SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aký smutný mračný deň!

[36]

Aký smutný mračný deň! mrká už, bár svitlo len? Nechže tmí sa kamdiaľ tuhšie: zapálim si svojej duše svetlú pochodeň! Polia sú jak zodeté, a či je už po lete? Trebárs; skutok okamžitý: rozvijem si srdca city lúčkou v rozkvete! Ticho, hlucho v dúbrave; pošli vtáčky spevavé? S pánombohom! — i spev bude: varyto mi zavše zhudie rovno penkave. Zriedka chvíľa ružaná; z raňajšieho vigana kvieťa, chúďa, večer musí… No a vtáčky spievajú si iba do Jána. Ale kto v cit rozpustiť srdce vie, má v duši svit, piesne dar: i v nepohody zaplesá si, v jase chodí, môže vence viť! Sadaj, srieňu staroby, v temä mi. Veď bolo by žiaľ; však deň môj ešte svitá: srdce-slnce roztopí ťa… Azda urobí!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama



[36] Aký smutný mračný deň! (r., SP 1904, str. 801).