ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nič krušnejšieho, ako poznanie tej skutočnosti, že už vykonali sme všetko! všetko, čo z nás vystalo, i nič sme nie viac schopní nad to zmôcť: nie hlbšie vnoriť svoje bádadlo, nie krídlom svojím vyššie zasiahnuť, nie ramenami širší zobjať okruh. I začneme sa tomu spečovať, o dušu brániť: hnedky lichotením si, iných šaľbou, hnedky podvodom, tu prosbou, hrozbou zasa líčenou sa vymaňovať stavu onomu; len keď už žiaden fígeľ nespomáha, ni zápas žartovný: tu na vážno vec obrátime, v rozhorčení prudkom zdúpnieme na vzdor, dychu načrieme, i vykríkneme, zveri ranenej jak ryknutím: ,chcem!‘ ba že ,musím!‘ aj… A tu už potom, ako koníčky pri vozataja stálom hijokaní, pod jeho bičom nemilosrdným (to ,hio‘, ten bič prechmat, pych to náš) do vrchu ťažkú fúru ťahajúce, napneme všetkých síl si pobočky, až v popruhoch to spráska, v slabinách: i terigáme ťarchu predsavzatí nám neprístojných, naložených si z domýšľavosti púhej, pre odiv, po nepretretej ceste života, kams’ nad obzor, von z krážu našej moci, na nedohľadný vrchol… nedbajúc o nebezpečie, nehôd nástrahy, že o zlomkrky ide navždy nám: bo v hru sme vsadili i dosavádny svoj zisk, a naša drzá výprava môž’ ľahko skončiť niekde v priepasti, a posmech, čo náš kotrmelec vyzval z úst sveta, zavŕši náš úpadok… I teružíme náklad… Vrznú-li vtom kiare, ihneď znoja olejom im osi mažeme; keď prekážka nám zaprieči, nech je to balvan v koľaj, nech v zostup úskalie, nech k výšinu chmár hrádza — všetko nedostatočnosť len naša vlastná: vlôh nám výpoveď, pred hĺbkou triaška, brkov ochaba —: tu zalomíme hlavou na úmor, jak koník hen, sa vlastným popchneme v ruch žihadlom, krv srdom zvrie nám v žilách, zasvetielkuje mozog krikľave, a duša, chúďa, parou uchádza… Tak trudíme sa, sily trháme, truštíme články si… A výsledok? Nedostupnejšie, než prv, strmie vrchol! dno, nežli predtým, hlbšie zapadlo; zužela naša sféra predošlá. Hej, lebo duch sa len raz zažíha nad vyvoleným čelom jazyky plamenistými: v chvíľu vrcholenia to slávnu: potom — odblesk to už len na čele, jeho stopa ružová, ach, i tá zbledajúca, na oblaku jak červánky; duch nezná pomôcok, nie náhrady, nie ostrôh, zápiniek… I s nezdarom sa vrátil výletník, a sklesnúc mdlobou a či pokorením zrazený na kolená, obličaj ukrytý v dlane, horko zaplakal… Tak neraz po podobnej námahe, sťa orol v klietke, duše oželenej strepocem krídly, skvílim žalostne: a po jej krielach dourážaných hneď krvi, hneď sĺz zhmýri jaroček…