ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jednej dedine na Horniakoch, ktorej meno mi už vypadlo z pamäti, mali mnoho oviec a syra a že syr nestačili pojesť, vystavali si z neho kostol, ale zabudli na ňom okná spraviť.

Kostol by už boli mali, ale čože, keď bolo v ňom tma ako v rohu. Zišli sa tedy do rady a uradili sa, že nachytajú slnečného svetla do mecha a potom ho v kostole vytrasú, aby nebol tmavý.

Kde-kto aký mech mohol v dome nájsť, všetky pobrali, na ulici ich proti slnku poroztvárali, zase dobre pozaväzovali, do kostola ponosili a tam naprostriedku povytriasali a odišli domov. Ale kostol predsa len zostával tmavým, čo ľudí veľmi trápilo, lebo si nevedeli ani rady, ani pomoci a aj vo dne museli v ňom sviece zapaľovať.

Ako raz kostolník ráno sviece v kostole zapaľoval, zbadal na kostole cez stenu preďobanú dieru a ďatľa, veselo po kostole poletujúceho. Kostolník uradovaný vybehol do dediny s krikom.

— Poďte, chlapi, pánbožka chytať, lieta po kostole!

Ľudí sa zbehol plný kostol a dali sa ďatľa naháňať, ale ten, kade vletel, tade vyletel a ľudia sa s otvorenými ústami do jasnej diery dívali, až ten najmúdrejší povedal:

— Hej, chlapi, veru som ja takého pánbožka videl v hore na velikom suchom buku, kde vysoko v diere býva.

Vybrali sa tedy do hory a vzali so sebou najdlhší rebrík, aký len v dedine mohli nájsť, aby toho pánbožka na buku chytili. Ale že niesli rebrík nie koncom popredku, ale nakríž preložený a ním ustavične do stromov zadierali, nemohli sa skoro ďalej dostať, lebo do ktorého buka rebríkom zavadili, ten najprv zoťali a tak sa len pomaly k suchému buku približovali. Svojím krikom a lomozom vyplašili hada, ktorý pred nimi chytro utekal, sem i tam sa plaziac po zemi, a pred nimi sa schoval.

Keď najmúdrejší z nich videl hada utekať, zvolal:

— Chlapi! Takto sa s rebríkom nedostaneme skoro k buku. Ale obráťte vy rebrík koncom na predok a ako sa tento šmyčiar šmýči (had šmýka), tak sa aj vy s rebríkom šmýčte!

Táto rada sa všetkým zaľúbila a poslúchli ju. Potom im už z cesty rýchlejšie ubývalo a o dosť krátky čas došli až k starému, suchému buku, kde videli ďatľa, ako práve vletel do diery.

Naradovaní, že našli, čo hľadali, pristavili horko-ťažko dlhý rebrík k buku a začali sa po ňom hore štverať. Ale čo naplat, keď rebrík ďaleko nedočahoval k diere! Zase sa uradili, že si na hornom konci rebríka chlap na chlapa postávajú a ten najvyšší vtáka z diery vyberie.

Keď už ten najvyšší bol až pri samej diere, strčil ruku dnu a zvolal:

— Už ho mám!

Ale ten najspodnejší bol velmi všetečný a chcel vidieť, čo to bolo v tej diere, zdvihol hlavu, nohy sa mu zošmykli, spadol dolu a všetci, ktorí na jeho pleciach jeden nad druhým stáli, zleteli za ním a málo chýbalo, že sa nepozabíjali. Ten najvyšší však zostal visieť za ruku, vstrčenú do diery, a kričal, čo mu hrdlo stačilo:

— Ručička, ruka moja! Pomáhajte mi, ináč zhyniem!

Chlapi, okolo buka rozostavení, nevedeli si inej rady, ako že zdola hádzali hore svoje obušky, aby zacviknutú ruku z diery vyrazili. Ale všetko nadarmo, leda čo mu tylcami^[8] hlavu dotĺkli.

Naposledy sa pochlapil vlastný brat toho za ruku visiaceho. Popľul si ruky a vyhodil svoj obuštek takou silou dovysoka, že vyletel hodne vyše bratovej hlavy, tam sa zvrtol a ostrím padol na jeho ruku tak, že ju hneď uťal. Brat zletel z buka, odbehnúc uťatú dlaň v diere.

Keď sa zo zeme horko-ťažko pozbieral a vydýchol si, pochválil brata a riekol:

— Čo je brat, už je len brat! Lebo ten ti predsa len najlepšie spomôže.

Po takej nehode vrátili sa domov a že im na kostol priletúvali straky a vrany a mnoho dier doň vyzobali, nepotrebovali doň ani svetlo nosiť. Ale jedného rána videli ho celý na hromade.