Bošáckou dolinou

Jeden kopaničiar mal veľmi strážneho a poslušného psa. Raz sa s ním vybral do hôr a pes na jednom mieste bez všetkého rozkazu začal kutať a kam kutal, tam kutal, až vykutal veľký poklad.

Kopaničiar poklad poodnášal domov a stal sa z neho bohatý gazda. Psa zo samej vďačnosti veľmi dobre choval a keď ostarel, opatroval ho. Naposledy ale pes predsa zdochol. Kopaničiar ho nechcel len tak ledabolo pod jabloň zahrabať, ale mu spravil z dosák truhlu a v noci ho tajne na cinteri medzi hroby pochoval.

Hrobár ale nezadlho zbadal ten nový hrob, ktorý on nekopal ani nezahŕňal. Hrob vykopali a našli tam v truhle psa. Z toho povstal veľký hluk po celej dedine. Občanov i z dediny i z kopaníc zvolávali na obecný dom, aby sa šli podívať na toho psa, či by sa nedalo dosvedčiť, čí to bol pes.

I poznali kopaničiari toho psa a povedali, že to bol Janov spod Sokolej Skaly. Docitovali tedy kopaničiara Jana spod Sokolej Skaly na faru, kde sa ho farár pýtal:

— Jano, je to tvoj pes?

— Je, — povedal Jano, — ale to nebol pes ako pes.

— Nuž, ty nikto, ty naničhodník, ako si sa opovážil psa pochovať na cinteri? — hovoril farár.

— Prosím ponížene, — riekol Jano, — to bol pes.

— Nuž však ťa ja naučím psov pochovávať! — kričal farár. — Ako si sa opovážil dohnusiť svätý cinter pochovaním zdochlého psa!

— Ale, — hovorí Jano, — veď ten pes poručil na kostol sto zlatých, pánu farárovi sto zlatých, pánu kaplánovi dvadsať zlatých, pánu organistovi desať zlatých, kostolníkom desať zlatých a mendíkom jednu zlatku. — A tu ukázal i vyčítal hneď peniaze na stôl.

— To je inšie! — riekol ukrotený farár a dal aj zazvoniť a hrob vykropil, psa zas tam uložili a bolo dobre.