ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Juro Kvasnica vždy hundral, že sa musí po horách vláčiť, s drevom pechoriť, v slote i v blate, v snehu a mraze len von z domu sa po ťažkej robote zarážať a žena si len doma sedí. Raz povedal žene:

— Ej, ženo, veru to neni po pravde a s kostolným poriadkom, že ja musím deň po dni von z domu ťažké roboty konať, a ty ako pečiarka^[21] sedíš doma a celá tvoja robota proti mojej je len taká hračka-papračka!

— Už len toľko nehundri, — hovorí žena, — keď je moja robota proti tvojej len hračka-papračka, zostaň zajtra doma, opatri dieťa a teľa, zmúť smotanu a napeč chleba, a ja pôjdem s vozom do hory na drevo.

— Nevídali, — povedá Juro, — taká robota, akú mi na zajtra nakladáš, bude pre mňa ako slávnostný odpočinok. Dieťa ľahko nachovám, teľa opatrím, smotanu zmútim a chleba napečiem, od toho ešte nikto mozole nedostal, ani sa pritom neupachtil. Ale ako sa tebe bude ľúbiť dreva nazotínať, na voz naložiť, domov doviezť a zase doma z voza poskladať, aby ti voľajako ruky a nohy nedolámalo?

— No, len sa ty o mňa nestaraj, — povedala so smiechom žena, — zajtra si tedy zameníme robotu. Ja budem robiť chlapskú a ty ženskú. Uvidíme, ktorá bude lepšie spravená.

Ráno sa žena vystrojila s vozom na lichve do hory, vzala si do uzlíka chleba a kúštik slaniny, priviazala na rebrinu sekeru a pílku a vytiahla zo dvora. Muž za ženou bránu zavrel a že dieťa ešte v kolíske spalo, ľahol si ešte raz do postele. Vraj dosť času na tú ženskú robotu.

Už bolo slnko hodne vysoko, keď vstal, lebo ho dieťa krikom zobudilo. Kolísku s dieťaťom pritiahol ku korytu, dieťa nachystanou kašičkou trošku nakŕmil, a že teľa v stajni ručalo, vybehol za ním. Aby mal od neho na celý deň pokoj, vzal ho na ruky, vyniesol na poval a tam ho pri hŕbe otavy povrázkom o hradu uviazal, aby žralo, koľko sa mu bude chcieť.

Zbehol dolu z povaly, uviazal si popruhami plný mútovník^[22] na chrbát, vysúkal rukávy, jednou nohou kolísku kolísal a rukami cesto zarábal v koryte. Ako sa tak kolísaním nohou a miesením cesta rukami sem-tam metal a hádzal, až mu pot na čelo vystupoval, natriasal sa mu aj mútovník na chrbte a smotana sa pomaly v hrčky masla zrážala. Ale vtom sa mu kolíska prekotila, dieťa vypadlo a prizabilo sa. Naľakaný chcel dieťa zodvihnúť a ako sa nahol, vypadol mu cez topárku^[23] vrchnák z mútovníka, smotana sa mu vyliala do cesta a on, chtiac v tom pomykove ešte horšiemu predísť, zavadil o koryto, prevalil ho a cesto so smotanou sa po dlážke rozlialo.

— Čo si hriešny človek počnem? — nariekal Juro Kvasnica. — Dieťa leží ako mŕtve, ani sa nehýbe, smotana je vyliata a cesto vykydnuté. Čo mi len žena povie, keď sa vráti? Tak ma nesmie tu nájsť. Len keby som napochytre vedel, ako by ju udobril, aby mi nenadala do sprostých Jurov a do vlasov sa mi nenanosila, keď sa vráti.

I prišlo mu na myseľ, že jeho žena velmi ľúbi smažené ryby. Schytil obuštek, odbehol aj dieťa na zemi rozpľaštené a k sebe prichádzajúce, rozliatu smotanu a vykydnuté cesto, zavrel chalupu a utekal vyše dediny k hlbokej tôni, kde koľko ráz videl veľké ryby plávať. Myslel, že sa mu podarí daktorú obuškom trafiť a zabiť. Tam, pod starou vŕbou na brehu potoka, nad tou tôňou zastal a ticho striehol, až sa nejaká ryba ukáže. Nečakal dlho, lebo z hlbiny vyplával celý kŕdeľ hodných rýb a len pomaličky plávali hore prúdom. Juro obuškom do tej najväčšej namieril a po nej hodil, ale ju netrafil. Ryby sa rozutekali a obuštek odpadol na hlboké dno tône, že ho ani vídať nebolo.

— Tu máš, čerte, kropáč! — zvolal Juro. — Ešte toho mi bolo treba, aby som ani ryby nedostal, aj o obuštek prišiel ako pes o chvost! Myslel, že ho nikto nevidí, vyzliekol sa do naha, uložil šaty pri vŕbe a skočil do tône, aby tam na dne obuštek namacal a na breh vyniesol.

Na to všetko sa díval akýsi tulák spoza hlohového kríčka a keď Juro skočil do vody, tulák priskočil k vŕbe, uchytil všetky šaty a hybaj, kade ľahšie cez kroviny do blízkej bučiny, že po ňom ani smradu nezostalo.

Juro na prvé pohrúženie nenamacal obuštek na dne a aby sa nezatopil, musel hlavu vystrčiť nad vodu, tam sa dobre nadýchať a zase sa pohrúžiť a obuštek hľadať. Tak to musel viac ráz urobiť a že mal plnú hlavu starostí o obuštek a oči plné vody, ani sa nedíval na breh, kde mal šaty zložené. Konečne sa mu podarilo obuštek našmátrať a na breh vyniesť. Ale tu ho zas nové nešťastie čakalo: lebo po jeho šatách nebolo ani znaku.

— Už je to len pravda, — povedá, — že jedno nešťastie nikdy samo nechodieva! Čo si počnem bez šiat? Ako sa domov dostanem? Takto, ako som, nemôžem domov ísť, na posmech a na potupu sveta!

Ale že, zakiaľ mal klobúk, nenosieval pod ním sečku, prebleskla mu aj teraz šťastná myšlienka, ako sa dostane domov bez toho, aby na ňom bola čo len jedna niť zo šiat, a aby predsa nebol nahý ako novonarodené dieťa. Hneď niže tej hlbokej tône bolo pramenisté miesto, na ktorom sa bujno rozrastal deváseľ.^[24] Z toho natrhal najväčších lopúchov, poobkladal sa nimi a z vŕbového prútia nakrútenými húžvami to lopúšie okolo seba poobväzoval. Vyzeral v tomto kroji asi tak, že by ho ani vlastná matka, ani žena neboli poznali, ale mu to predsa nahradilo šaty.

Takto olopúchovaný zakrádal sa dolu potokom pomedzi vrbiny k dedine, tam zase poza ploty a poza humná, aby sa ho ľudia nenaľakali alebo za hastrmana ho nedržali. Obuštek nesúc v hrsti, dostal sa šťastne domov.

Ale horkýže šťastne! Lebo sotva vkročil do dvora, videl na násype roztiahnuté zabité teľa, ktoré sa akosi na povale odtrhlo, dolu zbrčkovalo a tam si väzy zlomilo.

— Ach, ja prenešťastný človek! — nariekal Juro. — Čo mi len žena povie, keď sa vráti?

Ani to dobre nedopovedal, bolo počuť za bránou plieskanie biča. A to už Jurova žena ťahala s fúrou dreva z hory domov. Vidiac muža lopúším poobväzovaného, zalomila rukami a riekla:

— Čo si? Kto si?

— Ach, ženo, — zvolal Juro, — čo ma ani ty neznáš?

— Čo si sa zblaznel? — pýtala sa žena.

— Veru by nebol div, keby sa bol dočista zblaznel, — povedá Juro. — A keby mi ani za mak zdravého rozumu nebolo zostalo nad toľkým nešťastím, ktoré ma od rána naháňa. Dieťa je doráňané, teľa zabité, smotana sa mi rozliala, cesto sa mi vykydlo a keď som ti chcel obuškom v tôni rybu zabiť, akýsi kmín mi ukradol všetky šaty, že som sa musel do lopúšia zaodieť a tak poza humná domov dostať.

Keď žena videla, čo sa všetko porobilo, skoro od žiaľu zomrela. Najprv ratovala dieťa, poumývala ho a nakŕmila, utíšila a do kolísky uložila. Našťastie nebolo tak dozarážané, ako sa na prvý pohľad zdalo, ale skoro prišlo k sebe. Juro sa chytro v komore obliekol a pomáhal žene lopatou cesto a smotanu zo zeme zbierať a dlážku očistiť. Teľa odrali, kožu dali garbiarovi a mäso darovali Cigáňom. Keď si Juro zaslúženú kapitolu od ženy mlčky a skrúšene vypočul a ani slovíčkom odhovárať sa neopovážil, potom jej povedal:

— Nikdy viac sa ja na ženskú robotu chytať nebudem!