ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(41, 21 — 24.) „Poďte sem raz s vaším sporom!“ vraví Jahve, „vystrojte sa dôvodami!“ kráľ zase Jákobov tak rečie. Nech len prijdú a vyjevia to, čo stať sa má, čo prijde, prv čo bolo, s ním sa stalo, povedzte nám, nechže vieme smyseľ toho zvážiť v ume; buď to budúcnosti zjavte taj a rcete nám, čo prísť má, nech vidíme, bohmi že ste; robte dobro, lebo zlobu, des by s údivom sa striedal! Ale vy ste nivoč iba, vaše diela tiež sú nivoč, ošklivec len drží s vami. (41, 25 — 29.) Hnul som im od severu, ajhľa prišiel, od východu tým, čo moje meno vzýva, a kniežatá rozdrtí, ako blato, sťa hrnčiar keby rozšlapával hlinu. Kto oznamoval vopred, by sme znali, od dávna by sme mohli dnes riecť: „tak je!“? Veď nik nevravel, nikto neoznámil, o vašej reči nebolo ni slychu. Zvesť prvá z Cionu znie: „ajhľa, tu sú!“ a Jeruzalemu chýr zaniesli posli. Keď hľadím vôkol, niet tu ani jeden, čo zpomedzi nich poslúžil by radou a na otázku dal by odveť správnu. Len márnosťou sú prázdnou vedno všetci, a činy ich sú ničomnosťou, tvár sliatin ich len tekom vetra.“