ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(46, 3. 4.) „Čuj ma, dom Jákobov, čujte pozostatky všetky stánku Izraela, od vzniku čo v srdci nosím, a od lona matky strežiem, a po kmeťstvo som ten istý, čo do šedín budem trímať do večnosti aj si všímať, v spásu vykúpenia jímať. (46, 5 — 7.) „S kým ma chcete srovnať, komu pripodobniť, s kým stotožniť, ako by sme jedni boli? Tí, čo zlato z meštcov svojich sypú márne, a na váhe vážia rudu striebra skvúcu zlatníka si nájmu, by z nich ulial Boha, aby sa schýlili pred ním až ku zemi, niesli ho na pleciach, vláčili so sebou, složili na miesto; tamo stojí pevne, nepohne sa ani, keď volajú k nemu, odvetu nedáva, vyprostiť ich nevie z tesklivej ich biedy. (46, 8 — 11.) „Premýšľajte nad tým a pochopte umne, rozpomienky vzneste, duchovia vy zradní. Pomyslite na minulosť starodávnu, že som Bohom jedine ja, niet iného, okrem mňa ver’ Božstva nieto, čo som od počiatku predpovedal koniec, od začiatku, čo sa dosiaľ nesplnilo, čo tak vravím: „úmyseľ môj uplatní sa, plán môj dojde k cieľu iste;“ ja, čo volám od východu ohniváka, z diaľnych krajov toho, ktorý vôľu moju uskutoční, privediem ver’, to, čo mienim, v skutkoch vtelím.“