ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol jeden pyšný sedliak, ktorý nechcel mať zo svojho syna len sedliaka, ale ho chcel dať vyučiť na pána. Vystrojil ho tedy na učenie do škôl, dal mu hodne peňazí a prikazoval mu:

— Len sa mi, synku, dobre uč, aby si nemusel tak ťažko robiť ako ja, ale aby sa stal z teba pán!

Syn sa rozlúčil s otcom, sľuboval, že sa bude pilne učiť, aby z neho bol pán a aby aj otec mal z neho radosť. — Prehodil si batôžtek so šatami, slaninou a klobásou cez plece a rezko vykročil z domu, aby došiel do večera do mesta, kde tá latinská škola bola. Tam sa predstavil a keď ho profesori trošku vyekzámenovali z toho, čomu sa bol v dedinskej škole naučil, zapísali ho za žiaka latinskej školy. Zakiaľ mu slanina, klobásky a peniaze trvali, už len akosi chodil do tej školy a veselo sa mu žilo. Ale keď prišiel na koniec klobásam a peniazom, zobral šaty do uzlíka, ušiel zo školy a utekal, kade ľahšie domov, aby sa otcovi pochválil, že sa toho toľko naučil, čo mu dostačí na pána.

Len to mu, idúc cestou, v hlave vŕtalo, čo povie otcovi, keď sa ho bude pýtať: „No ukáž, synku, čomu si sa naučil a čo všetko vieš?“ Vtom sa na čomsi potkol na ceste a keď sa podíval, čo mu to do nohy zavadilo, videl, že je to kus zlomenej píly.

— Už to mám! — riekol náš latinák, — toto bude po latinsky pilikus.

Ako kráčal ďalej, zazrel na ceste kus starej, zlomenej laty.

— Dobre je, — riekol, — toto bude po latinsky latikus.

A len si jedno po druhom odriekal:

— Pilikus, latikus — pilikus, latikus.

O chvíľu zase zavadil nohou do čohosi na ceste, a keď sa pod nohy podíval, zazrel tam kus starej sáry.

— Aj to sa mi zíde, — povedal, — toto bude po latinsky sarikus. Už mám tedy pilikus, latikus a sarikus.

A to si ustavične opakoval, aby tie slová nepozabúdal, lebo si umienil, že len tieto slová bude hovoriť, aby ľudia mysleli, že sa v školách toľko latinsky musel učiť, až slovensky hovoriť zabudol.

Už sa hodne stmievalo, keď prichodil domov, a práve preto nezbadal, že je vedľa samej cesty otvorená jama na zbožie. A že sa pod nohy nedíval, spadol do nej až na dno. V smrteľných úzkostiach skoro na celú svoju latinčinu zabudol, ale sa spamätal a kričal, jedno cez druhé, čo mu hrdlo stačilo:

— Pilikus, latikus, sarikus a zjamynikam!

Na ten krik sa zbehli ľudia a milého latináka rebríkom z jamy vytiahli. A čo ako sa ho pýtali, kto je, čo je, ako sa do jamy dostal, on na všetky otázky len tie chytro odriekané slová hovoril:

— Pilikus, latikus, sarikus, — akoby ani nerozumel, čo sa ho otec pýta. Otec sa tej synovej reči zadivil a keď od neho iného slova vytiahnuť nemohol, zalomil rukami a riekol žalostne:

— No, veru som ťa mal prečo do škôl vystrájať, kde ti slovenskú reč celkom z hlavy vybili a samej nešťastnej latinčiny do nej nabili.

Synovi dali doma dobrú večeru a potom si políhali spať. Ráno doviedol otec syna k židovi, či by azda ten neporozumel synovej reči, keď už pobehal s batôžkom a s píšťalkou pol sveta, kým sa tu osadil a z flašky a rífu^[10] zbohatol.^[11] Ale žid, čo ako načúval latinákovu reč, nerozumel z nej ani slova, keď len samé „pilikus, latikus, sarikus“ počul. Žid stisol plecami a riekol:

— Ja takej reči nerozumiem. Ale viete čo? Iďte vy k rechtorovi, ktorý sám bol štyri roky v školách, až ho domov poslali, ten ho bude rozumieť.

Sedliak teda išiel so synom k rechtorovi, u ktorého náš latinák jedno cez druhé rapotal:

— Pilikus, latikus, sarikus.

Ale keď to štyri razy odrapotal, ďobol si rechtor prstom do čela a pýtal sa potichy otca:

— Janko, či ten váš syn má všetkých doma, nechybuje rozumom? Lebo ja som vychodil štyri latinské školy, ale takej reči som tam akživ nepočul.

Otec sa toho naľakal, lebo si myslel, že si jeho syn mnohým učením ozaj rozum pomútil. Ale rechtor ho potešil:

— No veď hádam nebude ešte tak zle. Iďte vy na faru, nech sa tam s ním pozhovárajú, či váš syn nehovorí azda po grécky alebo po židovsky.

Sedliak sa tedy vybral hneď so synom k farárovi, ktorý bol človek veselého ducha, a akonáhle náš latinák počal odriekať: — Pilikus, latikus, sarikus, — riekol farár otcovi:

— Janko môj! To mnohé učenie vášmu Jurkovi rozum pomútilo, to je isté. Ale nebojte sa nič, len ho vy nechajte u mňa a ja mu za tri dni rozum zas napravím. Nebude vás to stáť ani doktora ani apatéku.^[12]

Sedliak sa farárovi pekne poďakoval za dobrú vôľu, že mu chce syna zadarmo vyliečiť, nechal syna tam a sám odišiel domov.

Farár vzal latináka za ruku a riekol mu:

— Nuž, Jurko, poď pekne so mnou a ja ti rozum napravím a zase ťa naučím pekne po slovensky hovoriť, lebo ty veru s tvojou latinčinou ďaleko nezájdeš, — a doviedol ho do malej, tmavej prázdnej komôrky, tam ho zavrel a nedal mu celý deň jesť.

Latinák, zavretý v komore, čušal a ani slova nepreriekol. Keď mu ale farár aj na druhý deň pri dverách oznamoval, že mu zase musí uložiť prísny pôst, aby ho dôkladne vyliečil, počalo byť latinákovi úzko. Ale nehovoril nič, až keď zvonili poludnie, dal sa do plaču. Keď ho farár počul nariekať, vypustil ho z komory, doviedol ho do svojej izby, usadil ho vedľa seba, ukázal prstom na mačku a opýtal sa ho:

— Čo je to?

Latinák odpovedal pekne po slovensky:

— To je mačka.

— To nie je mačka, — riekol farár, — to je múdrosť.

Potom mu ukázal na ohnisko, kde plameň veselo blkotal, a pýtal sa ho:

— A toto je čo?

— To je oheň, — odpovedal vyliečený latinák.

— To nie je oheň, — povedal farár, — to je pálčivosť.

Potom ho vzal za ruku, doviedol ho k oknu a ukázal prstom na peknú tablu žita, súceho už pod kosák, a spýtal sa ho:

— Nuž, a toto je čo?

— To je žito, — povedal študent.

— To nie je žito, — riekol farár, — to je hojnosť.

Ale potom doložil:

— No, už si vyliečený, môžeš sa domov vrátiť. Ale najprv si so mnou zaobeduješ, lebo ti moje liečenie spravilo dobrý apetít.

Študent, zahanbený a namrzený, že ho farár pri klame prichytil a hladom potrápil, hneď po obede utekal domov. Tam chytil mačku, uviazal jej na chvost žeravú hlaveň z ohniska a zahnal ju do farárovho žita. Potom dobehol ako bez duše na faru a medzi dverami zavolal:

— Pán farár! Múdrosť utekala s pálčivosťou do hojnosti. Ak ju skoro nechytíte, bude hneď po celej vašej hojnosti.

Keď to povedal, vybehol z fary a utekal domov. Farár vybehol za ním, aby sa podíval, čo sa to robí, a videl mačku so zadusenou hlavňou utekať poľom zo žita. Ale žito predsa nezapálila.

Keď si študent takto odľahčil, zabudol aj na svoju latinčinu a bol z nej navždy vyliečený.