ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(44, 9 — 11.) Tí, čo modlu stroja, všetci sú len planým ničím, obľúbenci ích nič nie sú svedkovia ích nič nevedia, nenahliadnu, preto budú zahanbení. Preds’ kto formoval by Boha, sochu slieval, preto len, by nepomohol? Stud schváti ich pomocníkov, majstri ích sú ľuďmi iba, hoc i všetci shromaždia sa v rákoš silný, zarazia sa, a v shluknutí zahanbia sa. (44, 12.) Veď, hľa, kováč vyteše ju tešlou zhruba, posvára ju v žiare uhľa, vytepe ju mlatom ráznym, zhotoví ju svalmi ramien; vyhladne, síl ubýva mu, nepije a poumdlieva. (44, 13 — 17.) Rezbár zas povypne žinku vykreslí to hrudkou tuhy, dlátom vyhotoví prácu, kružidlom rys pooznačí; v mužský tvar ju vypodobí, dá jej krásne ľudské zrenie, aby v dome prebývala. Narúbe si dreva z cédru, potom vezme buk a cyprus, vypestí ich medzi stromom lesa, jedľu sadí, dážď jej skytá vzrastu, aby človek mal čo klásť na vatru. Vezme z nej a ohrieva sa, zapáli kus a chlieb pečie, z druhej časte Boha robí, klania sa mu, sochu tvorí a pred ňou sa k zemi skláňa. Polovičku plamom spáli, s druhou pečienku si pečie, pečeňu jie, presýti sa; zhreje sa a riekne: „ejha! teplo mi je, vidím oheň!“ Boha robí, sochu teše z pozostatku, korí sa jej, ukláňa sa k zemi, modlí sa k nej takto vraviac: „zachráňže ma, lebo si ty mojím Bohom!“ (44, 18 — 20.) Nepochopia, nenahliadnu, zalepené majú oči a nevidia, srdce ich je nerozumné. Ani jeden nepremýšľa, neuváži, nenahliadne, aby riekol: „polu v ohni popálil som, nad jej uhlím napiekol som ver i chleba, tiež i mäso upiekol som, zjedol potom, a z ostatku mám ohavu vyformovať, mám sa azda kláňať špalku?“ Či môž’ v popole sa kochať, srdce bludné ho len svádza, tak ver seba nemôž’ spasiť, no, neriekne: „netrímam lož v pravej ruke?“