalica patrila voľakedy medzi tie mestá, kam po dlhý čas civilizácia úplne nepreniknula, kde mnohí nevedeli na príklad ešte v 50 — 60. rokoch minulého storočia, čo to vlastne železnica je, alebo keď videli bežať vlak, pozerali na to s veľkým zhrozením.

Pri vymeravaní novej železnice koľaje tejto malý viesť z Brechavy na Holič a Skalicu a keď už všetky plány boly vyhotovené, jeden úradník odobral sa do domu staršej dámy, poneváč železničná koľaj mala sa tiahnuť cez kus jej pozemku. Meno tejto dámy bolo akási „Martinova“ a v celom meste nik nebol tak málo informormovaný o železniciach jako práve ona.

„Milá pani,“ povedal k nej prišlý úradník zdvorile. „Vy vlastníte pozemok, na ktorom nachádza sa toto Vaše obydlie i so stodolou a musíme Vám oznámiť, že dľa sostavených plánov ohľadom vybudovania železnice táto pobeží zrovna cez Vašu stodolu.“

Stará pani nečakala na ďalšiu informáciu, ale vyrazila veľmi nevrle:

„Že pobeží? Tak dovoľte, aby som Vás pri tom na niečo upozornila. Posledný vlak musí tu byť pred deviatou hodinou, lebo potom ja si ľahnem a nik ma s postele nesoženie, aby som šla otvárať dvere preň, alebo pre kohokoľvek iného. Rozumiete?“ A nato po týchto slovách praštila dvermi a vošla dnu.

Po tomto výstupu vymerali železnicu na Hodonín a Rohatec a Skalica ostala bez železnice ešte dlhé roky.

Povesť o vyhorení Skalice

Okolo roku 1500 vraj celá Skalica vyhorela a len 7 domov ostalo neporušených.

Povesť znie, že vraj priviezol istý kováč fúru uhlia a nechal stáť pred domom. Keď začal „Buchlovský vietor“ fúkať, toto uhlie sa trením samo od seba odvialo, vietor ho rozniesol po slamených strechách ulice a následkom toho vyhorela celá Skalica i s kostolmi a kláštormi a len sedem domov ostalo.

Brestovská alija

Z vrbovských kopaníc pobrali sa dvaja súsedia s rebríkami na jarmok do Skalice. Bolo to za tých vraj „dobrých časov“, keď na kopaniciach nikde ešte školy nebolo a tak zostali kopaničiari ako samorostlé stromy v horách.

Títo dvaja súsedia zavesili si rebríky na chrbát a síce každý za jeden konec a tak si kráčali rovným krokom jeden na pravom, druhý na ľavom boku cesty. Dokiaľ tak išli poľnou cestou, bolo dobre, ale prijdúc do hory, kde cesty sú užšie, čoskoro naďapili na prekážku. Keď kráčali brezinou, naraz narazili na v ceste stojací brest a nemohli ani na pravo, ani na ľavo vyhnúť. Čo teda včuľ? Na šťastie mali so sebou obušky a tak složiac rebríky, zoťali brezu, potom pojali rebríky na chrbát, išli ďalej. Toto sa opakovalo po ceste brezinou aspoň desaťkrát, pri čom aj zamrklo a museli i v hore nocovať. Na druhý deň sa to zasa opakovalo niekoľkokrát, kým nevyšli z hory. Prišli až na noc do Skalice, kde už bolo dávno po jarmoku. No ale na druhý deň predsa predali rebríky a keď sa potúžili, pobrali sa domov.

Na zpiatočnej ceste načítali 15 brezí, ktoré boli zoťali, lenže naďapli na hájnika a ten neznajúc pardónu, chcel ich sobrať zpäť do Skalice k súdu. Kopaničiari prosili a podplatili ho peniazmi, ktoré utržili a tak sa dostali domov. Doma ovšem nadávali, bo nemali ani rebríkov, ani peňazí. Od tej doby nazvali Skaličania túto cestu „brestovskou alijou“, ktorá jestvuje do dnes.

« predcházajúca kapitola    |    



Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.