ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cigáň sa uberal s napravenou motykou chodníkom cez pole do susednej dediny. Keď išiel okolo role, zasadenej zemiakmi, videl pána s flintou. Ako vyskočil zajac a pán naňho namieril, otrčil aj Cigáň na zajaca motyku a keď pán vystrelil, skríkol Cigáň z celej pary:

— Bum, už leží! Už ho mám! — A skočil do role vziať si zastreleného zajaca.

— Hej, more!^[16] — zavolal pán, — necháš toho zajaca! Však si ho hádam z motyky nezastrelil!

Cigáň neprišiel do rozpakov, ale povedal smelo:

— Hja, pán urodzený, niekedy aj motyka spustí. A tá moja naozaj vypálila a zajaca zabila, tedy je zajac môj!

Pánovi to bol žart, preto riekol Cigáňovi:

— Vieš ty čo? Ja zajaca vezmem, lebo si nedám so sebou pletky vystrájať. Ešte dnes ho dám upiecť a komu z nás sa bude tejto noci peknejší sen snívať, ten dostane ráno upečeného zajaca.

— Hm, pán urodzený, — rečie Cigáň, — ľahko im je pekne snívať, keď budú spať v peknej, teplej, mäkkej posteli. Ale kdeže sa môže mne pekne snívať, keď musím spať v búde na holej, tvrdej zemi?

— No, nič to, more, — povedá pán, — pôjdeš so mnou, dostaneš večeru a budeš mať u mňa teplý a mäkký nocľah, aby sa ti čo najpeknejší sen sníval.

Šli tedy spolu do pánovho domu. Tam pán oddal zajaca kuchárke a kázal ho ešte do večera upiecť a na druhý deň prichystať. Cigáň sedel pri ohništi, na všeličo sa vypytoval, všeličo rozprával kuchárke a díval sa, ako zajaca na pekáč dáva a pečie. Keď sa zajac dopekal, vdychoval Cigáň voňavú paru, až mu šli sliny z úst, čo by si tak rád bol na pečienke pochutnať.

Keď sa navečeral, ustlala mu kuchárka na pánov rozkaz na širokú lavicu v čeľadníku, aby sa dobre vyspal. Cigáň sotva doľahol do duchien, už sa robil, akoby spal, ale očami požmurkával a striehol, kam kuchárka dá upečeného zajaca. Tá si myslela, že Cigáň tuho spí, vzala zajaca na pekáči, položila ho v čeľadníku do kachľovej trúby, trúbu privrela a išla do kuchyne spať.

Cigáň okolo polnoci vstal, zajaca z trúby potichučky vytiahol a celého zjedol, len čo kosti na povylizovanom pekáči nechal, a zase si ľahol spať. Spal ako zarezaný až do rána.

Včasráno prišiel pán do čeľadníka. Cigáň si práve oči pretieral a keď zazrel pána, skočil na rovné nohy.

— No, Cigáň, — hovorí pán, — povedz, čo sa ti pekného snívalo?

— Ach, pán urodzený, — hovorí Cigáň, — veď sa hádam mne, biednemu Cigáňovi, nepatrí, aby ja prvé slovo hovoril a pána v reči predbiehal. Nech ráčia najprv oni povedať, čo sa im snívalo, a potom až príde rad na mňa.

— Nuž dobre, — povedá pán, — tedy ti najprv ja rozpoviem, čo sa mne snívalo. Snívalo sa mi, že som sa medzi samými voňavými ružami prechádzal a že som tam videl zlatý rebrík až do neba opretý a po tom rebríku som vyšiel do neba…

— Hľa, hľa, pán urodzený, — skočil mu Cigáň do reči, — a mne sa snívalo, že som sa na nich zďaleka díval, ako idú do neba, a že som povedal: „Už je ten pán tam v nebi, jakživ sa ten viac na zem nenavráti!“ Preto som aj zajaca zjedol, lebo ho oni už v nebi jesť nemohli.

Táto chytrá odpoveď sa pánovi tak zaľúbila, že mu rozkázal dať ešte rezeň slaniny a domov ho prepustiť. Len to mu riekol:

— Ale aby si sa mi viac neopovážil motykou strieľať do zajacov, lebo ťa vykorbáčujem!