ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Boli dvaja bratia, jeden bohatý, ktorý mal mnoho statku a lichvy, a druhý chudobný, ktorý nemal ani srsti. Ale hoci bol chudobný, tomu bohatému bratovi nezávidel, od neho ničoho nežiadal, ale v svojej dobrote koľko ráz mu aj v práci vypomáhal.

Len tomu bohatému ochorela krava a keď ju za dlhší čas vyliečiť nemohol, povedal žene:

— Ženo, vidíš, že z tej kravy sotva čo bude, dajme ju bratovi, nech si ju lieči a opatruje. Ak si ju vylieči, bude mať z jej mlieka aspoň živnosť pre deti.

Žena vidiac, že krava zo dňa na deň opadá a chudne, neodporovala, ale riekla:

— Dobre, dajme ju švagrovi!

Tak bohatý brat dal chudobnému tú suchú kravu, nie z bratskej lásky, ale len preto, aby mu v maštali nezdochla.

Ale chudobný brat kravičku dobre opatroval a liečil, až ju aj celkom vyliečil, že prišla k sebe, z čoho mal veľkú radosť. Tak si pomaličky jedno teliatko po druhom od nej prisádzal, až mal už štyri pekné kusy lichvy a aj ten chudobný počal sa na majetku vzmáhať.

Mal dievčatko, ktoré mu tie štyri kusy lichvičky páslo, a i sám i jeho žena celé leto vyžínali po sečiach a obecných travinách trávu, sušili ju a znášali na krm na zimu.

Ale žena bohatého brata závidela chudobnému švagrovi, že má už štyri kusy lichvy, a nad tým premýšľala, ako by tú lichvu švagrovi mohla vziať. Muž ju síce od toho odrádzal, aby to nerobila, že však tá nezdravá krava bola už oželená, a keď sa u chudobného brata zviechala, že je to požehnanie božie. Ale jeho žena tomu rozumieť nechcela a vždy jej vyliezalo závistlivé oko, keď videla, že švagrovo dievča pekné štyri kusy lichvy na pašu vyháňa a zase večer okolo jej domu dobre napasené domov ženie. Len si raz, keď muž nebol doma, postriehla na švagrovo dievča a keď vyháňalo na pole lichvu, zajala všetky štyri kusy lichvy a dohnala ich do svojej maštale. Nijako ich vydať nechcela, že však je to z jej kravy a tedy všetka lichva jej patrí. Ani na dohováranie mužovo, ani na prosby a pekné slová švagrove nič nedala a lichvu švagrovi vydať nechcela.

Bárs nerád, musel ju chudobný človek zažalovať. K súdu sa dostavil aj bohatý, aj chudobný brat.

Sudca, keď reči žalobníkove i obžalovaného vypočul a z nich zmúdrieť nevedel, povedal:

— Kto z vás mi povie, čo je na svete najbohatšie, najchytrejšie a najsladšie?

A že na to nevedel ani jeden odpovedať, povedal sudca:

— Dnes vás nemôžem rozsúdiť. Ale iďte domov a kto mi prv na túto otázku odpovie, tomu tú zajatú lichvu prisúdim.

Bratia sa tedy pobrali domov.

Chudobného sa pýtala žena:

— No, mužu, však nám len prisúdili tú lichvu, lebo je naša?

— Ach, horkýže prisúdili, — povedal chudobný, — sudca povedal, že kto bude vedieť odpovedať na tú otázku: čo je na svete najbohatšie, najchytrejšie a najsladšie, tomu lichvu prisúdi. A že sme to ani jeden nevedeli, súd bol odložený, zakiaľ nebude vedieť jeden alebo druhý z nás na to odpovedať.

Keď to jeho dievča počulo, povedelo:

— Ale, tatíčko, nestarajte sa, ja vám poviem, ako máte odpovedať, lebo najbohatšia je zem, na ktorej sa všetko rodí, najchytrejšia je myseľ, lebo mysľou hneď je človek na zemi, hneď na nebi, a najsladší je sen, lebo vo sne zabudne človek na trápenie a sladučko odpočíva.

I vybral sa chudobný k sudcovi, aby na tú otázku odpovedal. Sudca zavolal hneď aj bohatého brata a najprv sa toho pýtal, čo je na svete najbohatšie, čo najchytrejšie a čo najsladšie? A on odpovedal:

— Pre mňa som ja najbohatší, lebo mám všetko, čo mi treba, najchytrejšia je moja suka, ktorá ako vietor po poli lieta, a najsladší je med.

Keď ale chudobný brat povedal:

— Najbohatšia je zem, lebo sa na nej všetky poklady rodia, najchytrejšia je myšlienka a najsladší je sen, — zadivil sa sudca a riekol:

— A kto ti to povedal?

— Veru mi to povedalo moje dievča, — odpovedal chudobný.

— Keď máš také múdre dievča, — riekol sudca, — doveď mi ho sem, nech ho aspoň vidím.

I rozbehol sa chudobný pre svoje dievča, aby ho so sebou k súdu pojal.

Toto ale rieklo:

— Tatíčko, k pánom bez daru nepôjdem, ale donesieme tomu pánovi dar i nedar. Chyťte vy pár holubov a tých pánovi donesieme, aby mal dar i nedar, radosť i neradosť.

Bárs chudobný otec nevedel, čo s tým jeho dievča obmýšľa, vyliezol na strechu a chytil pár holubov a dal ich dievčaťu. To ich vzalo za nožičky a išli k sudcovi. Tam povedalo dievča:

— Keď ste si ma žiadali vidieť, to ma teší, lebo myslím, že ste pán dobrý a spravodlivý. A ja som vám doniesla dar i nedar, aby ste z neho mali radosť i neradosť, — a podávala mu holuby. Keď ich ale pán chcel vziať do ruky a dievča im nožičky pustilo, vyleteli holuby von oknom a pán mal dar i nedar, radosť i neradosť. To sa mu ale tak zaľúbilo, že štyri kusy zajatej lichvy prisúdil jej otcovi a bohatému bratovi povedal:

— Keď si mu dal do daru nezdravú kravu, nezáviď mu, že mu vyzdravela a že mu boh požehnal.

A tak sa bratia vrátili domov a obaja boli so súdom spokojní.

----File: co0071.png------------------------------------------------------