E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Stesky 2

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Erik Bartoš, Barbora Králová, Lenka Andrášová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 257 čitateľov

Čo tak si chodím vlastnom po poli

[25]

Čo tak si chodím vlastnom po poli, než poteší ma, viac ma zabolí. Som prírody vždy býval milovníkom, s ňou radšej obcoval než s ľuďmi snáď: a predsa, jak dnes kráčam za chodníkom, jej klásky-vlásky hladiac dávnym zvykom, bôľ čujem v srdci, v očiach slzy hrať. Tie klásky-vlásky, steblá s lahodou imž povoj oplietla, ach, úrodou sú cudzou! Prenájomca predpojatý tam hospodári sebe samému; on platí mne a záhon jemu platí: len otázka, či záhonu tiež vráti stav tých síl, ktoré v zbierky vezme mu? A tu sa zamračím a oželiem, nie div: kde stojím, dedičná je zem, jejž hrudka každá je mi zlatej váhy; bo na tej zemi pot svoj cedili, ju obrábajúc s láskou, moji drahí, jej všetky svoje venovali snahy, až spočinuli — v tôni mohyly… Ó, otcovizeň moja!… hojný stôl, kde jedal som i v zdraví odrástol… ty za mozole kúpená! i svätá, bo ctihodných čiel posvätil ťa pot. Jak zahrnul bych rád ťa do objatia, nech ľudských ramien stačí obrúčka tá! nuž, aspoň pobozkám tvoj zlatý plod… Tu bolo — dávno! — prečo nie dnes znov? — že prikvitol som k mojim návštevou, kde pšeničku, hej, som ich našiel skladať. Mne ponúkli hneď — k oddychu, vraj, snop. Jak, moji? v robote vy, a ja sadať mám? leňošiť? — nie, nemôžte to žiadať — I nakládol som krížov hodne kôp… Ó, roľa!… Kollár iste v mysli mal ťa tiež, keď k práci usilovnej zval ,na roli dedičnej‘. Ba ty si prvá, jejž patrí prácne úsilie i chuť, a obrana až po ostatnú krv a dych! — veď sám národ potiaľ stojí, trvá, kým nedá si ťa spod nôh vytrhnúť! Jak? tedy blízka pádu rodina, kde prenájomca sa už rozpína? to červ, čo vŕta v základe i tráme, až na korisť si všetko obráti…? Och, odrodilec pluhu ja! Veď ramä to silné dosť!… a možno, dnešok klame, viac osožil bych na tej postati. Nie div, keď smútim pri tom obchode vás, polia milé; veď kde súrodé sú ruky, čo by vás raz opatrili, zavarovali v istej ochrane? Ach, tucha čierna — tá ma i v snách mýli: že vtom, jak i ja sklesnem do mohyly, k vám prítulnosť i láska prestane… Že odhadne i odfrnadlí tón vás, ktorý zreve, udrúc na bubon, a pôjdete z rúk do rúk — strapy hniezda… Môj bože! — taký koniec rodiny, ti oddanej, ej, nezdá sa mi! nezdá: — jak z blankytu by zeme skĺzla hviezda v pominuteľna mračné hlbiny.


[25] Čo tak si chodím vlastnom po poli… (r., SP 1904, str. 785).

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.