ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom, čo som sa bol zabral po rokoch (ej, po dlhých! — bo s hlavou šedivou už miesto niekdy bujnej tmavovlasej, o krátkom dychu miesto valného raz ani sám vzduch, oťaželých tiež nôh, chabých miesto pružných, jeleních hen z čias…), čo som sa tak bol vychytil ponavštevovať radom oné miesta, kam zachádzal som ako mládenec vo šťastných chvíľach, prázdnych trudizne i od všetkých pút voľných, iba v hrudi spräž túžob po tých stanoviskách ich, hneď vypätých, hneď skromných, útulmi na lono zovúcich, sťa po métach by pokročilej cesty životnej, i kde som utkvel potom ako pútnik vše k tela pohove, viac k pôžitku však lačnej duše, všade pred sebou cieľ budúcnosti, kmitajúci sľubne z jej šerých záhybov (— tak skalisko, kde spočívajúc, splna očami som v pôvaboch sa kochal rodiska, vystupujúcich z jeho skvitlých sadov fantómoch^[32] v rúchach paprskových, kým roj anemoniek šeptal do uší mi lásky vzkazy, škovrán slávospev svoj roztáčal mi nad hlavou; zas hoľu, ňouž obraznosť sa moja pásala, ten rozpustilý žrebec; vrchu štít, skaď zalietal som slncu v ústrety vzchádzajúcemu, čujúc slnka vzchod, i v svojej duši tuho zazorenej; dúbravu tobôž s grúňom oproti na pleci s hunkou z mladej smrečiny, čo predišli mi sťaby zaľúbenci dva, na úvratiach svojich zastavší, zamieňajúci úsmev pableskom a tieňom škádliaci sa, v zhovore on hvizdom drozda, ona penicou; i poľan kvetnatú, kde kopŕcala sa moja myseľ detská, až sa tým jej pestrým kvietím cele obrala —: ten šťastlivého žitia vábny obraz; podobne zápač, kde som dumával u bublajúcej studnice, čo blankyt v jej odrážala súmrak, svetlom jej súc, medzitým mne hudbou vlievajúc sa do prázdneho duše kalicha, i lenže dotkla dna sa jeho, zápäť, jak prevzácne by víno iskrenné, i prekypujúc prez okraje mu perlistým šumom sviežich myšlienok; i tichý úval, ktorý tajomníkom bol u srdca mi, s riavou búrlivou, tým neúnavným vzorom snaženia, čo ideály stíhať učila ma, ako ona lapá slnka lúče prstami vlniek chvatkými, v svoj klin jak skočným prúdom z brehov zaberá kvet, krásy korisť; a tak ďalej, ďalej…), — čo takou som sa zahnal návštevou, ku pamätníkom mojej mladosti to, k priateľom jak dávnym, k príbuzným či k nemým svedkom samôt dojemných: vtom došiel som i na to miesto v háji, kam vylietala vrstva bujará za jasných pohôd, kŕdľom motýľov, po kvietí bažným zlatých kratochvíľ, ja členom jej tiež — To je, áno, to! ten samý milý kút, tak prítulný, jak bol by náručím —; ten mierny svah, nenaklonený šikmou plochou v priepasť, lež lahodným skôr stupňom, podnožou, na schode štebľom v postup horlivý —; i čistina tá istá, cudná tak a kľudná, sťaby oko, s podlahou jak baršún, z bylín horských s bledučkým tu i tu kvietkom, — z troch strán obstatá piliermi svrčín, spätých architrávom^[33] ich haluzových ramien, povalu nesúcich vzletnú hájobudovy kams’ do závratnej výše… Hľa, tu znak na jednom stĺpe ešte! od vatry tehdajšej, nami bujne pálenej, čo opiekla ho bola (— Och, že mládež radosti svojej krásny prebytok tak zvečniť musí fľakom!…); ešte vždy šrám tmavý (a či svetlá pamiatka, zachovávaná hájom asnáď schválne?), i zacedený jarky živice (a čiže by to slzy boli preds’ za samopašnou, ale milou chasou: bo príroda má i cit pre mladosť, po osŕkaní krátkom, zacnení si odpustí jej skoro poklesky, i keď sa vzdiali vekom, zvážnelá, že nevracia sa viacej, plače za ňou…?); hej, stopa živá k známkam ostatným kol, verným podnes… Iba na západ, jak odchýleným zriem ho v pamäti, bol šíry otvor v krásne údolie, pomaľované z leta palety, šťavnatých farieb, štetcom z lúčov slnka na nedostižný obraz nádhery, nímž utkvievalo oko, na kvietku jak lúky motýľ zvisá najkrajšom, mlsajúc jeho vnady, pôvaby, a k nemuž duša nám vše prilipla, jak hviezda priľne nebies ku blankytu: tak utešený výhľad… Obzriem sa vtom, bych sa i dnes znova podíval tým oknom voľným na rozkošný obraz: ha! (skríknem, zdúpnuc) kde je výhľad náš? kde hája oblok? — Zatvoril ho kto? var’ búrka v hneve vedľa lomozivšia mu okenicu pričapia? Či noc ho cloní oponou?… však pablesky, hľa, slnečné sťa pavúky by snujú hor’ vo vrcholcoch zlaté pradivo; a nebom plujú chmárky belostné: dňa čŕstve myšlienky — No kde je okno? kde!? Otvorte ho takoj dokorán, kto ste ho zavreli! nech uvidím jak v zrkadle by ešte aspoň raz svoj mladý obličaj… Lež žiaden ruch len tichý povzdych horou — Ach, sám háj, on prichlopil ho! zatarasil navždy! zarástlo štíhlou jedlinou… (Hľa, jak sa časom zmení všetko! Kde prv mach, sťa barančiatka brčky drobnuľký: dnes jedle, smreky! z mäkkej kolísky už obri vzrástli — miera veku nášho… Za vrstvou vrstva, ako za vlnou by vlna tokom žitia v návale nám ponad hlavy: až i zahrnú nás, hnilú vrstvu, ukonané vlny, ta ku spodu, a po nás pohučí si nový život, nezahovoriac ni hláskom o nás…) Škoda výhľadu! Jak odchýlený je mi v pamäti — bol čarokrásny: — Záponka jak hole by jarabá a riasy bohatej, kraj upúšťal sa nadol lahodne, malebné tvoriac stráne s kytkami sťa kvetín, sem-tam chrastí rozmanitých a lesíkov, tu zase záhyby, kde hovejú si v sladkých zátišiach tie naše dedinky, jak ukryté by v zástere tej hračky: až svah rovňou sa rozprestrel, v nív požehnanú pláň, juž prepásala rieka, striebristá akoby stuha… Ponad rieku most; či brnavá to dúha? — Prezeň čeľaď sa s chvatom premáva, tak náhlive, i s výskotom, a ako rozoznať, i odená nie jak v deň robotný, lež sviatočne; kam tiahne? na svadbu snáď? Áno, žatva slávi veseliny po poliach svetlých v smavej nálade; skladajú žitá — Z plavých mračien ich sťa blýskavice kríž-kráž vyráža: nie, kosí mih to v jase slnečnom; a či skôr brnkot piesní, vtačou čo sa rozleteli zrazu?… Čuj! hluk kýsi; var’ rieka hučí, niekde spadol dážď, i príval hrnie? Teraz, ha, zas hvizd! — Ach, viem už, čo to za rušiteľ je tej idyly tu kedys’ roztomilej, pokoja, blaha! — Mostom zhrmel vlak a rušeň spískal —. Tohto čierny dym, on padá sadzou na prírody rýdzosť, i na zlatohlav mysle ľudovej; ich hurt a piskot, ony v rozprávkach zmýlili staré matky, piesní vtač nám rozdurili… Škoda výhľadu, že zarásť musel! Totým oknom slnce nás výletníkov pozdravilo vše, než zapadlo, sa na nás usmejúc tak potuteľne: var’ že vedelo, keď ono zájde, vzíde ešte len tej chase iné — slnko dobrej vôle, bo na tvárach už zhliadlo červánky… A nastal súmrak; ako čierny vták sa na svet zniesol večer, perute roztočiac šíre. Sem však nezletel na toto miesto; bo ho zaplašila staď naša vatra. Táto práskala a blkotala, plaziac jazyky vozvysok plamenné, až vôkol jedle sa zovievali hybkým haluzím; a modrý kúr z nej vstával, posiaty iskrami, jak stĺp, i sa rozstielal po nebi hviezdnom; ja ju ošetroval — A junač kol nej, čaše v praviciach s perlistým vínom, spievať začala tie naše piesne rozkošné: až les precitnul celý, ozývajúc ich; i vatra jakby poskočila bola, za nimi, nad ňou tekajúcimi, sa šinúc vencom ruží červených… Vzkrik, jasot nato; reči, zdravice bez konca-kraja k pocte krásoty, v hold pravde, ideálom na slávu, po ktorých dychtí človek, národ, ľudstvo… Ba rad-radom — ja vatru piloval vtom, vzrušený — i sľuby slávnostné sa ohlásili, sväté prísahy, zaväzujúce k svetlým zásadám, ku predsavzatiam z duší vypučeným, sŕdc uprímaným vrelým búšením, i spečateným v čelách rumencom ni purpur… že tá skromná čistinka mi pozdala sa byť sťa Rütli…^[34] Dnes kde horlivci tí? fakle, horiace tie hlavne, sopky? Teskniac osamote, so slzavým sa okom obzerám kol: kde sú? — Ako? tedy mierny svah ten bol by preds’ len stal sa šikmou plochou im?… Ach, žiaľ! zmĺkli jedni v priepasti, sa mrcha prúdu dajúc zachvátiť; a na výšave iní presedlali i na obludách apokalypsy^[35] strečkujú rodnou roľou, zadláviac, čo skvitlo z nej, či klasím vyhnalo… Och, beda sláve, beda pokoju, ichž príčinou je zrada krvi, ducha! Sám pahriebku len skrovnú ohrebám — a či ju rozhriebsť? rozmiesť?… Ta s ňou! nech na hlavy padá uhlím žeravým, v svedomie štípe iskier žihadly a z posledných síl v sprche zaplanutím na popol spáli našskú ničomnosť!…