ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ondrej Brečka, vareškár na žihlavníckych kopaniciach, bol kmotrom Cigáňovi Ferovi Činčurinkovi. Brečka chodieval so svojím javorovým tovarom na trhy do blízkeho mesta a skoro vždy sa zastavil u krčmára Sruľa Nadplácaného, aby sa kalíškom tej motolice občerstvil.

Raz sa vybral Brečka z domu bez raňajok s veľkou nošou variech, lyžíc, vahánkov, habariek a iného vareškárskeho tovaru na trh; zastavil sa u Sruľa a vypýtal si dve na tvrdo varené vajcia, že však mu ich na spiatočnej ceste zaplatí. Krčmár mu, ako starému známemu, vďačne uvaril dve vajcia, na ktorých si Brečka pochutnával a k vajciam zahrýzal chleba, čo si z kapsy vytiahol, a potom odišiel na trh.

Na trhu, že tam ešte iných vareškárov nebolo, sa mu všetok tovar na ruvačky-mačky pomíňal a že sa Brečka zišiel s dávnym priateľom z inej dediny, pobavil sa s ním do večera a domov idúc, zabudol zaplatiť krčmárovi za tie dve vajcia.

Tak sa míňal mesiac za mesiacom a rok po roku, čo Brečka za vajcia neplatil, a krčmár ho neupomínal.

Až po siedmich rokoch zastavil Sruľo Brečku pri svojej krčme týmito slovami:

— Ný, Ondrejko, kedy zaplatíte tie dve vajcia, čo ste dávno u mňa zjedli?

Ondrej sa na to už nepamätal a pýtal sa:

— Aké dve vajcia, Sruľko?

Až keď mu krčmár dopodrobna vyrozprával čo, ako a kedy to bolo, udrel sa Ondrej po čele a povedal:

— Joj, Sruľko, pravdu máte. Ja som už na tie dve vajcia celkom zabudol. Ale nič to zato! Tu máte šesták, odrátajte si za tie vajcia a za ostatné mi nalejte tej rasoviny!

Krčmár si rozhrnul ušpinený kabát, zakvačkoval palce rúk pod pazuchy do vesty a ostatnými prstami ustavične preberajúc, riekol:

— Ný! Čo ten šesták? Načo je ten šesták?

Vytiahol palce spod pazúch, vzal kriedu, počal na stole rátať a hovoril:

— Z tých dvoch vajec boli by bývali dve sliepky, za rok by boli naniesli čo len sto vajec, z tých by bolo bývalo sto sliepok, — a tak za sedem rokov bol by krčmár, dľa svojho rátania, toľko mal z tých dvoch vajec, že by sa mu Brečka jakživ nebol mohol vyplatiť.

— Ale aby ste videli, Ondrejko, že vás šanujem, nuž nepýtam od vás všetky, ale mi dáte len sto zlatých a budeme zas dobrí kamaráti. — Takto sa prihováral krčmár vareškárovi.

Ondrejovi nad takouto krčmárovou bezočivosťou od zlosti až žily na čele nabiehali a päste zatínal, až to z neho vyrazilo:

— Ba čerta rohatého ti dám, a nie sto zlatých. Keď nechceš šesták, nedám ti nič, však si ma už mnoho ráz oklamal! — a buchnúc dverami odišiel.

Krčmár sa vareškárovho hnevu nenaľakal, len mu bolo ľúto, že mu vareškár pred svedkami hodne špatne nevynadal, aby ho mohol aj pre urážku na cti zažalovať. Ale vareškára predsa na tých sto zlatých zažaloval.

Keď dostal Ondrej predvolanie k súdu, nebral vec naľahko a chodil s ovesenou hlavou, lebo hovoril, že keď sa dá krčmár do súdu, aj keď pravdu nemá, vyhrá, a keď nevyhrá, aspoň protivnú stránku dlhým vláčením sa do súdu unúva a do mrzutosti a škody privedie.

Ako tak ustaraný vareškár smutný a zamyslený chodil, postretol ho kmotor, Cigáň Fero Činčurinka a spýtal sa ho:

— Pane kmotre! Čo ste taký smutný?

A keď mu vareškár vyrozprával, čo ho trápi, povedal mu Cigáň:

— No, nebojte sa, pane kmotre! Len si vy mňa vezmite za fiškála, keď pôjdete do súdu, a uvidíte, že vyhráte.

Na určený deň dostavil sa vareškár k súdu a vzal si so sebou aj kmotra ako fiškála, ale ten schválne zostal vonku pri dverách.

Krčmár vyrozprával svoju žalobu, vyratoval škodu a prosil, aby mu prisúdili sto zlatých, ktoré by mu bol povinný vareškár zaplatiť.

Vareškár prosil sudcu, že má ťažký jazyk a sám sa brániť nevie, aby na máličko počkal, až jeho fiškál príde. Sudca sa pýtal vareškára:

— Nuž a kdeže máte vášho fiškála?

Vareškár odpovedal, že čochvíľa príde.

Už to čakanie sudcu mrzelo, keď sa dvere otvorili a Cigáň, akoby sotva dych popadal, dobehol dnu a riekol.

— Prosím ponížene za odpustenie, že som sa trošku oneskoril. Ja som fiškálom tomuto poctivému človeku, — a ukázal prstom na vareškára.

Sudca sa usmial a riekol:

— Keď si ty fiškál, kde tak dlho trčíš?

— Pán veľkomožný, — vyhováral sa Cigáň, — varil som hrach a čakal som, až sa dovarí, lebo ho budem rozsievať.

— Ba tvoju kučeravú hlavu! — povedal sudca. — Ký čert to kedy slýchal varený hrach rozsievať! Však ti ten nevzíde!

Cigáň na to odpovedal:

— Pán veľkomožný! Keď môj varený hrach nevzíde — a toť Sruľove dve uvarené vajcia sliepka vysedí?

Sudca dal Cigáňovi za pravdu, krčmára so žalobou odmrštil, ba k zaplateniu útrat ho odsúdil a Cigáňa-fiškála pochválil.