ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kmotor navštívil na hody v susednej dedine kmotra a že sa mu tam dobre vodilo, zostal aj po hodoch tam. Že ale hosť a ryba na tretí deň smrdí, počalo to aj kmotra hostiteľa omínať, že sa mu kmotor hosť tak usalašil, akoby ani nemienil domov ísť. Bolo to v marci, keď ešte snehy na vrchoch ležali. Kmotor hosť riekol:

— Ej, pane kmotre, však ste vy len dobrý človek, tak ma hostíte a chováte ako pavúka a ja sa vám ani ináč vďačným preukázať nemôžem, ako keď zostanem u vás tak dlho, zakiaľ nepočujem jarné jurské pesničky^[20] spievať!

Kmotrovi hostiteľovi len tak šteklilo jazyk, čo mu chcel povedať, aby sa už domov poberal, ale sa predsa premohol a riekol:

— Teší ma, pane kmotre, veľmi ma teší, že sa vám u mňa ľúbi, a ešte viac ma tešiť bude, keď sa hodne dlho u nás pobavíte.

Nato sa vytratil hostiteľ z izby a bežal poza humná k richtárovi poradiť sa, ako by sa mohol kmotra hodára pozbaviť. Vrátil sa od richtára veselý, lebo mu tento dobrú radu dal.

Večer, keď sa zotmelo, prišiel richtár pod kmotrovo okno a riekol:

— Gazda, chodím po dedine hľadať hodárov a dávam aj vám na známosť, ak máte v dome hodára, ktorý ešte domov neodišiel, a zajtra ho nájdeme u vás, bude lapený, do želiez okovaný a tak domov šupom dovezený.

Kmotor hosť sa toho naľakal a mrkol na hostiteľa, ktorý zavolal na richtára:

— Môj hosť už dávno odišiel domov.

Keď richtár od okna odstúpil, riekol kmotor hosť:

— Ej, kmotorko, ako by ste ma hneď ráno mohli na chotár dodať, aby ma tu u vás nenašli?

— Nič sa vy nebojte, pane kmotre, — povedal hostiteľ, — ja zajtra poveziem včasráno semeno na siatie do poľa, vy vleziete do jedného mecha a tak vás na voz naložím a nepozorovane aj na chotár doveziem.

Ráno naložil kmotor hostiteľ vrecia so zemiakmi, hrachom, ovsom, jačmeňom a jarým žitom na voz a navrch uložil vo vreci ukrytého kmotra hodára. Sotva došli kus vyše dediny, už tam čakal richtár a pýtal sa:

— Čo to veziete?

— A veru veziem pár vriec zemiakov na sadenie a zbožia na siatie, — odpovedal kmotor hostiteľ. Na to richtár zaťal palicou na vrchný mech, v ktorom bol kmotor hodár zaviazaný, a riekol:

— Nech sa vám dobre urodí žito!

Zaťal naň i druhý raz so slovami:

— Nech sa vám dobre urodí jačmeň!

Zaťal i tretí raz a riekol:

— Nech sa vám dobre urodí ovos!

Na to tak zažehnával zemiaky, hrach a viku a vždy rázne zaťal po vrchnom vreci. Naposledy ale šibol s celou silou a povedal:

— Nech sa vám toho všetkého urodí mnohonásobne! — a odišiel.

Na mäkko dotlčený kmotor hodár vo vreci čušal a ani sa len nepohol, čo sa bál, že ho v železách okovaného domov šupovať budú. O hodnú chvíľu, keď sa všetko utíšilo a richtára už nebolo vídať, rozviazal kmotor hostiteľ mech, vypustil z neho kmotra a riekol mu:

— Už sa, pane kmotre, nemáte čoho obávať, lebo sa richtár už do dediny vrátil a viac nepríde!

— Ej, ale ten kujon mlátil do mňa ako cepami. Už som sa práve mal na druhý bok obrátiť, lebo, hľa, na tomto jednom boku som už dotlčený ako plánka. Ešte šťastie, že mu neprišli na myseľ aj všetky záhradné semená!

Poďakujúc sa kmotrovi za pohostinstvo, pálil domov, čo mu para stačila. Kmotor hostiteľ ešte volal za ním:

— Prídite nás, pane kmotre, skoro zas navštíviť, keď sa vám tak dobre u nás ľúbilo!

Utekajúci ale len zuby zasekol a zamrmlal:

— Nech na také hody ide, kto chce, mňa tam viac neuvidíte!