ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raz, keď bola veľká neúroda a preto bieda a psota po dedinách a po mestách, chodievali ľudia z jednej dediny k mlynárovi a požičiavali si po štvrtke zbožia na chlieb. Práve vtedy doviezol jeden lepší gazda aj so synom zbožie do mlyna a keď syn počul, že si tí chudobní len po štvrtke zbožia požičiavajú, pýtal sa otca:

— Tatko, prečo si tí ľudia len po štvrtke požičiavajú? Však je to tak málo, že im to do nového ani na zásmažky nebude dosť, nie že by si z toho chleba napiekli!

— To, synku, preto robia, — odpovedal otec, — že je veľká psota a boja sa, že keby si viac požičali a viac sa zadĺžili, po žatve by sa ani vyplatiť nemohli.

— Ba ozaj, — hovorí syn, — čo je to len tá psota, keď ju ľudia na všetky strany spomínajú, tak sa jej boja a tak sa ustavične na ňu žalujú? Ja som ešte nikdy psoty nevidel, ani jej neznám.

— Ani si jej, synku, nežiadaj poznať, — hovorí otec, — lebo keby ťa raz popadla, tak ľahko ťa nepopustí.

— Ej, tatko, — povedá syn, — ja tú psotu predsa chcem poznať a pôjdem si ju hľadať. Ak ju nájdem, kúpim si ju a uvidíte, že mi nič nevykoná, lebo ja sa jej nebojím.

— Len sa ty, synku, neblázni, — rečie otec, — lebo sa psoty naposledy ľahko dovoláš, ale potom sa jej tak chytro nestrasieš. Maj tedy rozum, aby si kedysi nemusel trpko banovať!

Syn nič viac o psote nehovoril, len mu to v hlave vŕtalo, ako by si čím najľahšie mohol nasporiť peňazí na cestu, lebo si pevno umienil, že pôjde psotu hľadať, a keď ju nájde, že ju kúpi. Čo mohol v dome uchytiť, uchytil, židom predal, lebo čo priekupník kupuje za lacný peniaz, nikdy sa nepýta, kde to predávajúci vzal. Keď mu otec dal pár groší či do mesta idúcemu, či na tabak, to všetko do mieška ukladal a len stĺkal a zbíjal dohromady peniaze a každý večer ich tajne čítal, či ich už bude dosť na cestu do sveta a na kúpenie psoty.

Po čase mal už plný mešec peňazí, že sa už doňho ani viac vpratať nemohlo. Vybral si tedy najlepšie šaty, opásal sa otcovým koženým opaskom a peniaze doň vložil, prevesil si cez plece hodnú kapsu napratanú chlebom a hodným rezňom slaniny a vykradol sa tajne v noci z domu — do sveta psotu hľadať.

Že bolo mesačno a teplo, aj nocou sa mu dobre kráčalo, a keď ustal, sadol si pri chodníku na kraj role a tam sediačky chutno si pospal.

Keď sa zobudil, práve slniečko vychádzalo a on si zajedol chleba a slaniny a pustil sa cestou ďalej. Tak už prešiel cez tri chotáre, až sa dostal do peknej doliny v horách, cez ktorú pretekal veľký potok, a po obidvoch brehoch potoka boli pekné vrbiny a jelšiny a za nimi krásne lúky. Ale za lúkami vypínali sa husté skalnaté hory. Tu ho stretol jeden vandrovný tovariš s batôžkom na chrbte a s podivne poskrúcanou a pospletanou palicou v ruke a prihovoril sa mu:

— Pánboh daj dobrý deň, kamarát! Kam ideš?

— Bodaj zdrav bol! — odpovedá mládenec, — idem do sveta psotu hľadať, ak sa budem môcť pojednať, aj ju kúpiť. Lebo, vieš, ľudia u nás mnoho psotu spomínajú a ja jej nemám, ani som jej jakživ nevidel, preto ju chcem vyhľadať a kúpiť.

— Ak je len to, čo ťa do sveta ťahá, — povedal vandrovný, — v tom ti ja veľmi ľahko pomôžem. Len poď so mnou, ja ti ukážem, kde je psota a kde ju dozaista nájdeš.

Mládenec sa veľmi zaradoval, že nemusí ďaleko do sveta chodiť, ale psotu nablízku nájde. Šiel tedy s vandrovným k jednej vŕbe naklonenej nad hlbočinou potoka. Tu zastali a vandrovný riekol:

— Na dne tejto hlbočiny leží psota. Tam ju naisto nájdeš, keď sa vyzlečieš, do hlbočiny skočíš, tam sa pohrúžiš, rukami po dne pošmátraš a ona ti sama vbehne pod ruky. Len ju dobre drž a nepúšťaj, aby sa ti zase nevyšmykla.

Mládenec sa povyzliekal, šaty, opasok a kapsu poukladal pod vŕbou na hromadu a bez dlhého rozmýšľania skočil do hlbočiny a tam sa zahrúžil. Ešte ani dobre do vody nedoskočil, uchytil vandrovný jeho šaty, opasok s peniazmi a kapsu s chlebom a slaninou a poradil sa čo najlepšie s utekáčom.^[15] Medzitým, čo mládenec po dne hlbočiny rukami šmátral po psote, bol už vandrovný v hore. Keď mládenec pod vodou nemohol dlhšie bez dýchania vydržať, nadskočil, aby sa dostal aspoň hlavou von z vody a tam sa nadýchal. Tu videl, že pod vŕbou ani jeho šiat, ani vandrovného niet. Vyliezol tedy z vody a kričal, čo mu hrdlo stačilo:

— Hoj, kamarát, kde si, hoj!

Ale kamarát sa neohlasoval, lebo už iste bol až tam, kde loj kopú.

Za chvíľu ešte náš mládenec vykrikoval a čakal, či si snáď ten kamarát len žart s ním nespravil. Ale keď ten nič nechodil, ani sa neohlasoval, poznal, že sa dostal do pazúrov prefíkaného šibala.

— Čo teraz? — hovorí mládenec. — Tak, ako ma boh stvoril, nemôžem sa ľuďom na oči ukázať, lebo by sa mi za celý môj život vysmievali.

Umienil si tedy, že tu vo vrbine dočká do večera, potom nocou sa vydá na cestu, aby ho nikto nevidel. Tak trčal za dva dni ukrytý tu v kríčkoch, tam zase v raži na poli a na tretiu noc sa dostal domov nahý, dodriapaný, zamazaný a vyhladovený.

— Kdes’ bol? Kams’ podel šaty? Čo sa s tebou porobilo? — pýtal sa ho otec, naľakaný a utrápený nad takto doriadeným synom.

— Ach, tatíčko, — odpovedal mládenec, — bol som psotu hľadať, aby si ju kúpil, a tam ma na ceste jeden vandrovný oklamal, všetky šaty mi ukradol a ušiel a ja som sa len nocou musel zarážať, aby som sa domov dostal.

Nahnevaný otec schytil remeň a začal syna obšívať.

— Či som ti nehovoril, — povedá, — abys’ mal rozum a nepokúšal pána boha a psote dal pokoj! Lebo, keď ju budeš hladať, popadne ťa tak, že ťa nikdy viac nevypustí, ani sa jej nestrasieš.

Mládenec padol na kolená a prosil:

— Ach, nebite ma, tatíčko môj zlatý! Už nikdy viac nepôjdem psotu hľadať a kupovať, lebo jej mám dosť na celý život.

Otcovi predsa len bolo ľúto syna, keď ho videl takého zahanbeného, poníženého a skrúšeného. Viac ho nešľahal, len mu riekol:

— Nech je tedy na tom dosť. Čos’ hľadal, tos’ našiel, len si daj pozor, abys’ ešte horšie nepochodil.