Stesky 2

Len srdce na ten stupeň citomeru zhriať vedieť, kde je, ako mladý chlieb, tak mäkké ono, sladké ako med; chlieb, núdznemu sa ponúkajúci sám vône prívetom: som nakrojený, hľa, nono, synku, vyni zhybák svoj a ukrojže si, odkroj okruch —; med, vytekajúci samovoľne, rýdzo z kalíškov hostiteľky včeličky, by bezprostredne vtiekol osladou trpiteľovi do nahorklých úst —; len, vravím, na ten stupeň teplomeru vzniesť srdce: — a už samo od seba to z neho hrnie čistým úprimnosti výlevom, dobra hojom láskavým a utešeným kvietím krásoty… Ó, srdce všetko je! — Ním pravdiví sme, bárs nás faloš oklamala neraz, že oboľstiť ju cnosť by bola snáď; ním dobrotiví, trebárs denné krivdy by stačili nás stvrdiť na kameň; a ním sme mladí aj, ním vnímaví, nesklátiteľní, — čo jak mnohá mrzkosť na svete pchá sa pod oči nám, — hej, nesklátiteľní krásy ctitelia: bár pokryli nás chladné šediny…