ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako Slovák vypočúva z vtáčieho spevu slovenský text, tak iným národom každému tiež v jeho materčine títo okrídlení miláčkovia ľudu spievajú.

Prepelica na jar „volá“:

— Poďte plieť! Poďte plieť!

V lete, keď obilie dozrieva:

— Poďte žať! Poďte žať!

Raz v lete prišiel sedliak v nedeľu popoludní i so synom k žitu a riekol:

— Synku, žito je zrelé, choď k susedovi, aby nám ho zajtra zožal.

V žite bola aj prepelica s kuriatkami. Tieto sa sedliakovej reči naľakali a riekli:

— Mamka, ujdime! Sedliak dá žito zožať, aby nás tu nenašli a nepobili.

Prepelica riekla mladým:

— Nebojte sa, ešte nás nevyženú!

Na druhý deň pred večerom prišiel zase sedliak k žitu a vidiac ho nezožaté, riekol synovi:

— Synku, choď k strýcovi, aby nám to žito zajtra zožal.

Mladé prepelice hneď chceli zo žita utekať, ale stará im riekla:

— Neutekajte! Ešte máme dosť času.

Na tretí deň zase prišiel sedliak i so synom a že bolo žito ešte hore koncom, riekol:

— Synku, ráno sa dáme do žita, lebo by nám prezrelo a vypršalo.

Až teraz riekla prepelica:

— Deti! Už sa musíme obzrieť po inom mieste, lebo keď sa sedliak strojí sám do žatvy, aj príde.

A tak sa ukryli prepelice v inom hone do zeleného ovsa.

*

Pinka volá po Mateji:

— Nevideli ste tu svätého Mateja?

Čierny drozd nadáva plavému:

— Pes Valach! Pes Valach!

Plavý drozd zase podľa toho pravidla, že aký vitaj, taký bodaj zdrav, nadáva čiernemu:

— Cigáň čierny!

Divý holub si takto spieva:

Lastovička je akýmsi posvätným vtákom na Slovensku. Jej hniezdo pokaziť alebo lastovičku zabiť pokladá sa za hriech. Dievčatá, keď na jar prvú lastovičku vidia, bežia sa na potok umyť, aby boli švárne, čerstvé a zdravé. Včasráno šveholí lastovička spopod strechy:

Tomu,kto sa berie do práce, ktorá jeho sily prevyšuje, alebo tomu, kto sa nad iných vypína, privoláva lastovička:

Vrabec býva v lete, keď má všade dosť potravy, veľmi samopašný a ako pyšný zeman vysmieva sa sedliakovi:

Ale v zime, keď nastáva pre vrabca dlhý pôst, skrotne a obletujúc stodolu, pokorným žobravým čvirikaním víta sedliaka, ktorého len na posmech mal v lete.

— Dobrý strýc! Dobrý strýc!

Na Boci v Liptovskej stolici nieto vrabcov. Za starodávna bol sa kedysi vrabec hriechu na lastovičke dopustil a ublížil jej, preto, bojac sa zaslúženej pomsty, viac na svojich potulkách do tohto chotára ani nepáchne. I v bošáckych kopaniciach v honoch „Novej hory“ vrabcov nevídať, lebo tam sú samé lúky a len málo obilia sa seje. Preto sa vrabcom ťaží ta doletúvať a radšej zostávajú na doline.

Ako je známe, má vrabec, keď mu žiadne nebezpečenstvo nehrozí, mnoho smelosti a počína si veľmi hrdo. Len ich pozorujme v rákoši, keď sa ich celý kŕdeľ usadí na plot. Čo tu čvirikania, chvastania, vypínavosti, sem i tam sa zvŕtania. Ale keď zbadajú zďaleka letiaceho kršiaka, hneď sa všetci popchajú do plota medzi tŕnie a utíchnu, akoby všetci razom boli zanemeli. Po hodnej chvíli vytrpených úzkostí, keď myslia, že ich kršiak nespozoroval a ďalej odletel, ohlási sa najprv najsmelší z plota:

— Živýs’?

— Živ, živ! — odpovie mu iný veselo.

— Byl tu čert?

— Byl, byl, len včil.

Ubezpečení, že im skaza nehrozí, povyletujú zase na plot, aby sa vo veselej vrave jeden druhému pochválili, akí smelí a srdnatí boli.

Zo spomenutej vrabčej rozpravy poznať, že nečvirikajú čisto slovensky, ale slovenčinu tuho miešajú s češtinou. Nie div, lebo Bošácka dolina na Slovensku vychádza svojím počiatkom do Moravy, a síce jedným ramenom k Brezovej pod Lopeníkom a druhým k Vyškovcu, a tak sa vrabce na svojich potulkách ľahko mohli priučiť počeštenej slovenčine.

Vlha (žlna), ktorá aj na Slovensku pozná tú divotvornú zelinku, čo zahlobené drevené kliny vyráža a zámky otvára, „fujaruje“ z orecha:

alebo:

Straka „rapotaním“ oznamuje príchod hosťov. Komu ukazujú „straku na kole“, málo sa z toho poteší, lebo také sľuby zostávajú nesplnené. Keď sa zíde straka s kavkou pri zdochnutom koňovi, potrasie chvostom a zarapoce:

— Čí je toto kôň?

Na čo kavka vážne zakráka:

— Náš! Náš!

Že je hus tak márnomyseľná a do seba zaľúbená a húser^[7] tak bezohľadný a nezdvorilý, by sme ani nevedeli, keby slovenský ľud nebol počul tento rozhovor:

Hus: — Pekná som! Švárna som!

Húser: — Ale dávno to! Dávno to!

Nieto domku, v ktorom by nemali aspoň jednu sliepku. Za slepačie vajcia kupúvajú si ženičky soľ, korenie a iné maličkosti.

Kikiríkajúca sliepka veští domu nešťastie, preto takej sliepky v dome netrpia, ale ju predajú. Kotkodákajúca, s vajcom na hniezdo idúca sliepka takto sa chváli:

U pospolitého ľudu slovenského je všeobecne rozšírený náhľad, že pri upotrebení istých magických zelín možno rozumieť nielen spevu a reči vtákov, ale aj reči iných zvierat, ba aj rastlín, ktoré v jánsku noc samy oznamujú „vedomníkom“ a „vedomkyniam“ svoju liečivú alebo čarodejnú moc. Ešte v prvej polovici minulého storočia bol v Trenčíne na smrť odsúdený jeden bosorák,ktorý sa na svoje nešťastie chválil, že jemu každá zelina sama oznamuje, na čo je dobrá. Vyššie uvedenou ukážkou chcel som len na to upozorniť, že Slováci aj dnes ešte rozumejú spevu a hlasu vtáčiemu.