ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Snaha pátrať po starožitnostiach zmocnela v novších časoch na toľko, že si dá záležať sberateľ takých vecí nielen na sbieraní starých zbraní, šperkov, popolníc, nápisov na kameňoch, ale í dokumentoch, o starých obyčajoch, poriadkoch a zákonoch, aké niekdy panovaly, ale menovite obyčajoch a pravidlách súdnictva. Tieto už beh času temer úplne sotrel a iba vzpomienka o nich kde-tu sa vyskytuje. Taká vzpomienka nachodí sa vo výsade, Seničanom udelenej skrze Štibora I. r. 1396 v deň narodenia sv. Jána Krstiteľa. Mešťania senickí predostreli totiž Štiborovi I., majiteľovi hradu a panstva bráneckého, kam i Senica patrila, prosbu skrze rychtára Tomáša a Martina Levkových, konšela, aby všetky požadované dáňky v určitú summu zahrnuté boly a potom odovzdané. Štibor ochotne vyhovel tej prosbe, určil ročitý poplatok Seničanov, jemu nazatým odovzdaný byť majúci, na 330 dukátov, vymienil si, aby kedykoľvek by on alebo jeho žena do Senice prišli, Seničania im každý deň dva obedy odovzdali, pridal k ich chotáru tri hony, Hlovek, Brezinu, Kratnov, potvrdil ich slobody, práva, tak aby jeho kastelán im žiadne bremená nakladať nesmel, a nerobil im žiadnej prekážky pri obyčajných súdoch. Iba v jednom prípade ich obmedzil a určite doložil:

„Keď ale prijde súdiť ťažšie priestupky, ako sú zbojstvá, vraždy, podpaľačstvo, vtedy naš kastelán terajší, alebo budúcne ustanovený, musí prítomný byť takýmto súdom a spolu s rychtárom a prísažnými senickými rozhodovať a súdiť dľa práva trnavského a pridŕžať sa i zo svojej strany pravidiel, aké predpisuje právo trnavské.“

Tu Štibor odkazuje i vrchnosť senickú i svojho kastelána na staré právo, aké vtedy i v tom okolí platné a kodifikované bolo.

Trnavské právo bolo na horných stranách skoro všeobecné, lebo bolo v úžitku v siedmich prednejších mestách Uhorska, ktorých prevážna väčšina ležala v slovenskom kraji. O tom práve teraz málo je známo, iba Andrej Lehotzký, prísediaci dištriktuálnej tabule preddunajskej, podáva výťah z istého spisu o práve trnavskom vo svojom diele: „Stemmatographia nobilium familiarum regni Hungariae, Posonii 1796 pars. I. pag. 242. seg.

Lehotzký udáva vo výťahu nasledujúce predpisy dľa práva trnavského:

„Akby kto potupnými slovami meno a statočnosť dakoho napadol a zneuctil, menujúc ho synom nevestky, alebo synom kmína, alebo zbojníka, alebo podpaľača, klamára, svätokrádežníka, čarodejníka, alebo cudzoložníka, alebo vraha, alebo obvinil ho z kacierstva, alebo inak čímkoľvek pošpinil dobré meno a rod jeho, akby to zneuctenie dostatočným spôsobom dokázať sa mohlo; vtedy vinný človek musí stáť predo dvermi radného domu, alebo ak je väčšie shromaždenie ľudu, pred kostolými dverami, alebo v čas jarmoku nech sa vinný ta zavede skrz biriča, a tam birič nech mocným hlasom triráz vyzve ľud, aby bol ticho a poslúchal; po tom oslovení nech vinný triráz hlasne soznáva svoju vinu, držiac v ruke psie lajno a hovorí: „Všetko, čo som bol povedal proti tomuto mužovi, luhal som ako pes čo najhoršie a utrhačne;“ pri tom nech tri ráz uderí psincom na ústa svoje. Akby ale spieral sa tak urobiť, nech sa mu vytiahne jazyk a odreže. Akby ale dostatočným svedectvom nemohla byť potvrdená, vtedy musí vo troch termínoch složiť prísahu a nevinnosť svoju dokázať.

Akby niekto v hnevu bradu inému vytrhol, a akby sa to dostatočným spôsobom dokázalo, vtedy za každý vytrhnutý vlas musí zaplatiť urazenému jednu marku, lebo je to škandál a zlosť. Ak ale žalobník nemôže dokázať dostatočným svedectvom, čo žaluje a obžalovaný tají: vtedy sa tento ospravedlniť má predpísaným počtom svedkov, ako je vyše udáno.

Kto by vraždu spáchal a je li to dokázano dostatočným svedectvom; vtedy na žalobu aktora vynesie sa výrok smrti a vinný musí dľa zákona byť zoťatý. Pravota má sa viesť nasledovne: V ustanovený čas súdu k riešeniu takej pravoty, sudca sediaci na súdnej stolici nech sa najprv zpýta žalobníka: či žiada, aby jeho právo previedli sa proti vrahovi. A keď odpoví, že žiada, vtedy sudca akoby spoluútrpnosťou a milosrdenstvom pohnutý, musí povedať: milý mužu, alebo: dobrá ženo! čo ti bude na plat smrť tohoto človeka? či tým ožije muž tvoj, alebo brat? a rieknuc to sudca, musí na chvíľu zastať. Potom zasa po druhý raz musí opätovať otázku: či chce žalobník, aby jeho práva na obžalovanom uskutočnené bolo? Akby i po druhé žalobník povedal, že chce, zasa musí sudca miernymi slovami upomenúť žalobníka, aby nenáhlil žiadať smrť vraha. Potom po tretí raz ešte dlhšie ako prv musí zastať a po prestávke povedať žalobníkovi: žiadaš-li, aby vykonané bolo tvoje právo na tomto človeku? Ak po tretí raz povie, že chce, vtedy sprisahaný mešťan ktorému sverená bola skrze sudcu tá pravota, musí hore stať a takto vyniesť výrok proti vrahovi: Pane sudca! požiadaný som vyniesť, ako zabil a ako dľa dostatočného svedectva svedčiaceho proti vrahovi, alebo akým spôsobom bola spáchaná vražda. To všetko svojím spôsobom vyloží a vysloví od slova do slova. Čo keď vykoná, musí sprisahaný mešťan povedať: Pane sudca a páni prísažní! ja idem von, abych sa dorozumel s biričom, aký výrok má tenže vyhlásiť nad vrahom; potom birič, vyzvaný skrz prísažného, má povedať, stojac pri vrahovi: pane sudca a páni prísažní! poneváč ja musím vyniesť výrok proti tomuto vrahovi, tedy výrok znie takto: nech je vyvedený na také miesto kde dľa obyčaju bývajú ľudia stínaní a tam nech je zoťatý, aby napozatým nebola vylievaná nevinná krv skrz neho. Keď vrah dovedený bude na popravisko, birič nech okrikne zástup, aby bol ticho, a nech povie: ktokoľvek by vylial nevinnú krv, takou ohavnou smrťou zejde zo sveta, ako tento. Po zoťatí vraha nech sa položí jeho hlava k zadku jeho.“

„Akby niektorá žena pána, muža svojho zavraždila s pomocou svojho sluhu, ktorým už prv pelešila, a ak to dostatočným svedectvom dokáže sa, nuž je to dosť, avšak pre väčšiu istotu toho zločinu, ako ona, tak i sluha majú byť k pranieru priviazaní a pod tortúrou examovaní. Keď tam vyjde na svetlo, ako zavraždili pána svojho a muža tejže ženy, tedy žena má byť za živa pochovaná pod šibenicou, sluha ale, ktorý opovážil sa pošpiniť česť svojho pána a vyliať tak bezbožne nevinnú krv, má byť nahý priviazaný na voz a tam priamo stáť, nad vozom ale má sa postaviť kotál, plný žeravého uhlia, do ktorého nech je toľko kováčskych kliešť vloženo, aby vždy žeravé mohly byť vytiahnuté. Vrah má byť vozený po jednotlivých uliciach a telo jeho žeravými kliešťami trhané, konečne pod šibenicu dovezené a hlava jeho zoťatá.“

„Akby niektorému mešťanovi požehnal pán Boh deti a tenže mešťan zjednal dojku slabému dieťaťu a akby dojka vo sne pridusila dieťa, alebo nechala spadnúť a dieťa by zomrelo, vtedy padne dojka pod hrdelný súd.“

„Akby daktorý tesár, sjednano mešťanom ktorýmkoľvek za určenú sumu pracoval na vysokej streche a sekera vypadla by mu z ruky, alebo z toporiska a niektorého človeka smrteľne ranila, taký tesár padne pod hrdelný súd; tak podobne keď pádom svojím spôsobila údere, zlomenie údov, vyliatie krve, tesár tiež podobným spôsobom pokutovaný bude. Lebo taký remeselník natoľko má byť opatrný, aby nikoho neranil riadom, ktorým pracuje, a keď pracuje má pevno držať nástroj v ruke. A keď sekeru odloží na dosku alebo na brvno, a medzi tým prijde mu iná robota: dvíhať brvno, alebo dosky, vôbec drevo, a keď padne jedno drevo na druhé alebo sekera, pohnutá otrasom, spadla by, dakoho zabila, alebo dokaličila, vtedy tesár vyhlásený bude oslobodeným od každej zodpovednosti.“

„Akby dakto hladom trápený prišiel do mesta a hľadal prácu, ale nenašiel, a akby pre Boha prosil o chlieb, ale nikde nedostal, a potom jedon alebo dva chleby potiahol, alebo na silu uchvátil, taký nepadne pod pod žiadnu pokutu. Akby ale strovil ho a pracovať nechcel, ale takými koristiami chcel sa živiť, má byť uväznený a krome toho paliciami bitý a z mesta na osem míl ďaleko vyvedený s výrokom, že sa nesmie za 100 rokov a jeden deň do mesta vrátiť pod pokutou ztratenia hrdla.“

„Akby daktorý osem — desať — alebo dvanásťročný rozpustilý chlapec ukradol nožíky alebo iné veci v hodnote dvadsať babiek, a dopadnutý a súdu oznámený bol, alebo akby dokázaná bola krádež pri ňom; taký vyvedie sa v určený čas a poviazaný postaví sa na prostred rynku, kde ho birič dobre sviazanými prúty šľahne dvatsať razy po holom tele, hovoriac: ,rodičia tvoji nechceli ťa naučiť mravom, teda ja ťa budem učiť, a jak ešte nazatým dačo podobného poparatíš, tvrdšie budeš trestaný, lež teraz, čo si ešte nezkúsil.‘ Potom nech sa odviaže a prepustí.“

„Akby daktorý pravotár opovážil sa zastávať obe pravotiace sa stránky dľa urobeného záväzku, taký zle robí, len právo spravodlivého potlačuje a právo nespravodlivého čo spravodlivé háji, tu pochlebuje jednému, tu druhému; takí zaiste podobní sú Judášovi zradcovi. Akby taký v takom zločine dopadnutý bol, má sa vyviesť naprostred mesta a pevno priviazať k pranieru, potom nech sa donesie biľag mestský, ktorým holby a pinty a iné miery štemplovať sa zvykly, tým biľagom v žeravom uhlí dobre rozpáleným nech sa mu vypáli znak na škraňách na výstrahu iným, podobné veci pachajúcim.“

„Akby kto mladé štepy výtečného druhu v noci alebo inokedy vytrhol s koreňom vo viniciach alebo v záhradách a do svojej záhrady zasadil, alebo dakomu predal, ak sa taký dopadne, má sa uväzniť a akby u neho iba jedon štep našli, alebo akby svedectvám súsedov alebo iných statočných a hodnoverných ľudí sa dosvedčilo, že čo len jedon štep sa našiel v jeho záhrade, taký nech sa dovede na prostred mesta a ruka takého zločinca nech sa položí na klát a odotne sa mu, aby napozatým nemohol také vecí páchať!“

„Akby kto slovom urazil sudcu lebo prísažných taký má byť jazyka pozbavený, alebo na desať mariek pokutovaný, jak pre toho, ktorého urazil, tak aj pre sudcu, ktoré peniaze v ustanovenom čase zaplatiť má.“

Tu máme teda v krátkosti vyobrazené staré právo a staré obyčaje — jus censuetudinarium, zachovávané na horných stranách Uhorska. Toto právo menovalo sa právo trnavské. Tak ho menoval už Štibor I., veľmož beckovský a vojvoda sedmohradský, vo výsade r. 1396 Seničanom udelenej, kde jak ich, tak i svojho kastellána odkazuje na právo trnavské, keď im prijde súdiť ťažšie priestupky a ako naložil sudcom a kastelánovi držať sa toho práva v jeho bráneckom pánstve, tak iste museli ho zachovávať vrchnosti i v ostatných jeho panstvách.

V jeho panstvách v nitrianskej, trenčianskej, prešporskej a tekovskej stolici platilo „právo Trnavské“, ale bolo vôbec rozšírené na Slovensku, načo poukazuje udanie, že dľa neho konaly sa súdy najmä kriminálne v Košiciach, Bardiove, Prešove a inde. V stemmatografii Lehotzkého menuje sa čo najstaršie a dľa obyčajov jestvujúce právo — „jus consuetudinárium“, teda právo ľudu. Také právo ľudu, keď už r. 1396 za časov Štibora I. prešlo do kodexu, muselo za viac století predtým udomácnené byť na Slovensku, keď vládnuci veľmoži, neznajúc iného práva a nechtiac novotami odcudzovať si ľud, sklonili sa k ľudu i pri prisluhovaní spravedlnosti k jeho obyčajom, ktoré mocou národného genia utvorily sa, rozšírily sa a maly takú moc, že nie len ľud, ale i predstavení a vládnuci veľmoži museli sa ho podržať.