ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(49, 14 — 21.) Rečie Cion: „Opustil ma Jahve, zabudol Pán na mňa!“ „Či snáď žena zabudne na nemluvniatko, nešiana plod svojho lona? Keď by naň hneď pozabudla, ja ťa veru nezabudnem. Hľa, do dlaní vpísal som ťa, pred zrakom sú mojím stále tvoje múry, už sa náhlia stavitelia, zmiznú, hoj, čo borili a zničili ťa. Ohliadni sa do okola, hľaď, všetci sa shromažďujú, k tebe idú, — na môj veru, rečie Jahve — odeješ sa nimi potom, ako šperkom, mladucha sťa pásom drahým. Ssutiny a rumy tvoje, zničená zem úzke budú k obývaniu, keď odtiahnu ničitelia. Tak povedia, bys’ to začul, tvojich samot síre deti: „Úzke je to pre mňa miesto, ustúp mi, bych mal ho viacej.“ Vtedy takto rečie v sebe: „Ktože naplodil mi týchto, zavrhnutej šírej žene, čo do vyhnanstva sa brala? Kto vychoval týchto radom, veď som bola opustenou, čo sa to len stalo s nimi?“