Bošáckou dolinou

Jeden sedliak našiel v horách peniaze a keď ich potajme domov poodnášal, povedal žene:

— Ženo, hybaj vypožičať od suseda štvrtky,^[13] aby sme tie peniaze premerali, keď ich je toľko, že ich ani odčítať nemôžeme. Ale nepovedz nikomu ani slovíčka o tých peniazoch.

Žena sa rozbehla k susedovi a prosila ho, aby im požičal štvrtky.

— A načo vám bude tá štvrtka? — pýtal sa jej sused.

— A veru, — povedala žena, — môj muž našiel moc peňazí a toľko ich je, že ich ani odčítať nemôžeme, nuž ich budeme na tú štvrtku merať.

Sused jej štvrtku dal, ale hneď sa rozbehol za ženou k tomu sedliakovi, aby tie nájdené peniaze videl. Ako vkročil do domu, riekol:

— Dobrý deň, susedko! Ale je to pravda, čo vaša žena hovorí, že ste našli toľko peňazí, že ich ani odčítať neviete, ale ich musíte na štvrtku merať?

— Ach, kde by ja toľko peňazí nabral? — povedá sedliak. — Viete, susedko, moja žena trochu chybuje rozumom a pohovorí dve na tri, čo ani pravda nie je.

Ale sused predsa išiel slúžnemu^[14] oznámiť, že ten sedliak moc peňazí našiel. Slúžny predvolal sedliaka a pýtal sa ho na tie peniaze. Sedliak riekol, že to pohovorila len jeho žena, ktorá rozumom chybuje, a že na tom ani slova pravdy nie je. Slúžny odložil právo na druhý týždeň a na istý deň dal predvolať oboch — sedliaka i jeho ženu.

Sotva sa sedliak vrátil od slúžneho domov, vybral sa na potok tak, aby žena o tom nevedela. Nalapal rýb a bežal s nimi do húštiny a kde aké stračie a vranie hniezdo našiel, do každého položil pár rýb a vrátil sa večer domov.

Na druhý deň ráno povedal žene:

— Hej, ženo, mne sa snívalo, že bude potopa sveta, preto bude dobre, keď si zavčasu premyslíme, ako by sme mohli ostať nažive. Vyše dediny je veľký topoľ, ja sa tam ukryjem a teba schovám do tej starej búdy pod tým topoľom, aby ťa potopa nezaliala.

Zavrel tedy ženu do tej starej, tmavej búdy a za tri dni ju tam zavretú držal. Podchvíľou váľal kamene na doštenú strechu búdy a do dverí, ale zvrchu nalieval z putne vody, ktorá cez deravú strechu tiekla na sedliakovu ženu. Na tretí deň ju vypustil a povedal, že je už po potope.

Potom ráno povedal žene:

— Poďme do húštiny na raždie.

I šli obidvaja. V húštine vodil sedliak svoju ženu po tých istých miestach, kde bol po hniezdach tie ryby roznosil. Keď prišli k jednému stračiemu hniezdu, povedal:

— Ba, či sú tam nie mladé? Dobre by bolo ich vybrať.

Vyškriabal sa teda na strom za hniezdom a zavolal na ženu:

— Ženo, veď sú tu v hniezde ryby! Či to tá straka vysedela? Alebo ostali tu po tej potope?

— Ba tvoju hlavu, — povedala žena, — kto to kedy slýchal, aby straka ryby vysedela!

— Ba veru sú, — zavolal zo stromu sedliak, vybral z hniezda dve ryby a zhodil ich žene do zástery. Keď prišli k druhému hniezdu, riekol sedliak:

— Ale tuto hádam už budú mladé!

Ale aj tam boli ryby. Tak pochodil po všetkých hniezdach, do ktorých bol rýb naukladal, a zo všetkých ryby dolu pozhadzoval, že budú mať dobrú večeru. Potom nabrali raždia a uberali sa domov. Ako schádzali dolu vrchom, zazrel sedliak zďaleka žobráka s nošou hore vŕškom kráčať a povedal žene:

— Pozri, ženo, hen slúžneho! Aký je to cifrovaný pán, keď sedí v kancelárii alebo keď príde do dediny na obecný dom, aby sedliakov trápil. A včuľ aký je to trhan, ktorý mlynárovi krúpy kradne a s nimi za vŕštek domov uteká!

Keď prišiel termín, na ktorý sa mali obidvaja pred slúžneho postaviť, vybrali sa obidvaja k nemu. Slúžny sa zase len pýtal sedliaka, kde tie peniaze našiel a kam ich podel? A keď sedliak tajil, že nevie o žiadnych peniazoch, oboril sa slúžny na ženu a povedal jej:

— No povedz ty pravdu!

Žena sa naľakala a povedala, že veru muž našiel moc peňazí a že ju poslal k susedovi pre štvrtku, aby na nej tie peniaze premeral, keď ich tak moc bolo, že ich ani nevedeli odčítať.

— A kedy to bolo? — pýtal sa slúžny.

— Nuž pred potopou sveta, — povedala žena, — keď môj muž z vraních a stračích hniezd ryby vyberal. Však to aj oni, pán veľkomožný, môžu pamätať, lebo priam vtedy odvláčali od mlynára nakradnuté krúpy.

Keď to slúžny počul, ukázal si prstom na čelo a povedal, žeby išli domov, lebo už sám vidí, že tá žena na rozume chybuje.