E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Stesky 2

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Erik Bartoš, Barbora Králová, Lenka Andrášová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 205 čitateľov

Čítal iste ako malý žiačik

[20]

Čítal iste ako malý žiačik, i pozatým, ako vzrastal, dužel, o mládencu, čo dľa Sládkoviča na Kriváňa pozastal si skale strmej, a kým večerná mu zora hrala v oku krištáľovom, zrakom lietal sem-tam po Slovensku šírom ako sokol, svit nádeje v tvári, v duši osteň k činom blahorodným… … iste čítal už jak malý žiačik. I jak vzhúknul na mládenca, dospel až k zrelosti zlatoplodej skúške, prach keď školský striasol cele temer z obuvi si učeníka, majstra tovarišom mal sa stať: tu, četby totej žiačka verne pamätlivý, vraz zatúžil v duši zahorenej, rozohnaným, rozzvoneným srdcom zatúžil on spodobať sa vzoru onomu, čo tvorbou obraznosti v temä Tatier vztýčil slávny poet… I sťa mladý orol, vyletevší z hniezda práve, snáh vysokých dedič, ideálu lovec, družba krásy, veleby žrec jarý vychytil sa na štít rodných, nebotyčných vrchov; pošiel — stúpa z grúňa na pahorok, úplazom na bralo, z brda v sedlo, strunou strmeň, ostrohu však v boku; vzpína sa, jak od stupňa by k stupňu z opachy na útes, voždy vyšej bez únavy, bázne — voždy vyššie, z vrchola na vrchol: v duši heslo ,Excelsior!‘[21] rozkrídlené vlajkou, v zraku slzy záhou zabronelé; vznáša sa, jak po rebríka štebľoch Jakubovho… však, ach! — var’, že brká neotuhlé ešte nadosť, abo neuvyklá závrati že hlava, človek tobôž klesavý, nie anjel — či náhoda sprostá len, kamienok odrypnuvšia, a či hroznej sudby výrok: po metál ten! vyšej ani na piaď, o znak — ale najskôr bude, iste väzí v tom sám povel boží, nímž i svety hynú — akokoľvek, ach, v záchvate tom za slávou zrazu jelenia mu pokĺzla sa nôžka, a on sprudka navrátil sa z cesty, strmhlav z výšin jasných v tmavú priepasť… A tá zora prv ružové krásna zhasla zápäť, popolovým šerom sťaby závoj rozstrela sa nad ním. * Priniesli ho smrťou ssinalého.[22] V rodičovskom dome postlali mu smútko-čierne; uložil sa, leží na postlaní čiernom. Do tej černe mu zapadlo slnko bujarého života, ni vzhľadom nedosiahnuc poludnia; tam dúha poutuchala rodičových nádejí, jejž stuhy nápisy sa skveli sľubov božských; tam i zlato úmyslov mu stlelo, na hŕbu sa povalila stavba veľkolepých jeho predsavzatí… Pochovali ho so srdcelomným bôľom, s nárkom topiacim až dušu; a bolestia a žalostia… Jeho hrobom žatva leta kvetnatého: ta putuje denne Kvetna sama, a z podolka vysýpa naň kvieťa farieb živých, krvavých — snáď zore žhavého to bôľu žalobníkov; rosa po ňom — nebodaj ich slzy… * Po oblohe čistej vykračuje[23] v nádhere si vladár noci, mesiac s družinou hviezd. Upúšťajú lúče, dlhé lúče na zem driemajúcu, zaslučujúc tu i tu ich v priečle. A po rebríku tom pableskovom šuhaj schodí, zeleného lesku hunku majúc plecmi prehodenú, v pravici však purpurový prápor; prichodí on — junák z rodných Tatier!… a k svojeti milo zahovorí: „Nekvíľte viac, neželejte za mnou. Ó, ja žijem! žijem nekonečne v svetlom Tatier báji, chovanec ich šťastný, lebo nesmrteľný mladoň, odchovanec pre Himaláj neba! Ony, ony mi ta dopomohli… Jak som padal z cimburia ich nadol, už som nahor vzlietal mocným krídlom: stopa pádu — slnečná diaľ vzletku, hĺbky siaha — pošin Altaira… telo v úval — duch v blankytu bránu, v hrobe telo — na výšinách duch môj… A tu som; sa pripravujem ďalej, učím, cvičím, tríbim v božej škole, v dielni svätej, na všeučilišti všehomíra: — predo mnou ruch svetov, tajomství sa zdvíhajúca rúška, kľuvot podstaty i priesvit krásy, reťaz zákonov a čudies ústroj… až ich spoznám od počiatku všetky z výkladu úst samého to Majstra, zjasniem, spravdniem, zláskaviem skrz naskrz: stanem v rad si činných vyvolencov, s listinou na cherubínsky[24] úrad, pečať na nej z krvi na Golgote… Och, čo je zem, trebárs celučkú by človek vstave bol uchvátiť bohu!? nepatrný prášok vo priestranstve, vo večnosti krátky okamižtek; mušky bzuk, netrebný pre sfér súzvuk; semiačka klík cintľavý — hoj, nad ňou, tu je slávny rozvoj, rozkvet, rozhoj, tu v kráľovstve ducha preslobodnom!… Excelsior! (a tu prápor vzniesol, po štebľoch späť nastupoval cestu), mojať, rod môj, ľudstvo: Excelsior!“ V júni 1901



[20] Čítal iste ako malý žiačik… (r., SP 1904, str. 455)

[21] Excelsior! (lat.) — Vyššie! Hor sa!

[22] Priniesli ho smrťou ssinalého… (r., SP 1904, str. 456).

[23] Po oblohe čistej vykračuje… (r., SP 1904. str. 457).

[24] cherubín (hebr.) — vyšší druh v rade anjelských bytostí





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.