ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol raz jeden veľmi chudobný otec, ktorý mal troch synov. Keď sa už od nedostatku a biedy nemal kam podieť, zavolal si synov a riekol im:

— Synovia moji, veľmi rád vás všetkých, ale vidíte sami, nevyžijeme z tej škvaročky roličiek, ktoré máme. A čo ako mi vás ľúto, musíte ísť do sveta, aby ste si tam poctivou službou a prácou živnosť nadobývali.

Synovia riekli:

— A veru pravdu máte, otecko. Doma nemáme pri čom robiť, iní nám zárobku nedajú. Načo by sme doma darmo zaháľali, biedu treli a vám ešte na bremeno padali. Pôjdeme svetom a tam sa už nájde pre nás robota i živnosť.

Rozlúčili sa tedy s otcom a vybrali sa do sveta. Ako tak čerstvo cestou kráčali, cez polia a cez lúky, prišli do jednej hory, kde sa cesta na troje rozchádzala. Bratia tu zastali a na tom sa uzhovorili, že každý z nich pôjde inou cestou a o rok a deň zase sa na tom mieste zídu, kde sa tie tri cesty tu v hore schádzajú. Rozišli sa tedy, keď sa najprv pekne po bratsky rozlúčili.

Ako tak najstarší, cestou vľavo sa odrážajúcou, rezko ďalej kráča, postretol ho starý, šedivý muž a spýtal sa ho:

— Kam ideš?

— A veru si ja idem službu hľadať, riekol šuhaj, lebo sme traja bratia a otca máme chudobného, pri ktorom sa vyživiť nemôžeme a jemu na bremeno doma ostávať nechceme.

Starček mu riekol:

— Keď službu hľadáš, nemusíš ďaleko chodiť a nájdeš dobrú službu aj u mňa. Robotou ťa obťažovať nebudem, lebo budeš len to robiť, čo sa tebe bude chcieť. Len nesmieš nič inšieho hovoriť, a keby sa ti kto ako prihováral alebo na čokoľvek pýtal, ako „My traja bratia“. Ak sa statočne zadržíš a môj príkaz zachováš, o rok ťa s bohatou výplatou prepustím.

Šuhaj sľúbil a starček mu ukázal chodník, po ktorom potrafí do jeho domu. Šuhaj čerstvo kráčal chodníkom, až prišiel k veľkému zámku, kde sa brána pred ním otvorila. Vkročil do dvora a tam ho už ten starec čakal a zaviedol do izby, v ktorej mal za rok bývať a za celý ten čas nič inšie nehovoriť ako „My traja bratia“. Ostatne ale po tej čiastke zámku, v ktorej bola jeho izba, mohol slobodne chodiť a robiť, čo sám chcel.

Stredný brat, sotva ušiel kus cesty od toho miesta, kde sa s ostatnými bratmi rozlúčil, postretol v hore toho istého starého, šedivého človeka, ktorý sa ho pýtal:

— Kam ideš?

— A veru, dedko, — rečie šuhaj, — idem si službu hľadať, lebo sme traja bratia a otca máme chudobného, ktorý ledva sám seba vyživí, a my mu nechceme padať na bremeno.

— Keď je len to, — povedal starý človek, — tak nemusíš ďaleko chodiť, ale pristaň ku mne do služby. Ťažkou robotou ťa nebudem unúvať, len za celý rok nesmieš inšieho preriecť, keby sa ti kto ako prihováral a na čokoľvek vypytoval, ako „Za mech sečky“. Keď sa dobre zadržíš, o rok ťa s bohatou plácou prepustím.

Mladšiemu bratovi sa taká služba veľmi zaľúbila a prisľúbil starému človeku, že pôjde k nemu slúžiť a dľa rozkazu sa zachová. Starý človek mu ukázal chodník a riekol mu, aby len tým chodníkom šiel, že dôjde k jeho domu. Ako sa tak šuhaj chodníkom uberal, prišiel i on k tomu istému zámku, ale k druhej bráne, ktorá sa pred ním otvorila, a tam na dvore starý človek už naňho čakal, izbu na bývanie mu ukázal a riekol mu, aby v tej čiastke zámku chodil slobodne, kade chce, a robil, čo sa mu bude ľúbiť. Len aby do roka iného neprehovoril ako „Za mech sečky“.

S tým starý človek odišiel.

Ako sa najmladší brat so staršími rozlúčil a svojou cestou ďalej do hory kráčal, stretol aj tohto ten starý, šedivý človek a pýtal sa ho:

— Kam ideš?

— Ach, dedko, — rečie ten najmladší, — veru si ja idem službu hľadať, lebo my sme traja bratia a máme otca tak chudobného, že sa ledva sám uživí, a my mu nesmieme na bremeno padať.

— Keď je len to, — povedá starý človek, — tak nemusíš ďaleko chodiť, ale pristaň na službu ku mne. Robotou ťa žiadnou trápiť nebudem, len za celý rok nesmieš inšieho prehovoriť, a čo by sa ti kto ako prihováral a na čokoľvek sa vypytoval, len: „Nedbám“. A keď sa dobre zadržíš za celý rok, s bohatou výplatou môžeš ísť domov.

Šuhaj s radosťou pristal na takú ľahkú službu. Starček mu ukázal chodník, po ktorom dôjde k jeho domu. Najmladší brat uháňal po peknom chodníku, hustou horou, až prišiel k tomu istému zámku, lenže zase k inej bráne. Tá sa pred ním otvorila a starček naňho už vo dvore čakal, izbu na bývanie mu ukázal a riekol, že po tej čiastke zámku slobodne môže chodiť a robiť, čo sa mu ľúbi. Len aby za celý rok nič inšieho nepreriekol, len „Nedbám“. Potom šuhaja tam nechal.

Tak boli všetci traja bratia v jednom zámku a jeden o druhom nevedeli. Každý sa vo svojej čiastke zámku bavil, ako vedel, a nič iného ani jeden neprehovoril, ako každý to, čo mu starý človek prikázal. Jedla mali do sýtosti i šaty pekné. I bavili sa po izbách a po dvore, lenže zabudli svoju reč, lebo keď jeden ustavične len „My traja bratia“, druhý „Za mech sečky“ a tretí „Nedbám“ deň po dni hovorili, naposledy tak na to navykli, že iného ani hovoriť nevedeli. Ani sami nevedeli, ako chytro sa minul ten rok služby, keď tu prišiel starý, šedivý človek k najstaršiemu bratovi a riekol mu:

— Dobre si sa držal. Čas služby sa ti minul. Tu máš mešec dukátov a choď v božom mene domov.

Ten sa dedkovi poklonou a bozkaním ruky pekne poďakoval, strčil mešec dukátov do vrecka a chodníkom, ktorým bol prišiel, ponáhľal sa na cestu, kde sa bol pred rokom s bratmi rozišiel.

Starý človek pochválil a mešcom dukátov odmenil aj stredného a konečne aj najmladšieho brata a jedného po druhom prepustil domov.

Sotva došiel najstarší na to miesto, kde sa pred rokom s bratmi rozišiel, došiel ta aj stredný a za tým najmladší. Miesto toho, aby sa boli pekne uvítali a svoje skúsenosti si vyrozprávali, hovorili len jeden po druhom:

— My traja bratia.

— Za mech sečky.

— Nedbám, — lebo ostatné hovoriť zabudli. Len si poukazovali jeden druhému mešce plné dukátov a potom veselo kráčali domov.

Domov došli už hodne pozde večer. Otec sa im veľmi zaradoval, keď ich videl. Ale keď iného nehovorili, len čo v tom zámku za celý rok hovoriť smeli, naľakal sa toho otec, lebo si myslel, že sú na rozume pošinutí. Ale keď videl hromadu dukátov, ktoré na stôl povysýpali, bol jeho strach ešte väčší, lebo neďaleko jeho chalupy našli ľudia zabitého a orabovaného žida. I zľakol sa otec, že to snáď jeho synovia vykonali.

A skutočne, ešte v tú noc hľadali hajdúsi a obecní sluhovia po dedine, či by dajaké stopy tej vraždy nenašli. Keď prišli do izby k tým trom bratom a videli na stole dukáty, hneď všetkých troch pojali so sebou a doviedli ich k pánom. Tam sa pýtali najstaršieho:

— Kto zabil toho žida?

A on odpovedal:

— My traja bratia.

Na to sa pýtali stredného:

— A prečo ste ho zabili?

On riekol:

— Za mech sečky.

Páni riekli:

— Tak tedy za to odvisnete na šibenici.

Na čo najmladší odpovedal:

— Nedbám.

Zavreli ich teda do žalára a na druhý deň ich mali vešať.

Keď sa už blížila hodina ich smrti, doviedli sedliaci z hôr zbojníkov a u tých sa našli veci, ktoré rodina zabitého žida poznala, že boli jeho majetkom. Keď zbojníci tajiť nemohli, priznali sa, a tak vyšla nevinnosť troch bratov najavo. A oni zase dostali reč a vyrozprávali všetko, čo sa s nimi stalo. Páni ich vyhlásili po celom kraji za nevinných, ale opravdivých zbojníkov dali odpraviť.

Naradovaný otec si vyobjímal svojich synov a žil s nimi až do smrti a oni ho statočne opatrovali, potom sa všetci poženili a žili dlho šťastne a žijú až dosiaľ, ak neumreli.