Stesky 2

Postrán cesty topole. Pomedzi ne istým smerom, preberajúc v šťastí si, za rána i pod večerom ulietal si, prilietal si kedysi z hniezda, v hniezdo, sokole! Za rána, keď horeli prvým lúčom zapálené, fakľami ich vrchole; večer, hviezd keď mrholenie po nich liece, že jak sviece v kostole pozdali sa k nedeli. Postrán cesty topole. Pomedzi ich štíhle rady, v duši s túhy omlaďou, v pokyn vnady — na vohľady ulietal si; prilietal si z vohľadov, úkoj v duši, sokole! Dnes to bola dievčina, čarokrásna ani zora, k nejž ti prišlo zalietať, bo ťa tiahla lásky šnôra; zajtra zase v rovnej kráse, sestra snáď, ba jej sestra — vidina. Hej-haj, vtedy, sokole! bol si mladý, bystrý, smelý, dorastlých kriel popritom, ktoré keď sa rozleteli, čis’ sa strácal a či vracal, súcitom sšumeli i topole. Zašušťali topole, celou listvou ovrtalou tlieskali ti nárazom: ako diaľou — lásky na lov ulietal si; prilietal si víťazom, hrdopyšný sokole! Ej-haj, dnes už, sokole! starigáň si, ťarbák, bojko, v krielach štrbu, výštipok… Túžobník bár, bár i rojko, vzletíš na piaď, skydneš zápäť — V zármutok odeli sa topole. Nemo stoja topole; lístia len tu i tu šuch i spád… a či to slzy ich? Ni tých nemá, ktorý suchý — Pomedzi ne — po doline (darmo vzdych…) ciepkaj, starý sokole!